Naše putovanie začneme legendou o Svätoplukovi. Bol v poradí tretím a najvýznamnejším panovníkom Veľkomoravskej ríše. Spomína ho český kronikár Kozmas v svojej Chronice Boemorum (Kronike Čechov). Podľa legendy sa Svätopluk vybral pred smrťou do kláštora, ktorý stál v neprístupnom lese na stráni hory Zobor.
Nitra v časoch Veľkej Moravy
Nitra a Nitriansko bolo dôležitým miestom už počas prvého štátneho útvaru, Samovej ríše, ktorú Slovania na našom území v rokoch 623 - 658 vytvorili. Po zániku Samovej ríše sa dostalo pod avarskú nadvládu, ktorú znášalo približne 130 rokov. Po páde avarskej moci bolo Nitriansko krátky čas (805 - 833) kniežatstvom. Prvá písomná zmienka o Nitrave pochádza z roku 871, spis "Conversio Bagoariorum et Carantanorum" (O obrátení Bavorov a Korutáncov na vieru).V roku 833 moravské knieža Rastislav pripojil k svojej ríši Nitrianske kniežatstvo - vznikla Veľká Morava - ríša, ktorá sa v 9. storočí stala významným hráčom v strednej Európe. Za vlády Rastislava (846 - 870) sa nitrianskym údelným kniežaťom stal jeho synovec Svätopluk. V roku 871 sa Svätopluk dostáva na čelo Moravanov. Na jeho žiadosť sa Nitra, podľa rozhodnutia pápeža Jána VIII., stala v roku 880 sídlom biskupa.
Archeologický výskum potvrdzuje, že slovanské hradiská v 9. storočí stáli v Nitre na Hradnom kopci, Martinskom vrchu, Lupke, Zobore, Mačacom hrádku, Šindolke a Dražovciach. Mnohé nálezy dokazujú, že po zániku starej Moravy Nitra nevymrela, ale bola naďalej husto osídlená.
Zoborský kláštor - miesto s hlbokou históriou
Historici skutočne potvrdzujú, že na nitrianskom Zobore stál benediktínsky Kláštor sv. Hyppolita s kostolom už za čias panovania Svätopluka. Kláštor mohol byť u nás len v tých časoch, keď slovanský jazyk bol už jazykom liturgickým a úradným, teda v časoch Svätopluka. Zhodujú sa na tom, že kláštor vznikol v rozmedzí rokov 850 - 880, teda okolo času príchodu Cyrila a Metoda (r.863) na naše územie. Bol teda prvým kláštorom v stredovýchodnej Európe.Do dnešných dôb sa zo stavieb kláštora zachovala iba hlavná kláštorná budova (využíva ju Špecializovaná nemocnica sv. Svorada Zobor), ruiny kostola sv. Jozefa, oporné múry a zvyšky príbytkov mníchov. Od roku 2015 prebiehajú práce na rekonštrukcii areálu Zoborského kláštora. Cieľom projektu je revitalizácia celého komplexu s tým, že práce na rekonštrukcii potrvajú do roku 2024.
Kedy Benediktíni prišli na Zobor, presne nevedno, ale žili tu stáročia. Šírili nielen vieru, ale aj remeslá, nové plodiny a poľnohospodárske technológie. Nitra im vraj vďačí za slávne vinohrady. Lenže nitrianski benediktíni sa v roku 1448, v čase bratríckych vojen, rozpŕchli.
Kláštor pustol, ale roku 1695 prišli na Zobor Kamalduli, takzvaní "bieli benediktíni" (podľa bielych sután), ktorí sa z lásky k Bohu zriekli aj reči. Asanovali zvyšky stredovekého kláštora. Postavili si veľkolepý kláštor, celý komplex budov. V kamaldulskom kláštore istý čas ako mnísi pôsobili aj Romuald Hadbavný, ktorý ako prvý preložil Sväté písmo do slovenského jazyka, a brat Cyprián, zostavovateľ rastlinného herbára, ktorý si neskôr podľa legendy v Červenom kláštore zhotovil krídla.
Kamalduli však nezostali na Zobore ani sto rokov. V roku 1782 cisár Jozef II. rozpustil rády a zrušil kláštory, považoval ich za neužitočné. Odišli aj zoborskí Kamalduli. Prevažnú väčšinu budov vzala skaza. Po druhej svetovej vojne dostali cirkevné priestory na Zobore zdravotníci.
Svätý Svorad a jeho život
Vráťme sa v príbehu na začiatok 11. storočia. V kláštore sv. Hyppolita na Zobore bývajú rehoľní bratia sv. Benedikta. Pre svoj čierny rehoľný odev ich nazývajú aj čierni mnísi (monachi nigri). Ich hlavným heslom je Pax (Pokoj) a Ora et labora - Modli sa a pracuj! Svätý Štefan, kráľ Uhorský, povyšuje v roku 1006 benediktínsky kláštor na opátstvo a obdarúva ho majetkami. Okolo roku 1022, za opáta Filipa, prichádza do kláštora muž menom Svorad.
Svorad prišiel „de terra Polonensium“, z krajiny Poliakov a v Poľsku aj uctievajú jeho údajné rodisko v Opatowci na Wisle, narodil sa tam okolo roku 980. Je tam dokonca živá tradícia, podľa nej sa svätý Svorad živil rybami ktoré mu prinášal vták - žeriav. Svorada aj familiárne nazývali Žurawkom. Traduje sa, že už ako mladý veriaci kresťan, zasiahnutý „povzbudením svätého Ducha“, pustovníčil neďaleko slovenských hraníc, v dedine Tropie nad Dunajcom.
Keď kráľ Boleslav Chrabrý r. 1022 vystúpil proti staroslovienskej liturgii a v Poľsku vznikli náboženské nepokoje, Svorad odišiel na územie Slovenska. V opátstve svätého Hyppolita na Zobore prijal od opáta Filipa mníšsky odev a dostal rehoľné meno Andrej. Spolu s mladším učeníkom Beňadikom žil v tichej utiahnutosti a prísnom odriekaní. Modlil sa a pracoval. A na rozdiel od iných mníšskych spolubratov, samotrýznil sa, cvičil sa v kresťanskej askéze. Trýznil si svoje telo, aby oslobodil ducha. Uberal si z jedla a nápoja a s povolením opáta sa často utiahol na niekoľko dní do jaskyne neďaleko kláštora.
Jaskyňa na Zobore však bola veľmi blízko šumu života doliehajúceho z blízkeho mesta, a svetský život chcel Andrej celkom opustiť. Chcel sa úplne vyčleniť z komunity, chcel byť s myšlienkami na Boha sám, nikým nevyrušovaný.
Legenda o živote svätých pustovníkov od Maura
Nechajme však hovoriť o živote našich svätcov najstaršiu zachovanú legendu, bola napísaná v polovici 11. storočia: „Vita sanctorum heremitarum Zoerardi confessoris et Benedicti martyris a beato Mauro episcopo guinguaeecclesiastensi descripta (Život svätých pustovníkov Svorada vyznávača a Benedikta mučeníka, napísaný blahoslaveným Maurusom, päťkostolským biskupom) (maďarské mesto Pécs má historický slovenský názov Päťkostolie). Táto legenda je najstaršou legendou Uhorského kráľovstva vôbec, v stredoveku bola známa v celej Európe. Udalosti ktoré Maurus opisuje, sám zažil: „Ja totižto, Maurus, teraz z Božej milosti biskup, vtedy však novic, toho dobrého človeka (Svorada) som videl, ale ako žil nie z videnia, ale z počutia som sa dozvedel. Keď teda do nášho kláštora, zasväteného ku cti blahoslaveného biskupa Martina, už spomínaný mních Beňadik často chodieval a mne, to čo nasleduje, o jeho ctihodnom živote rozprával.“Svorad tri dni v týždni nejedol vôbec nič. Ďatle isteže nemal, preto jeho jedlom počas veľkého štyridsať denného pôstu bolo štyridsať orechov. Okrem toho kládol si na hlavu drevenú korunu, na ktorú zo štyroch strán vešal štyri kamene, aby keď sa ospalá hlava naklonila na ktorúkoľvek stranu, udrela sa o kameň.
Keď sa teda blížil čas rozkladu jeho tela, prikázal tým ktorí boli prítomní, aby ho nevyzliekali zo žiadnej šaty jeho rúcha, kým nepríde opát Filip, po ktorého poslal. Otec prišiel, keď ctihodné telo ležalo už mŕtve, a vyzlečúc ho, aby ho umyl, našiel kovovú reťaz, ktorá sa už vnútorností dotýkala. Ó, podivná a neslýchaná vec! Reťaz, ktorá zvnútra mäso v hnilobu obracala, zvonka bola kožou obtiahnutá.
Svorad zomrel okolo roku 1030. Pozostatky sú uložené v Nitrianskej katedrále sv. Emeráma. Sv. Beňadik bol žiakom sv. Andreja-Svorada. Po smrti svojho učiteľa sa rozhodol bývať na tom istom mieste. Tri roky podľa jeho príkladu viedol veľmi prísny život. Tu ho prepadli zbojníci, zviazali ho a hodili do rieky Váh. Ľudia dlho hľadali jeho telo, ale bez výsledku. Zbadali však, že orol cez celý rok sedával na brehu Váhu, akoby niečo pozoroval. A skutočne našli telo, ktoré bolo po roku neporušené, akoby bol Beňadik len nedávno zomrel. Jeho telo pochovali tiež v Katedrálnom chráme sv. Emeráma v Nitre.
V roku 1083, za pápeža sv. Gregora VII., z podnetu kráľa sv. Ladislava boli kanonizovaní medzi piatimi uhorskými svätcami: sv. kráľom Štefanom, jeho synom Imrichom a biskupom Gerardom. Ich spoločný sviatok je 17. júla a sú hlavnými patrónmi Nitrianskej diecézy a sv. Svorad od roku 1739 patrónom mesta Nitry.
| Svätý | Úloha | Sviatok |
|---|---|---|
| Svätý Svorad | Patrón mesta Nitry | 17. júla |
| Svätý Beňadik | Učeník svätého Svorada | 17. júla |
Kto je svätý Benedikt?
Skalka pri Trenčíne
Skalka, neďaleko Trenčína je spätá so životom sv. Svorada-Andreja a Beňadika. Už v 13. Okolo roku 1020 Svorad prichádza na Slovensko. Svorad-Andrej sa po istom čase spoločného života utiahol do samoty a tu viedol pustovnícky život. Pustovňa bola iste nie ďaleko od kláštora, aby mohol prichádzať na spoločné bohoslužby. V pustovni na Skalke pri Trenčíne žil pravdepodobne až vtedy, keď v starobe dostal mladého pomocníka a učeníka, mnícha Beňadika.
Svätý Svorad-Andrej žil veľmi prísnym asketickým životom. Tri dni v týždni nejedol celkom nič. Zvlášť sa postil cez pôstne obdobie. Po dennej práci, ktorá spočívala v klčovaní lesa a učení pospolitého ľudu, si pripravil taký nočný odpočinok, ktorý sa mohol nazvať skôr trýznením ako oddychom. Otesaný dubový klát ohradil plotom, do ktorého zo všetkých strán napichal ostré bodliaky. Takéto sedlo používal na spánok. Keď sa jeho unavené telo naklonilo na hociktorú stranu, hneď sa zobudil, zranený bodliakom. Okrem toho si zavesil okolo hlavy drevenú obruč, na ktorú pripevnil zo štyroch strán štyri kamene.
Keď Andrej cítil, že sa mu blíži koniec života, poslal po opáta Filipa a prítomným prikázal, aby sa nedotkli jeho šiat, kým nepríde opát. Ten neskôr rozprával Maurovi nasledovné veci: Keď mŕtve telo zobliekli a šli umývať, našli na ňom reťaz, ktorá sa hlboko zaryla do tela.
Skalka sa teda pôsobením týchto pustovníkov stala postupne pútnickým miestom, a dnes možno povedať, že najstarším pútnickým miestom, vtedajšieho Uhorska a významným duchovným centrom po celé storočia Slovenska, najmä založením benediktínskeho opátstva nitrianskym biskupom Jakubom v r. 1224.
Internát Svoradov
Biskup Judák pripomína, že na slávnosť prišli ľudia z celého Slovenska a dokonca aj celý vlak veriacich z Moravy. Boli tu inštitúcie pre rôzne stavy - pre mládež, študentov. V tom čase vznikol internát Svoradov, vydávali sa katolícke časopisy pre každú skupinu, stavali sa kostoly, kultúrne domy.
Pútnické miesto Skalka neďaleko Trenčína, kde benediktínski mnísi svätý Andrej Svorad a svätý Beňadik istý čas žili, sa stáva nielen pre veriacich oázou pokoja. Mnohí prichádzajú načerpať duchovnú silu, nádej i radosť, ktoré tu na premodlenom mieste pramenia.