Teológia, alebo bohoslovie, je náuka o Bohu, ktorá sa zaoberá výskumom náboženského a teologického myslenia. Slovo teológia pochádza z gréckych slov θέος (Boh) a λόγος (slovo). Podľa J. Dunsa Scotusa teológia nie je veda, pretože nevychádza zo zásad samosebou daných, ale z článkov viery, ktoré nie sú samo sebou jasné a mnohí ich popierajú.
Ikona Najsvätejšej Trojice od Andreja Rubleva
Čo je teológia?
Väčšina ľudí by asi odpovedala, že teológia je veda o náboženstve, o Bohu. Teológ by potom bol človek, ktorý takúto vedu študuje alebo prednáša na univerzite, je v nej vzdelaný. To je tzv. západný pohľad na teológiu. Na východe - iba niektorí svätí - sv. Ján Teológ, sv. Gregor Teológ, sv. Simeon Teológ a pod.
Ak je teológia poznaním Boha, tak potom samotné Zjavenie zarovnáva hranice teológie do nadprirodzeného daru lásky. Láska, ako najvyšší dar, je najvyšším zdrojom pravého poznania lásky. Teológia svätých objavuje tento najvyšší dar milosti, ako najväčší poklad daný Cirkvi Kristom skrze Ducha Svätého.
Jedným z proroctiev II. vatikánskeho koncilu je tvrdenie V. kapitoly Lumen Gentium o všeobecnom povolaní každého kresťana k svätosti života. A svätosť podľa koncilu spočíva v dokonalosti v láske. Ján Pavol II. to prízvukuje ešte viac vo svojom liste pre kresťanov do tretieho tisícročia, v ktorom prorocky vyhlasuje: „A neváham v prvom rade povedať, že perspektíva, v ktorej sa má niesť celá pastoračná cesta, je perspektíva svätosti.
A tak, ak by kresťan mal všetky dary milosti, ale chýbala by mu svätosť, teda dokonalosť v láske, ktorá je nerozlučne láskou k Bohu a k blížnemu, nič by mu to neosožilo. Cirkev početnými kanonizáciami poukazuje na prítomnosť tohto najväčšieho daru Ducha Svätého, ktorý účinkuje v jednotlivých údoch Cirkvi.
Teológia tela Jána Pavla II.
Medzi najkrajšie, najrevolučnejšie a najinšpirujúcejšie myšlienky i diela Jána Pavla II. patria jednoznačne tie, ktoré sa týkajú teológie tela. V teológii tela sa ľudské telo chápe ako ikona, „okno do neba“. Hovorí sa dokonca o prorockej úlohe tela. Telo nie je len dar, ale aj zadanie.
Možno povedať, že celá teológia je spätá s telom. Ľudské telo a pravda o jeho vzkriesení nám tiež odhaľujú, že sme stvorení aj „pre Druhého“ - pre Boha. Svätý Ján Pavol II. tvrdil, že „manželstvo je prvotnou sviatosťou“. Boh sa na počiatku zjavil cez tajomstvo ľudskej lásky. Aj keď manželstvo nie je schopné tajomstvo Boha úplne odhaliť, predsa len je najvýstižnejším vyjadrením Boha na zemi.
Naša viera a duchovnosť nemôžu byť oddelené od tela, ktoré sme dostali. Zmysluplný pohľad na naše povolanie, manželstvo, vzťahy, snubnú lásku; vedomie, že naša prirodzenosť nie je len padlá, ale vykúpená. Pomohla nám pochopiť význam panenstva, celibátu, a tým nám odhalila úplne iný uhol pohľadu na kňazov a zasvätené osoby. Učenie sv. Jána Pavla II. hovorí, že ak by sa dievčatám odmalička vštepovalo, aké úžasné tajomstvo v sebe skrývajú, ich čistota by bola zaručená.
Snubná láska medzi medzi Kristom a Cirkvou je základom a modelom pre všetky ostatné vzťahy. Ak kňaz či rehoľník neprežíva svoje povolanie v snubnej perspektíve, niečo jeho povolaniu chýba. Všetky programy sú postavené na troch pilieroch, ktoré sú vyjadrením metódy sv. Jána Pavla II: katedra (štúdium), kajaky (spoločenstvo) a kaplnka (modlitba).
Teológia tela od Jána Pavla II. (11. katechéza)
Prečo študovať teológiu?
Čo hovoria teológovia o teológii a prečo položiť do svojho duchovného života aj základy teológie? Keď v tomto článku hovoríme o teológii, tak sa toto označenie týka všeobecného pohľadu na teológiu. Dobrá teológia je utváraná podľa biblického zjavenia a zakladá sa na tom, že Boh existuje, zjavil sám seba a toto zjavenie sprístupnil ľudstvu.
Hovorí sa, že osobné štúdium Biblie nevyžaduje nevyhnutne štúdium teológie. Ten, kto odmieta teológiu a aj biblických učiteľov, v skutočnosti ochudobňuje a trestá sám seba, pretože teológia, ako uchopenie celého biblického učenia, nedozierne obohacuje individuálne štúdium Písma, lebo nás učí vidieť viac z toho, čo učí každá stať.
Výsledkom teologického poznania je, že vidíme hlbší význam a dôsledky biblických statí než obyčajne. To, čo potrebujeme vedieť a povedať o Bohu a Synovi, vychádza z Písma. A teologické štúdium nám pomôže toto zvestovať jasnejšie než by to bolo za iných okolností (teda bez neho).
Teológia je slovo gréckeho pôvodu. Je zložené zo slova „theos“, čo znamená „Boh“ a slova „logos“, ktoré v tejto súvislosti má význam „rozumové vyjadrenie“. Slovo teológia by sme potom mohli chápať doslovne ako „veda o Bohu“ alebo „štúdium Boha“. Alebo povedané inak, sú to myšlienky a reč, ktoré pochádzajú z poznania Boha.
Povedané inými slovami a jednoducho, teológia predstavuje štúdium Boha a jeho vzťahu voči všetkému čo stvoril. Tým, že sme sa narodili znova, začali sme spoznávať Boha a preto trochu chápeme jeho prirodzenosť a jeho činy. To znamená, že svojim spôsobom máme všetci akúsi teológiu bez toho, či sme si vôbec niekedy sadli a snažili sa učenie Písma zosystematizovať.
Naše chápanie Boha a jeho ciest je objasňované a prehlbované štúdiom knihy, ktorú Boh na tento účel dal, a tou je Biblia. Správne chápanie biblických doktrín je kľúčom k správnemu chápaniu všetkého ostatného. Ak máme vedieť, kto je Boh, kto sme my a čo Boh od nás chce, potrebujeme študovať Písmo, to znamená biblické učenie ako celok.
Kto je Boh podľa cirkevných otcov?
Aké je jeho pôsobenie vo svete, jeho prirodzenosť, jeho vlastnosti? Ako už v židovskom náboženstve, „teologické“ myslenie kresťanov je založené na liturgii a každodennej praxi. Navyše, a toto je kresťanská novosť, teologické myslenie kresťanov je zviazané s vierou v Ježiša Krista ako jediného Spasiteľa celého ľudstva.
V línii krstného príkazu to jasne dosvedčuje Apoštolský symbol, ktorého formuly pochádzajú z 2. storočia. Až v neskorších obdobiach, najmä vo filozofických textoch, majú kresťanskí autori pod pojmom Boh na mysli celú Trojicu, t. j. Otca, Syna a Ducha Svätého.
Hoci sa uznáva, že tento prastarý proces má svoje korene v gréckych verziách Starého zákona, ako aj v určitej helenistickej orientácii neskorších starozákonných kníh a tiež novozákonných spisov, najmä Pavlových a Jánových, pripúšťa sa, že ho plne zahájila až konfrontácia s nekresťanmi, židmi i pohanmi počas 2. storočia. Justín i ďalší apologéti obhajujú kresťanské náboženstvo pred obvineniami z ateizmu a propagujú ho aj v intelektuálnom prostredí.
V tej istej protipohanskej perspektíve apologéti začínajú vyvíjať dôkazy existencie Boha, pričom ich dedukujú z dokonalosti a poriadku vesmíru, ktorý je Božím dielom. Nemenej rozhodujúca bola konfrontácia na jednej strane s priveľmi jednoduchými veriacimi a na strane druhej s heretikmi, t. j. s takzvanými gnostikmi 2. storočia.
Pred prvými spomenutými sa kresťanskí autori snažia vylúčiť antropomorfné predstavy o Bohu. Bojujú najmä proti prehnanému chápaniu Božej monarchie, takže preberajú a obohacujú už tradičné argumenty v prospech rozlišovania medzi Otcom, Synom a Svätým Duchom. Všetky tieto reflexie našli syntézu v Origenovom spise De principiis a neskôr v spisoch, ktoré napísal Augustín proti manichejcom ako pohrobkom po gnosticizme 2. storočia.
V 4. storočí proti prvotnému arianizmu obhajcovia nicejskej viery ukázali, že autenticky kresťanský koncept Boha Stvoriteľa (creatio ex nihilo - stvorenie z ničoho) nevylučoval to, že aj Kristus, ktorý nie je adoptívnym, ale pravým Synom Otca, je rovnako Boh. V neskorších diskusiách Kapadóčania a ďalší odmietli eunómianske stotožňovanie nezrodenosti (agennesia) s božskou podstatou (ousia), pričom nezrodenosť pripisovali len vzťahu medzi Otcom a Synom.
Na Západe sa politické idey objavili už pred zrodom ríšskej Cirkvi. Tertulián a v jeho šľapajach Cyprián, obaja ovplyvnení rímskymi právnickými pohľadmi, vykresľovali Boha ako zákonodarcu a sudcu. Zaviedli najmä latinskú ideu auctoritas divina. Všetky tieto nepretržité konfrontácie iste podnecovali skôr metafyzickú a tiež právnickú reinterpretáciu podstatne historického konceptu Boha v biblickej tradícii.
Biblia zdôrazňuje transcendenciu Boha, ktorého „nik nevidel“ (Jn 1, 18). Stredoplatónsky Logos - prostredník medzi Bohom a svetom. Arianizmus - bludné kristologické učenie alexandrijského kňaza Aria (260 - 336), ktorý popieral pravé božstvo Krista a jeho rovnosť s Bohom Otcom. Hlásal, že Kristus nejestvoval od večnosti, ale že Boh Otec ho stvoril ako medzistupeň medzi Bohom a stvorením. Je tvorom, a teda nemôže byť Bohom od prirodzenosti, ale je iba najdokonalejším Božím stvorením. Eunomiáni - stúpenci bludára Eunómia z Kyzika (4. storočie).
Aký je Boh podľa teba?
Jeden z mojich bývalých kolegov povedal: „Pre mňa je neprijateľný Boh, ktorý trestá.“ Nie, akým by si chcel aby Boh bol, ale ako spojíš Boha, ktorý sa na 1. Vianoce z lásky vzdal svojho Syna s Bohom posledného súdu? Ľudia dnes veria, že pravda je to, čo chcú, aby pravda bola. Áno, záleží! Písmo je tu pre zdravé učenie. Zdravé učenie je pre zdravý život. Zdravý život je pre zdravý zbor.
Potrebujeme kazateľov, ktorých kázne sú jasne v súlade s tým, čo Božie slovo učí. To sa predovšetkým týka učenia o podstate a charaktere Boha. Preto jedným z hlavných znakov zdravého zboru je biblické porozumenie Božiemu charakteru a jeho konaniu s nami. Veľká časť Biblie je rozprávaním o Bohu a o svete, ktorý stvoril.
Vidíme, že SZ nám neposkytuje nejakú abstraktnú teológiu o Bohu, ani prehľad filozofických ideí, ale veľmi konkrétne, prízemné odhalenie toho, kto a aký je Boh. Sú tu dôležité odlišnosti, ale v NZ máme príbeh s tými istými témami. Pre život a zdravie zboru je nevyhnutné rozumieť pravde, ktorú nám Biblia poskytuje o Bohu a o nás. Teológia nie je len abstraktnou akademickou záležitosťou.
Z biblického príbehu je jasné, že Boh stvoril a vyvolil si konkrétny národ za svoj zvláštny ľud. Aj keď týmto pravdám nedokážeme plne rozumieť, Biblia jasne učí, že naša spása pochádza od Boha, a nie od nás. Musíme chápať, že Boh je nielen Stvoriteľom, ale že Boh nie je morálne nevšímavý Boh, ako hodinár, ktorý skonštruoval hodiny, natiahol ich, a potom ich už nechal ísť samé.
Keď čítame Bibliu, vidíme v nej Boha, ktorý má vášeň po svätosti. Táto Božia oddanosť svätosti však spôsobuje problém, keď Boh vyhľadáva vzťah s nami. Namiesto toho, aby sme boli svätí, my ľudia hrešíme. Potrebujeme zmierenie, lebo hriech nás oddeľuje od Boha a sami sa s tým nedokážeme vysporiadať. Preto Boh zjavil svojmu ľudu, že prostredníctvom obete k nemu môžeme prísť napriek nášmu hriechu.
Boh sa postaral o zmierenie. Obete ukazovali Božiemu ľudu, že svätosť je nevyhnutná pre vzťah s Bohom. Hriech je taký vážny, že jeho zmierenie si vyžaduje smrť. To pre nás vyvoláva praktickú otázku: „Sú ľudia v podstate zlí, či dobrí?“ Naša odpoveď na túto otázku určí, čo si myslíme, že zbor potrebuje robiť. Ak sú ľudia v podstate dobrí, tak by zbor mal byť miestom, kde ľudia nájdu povzbudenie a posilnenie svoje sebadôvery.
Boh je Stvoriteľ, svätý Boh, ale aj verný Boh. To nás privádza k rébusu SZ slovami samého Boha v Ex 34:6-7: Hospodin, Hospodin! Milosrdný, láskavý, zhovievavý, veľmi milostivý a verný Boh! Preukazuje milosť tisícom, odpúšťa vinu, zločin a hriech, ale nič nenecháva nepotrestané. Ako dať toto dokopy? Biblický obraz Hospodina nie je bezcitný Boh hrozného súdu.
Boh nie je iba svätý a spravodlivý vo svojom neochvejnom predsavzatí trestať hriech. Boh je zároveň verný svojim sľubom. Ale ako môže Hospodin odpúšťať vinu, zločin a hriech, ale nič nenechávať nepotrestané? Riešenie tejto záhady nespočíva v Izraelitoch, ale v Bohu a jeho sľube. Ježiš je riešením rébusu Ex 34. Na ňom vidíme, ako môže Boh odpustiť našu vinu a zároveň potrestať vinníka.
Ježiš Kristus je verným naplnením Božích sľubov. S Božou vernosťou je úzko spojená skutočnosť, že Bohom lásky, so špeciálnou láskou voči svojmu zmluvnému ľudu. V celom Písme vidíme, že Boh zachováva všetky svoje sľuby pre svoju zmluvnú lásku voči svojmu ľudu.
Čo sa deje, keď sa niekto stane kresťanom? Je to len záležitosť nášho rozhodnutia? Modlitby odovzdania? Ak sa kajáme a veríme, ako je to možné? Ak sme mŕtvi vo svojich hriechoch a previneniach, ako sa zrazu kajáme a veríme? V konečnom dôsledku má naše obrátenie dočinenia viacej s Bohom, ako s nami. Modlitba Pánova nás učí opierať našu vieru o Božiu vládu: Príď kráľovstvo tvoje; buď vôľa tvoja tak na zemi, ako je na nebi.
Kresťania vždy mali a majú nádej, ktorá presahuje nás aj všetko, čo by sme mohli dokázať z našich vlastných síl. Kniha zjavenia je opisom zavŕšenia Božieho plánu mať ľud, ktorý je v správnom vzťahu s ním. Tam vidíme, že aj Boží ľud je svätý a je s ním. Raj je obnovený. Boh zasa prebýva so svojím ľudom. Celý svet je svätyňou svätých. Takáto biblická teológia je praktická.
Boží sľub zaplniť zem poznaním jej Stvoriteľa sa naplní v jeho novom stvorení. Boh Biblie dáva sľuby a Boh Biblie ich zvrchovane plní! Naše zmýšľanie o Bohu ovplyvňuje spôsob nášho života aj to, aké budú naše zbory. Preto musíme mať biblické chápanie Boha. Musíme chápať Boha podľa jeho zjavenia, a nie podľa našich túžob.
Príbeh Biblie je jeden Veľký príbeh. Pre všetky jej postavy, dejové línie a autorov je jednotiacou témou tento Boh, ktorý stvoril, stratil, zachránil a zachováva svoj ľud pre svoju slávu.
Túžba po poznaní Boha je hlboko v každom z nás. Máme to obrovské privilégium poznávať Boha a nasledovné úvahy v titule Kto je Boh nás budú vovádzať do niekoľkých Božích atribútov - vlastností.
Autor v predhovore ku knihe píše:"Pane, ty si živý Boh, ktorý vidíš, čím sa teraz budeme zaoberať, čo budeme o tebe počúvať alebo čítať. Vstúp do týchto našich úvah, ktoré sú bez tvojho Ducha bez života, stanú sa len spôsobom nášho filozofovania či teologizovania. My však túžime, aby nás tieto úvahy viedli k bázni pred tebou a zároveň k túžbe ťa naozaj osobne poznať. „A vieme, že Syn Boží prišiel a dal nám myseľ, aby sme znali tohopravdivého a sme v tom pravdivom, v jeho Synovi, Ježišu Kristovi...“ (Prvý Jánov list 5:20, Roháčkov preklad)."
Túžba po poznaní Boha je hlboko v každom z nás. Hľadáme ho, či by sme ho „nejako nenahmatali a nenašli, hoci od nikoho z nás nie je ďaleko“ (Skutky apoštolov 17:27). „Vložil nám do srdca večnosť“ (Kazateľ 3:11) a túžime po hĺbke jeho poznania, hoci si to často neuvedomujeme. Náš pohľad je zastretý hriechom, preto po ňom nielen túžime, ale od neho aj utekáme. Potrebujeme zjavenie a očistenie.
Ježiš nám na kríži zaistil prístup k poznaniu a jeho Duch nás uvádza do pravdy (Evanjelium podľa Jána 16:13). Zjavuje nám večný život, ktorý je v „poznaní jediného, pravého Boha a toho, ktorého poslal, Ježiša Krista“ (Evanjelium podľa Jána 17:3). Máme to obrovské privilégium poznávať Boha a nasledovné úvahy nás budú vovádzať do niekoľkých Božích atribútov - vlastností.
Kresťanská teológia a jej vývoj
Bol som učiteľom dejín kresťanského učenia a dejiny teológie sú už dávno predmetom môjho akademického záujmu. Väčšina z vás nemá čas ani silu čítať také knihy, hoci ja si myslím, že sú aj pre nás z viacerých dôvodov veľmi dôležité. Tak sa vám tu pokúsim tých 1200 strán zhrnúť do dvoch.
Kresťanská teológia začala jej židovským dedičstvom, ktoré si osvojila a chápala skrze Ježiša Krista. Potom prichádza osoba Boha Otca, ktorého Ježiš predstavil svojim učeníkom. Oni ako dobrí židia poznali jedného Boha, ale neoslovovali ho ako svojho Otca. Ježiš sa stal známym svojím učením o Bohu ako Otcovi. Jeho charakteristickým zvolaním bolo Abba (aramejsky: Otec).
Kresťania, ktorí sa modlili k Bohu ako svojmu Otcovi, zdôrazňovali, že je Bohom Starej zmluvy - Stvoriteľ a Vykupiteľ je jeden. Toto spochybňovali tzv. gnostici, ale bolo to základom integrity kresťanstva. Otec nebol vyšším božstvom, ktorý zasiahol, aby zachránil dielo nižšieho boha, Stvoriteľa.
Keď sa toto ujasnilo, potom prišla na rad identita Syna. Vtelenie Syna sa nedalo pochopiť dovtedy, kým nenastala zhoda v tom, že stvorená hmota nie je dielom nižšieho božstva. V takom prípade by sa totiž Boh nemohol stať človekom bez toho, aby tým prestal byť bohom. Veľké dišputy o osobe Krista v 4. a 5. storočí boli snahou vyjadriť toto veľké tajomstvo spôsobom, ktorý by potvrdil božskosť aj ľudskosť Syna bez toho, aby zmenšili jedno či druhé.
To bola ťažká úloha a vyvolala mnoho vážnych nedorozumení, ale výsledkom bola teológia veľkých vyznaní, ktoré získali súhlas celého kresťanského sveta a obstáli v skúške času až doteraz. Keď sa osoba Syna zadefinovala k spokojnosti väčšiny ľudí, cirkev vykročila dvomi odlišnými smermi. Jednak musela spojiť osobu Syna s jeho dielom tak, ako predtým spojila osobu Otca s tým, čo Otec robí. Ale potrebovala aj definovať osobu Svätého Ducha, ktorý nie je ani druhým Synom ani vlastnosťou Otcovej božskosti.
Východné (ortodoxné) cirkvi vo všeobecnosti vykročili smerom k osobe Svätého Ducha. Jeho identita a vzťah k ostatným osobám ich zamestnávala stáročia. Do roku 1500 bolo už jasné, že Východ a Západ sa vybrali rozdielnymi cestami, lebo sa nedokázali dohodnúť o identite Svätého Ducha.
V tom čase už bolo jasné, že to, čo bolo ústredným pre Východ, bolo relatívne okrajovým pre Západ. Vychádzanie Ducha od Otca (alebo od Otca a Syna) sa na Západe diskutovalo väčšinou len v polemikách s Východom. Západ sa sústreďoval na Kristovo dielo.
Reformácia v 16. storočí sa vôbec netýkala dvojitého vychádzania Svätého Ducha, ale sústreďovala sa na Kristovu obeť: Bola to neopakovateľná (raz a navždy) historická udalosť, alebo sa zázračne deje vždy, keď kňaz slávi svätú omšu? Spory medzi prívržencami pápeža, ktorých dnes nazývame rímskymi katolíkmi, a ich oponentmi, ktorých súhrnne voláme protestantmi, sa však v skutočnosti netýkali Kristovho diela. Týkali sa toho, ako sa účinky Jeho spasiteľského diela prijímajú v cirkvi. A to je predsa dielom Svätého Ducha.
Aby si pochopil rozdiel, polož si nasledovnú otázku: „Kedy si sa stal kresťanom?“ Verný rímsky katolík by odpovedal: „Keď som bol pokrstený.“ Lenže žiaden skutočný protestant by to nepovedal. Akokoľvek je krst dôležitý, protestanti tvrdia, že rituálna voda nemôže nikoho urobiť veriacim. Bez vnútorného pôsobenia Svätého Ducha vonkajší obrad, ktorý nazývame „krst“, nemá žiadnu hodnotu sám osebe. Rovnaký princíp platí aj na všetko ostatné.
Povolanie cirkevného služobníka je „platné“ nie pre jeho ordináciu, ale pre jeho povolanie Bohom. Protestanti aj rímski katolíci uznávajú, že hocikto môže byť ordinovaný cirkevnou autoritou, ale nie každý je povolaný Bohom. Väčšina protestantov prijíma službu ľudí, akými boli John Bunyan či Billy Graham bez ohľadu na to, či boli správne „ordinovaní“, ale nesedeli by pod kazateľnicou nemorálneho kazateľa.
V modernom svete historické spory medzi rôznymi skupinami kresťanov ustupujú do úzadia preto, lebo kresťania musia čeliť celkom iným výzvam: Alebo vôbec žiaden Boh neexistuje, alebo že všetky náboženstvá vedú k tomu istému božstvu. Od triumfu kresťanstva vo 4. storočí až do 17. storočia sa predpokladalo, že všetci ľudia v Európe veria v Boha. Toto všetko sa zmenilo v 18. storočí, keď ľudia vychovaní v „kresťanskej“ Európe a Amerike začali spochybňovať svoje náboženské dedičstvo v mene „rozumu“.
Prvé, čoho sa zbavili, bola Trojica, ktorá sa im zdala nelogická až nepochopiteľná. Odtiaľ bol už iba malý krok k otvorenému ateizmu, lebo ak Boh je iba vzdialená moc bez priameho spojenia s každodenným životom na zemi, tak aký zmysel má veriť v neho? Iste, mnohí ateisti sa radšej vyhlasovali za „agnostikov“, lebo poprieť existenciu Boha bolo ešte ťažšie než ju dokázať, ale praktický výsledok bol rovnaký. Boh bol odstránený z mentálnej obývačky vzdelaných západniarov.
Táto situácia pokračuje aj v súčasnosti. Kresťania majú v západných krajinách „náboženskú slobodu“, ale len dovtedy, kým na ich viere nezáleží. Ak náboženské presvedčenie narúša ateistické zmýšľanie, tak musí byť umlčané, alebo aspoň marginalizované. Práve v tomto vyhnanstve sa však doktrína Trojice nedávno opäť vrátila do centra. V nej sa kresťania rôznych tradícií spájajú, lebo si uvedomili, že ak nebudú držať spolu, tak zahynú.
Potiaľto sme sa dostali a nevieme, kam sa odtiaľto dostaneme. Avšak tí, ktorí veríme v Božiu prozreteľnosť, dôverujeme, že On uskutoční svoje zámery s nami a svojou cirkvou rovnako, ako to robil v minulosti. Boh, ktorý hovoril v minulosti, hovorí aj v súčasnosti a Jeho zvesť je rovnaká dnes, ako bola vždy. Časom sa formy menia, objavujú sa nové spôsoby, ktorými je tá pravda vyjadrená, ale jej podstata zostáva nezmenená, lebo Ten, kto hovorí, je stále Ten istý!