Podmienky pre trvalých diakonov latinského obradu

Na území Slovenska v cirkevných provinciách latinského obradu sa zriaďuje trvalý diakonát.

Listom z 1. októbra 2013, prot. č. 403/2012-snb ste ako predseda Komisie pre klérus Konferencie biskupov Slovenska predložili tejto Kongregácii na predpísané schválenie prepracovaný a doplnený text Direttive riguardanti la formazione, la vita e il servizio dei diaconi permanenti in Slovacchia (Smernice týkajúce sa formácie, života a služby trvalých diakonov na Slovensku), schválený touto biskupskou konferenciou počas 75. plenárnej schôdze, ktorá sa konala v dňoch 3. - 4.

S radosťou Vám chcem oznámiť, že toto dikastérium po starostlivom preskúmaní vyššie spomenutého dokumentu ho považuje za dobre zostavený, tak v jeho celkovej skladbe, ako aj vo formulácií jednotlivých odsekov.

Javí sa byť v zhode s učením Druhého vatikánskeho koncilu, s pokoncilovým magistériom, s normami Kódexu kánonického práva, s usmerneniami Katechizmu Katolíckej cirkvi a „Všeobecných noriem pre formáciu trvalých diakonov“ Kongregácie pre Katolícku výchovu a „Direktória pre život a službu trvalých diakonov“ tejto Kongregácie publikovaných spolu v r. 1998, ako aj s nariadeniami motu proprio „Omnium in mentem“ Benedikta XVI. (26.

Po zvážení tohto všetkého táto kongregácia ochotne udeľuje schválenie „ad sexennium experimenti gratia“.

Z dôvodu rastúceho počtu trvalých diakonov v mnohých krajinách Kongregácia pre katolícku výchovu (pre semináre a vzdelávacie inštitúty) sa rozhodla vypracovať text, a to Základný poriadok pre formovanie trvalých diakonov, aby sa tak zabezpečila väčšia jednota ich formácie vzhľadom na výzvy tretieho tisícročia.

Tento dokument nechce ponúknuť iba nejaké orientačné princípy týkajúce sa formácie trvalých diakonov, ale aj niektoré spoločné smernice, na ktoré majú prihliadať biskupské konferencie pri vypracúvaní Poriadkov vo svojich krajinách podľa normy kán. 236.

Po náležitom zvážení všetkého podľa 4. článku motu proprio Ministrorum institutio (promulgovaného 25. januára 2013 najvyšším veľkňazom Benediktom XVI.) podľa normy č. 15 Základného poriadku pre formovanie trvalých diakonov táto Kongregácia schvaľuje Direttive riguardanti la formazione, la vita e il servizio dei diaconi permanenti in Slovacchia (Smernice týkajúce sa formácie, života a služby trvalých diakonov na Slovensku) na šesťročné skúšobné obdobie a tiež prikazuje, aby sa nimi verne riadili tí, ktorých sa to týka, pri zachovaní všetkého, čo treba v práve zachovať.

V Ríme, v budove Kongregácie pre klérus, 14. + Beniaminus kard.

Druhý vatikánsky koncil vo svojej konštitúcii Lumen gentium hovorí, že svätý Boží ľud má účasť na Kristovom prorockom úrade „tým, že o ňom vydáva živé svedectvo, najmä životom podľa viery a lásky, ako aj tým, že prináša obetu chvály Bohu, totiž ovocie úst vyznávajúcich jeho meno (porov. Hebr 13, 15)“ (LG 12).

Ježiš Kristus odovzdal učeníkom svoju moc, aby aj oni nadobudli kráľovskú slobodu a sebazaprením i svätým životom premáhali v sebe samých kráľovstvo hriechu, ba aby slúžili Kristovi aj v iných ľuďoch a takto pokorou a trpezlivosťou privádzali svojich bratov ku Kristovi, ktorému slúžiť znamená kraľovať, ako povzbudzuje sv.

Keď sa Druhý vatikánsky koncil rozhodol obnoviť diakonát ako trvalú službu v Cirkvi, urobil to v rámci celkovej obnovy Cirkvi.

Z koncilových rozhodnutí zisťujeme tri dôvody obnovy trvalého diakonátu.

Prvý dôvod je túžba obnoviť plnosť apoštolských služieb.

Druhý dôvod je túžba posilniť sviatostné svätenie tých, ktorí sú určení na službu.

V zmysle dogmatickej konštitúcie Druhého vatikánskeho koncilu Lumen gentium 29, ako aj motu proprio Sacrum diaconatus ordinem z 18. júna 1967, motu proprio Ad pascendum z 15. augusta 1972, listu Kongregácie pre katolícku výchovu Come è a conoscenza zo 16. júla 1969, kán. 236 Kódexu kánonického práva z roku 1983, Základného poriadku pre formovanie trvalých diakonov z 12. februára 1998 a Direktória pre službu a život trvalých diakonov z 22. februára 1998, Konferencia biskupov Slovenska stanovuje nasledujúci Štatút trvalého diakonátu na území Slovenska po schválení Kongregáciou pre klérus 14.

Služba - diakonia - prináleží k podstatnému poslaniu Cirkvi a zvláštnym spôsobom jej služobníkom; diakonovi je táto služba zverená z úradu.

1) trvalý diakonát slobodných mužov, ktorí prijímajú celibát,

2) trvalý diakonát tých, čo ho prijímajú ako ženatí, na ktorých sa v prípade ovdovenia taktiež vzťahuje záväzok celibátu.

Diakonát bol obnovený pre permanentnú službu Cirkvi v dnešnom svete.

Keď sa Druhý vatikánsky koncil rozhodol obnoviť diakonát ako trvalú službu v Cirkvi, urobil to v rámci celkovej obnovy Cirkvi.

Keďže chápanie služby závisí od pochopenia Cirkvi, bolo ju potrebné obnoviť podľa koncilových pohľadov.

Až potom bolo možné pochopiť potrebu diakonátu v Cirkvi.

V Cirkvi je jednota v poslaní, ale rozličnosť v službe.25 Stredobodom medzi služobnými darmi, ktoré Kristus dáva Cirkvi, sú vysvätení služobníci - biskupi, kňazi a diakoni.

Tieto služby existovali v Cirkvi od novozákonných čias.

Tieto tri svätenia patria k podstate služieb v Cirkvi a chápu sa v Cirkvi ako zvláštne služby, ktoré Ježiš Kristus chcel a opatril ich špeciálnou milosťou Ducha Svätého.

Hlavným poslaním týchto svätých stupňov je viesť Cirkev podľa Kristovho poverenia.

Tieto tri stupne služby koordinujú ostatné služby, cez ktoré Cirkev žije a pôsobí.

Poslaním služieb v Cirkvi je naplniť slová apoštola Pavla: „aby pripravovali svätých na dielo služby, na budovanie Kristovho tela“ (Ef 4, 12).

Biskup špeciálnym spôsobom predsedá a vedie partikulárnu cirkev za pomoci kňazov.

Zatiaľ čo kán. 207 KKP potvrdzuje, že v Cirkvi sú medzi veriacimi posvätní služobníci, nazývaní aj klerici, nie je z jeho znenia celkom jasné, kto nimi sú.

Predsa nájdeme ich komplexnú de níciu v kán.

Zákonodarca zdôrazňuje, že existencia týchto posvätných služobníkov prináleží božskému ustanoveniu, a teda nezmeniteľnému zo strany Cirkvi.

Stáva sa posvätným služobníkom prostredníctvom sviatosti posvätného stavu, ktorá determinuje premenu v tých, čo ju prijímajú; ktorá sa označuje tradičným termínom „nezmazateľný znak“ a je natoľko hlboká, že je nezmeniteľná.

Táto je pomenovaná ako „posvätenie“, ktoré predpokladá to krstné, a ide o určenie na službu Božiemu ľudu, vysluhovanie sviatostí a vedenie spoločenstva.

Taká služba pozná rozličné rády alebo stupne, ktoré kán.

Biskupi sú ustanovení za pastierov Cirkvi, aby ako nástupcovia apoštolov vyučovali náuku, vysluhovali kult a viedli veriacich.

Tie isté úlohy sú odovzdané v podriadenom stupni kňazom, aby spolupracovali s biskupmi, ohlasovali Božie slovo, zúčastňovali sa špeciálnym spôsobom na Kristovom kňazstve a konali ich mocou, ktorá im prináleží.

Na nižšom stupni cirkevnej hierarchie sú diakoni, ktorí nevykonávajú služobné kňazstvo, ale pomáhajú biskupom v službe kresťanskému spoločenstvu vykonávajúc určité úlohy.

Na diakonov sa vkladajú ruky „nie na kňazstvo, ale na službu“34.

Táto charakteristika spolu s napomenutím sv. Polykarpa, ktoré taktiež cituje spomínaná konštitúcia v tom istom bode, opisuje teologickú identitu, ktorá je špeci cká pre diakona.

Už spomínaný dokument motu proprio Omnium in mentem pridáva nový paragraf kán. 1009 KKP.

Veriaci je teda účastný zvláštnym spôsobom na Ježišovej službe prostredníctvom sviatostnej cesty.

Tak ako dva stupne účasti na kňazstve - episkopát a presbyterát, aj stupeň služby - diakonát - sú udeľované všetky tri sviatostným úkonom, ktorý sa volá ordinácia, alebo vysviacka, t. j. sviatosťou posvätného stavu.

Diakonát nie je jednou časťou kňazstva a neobsahuje kňazské úlohy.

Diakon však prináleží hierarchii a svojím vlastným spôsobom je účastný na činnosti, ktorá je charakteristická hierarchickému kňazstvu.

Matériou diakonskej vysviacky je vkladanie rúk biskupa.

Formu tvorí modlitba vysviacky, ktorá je vyjadrená v troch častiach - v anamnéze, v epikléze a v príhovore.

Anamnéza, ktorá prechádza dejinami spásy a smeruje ku Kristovi, odvoláva sa na levitov, na ich kultové poslanie a na sedem diakonov zo Skutkov apoštolov a pripomína ich lásku.

V epikléze je vyjadrená naliehavá prosba o sedem darov Ducha Svätého, aby ordinand napodobňoval Krista ako „diakona“.

Príhovor nabáda k ušľachtilému a bezúhonnému životu.

Podstatná forma sviatosti je v epikléze, ktorá spočíva v slovách: „Pane, prosíme, zošli na nich Ducha Svätého, aby ich darom tvojej sedmorakej milosti posilňoval na verné vykonávanie diela služby.“40 Sedem darov pochádza z úryvku Izaiáša41, ktorý bol vzatý z rozšíreného prekladu Septuaginty.

Diakonát ako stupeň posvätného stavu vtláča sviatostný charakter a udeľuje špeci ckú sviatostnú milosť.

Charakter diakonátu je pripodobňujúcim a rozlišujúcim znamením, nezmazateľne vtlačeným do duše, ktoré pripodobňuje toho, kto je svätený Ježišovi Kristovi, ktorý sa stal „diakonom“, teda služobníkom všetkých.

Tabuľka: Porovnanie úloh biskupov, kňazov a diakonov

tags: #staly #diakon #latinskeho #obradu