Liptovská Osada a Svätý Anton: História, kultúra a významné osobnosti

Obec Liptovská Osada sa nachádza v Žilinskom samosprávnom kraji, v okrese Ružomberok. Je súčasťou regiónu Dolného Liptova a rozprestiera sa na ploche 50,6 km², v údolí medzi pohorím Nízke Tatry a Veľká Fatra. Stred obce má nadmorskú výšku 609 m. n. m., kataster leží v rozpätí 580-1 612 m. n. m. Územie obce patrí do klimaticky mierne chladnej oblasti. Obec leží v peknom atraktívnom prostredí, obkolesená zachovalou prírodou. Územie celej obce má horský charakter, v blízkosti sa nachádzajú Národné parky Nízke Tatry a Veľká Fatra.

História obce je známa od obdobia Veľkej Moravy. Osídlenie územia obce v historickej dobe po páde Veľkomoravskej ríše a skončení misie sv. Cyrila a Metoda bolo viazané na christianizáciu územia benediktínmi. Benediktíni vytvorili na celom území Slovenska pozdĺž hlavných ciest na odľahlých miestach sústavu pustovní (eremitórií). Eremitóriá vznikali na takmer neprístupných miestach.

Jedným z nich bolo v tejto lokalite aj eremitórium v strede Revúckej doliny, na sútoku riek Lúžňanka, Korytnička a Revúčanka. Obec Liptovská Osada sa postupne vyvinula z tohto benediktínskeho eremitória, ktoré vzniklo na prelome 11. a 12. storočia. Prvá písomná zmienka o obci sa datuje z roku 1288. Ďalšia písomná zmienka, týkajúca sa s určitosťou územia dnešnej Liptovskej Osady je v listine Karola I. z roku 1340, ktorou rozšíril privilégiá udelené Ružomberku v roku 1318.

Založenie benediktínskej pustovne (eremitória) s kostolíkom o rozmeroch 5 x 6 m zasvätenom sv. Jánovi Krstiteľovi, patrónovi pustovníkov asi už v časoch Veľkomoravskej ríše, keď k nám prišli benediktíni a v dôsledku činnosti kláštora v Nitre zakladali po území Slovenska osamelé pustovne. Prácou mnísi rozšírili obrábanie pôdy, v lokalite Rybár založili rybník s chovom rýb, začali s chovom oviec na holinách a postupne zväčšili počet pracovných síl. V písomnostiach sa usadlosť spomína až v roku 1288 ako osada GOTHAL ( božie domčeky ) a vo výsadnej listine mesta Ružomberok dňa 14.11.1340 V ROKU 1360 SA SPOMÍNA V LISTINE LIKAVSKÉHO PANSTVA TZV. NOVÁ OSADA. Pravdepodobne z tohto obdobia pochádza meno našej obce.

Ťažba dreva a salašníctvo dlhodobo sezónne zaľudňovali územie Liptovskej Osady. Od polovice 16. storočia tu dominuje lesníctvo - ide o intenzívne využívanie bohatstva drevnej suroviny banskobystrickou kráľovskou komorou a salašníctvo likavského panstva príp. mesta Ružomberok. Obyvatelia sa živili poľnohospodárstvom a lesníctvom. Popri práci na poli sa ženy venovali tkáčstvu, vyšívaniu odevov a pradeniu.

V polovici 17. storočia tu došlo k veľkej kolonizačnej akcii, keď držitelia likavského panstva založili Novú Osadu. Osada v tom čase po cirkevnej stránke organizácie patrila k Ružomberku. Ostala ňou až do roku 1752, keď sa osamostatnila s filiálkami Revúce a Lúžna. V roku vzniku samostatnej farnosti došlo aj k obnove, resp. novostavbe dreveného kostolíka sv. Jána Krstiteľa, ktorý krátko nato nahradil nový murovaný kostol s tým istým patrocíniom.

Obec sa stala významným dopravným uzlom. V 18. storočí sa v osade zriadila stála poštová stanica južnej trasy a po roku 1813 k nej pribudla i dostavníková doprava. Vznik súčasného erbu obce s dostavníkom a štvorzáprahom. Vyklčovanie pôvodného lesa na Poštárke. Na takto vzniknutej lúke sa vyrábalo seno pre poštové kone. / Odtiaľto pravdepodobne názov ulice Poštárka /.

Na konci 19. storočia sa v súvislosti s nedostatkom pôdy a prostriedkov obživy začalo šíriť vysťahovalectvo do Kanady, USA a západnej Európy. V roku 1908 bola postavená úzkokoľajová železnica Ružomberok - Liptovská Osada - Korytnica, ktorá umožnila obyvateľom využiť pracovné príležitosti v Ružomberku. Táto železnica zároveň zabezpečovala i nákladnú dopravu, kde nahradila dopravu drevnej hmoty vodnou cestou po Revúcej. Železnica fungovala do roku 1974, kedy bola zrušená.

Zrušenie poddanstva v roku 1848. Obyvatelia sa stali majiteľmi pody, ktorú predtým ako poddaní užívali. Celá obec bola v tom čase vybudovaná z dreva, okrem kostola , fary, budovy lesnej správy / ktorá dodnes stojí pri „konzume“/ a stanice CISÁRSKO - KRÁĽOVSKEJ POŠTY / bývalý Čunderlíkovský dom /. Prvé odchody obyvateľov obce za prácou do Ameriky a vysťahovalecké odchody občanov koncom 19. storočia. Po návratoch vznikajú prvé murované domy / Koreňovský ( od Bosých ), Šípkovský, a niektoré ďalšie. Vznik Československej republiky 28.10.1918, založenie nových samosprávnych orgánov obce, poslovenčenie školy. Rozšírenie rímsko-katolíckeho kostola v roku 1926. Vznik Československej cirkvi husitskej v roku 1926 a postavenie ďalšieho kostola v obci v roku 1930. Slovenské národné povstanie 29.8. - 18.10.1944. Zoskok prvej paradesantnej skupiny na území býv. Československa. Veliteľstvo 6. taktickej skupiny sa nachádzalo v Liptovskej Osade. Oslobodenie Liptovskej Osady 4.

Z histórie Liptovskej Osady, ležiacej pod horským prechodom Donovaly na severnej strane Nízkych Tatier, sú známe tri pečatidlá, všetky zvýrazňovali skutočnosť, že v obci bola od 18. storočia stanica dostavníkovej pošty. Najstaršie pečatidlo je okrúhle, jeho kruhopis znie SIG(illum).PO(sseddionis).OSZADA.A(d)LIKAVA, teda volne preložené: "pečať obce Osada patriacej k Likave". Z kruhopisu vidno, že obec bola súčasťou Likavského panstva. V strede pečatného poľa je zobrazený štvorzáprah koní ťahajúcich voz, pričom za zadným párom stojí pohonič vo vysokom klobúku a bičom poháňa kone. Kresba je doplnená letopočtom 1801. V priebehu 19. storočia si obec dala vyhotoviť ďalšie dve pečatidlá, roku 1807 ešte s latinským a v druhej polovici 19. storočia už s maďarským kruhopisom. Pečatné symboly zobrazovali v podstate ten istý motív, no pohonič už nestál za koňmi, ale sedel na voze - teraz už na dostavníku.

Korytnické minerálne pramene sú svojím zložením podobné známym žriedlam Vichy vo Francúzsku, Bath v Anglicku a Monte Catini v Taliansku. Liečivými účinkami sa veľmi podobajú karlovarským prameňom.

• Vápnik (Calcium) 584,5 mg/l podporuje vstrebávanie železa, pomáha proti nespavosti, spevňuje kosti a chrup, zlepšuje činnosť nervovej sústavy. Spolu s horčíkom pôsobí ako protistresový účinok. Nedostatok tohto prvku sa prejavuje zvýšeným krvným tlakom a poruchami srdcovocievneho systému. Nedostatok vápnika zapríčiňuje úbytok kostnej hmoty - osteoporózu.
• Horčík (Magnesium) 163,2 mg/l.

V roku 1908 tu bola postavená úzkokoľajová železnica Ružomberok-Liptovská Osada- Korytnica, ktorá umožňovala využiť obyvateľom pracovné príležitosti v Ružomberku, zabezpečovala aj nákladnú dopravu ako náhrada vodnej cesty po Revúcej, či zvážala kúpeľných hostí.

Obec Liptovská Osada sa môže pýšiť aj niekoľkými sakrálnymi stavbami:

• Rímsko-katolícky kostol sv. Jána Krstiteľa: Pôvodný drevený kostol stál v Liptovskej Osade už v r. 1646. V r. 1756 sa začala stavba kamenného kostola, ktorá trvala do r. 1762. Kostol bol rozšírený o bočné lode v r. 1923.
• Kostol čs. husitskej cirkvi: Bol postavený v r. 1930. Kostol je raritou v celom regióne. Jeho technický stav je však nevyhovujúci, má ošumelý vzhľad a momentálne nemá žiadne využitie.
• Kostolík sv. Ondreja: Kostolík z r. 1860 je jednoduchou stavbou s nadstavanou vežičkou a zvonom. Oltárny obraz znázorňuje sv. Ondreja. Kostolík sa ešte v súčasnosti využíva na bohoslužby.

Tabuľka: Významné Sakrálne Stavby v Liptovskej Osade

Panoramatický pohľad na Liptovskú Osadu.

Svätý Anton Paduánsky

Svätý Anton, vlastným menom Ferdinand Buglione, sa narodil v Lisabone v r. 1195. Keď mal desať rokov, dali ho do školy, ktorú otvorili kanonici pri biskupskom chráme v Lisabone, kde pôsobil aj jeho strýc. V pätnástich rokoch začal Ferdinand vážne premýšľať, v ktorom povolaní by najlepšie slúžil Bohu. Rodičia ho priviedli k priorovi rehoľných kanonikov sv. Augustína. Tu chcel celým srdcom slúžiť Bohu. No v tomto kláštore nenašiel úplný pokoj, rušili ho časté návštevy príbuzných a priateľov. Požiadal predstavených o preloženie do iného kláštora. Jeho žiadosti vyhoveli. Po dvoch rokoch odišiel do kláštora Sv. kríža v Coimbre. Tu našiel túžený svätý pokoj. Usilovne študoval sv. písmo, spisy cirkevných otcov, najmä sv. Augustína. Stal sa znalcom sv. písma, vedel naspamäť celé knihy.

V roku 1220 si obliekol rúcho sv. Františka v malom Františkánskom kláštore sv. Antona pustovníka. Jeho prvá cesta viedla do kláštornej kaplnky. Vtedy odložil svoje krstné meno Ferdinand a prijal rehoľné meno Anton. Čoskoro ho prestavení spolu s jedným bratom poslali do Afriky. Len čo obaja misionári odcestovali do Maroka, Anton dostal silnú horúčku a nemohol apoštolovať. Horúčka ho trápila celú zimu. Keď sa predstavení dozvedeli o jeho chorobe, prikázali mu vrátiť sa domov. Anton poslúchol, ale domov, do vlasti nedošiel, lebo búrka zahnala loď k pobrežiu Sicílie. Tam sa dozvedel, že sv. František zvoláva na Turíce r. 1221 schôdzu všetkých bratov do svojho rádu do Assisi. Zaumienil si, že tam pôjde, aby poznal sv. Františka.

Svätý Anton Paduánsky.

Zbedačený chorobou, obrátil sa na brata Graciána, predstaveného rímskej provincie a ponúkol sa mu na najnižšie práce v kláštore. Ten ho prijal a poslal do malého kláštora sv. Pavla pri meste Forli. Vykonával najťažšie práce, postil sa, rozjímal. Vo františkánskom kláštore bol vyhlásený za kňaza a ako novokňaz mal kázeň, spočiatku nesmelo, postupne jeho slová boli mocnejšie a ohnivejšie, plné múdrosti, čo si všimli aj jeho predstavení. Anton sa stal veľkým a nevídaným kazateľom. Jeho hlas znel ako zvon. Vľúdna tvár, čistý pohľad na ľudí veľmi pôsobili. Dňa 4. októbra 1226 zomrel František z Assisi, na pohreb išiel aj Anton. Cestou sa zastavil v Ríme, kde ho pápež Gregor IX. vyzval, aby kázal prítomným pútnikom. Na výzvu pápeža Alexandra IV. napísal „Kázne na sviatky svätých“. (1231) V pôstnom čase často kázal v Padove, pričom pre pokročilú vodnatieľku veľmi trpel.

13. júna 1231 neočakávane zamdlel pri chudobnom obede s bratmi. Preniesli ho do kláštora Arcella, kde žili sestry sv. Kláry. V kláštore sa vyspovedal, prijal sviatosť pomazania chorých, zaspieval svoju obľúbenú mariánsku pieseň, ktorú sám zložil (Ó, preslávna pani), pozrel do neba a povedal: „Vidím svojho Pána“. Zomrel 36 ročný 13.VI. 1231. Necelý rok po smrti ho pápež Gregor IX. vyhlásil za svätého. Z Padovy sa úcta sv. Antona rýchlo šírila do celého sveta. Pápež Pius XII. 16.1.1946 potvrdil úctu „evanjelického učiteľa“ (Doctor evangelicus) a rozšíril ju na celú Cirkev.

Významné osobnosti

Na spoločenskom a kultúrnom vývoji obce a (v niektorých prípadoch aj Slovenska) sa podieľali niektorí pôvodní obyvatelia a istý čas aj iní, prechodne u nás bývajúci obyvatelia. Medzi nich patria:

• MUDr.
• MUDr.
• MUDr.
• MUDr.
• Ing.
• Prof. Ing.
• Mjr. Ing.
• ThDr.
• MUDr.
• MUDr. Viera Matisová, r.
• MUDr. Doc. RSDr. funkcionári Poľnohospodárskeho družstva v L.
• Ing. arch.
• Prof. RNDr.
• Prof. PaedDr.
• Mgr. Doc. RNDr. Juraj Štolz a Jolana Štolzová r.
• MUDr.
• MUDr.
• Ing.
• Ing.

Anton Klimčík (* 24. septembra 1843, Zákamenné, okr. Námestovo - † 30. apríla 1919, Hybe, okr. Liptovský Mikuláš) bol národne uvedomelým duchovným dejateľom, od r. 1873 bol členom Spolku sv. Vojtecha, venoval sa osvetovej práci. V publicistickej tvorbe uverejňoval osvetové články, listy, ale najmä početné kázne v Osvaldovej Kazateľni (1888-1896), v Katolíckych novinách (od r.1871), napr. o postoji katolíkov k snemovým voľbám, o konverzii. Samostatne vydal úvahu o kresťanstve Dvacaťstoročné Ježišovo Jubiläum o besede, či Jeli kresťanstvo práci a pokroku nepriateľské? (Budapešť 1900), ako aj prácu Svätý Antonín Paduánsky a Chlieb chudobných, vydanú pôvodne po maďarsky (do slovenčiny ju preložil Jozef Buchta, Topoľčany 1901).

Uplynulý víkend sa v areáli svätoantonského kaštieľa uskutočnil 33. ročník celoslovenských poľovníckych slávností Dni sv. Huberta.

tags: #starosta #svaty #anton