Najstaršie osídlenie v chotári obce je zistené z neolitického obdobia (okolo r. 2100 p.n.l.), žiarový hrob stredodunajskej mohylovej kultúry (okolo r. 1000 p. n. l.).
Poloha Kopčan na mape Slovenska
Prírodné podmienky a osídlenie
Účinkom dvoch faktorov - vody a vetra, usádzali sa masy piesku na miestach relatívne chránených a vznikali tak rozsahom i výškou rozdielne planiny, nazývané dunami, či presypmi. Duny sa v minulosti dvíhali ako ostrovy zo širokého údolia, trvale zaliateho vodou, tvoriacou rozsiahle bariny. Usadené piesky zatarasovali odtokový profil a nútili rieku Moravu hľadať si vedľajšie korytá, ktorých stopy sa dajú zistiť ešte i dnes. Tak sa vytvoril veľký počet ostrovov poskytujúcich bezpečné miesta pre osídlenie prvým obyvateľom.Rieka Morava bola už od čias pravekých lovcov mamutov otvorená pre všetky migračné prúdy smerujúce z juhu na sever i zo severu na juh. Bola tu skutočná „brána národov“. Slovania neprichádzali do pustých a vyľudnených krajín. Archeológia dokazuje prítomnosť jednoduchého roľníckeho ľudu kmeňov Markomanov, Kvádov a Vandalov.
Kopčany v období Veľkej Moravy
Kopčany sa v období veľkomoravskom podieľali na rušnom živote veľkomoravského centra na Valoch, ktorého jadro bolo vzdialené do 1,5 km od roľnícko - pastierskych osád nachádzajúcich sa v dnešnom chotári obce. Tak mohutné veľkomoravské centrum ako boli Valy by bolo nepredstaviteľné bez závislého roľníckeho obyvateľstva, ktorého osady obklopovali Valy na rozlohe asi štyridsať štvorcových kilometrov.Na ceste od komplexu hradného centra - Valov, smerom k Holíču sa nachádzal celý rad drobných poľnohospodárskych i remeselníckych osád s pohrebiskami umiestnenými na pieskových pahorkoch. Z hľadiska súčasného archeologického výskumu vyplýva, že Valy boli bližšie ku Kopčanom ako k dnešným Mikulčiciam, že jediná „otvorená brána“ viedla z hradiska na východ, t.j. Valy boli prístupnejšie z Kopčian a to viacerými cestami, a teda mohli dostať prediktát kopčiansko-mikulčické, ak nie kopčianske Valy (Štefan Janšák).
Dnešná obec Kopčany leží medzi dvoma starými veľkomoravskými sídliskami, ktoré po prvý raz zameral a opísal v roku 1929 Štefan Janšák. Prvé sídlisko bolo objavené pri dnešnej ceste z Kopčian do Moravskej Novej Vsi, kde stál donedávna hostinec aj s priľahlými budovami. Skladalo sa z dvoch častí, a to z ostrova I a ostrova II, ktoré vyčnievali z inundačného územia. Sídlisko „Na segeti“ ležalo 1-2 m nad najvyššou hladinou vody. V súčasnej dobe je ďalší výskum neuskutočniteľný v dôsledku zásadnej zmeny reliéfu tohto areálu, zrušením prievozu a postavením hrádze regulovanej rieky Moravy.
Druhé významné sídlisko bolo zistené pri náhodnom objave kostí na západnom svahu duny pri Kačenárni. Vo vykopaných sondách sa tu našlo celkom 61 kostrových hrobov. V porovnaní s nálezom iných lokalít sú objavené pamiatky skromné - 1 kopia, 3 sekery, ostrohy, nože, strieborný gombík, náhrdelník zo sklených perál, črepy nádob, zvyšky drevených vedierok.
V 11. storočí sa územie Slovenska stáva nárazníkom mocenských ambícií štyroch novoformujúcich sa štátov, keď sa nakoniec stáva korisťou Arpádovskej dynastie. Nová geopolitická situácia uvrhla Záhorie do poloho hraničného, nárazníkového územia. V blízkosti Kopčian v 11. storočí vyrástli dva kráľovské hrady. Táto hranica bola nestála a územie pri rieke Morave prechádzalo z jedných rúk do druhých až do pol. 14. storočia, kedy sa situácia ustálila.
Významné udalosti v histórii Kopčian
Pre osud Kopčian je rozhodujúci moment, kedy uhorská kráľovná Konštancia, manželka Přemysla Otakara I., dostala koncom 12. storočia od otca Belu III., uhorského kráľa, venom celú trnavskú oblasť, rozprestierajúcu sa medzi Karpatami a Váhom a k tomu od manžela získala dolné Pomoravie, takže vlastnila celé územie medzi Trnavou a dolným tokom rieky Moravy. Konštancia vyvinula veľké úsilie pri osídľovaní územia na pravom brehu rieky Moravy, a to od Strážnice na juh až po dnešné moravsko - rakúske hranice /Pulkavova kronika/. Vystavala a obnovila nové hrady - Hodonín, Břeclav a i. Rovnako kolonizovala i svoje rodové územie na ľavom brehu rieky Moravy. Zavádzala pokrokové skúsenosti hospodárstva.V 20-30. rokoch 13. storočia dala upraviť cestu z Moravy cez Holíč, Jablonicu na Trnavu. Rieku Moravu táto cesta pretínala brodom a prievozom práve pri Kopčanoch, ktorý si udržal svoje významné postavenie až do 16. storočia, kedy bol obnovený prastarý prievoz pri Kátove. História Kopčian je v tejto dobe úzko spätá s osudmi Holíča. Za kráľa Žigmunda od roku 1390 patril Holíč s priľahlými obcami Ctiborovi zo Ctiboríc.
Prvý záznam z r. 1392 pochádza zo súpisu fár šaštínskeho archidiakonátu a hovorí už o dvore Kopchan patriacemu do panstva holíčskeho hradu. V dokumente sa uvádza i údaj o existencii fary, čo by nespochybňovalo domienku aj o existencii kostola, ako i o legislatívnom usporiadaní obce. Koncom 13. storočia máme doloženú poslednú písomnú správu o existencii holíčskeho pohraničného komitátu (1296). Na jeho troskách sa v priebehu 14. storočia začalo formovať samostatné holíčske panstvo, do ktorého sa dostala i novoformujúca sa kopčianska osada. Od roku 1390 bol majiteľom tohto panstva Ctibor zo Ctiboríc. Po vymretí Ctiborovcov (1434) sa dostalo panstvo do rúk uhorského kráľa Žigmunda. Po jeho smrti získal holíčske panstvo od Albrechta II. bývalý kráľovský kancelár Gašpar Schlik, avšak už o desať rokov ho Schlik odstúpil Pongrácovi, ktorému v roku 1454 potvrdil túto držbu uhorský kráľ Ladislav Pohrobok.
V roku 1489 sa holíčske panstvo dostáva záložným právom do rúk šlachtickej rodiny Czoborovcov. V 16. až 18. storočí boli spolumajiteľmi holíčskeho panstva šlachtické rody Révaiovcov a Bakičovcov. Aj keď boli tieto rody vzájomne prepojené rodinnými zväzkami, často dochádzalo k vzájomným nezhodám v držbe majetkov. Najväčšie nezhody medzi zemepánmi vznikali pre neopodstatnené a svojvoľné zaberanie pôdy. Za deľby majetkov roku 1554 darovali Czoborovci polovicu mlyna v Kopčanoch Blažejovi Baršonovi.
V najstaršej kronike Kopčian, písanej Fridrichom Suchým sa uvádza listina „Arnales“, ktorou sa udeľuje šlachtictvo Valentinovi Vajay do Vaga (Vaya) za zásluhy a oddanosť. datované je v Prahe 12. marca 1598 s podpisom Rudolfa II. Ptomkovia Valéntina Vajay sa snažili získať dedičné právo na šlachtický titul. Ústna legenda tvrdí, že z odnože rodiny Vajay pochádzala Margita panna, ktorá pozemky Hrúdy darovala rímskokatolíckej cirkvi a utvorila tak základinu kaplnky, dala ju renovovať, odkiaľ sa odvodzuje pomenovanie tohoto kostolíka. Dokument o vykúpení je datovaný v Holíči 27.
Majetkovo - právne pomery a s tým súvisiaci počet obyvateľov v 16. storočí v obci Kopčany sú zložité a niet dostatok dostupných dokumentov, ktoré by nám umožňovali ich rekonštrukciu. Roku 1532 boli Kopčany majetkom Gašpara Czobora a mali: 9 platiacich port, 1 chudobnú, 1 opustenú, 1 majer, ktorý sa rátal za jednu neplatiacu portu, 1 portu chudobného richtára - dovedna 13. Osobitným prameňom poznania sa stáva súpis majetku rodu Czobor z roku 1554. Vlastníctvo jednotlivých usadlostí bolo v roku 1554 rozdelené medzi šiestich majiteľov - rodu Czoborovcov, Margite Bakičovej, Angeline Bakičovej, Pavlovi Bakičovi, Anne Bakičovej a Michalovi Bakičovi.
V 16. storočí sa stávajú Kopčany domovom migrujúcich Habánov z Moravy na západné Slovensko, ktorí si tu vytvorili habánsky dvor. Na začiatku 17. storočia sú už Kopčany obec strednej veľkosti s kostolom, tak ako sú topograficky vyznačené na známej Komenského mape z roku 1628. Czoborovci boli majiteľmi panstva až do vlády Márie Terézie, keď ho v roku 1736 pre kráľovskú rodinu získal manžel Márie Terézie František Lotrinský. Prítomnosť cisárskej-kráľovského rodu mala priaznivý vplyv na hospodársky rozvoj Kopčian. Habsburgovci zreorganizovali poľnohospodársku a živočíšnu výrobu podľa rakúskych vzorov a premenila tak feudálny veľkostatok na skutočný poľnohospodársky podnik s kapitalistickými prvkami hospodárenia a organizácie práce. Koncom 40. rokov 18. storočia dal František Lotrinský, manžel Márie Terézie, podľa projektu staviteľa Nicolasa Jadota postaviť rozsiahlu stavbu nazývanú Štít - prvý žrebčinec v Uhorsku a v r.
Kopčany v 20. storočí
Obec Kopčany patrila administratívne do roku 1918 do okresu Holíč Nitrianskej župy Rakúsko - Uhorskej monarchie. Správa obce pozostávala z obecného výboru, na čele ktorého stál volený richtár. Posledným richtárom do roku 1918 bol Michal Dubecký, ktorý úradoval nepretržite 36 rokov. Obec avšak riadil notár dosadený uhorskou vládou. Vybavoval administratívu. Obecný notariát podliehal slúžnovskému úradu v Holíči a županovi v Nitre. Posledným notárom bol maďarón Fodor, ktorý utiekol spolu s maďarskými četníkmi po vytvorení Československej republiky.Obyvatelia boli maloroľníkmi, robotníkmi a remeselníkmi. Pracovných možností v obci veľa nebolo. Hodonínsky veľkostatkár Redlich mal v Kopčanoch dva hospodárske dvory, v Parkane a pri kostole. Po jeho smrti prevzala majetky Účastinárska spoločnosť v Hodoníne. V obci boli i cisárske majetky, pre potrebu ktorých bola v roku 1910 vybudovaná železničná zastávka. Ľudia cestovali za prácou do rakúskych a moravských pivovarov, do cukrovarov, na poľnohospodárske práce, na stavebné práce až do Budapešti, do tabakovej továrne a píly v Hodoníne, a neskôr do gbelských naftových baní. Niektorý muži odchádzali za prácou až do USA a Kanady. Keď sa im za oceánom darilo, „pritiahli“ za sebou svoje rodiny. Vysťahovalectvo začalo koncom 19. storočia a pokračovalo aj počas trvania prvej republiky.
Podľa štatistiky v r. 1910 bývalo v Kopčanoch 73 perc. katolíkov, 25 perc. evanjelikov a 2 perc. izraelitov. Politická vyspelosť občanov za maďarskej vlády nebola výrazná. Ľud mal existenčné starosti a na politiku nemyslel. Národné uvedomenie pred prevratom burcovalo niekoľko rodín, ktoré udržiavali spojenie so skalickým kultúrnym centrom, s moravskými obcami ležiacimi na pravom brehu Moravy. V roku 1910 sa konali voľby do uhorského snemu, ktoré rozvírili politický život. Za ľudovú stranu boli zvolení národovci: Dr. Pavol Blaho zo Skalice, Dr. Ľudovít Okánik - dekan, farár zo Skalice, Dr. Ferdiš Juriga, rodák z Gbelov a iní úradmi označovaní za „panslávov“.
Ľudia čítali najviac časopisy vydávané Spolkom sv. V rokoch 1914-1918 zúrila prvá svetová vojna. Frontové udalosti sa priamo obce nedotkli, ale vo vojne padlo 66 vojakov, z toho 55 katolíkov a 11 evanjelikov. Katolíci majú pred kostolom postavený pomník. Po vojakoch ostali vdovy a siroty. Preto po vojne vznikla v Holíči okresná vyživovacia komisia, ktorá sa starala o tieto sociálne prípady. 28. októbra 1918 vznikla Československá republika. O prevrate sa obyvatelia Kopčian dozvedeli až 4. novembra 1918 z úst istého plukovníka zo Skalice.
Z vojny sa vrátilo veľa vojakov. Ľudia sa vzbúrili proti Židom a Maďarom a začali rabovačky. Žandári opustili stanicu a utiekli. Neskoršie zo Skalice prišiel Dr. Okánik a zriadil dočasný výbor. Koncom novembra prišlo československé četníctvo, ktoré zaviedlo pokoj a poriadok. Kopčany naďalej patrili administratívne do okresu Holíč, od roku 1923 do okresu Skalica a v rokoch 1923-1928 do župy Bratislava. Potom boli župy zrušené. V rokoch 1928-1939 bolo zavedené krajinské zriadenie. Naďalej väčšina robotníkov chodila pracovať mimo obec. Na blízku Moravu, do Viedne, kde sa stretávali s rôznymi politickými postojmi a názormi. Svoje skúsenosti odovzdávali svojim spoluobčanom.
Preto bola bunka Komunistickej strany Československa v Kopčanoch založená medzi prvými na Slovensku 20. mája 1921. 16. septembra 1923 sa konali voľby do obecného zastupiteľstva. Vyhrala Slovenská ľudová strana, tesne pred Komunistickou stranou Československa a napokon Republikánskou stranou zemedelského a maloroľníckeho ľudu. Starostom sa stal komunista Michal Štetina.
Kopčany sa stali známymi až po vzniku republiky zásluhou prvého prezidenta T. G. Masaryka. Jeho rodičia bývali v domčeku na Masarykovej ulici číslo 51. Tento dom už dnes nestojí a na jeho mieste stojí dom s číslom 493. Ústne sa traduje, že prezident sa nenarodil v Hodoníne ale v Kopčanoch. V roku 1850 nebol v obci farský úrad a evidencia do matriky sa robila v Holíči. Krátko po narodení malého Tomáša bol jeho otec - kočiš premiestnený zo Štítu na veľkostatok v Hodoníne, preto zapísal syna až tam. Túto udalosť spomína v knihe Hovory s T.G.M. od Karla Čapka na časť detstva stráveného so starými rodičmi a kamarátmi v Kopčanoch.
T. G. Masaryk nezabudol na Kopčany ani vtedy keď sa stal prezidentom. Finančne podporoval svojich príbuzných a na pozvanie obecného zastupiteľstva a rodiny prišiel 18. júla 1924 na návštevu. Obecná rada a obecné zastupiteľstvo sa snažili o rozvoj obce. V roku 1924 bol do obce zavedený telefón, v roku 1925 zriadili obecnú knižnicu a postavili most cez Struhu, v roku 1927 opravili most cez Rešicu a založili Úverné družstvo a obecnú kroniku, v roku 1928 upravili cesty, v rokoch 1929-1930 bol postavený bitúnok a budova pošty, elektrifikácia bola urobená v roku 1930, v roku 1931 vybudovali obecnú cestu „Grunwaldovu uličku“.
Iné plány sa nemohli realizovať pre nedostatok financií. Splácanie pôžičiek sa darilo, ale ešte v roku 1937 boli pohľadávky obce vyše pol milióna korún. Prichádzala veľká hospodárska kríza. Od októbra 1931 bolo v Kopčanoch 160-170 nezamestnaných. Boli to nemajetní otcovia viacčlenných rodín. Obec i skalický okres poskytli menšie podpory pre nezamestnaných. Obecné zastupiteľstvo na svojom zasadnutí 29. apríla 1932 prijalo rezolúcie kde žiadalo Ministerstvo verejných prác v Prahe, aby urýchlene prikročilo k stavbe mostov cez regulačné koryto Moravy na štátnej hradskej Hodonín - Holíč.
Zároveň žiadalo Ministerstvo poľnohospodárstva a sociálnej starostlivosti v Prahe, aby urýchlilo vodoprávne pokračovanie na rieke Moravy v úseku Kopčany - Moravská Nová Ves a odporučilo vytvorenie hornomoravského vodného družstva a započatie hrádzovania. Tým sa mali získať pracovné miesta. Obecné zastupiteľstvo poverilo podaním týchto rezolúcií starostu Vladimíra Kratochvíla a notára Michala Šikoru. 12 - 13. decembra 1932 bola deputácia v Prahe, kde dostala prísľub, že požiada...
Archeologický výskum a súčasnosť
Kam by sa mal človek vydať, ak by sa chcel poprechádzať po krajine Slovanov, takmer nezmenenej za vyše 1 000 rokov, aby ju mohol aspoň s prižmúrenými očami uvidieť takú, aká bola? Možno ako prvé zíde na um - vyraziť do lesov, do hôr! Najprv do Považského Inovca, ktorý ukrýva jedno z najväčších slovanských hradísk na Slovensku v Bojnej a v ňom impozantnú rekonštrukciu slovanskej brány. Ale komu by napadlo vybrať sa na „hrebeň“ pieskovej duny? Stojíme pri rieke Morava, kde niva ako pri každej rieke klame telom. Nie je to šíra nudná rovina. Duny pri Kopčanoch sa nazývali Hrúdy. A priťahovali ľudí už od praveku, stavali si tu sídla. A ako sa čoskoro dozvieme, sídla si tu budovali aj Slovania.
Archeologický výskum v Kopčanoch
Otázka trochu pobaví Františka Žáka Matyasowszkého, riaditeľa Archeologickej agentúry, ktorá robila výskum kopčianskej duny. Kladie ju totiž asi každý investor počas archeologického výskumu pred výstavbou - a prečo práve tu si museli postaviť tie svoje sídla? A šéf archeológov odpovedá zhruba rovnako, ako aj v tomto prípade. „Lebo tu je vidieť, že používali zdravý sedliacky rozum. Predkovia jednoducho „prečítali“ krajinu, dokázali ju bez počítačov, GPS zariadení a ďalších technológií vnímať so všetkými jej jemnými odtieňmi. Vedeli, kde je bezpečné stavať a kde, naopak, hrozí nebezpečenstvo v čase povodní alebo dažďov.
Rovnako ako to dodnes dobre vedia bociany, ktoré sa práve znesú niekoľko metrov od nás, v tých pre súčasníka už takmer nepostrehnuteľných mokrinách vôkol duny, a hľadajú v nich žaby, slimáky. „Vidíte, tam je pôda stále podmáčaná. Pre archeológov pritom nejde o neznáme neprebádané územie. Ale až nedávno sa podaril objav, ktorý predstavy o tomto mieste rozšíril.
Dnes je Morava deliacou čiarou medzi dvomi republikami, Slovenskou a Českou. „A predsa je dôležité vnímať Moravu nie ako hranicu, ale ako spojnicu. Necelé dva kilometre od Hrúd totiž leží hradisko Mikulčice-Valy, a to je zas jedno z najvýznamnejších slovanských nálezísk v Česku. Počas 9. storočia bolo politickým aj duchovným centrom a životy obyvateľov, ktorí na Hrúdach žili a pochovávali svojich blízkych, boli s Mikulčicami úzko späté. Akú inú krajinu po Slovanoch máme ešte zachovanú v takomto rozsahu?
Mikulčické hradisko Slovania vsadili do sústavy riečnych ramien a ostrovov (táto pozoruhodná riečna krajina sa zachovala najmä v Rakúsku a v Česku, na Slovensku sa stavbou hrádze veľká časť riečnych ramien „stratila“). Od pieskových dún tým smerom, k rieke, viedla cesta, pravdepodobne priamo po dune alebo mierne pod ňou. Táto cesta viedla zaujímavou krajinou. Nie hustými, tmavými borinami, aké vidno na záhorských pieskoch dnes, kde slnko len občas presvitá. Cesta sa tu vinula otvorenou presvetlenou krajinou, bohatou na svetlo, ktorú lemovali trnky, rastliny z čeľade astrovité (kam, mimochodom, patrí napríklad púpava lekárska, nevädza poľná, čakanka obyčajná, ale aj množstvo liečivých rastlín ako palina pravá, rebríček obyčajný, podbeľ liečivý, rumanček pravý) a lipnicovité (staršie sa nazývali jednoducho trávy, pričom práve z planých tráv bola vypestovaná väčšina druhov obilnín, z akých dnes vyrábame chlieb).
Ako sa cesta viac blížila k rieke, zo striedavo podmáčaných miest vyrastal tvrdý lužný les - duby, jasene, bresty. Úplne pri rieke sa vyšvihol mäkký luh a jelšiny. Na suchších miestach rástla borovica.
Sídlisko v 9. storočí v jednej časti pravdepodobne postupne zanikalo a začalo ho „prerastať“ pohrebisko. Prečo sa to dialo, je predmetom výskumu. V nich pochovali dve deti vo veku 9-14 a 11-12 rokov a dvoch dospelých, muža a ženu. Muž bol vo veku 30 až 40 rokov a s výškou asi 170 centimetrov tiež patril medzi vyšších ľudí v tej dobe. Pri pohľade do jeho tváre by sme si zrejme všimli asymetrické črty, ako dôsledok zlomenej sánky ešte z detstva. Pri 11-12 ročnom chlapcovi sa našla nádobka a nožík, čo nenaznačuje vyšší spoločenský status. Viac o sociálnom postavení by mohla prezradiť analýza ich stravovania. Vyššie postavení jednotlivci mali prístup ku kvalitnejším jedlám s bohatším zastúpením mäsa.
„Ste to, čo jete. A na základe toho budeme vedieť povedať, kam tí ľudia teoreticky patrili,“ hovorí pán Tamaškovič.
Kostol sv. Margity Antiochijskej v Kopčanoch
Všetko vyššie uvedené a ešte oveľa viac zaujímavých detailov a dát sa podarilo zistiť len z niekoľkých „hrúd“ hliny, pre laika zdanlivo beztvarej bezobsažnej a homogénnej hmoty. Ešte pred niekoľkými rokmi by ani odborníci z tohto materiálu nedokázali vyčítať toľko poznatkov. Výskum napreduje rýchlo, na tejto konkrétnej lokalite pracovali nie iba archeológovia, ale celý medzinárodný tím bádateľov z rôznych odborov z Karlovej univerzity z Prahy, Univerzity Komenského v Bratislave, tiež Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre. Napríklad antrakológia skúma zuhoľnatené časti, predovšetkým driev. Dopĺňa ich palynológia, ktorá v hline hľadá zrnká peľu, ktoré nevidno voľným okom, prípadne spóry húb. Ich prítomnosť dokáže napovedať, ako vyzerala okolitá vegetácia, a napríklad aj to, či to bola husto zarastená, alebo slnku otvorená krajina. Pastvu dobytka v okolí Hrúd dokladá nález špeciálnych húb.Na úplnom začiatku tohto široko rozvetveného príbehu bola pritom úplne banálna vec. Úzka jama. Ani nie meter široká ryha pre kábel pre trafostanicu. Vzácny a cenný je podľa Františka Žáka Matyasowszkého v tomto prípade aj konsenzus troch zúčastnených strán.
Podnetný je napokon nielen pohľad do minulosti, ale aj do budúcnosti. Už o niekoľko rokov by to mohla byť svetovo významná lokalita UNESCO. Dnes, presne na mieste, kde sa zhovárame s archeológmi o najnovších nálezoch, stojí zrekonštruovaná budova takzvanej Kačenárne. Ešte pred pár rokmi z nej bola iba baroková ruina. Kačenáreň predstavuje spolu s priľahlým rybníkom kultúrnu pamiatku, kde sa nezvyčajným spôsobom chytali divé kačice, s pomocou iných špeciálne vycvičených kačíc a krátkosrstých psov.
Baroková cesta vedie k ďalšej výnimočnej pamiatke, ktorej význam presahuje hranice Slovenska, k Holíčskemu zámku, výpravnému sídlu Františka Lotrinského a Márie Terézie. Čosi podobné predstavuje najbližšie až rakúsky Schloss Hof v Rakúsku, ktorý ročne navštívi asi 180-tisíc návštevníkov. Podľa odborníkov by len samotný Holíčsky zámok po ukončení obnovy mohol mať rovnako silný turistický potenciál.
V tesnej blízkosti Kačenárne sa vyníma ešte drobný zreštaurovaný Kostol svätej Margity Antiochijskej. Pri kostolíku stojí 200-ročná lipa (Strom roka 2018). Celý Archeopark Kopčany s pieskovými dunami bol pred štyrmi rokmi nominovaný na prestížnu cenu CE ZA AR. V roku 2019 získal v súťaži Stavba roka cenu verejnosti.
Archeologický výskum v Slovanoch
„Aj vďaka takýmto podrobným výskumom reagujúcim na vývoj prírodných vied má takáto snaha veľké šance na úspech. Šance zvyšuje aj unikátna historická krajina, ktorá sa zachovala v okolí. Ak sa nám ju podarí udržať bez rôznych rušivých zásahov, napríklad v podobe priemyselných či rozsiahlych dopravných stavieb, môžeme pred komisiou UNESCO uspieť. Je to lákavá cesta, len podľa archeológa Františka Žáka Matyasowszkého treba všetky budúce kroky a rozhodnutia v širšom okolí robiť naďalej citlivo a premyslene. „Pretože akú inú krajinu po Slovanoch máme ešte zachovanú v takomto rozsahu?