Ľudská civilizácia už od nepamäti zápasí s otázkami, na ktoré dodnes nepozná jednoznačné odpovede. Počas stáročí sa objavili nespočetné záhady, príbehy, legendy i nevysvetlené javy, ktoré prebúdzajú fantáziu a zároveň kladú nové otázky. Aj keď sa technológie neustále zlepšujú, doba sa čoraz viac digitalizuje a vedci skúmajú každú stopu, mnohé záhady zostávajú neuchopené.
Napriek veľkému úsiliu historikov, archeológov či vedcov existujú témy, ktoré stále vyvolávajú údiv i nedôveru. Každá generácia sa tieto neobjasnené záhady pokúša objasniť, avšak vždy sa objavia ďalšie vrstvy otázok a nové teórie. Preto sa neustále vraciame k rovnakým príbehom, ktoré neprestávajú intrigovať a zároveň spájať ľudí po celom svete.
Svätý grál je jedným z najhľadanejších artefaktov v celej histórii, a to aj napriek tomu, že nikto nevie, ako vyzeral a či vôbec existoval!
Kto by nepoznal najslávnejšiu relikviu všetkých čias Svätý grál? Starodávny kalich, z ktorého Ježiš pil pri poslednej večeri, je opradený mnohými legendami. Podľa nich má pohár zázračnú moc - dokáže hojiť rany, liečiť choroby, zaručuje nesmrteľnosť a dokonca prináša blahobyt. Každý, kto sa z tohto posvätného kalicha napije, získa moc. Niet teda divu, že honba za kúzelným pohárom už zlákala pirátov, ale aj nacistov. Naprieč Európou sa už stáročia šíria nielen povery o tomto vzácnom kúsku stolovacieho servisu, ale aj správy o nálezoch rôznych kalichov.
Čo je to vlastne Svätý grál?
V Evanjeliu podľa Lukáša sa píše, že Ježiš počas poslednej večere lámal chlieb a dvíhal kalich, ktorý dával učeníkom hovoriac: „Tento kalich je nová zmluva v mojej krvi, ktorá sa vylieva za vás.“ Je teda viac ako pravdepodobné, že nejaká bájna nádoba existovala.
Legiend o tom, čo sa s ňou stalo a kde je, je neúrekom. Jedna spomína Jozefa z Arimatie - člena židovskej veľrady a tajného Ježišovho učeníka. Ten mal od Piláta Pontského po smrti Ježiša požadovať jeho telo. Spolu so svätým Nikodémom ho sňali z kríža, zavinuli do plátna a uložil do hrobky vytesanej v skale. Ešte pred tým, ako Božieho Syna uložil do hrobu, mal Jozef vytiahnuť kalich používaný pri poslednej večeri a naplniť ho Kristovou krvou.
Teórie o tom, ako a kde grál skončil, sa rôznia. Jedna z nich hovorí, že Jozef z Arimatie s kalichom odcestoval do Francúzska, kde sa v 11. storočí dostal do rúk templárov a tí sa stali jeho strážcami. Relikvia mala byť súčasťou ich pokladu až do ich zániku a to, kde sa dnes nachádza, nie je známe.
Podľa záznamov gréckeho historika Olympiodorusa, ktorý žil v 5. storočí, bol Svätý grál objavený pri výkopových prácach robotníkmi, ktorí pracovali pre svätú Helenu. Matka rímskeho cisára Konštantína dala v roku 325 nášho letopočtu prekopať Golgotu - kopec, na ktorom bol v Jeruzaleme Kristus ukrižovaný v nádeji, že nájde jeho hrob, čo sa nakoniec údajne podarilo. V tomto období mali pracovníci naraziť aj na posvätný kalich, ktorý potom vzali do Ríma. Tu zostal až do momentu, keď mesto v roku 410 napadol a dobyl kmeň Vizigótov. Relikviu v strachu, že sa dostane do rúk barbarom, Rimania presunuli do anglického Glastonbury.
V tomto momente sa príbeh o jeho ďalšom osude opäť rozchádza. Známa je legenda o tom, ako sa dostal do rúk kráľa Artuša, ktorý tento zázračný kalich spolu s rytiermi okrúhleho stola chránil. Niečo iné si však myslí britský autor Graham Philips, ktorý napísal knihu Hľadanie svätého grálu. Relikvia sa mala dostať do rúk anglickej rodiny, ktorá žila na Whittingtonskom zámku. V 19. storočí ho mali ukryť do jaskyne na neznáme miesto.
V roku 1920 pod zrúcaninou kaplnky v Shrewsbury našli zašlý pohár vytesaný z ónyxu. Jeho vek sa uhlíkovou metódou nedal presne zistiť, no všetko nasvedčovalo tomu, že bol veľmi starý. Po rokoch skúmania odborníci z Britského múzea však prišli s tvrdením, že nádoba pravdepodobne pochádza z prvého storočia a používala sa na masti či vonné oleje.
Odborníci sa zhodujú, že skôr ako z kovu bol Ježišov kalich vyrobený z olivového dreva, pretože takéto riady boli v Kristových časoch bežnou výbavou domácností v Jeruzaleme. Jeden taký drevený kalich sa do Británie dostal pod menom Nanteoská čaša. Rodina z Wallesu ho uchovávala vo svojom sídle Nanteos potom, čo ho dostala od istého mnícha so slovami „chráňte ho, dokedy ho cirkev neuzná za vlastný“ - píše Justin Griffin v knihe Svätý grál, legenda, história, dôkazy. O drevenom pohári kolovala legenda, že keď ho v roku 1909 vystavili v priestoroch zrúcaniny kláštora Strata Florida, veľmi pršalo. Len čo vzácny artefakt vytiahli na svetlo sveta, nádherný slnečný lúč prenikol mrakmi a prestalo pršať. Všetci svedkovia mu začali pripisovať zázračnú moc a nikto ani na sekundu neváhal, že to nie je Svätý grál. O čaši ľudia tvrdili, že je vyrobená z dreva svätého kríža a preto má nadprirodzené liečivé účinky. Dnes sa jej zvyšky nachádzajú v Národnej knižnici vo Walese.
Niektorí historici si však myslia, že skutočný pohár z poslednej večere nikdy neopustil Palestínu. Keď v roku 1910 v Sýrii našli strieborný pohár, ktorý nazvali Kalich z Antiochie, mnohí archeológovia práve tento kúsok považovali za pravý grál. Nádoba má na sebe strieborné zdobenie, ktoré bolo na kalich na znak úcty pridané až v prvom storočí po Kristovi. Najnovšie výskumy však ukazujú, že skôr ako grál by to mohla byť stojaca olejová lampa.
Iná verzia hovorí, že ho ako kalich pri bohoslužbách používal svätý Peter a po ňom ďalší pápeži až do roku 258, keď cisár Valerián rozpútal prenasledovanie kresťanov a popravil pápeža Sixta II. Kalich sa potom cez rímskych vojakov dostal do Španielska a dnes je vo vlastníctve Katedrály vo Valencii. Cirkev a historici po celom svete práve v tejto čaši vidia Svätý grál z Poslednej večere. Kalich z červeného achátu totižto zodpovedá popisu sv. Hieronyma a výskumy dokazujú, že pochádza z oblasti Palestíny a Egypta a vznikol medzi 4. st. pred Kristom a 1. st. po Kristovi.
Santo Caliz de Valencia je uložený na zlatom podstavci s 27 perlami, 2 rubínmi a 2 smaragdmi. Nie sú mu zatiaľ pripisované žiadne zázračné účinky a na veľké sklamanie ani nezaručuje nesmrteľnosť. V roku 1982 s týmto kalichom odslúžil omšu a napil sa z neho pápež Ján Pavol II, ktorý ale v roku 2004 zomrel.
Santo Caliz de Valencia
Tajomnosť a sila Svätého grálu však možno tkvie v niečom úplne inom, ako v nesmrteľnosti.
Vody v roku 2004 rozbúrila kniha Da Vinciho kód od Dana Browna, kde sa pohrával s myšlienkou, že Svätý grál nie je kalich, z ktorého pil Ježiš pri poslednej večeri, ale rodová línia jeho detí a Márie Magdalény.
Kde je teda pravda?
Čo všetko má pre veriacich význam?
Keď koncom januára zmizol z kostolíka San Pietro della Ienca v talianskom regióne Abruzzi relikviár s krvou pápeža Jána Pavla II., vyvolalo to medzi miestnymi poplach. Pápeža, ktorý zomrel v roku 2005 ako osemdesiatštyriročný, tu mimoriadne zbožňovali.
Nečudo, že polícia okamžite zmobilizovala všetky sily. Päťdesiat karabinierov s cvičenými psami sa rozbehlo po okolí, aby čo najskôr vypátrali zlodeja. Aj farár apeloval na zlodejov, aby vzácnosť vrátili - s ohľadom na skormútených kresťanov.
Zároveň krádež posvätného predmetu - išlo o kúštik odevu pofŕkaný krvou, ktorý mal na sebe obľúbený pontifex vo chvíli, keď naňho v roku 1981 spáchal atentát turecký fanatik Muhamad Ali Agca - ihneď spustila lavínu fantastických teórií.
Jedna z najúžasnejších a najpreferovanejších hovorila, že pápežova krv sa mohla stať korisťou satanistov, ktorí práve v tomto čase, konkrétne prvého februára, slávia začiatok nového satanistického roka.
Tí menej romantickí však verili skôr tomu, že sa vzácna relikvia mohla stať skvelou korisťou preto, lebo blahoslavený Ján Pavol II. bude už koncom apríla vyhlásený za svätého. A to na „trhu“ s relikviami značne zvýši jej cenu. Každopádne, obe skupiny spájalo presvedčenie, že išlo o lúpež na objednávku. Z kostola totiž nezmizlo nič ďalšie, nedotknutá ostala dokonca aj pokladnička s milodarmi.
Vďaka šikovnosti polície - alebo nešikovnosti zlodejov? - sa záhada rozriešila už o päť dní. Na sklamanie milovníkov vzrušujúcich detektívok v štýle Dana Browna až trápne banálne. Alebo žeby predsa len nie?
Už tridsiateho januára večer agentúry hlásili, že karabinieri chytili páchateľov. Traja mladíci, z toho dvaja narkomani vo veku dvadsaťtri a dvadsaťštyri rokov, boli v oblasti známe firmy. Každý mal v registri už viacero záznamov za drobné zločiny. Priznali sa a policajti u nich našli aj kríž a kovový rámik, ktorý ukrýval relikviu - lenže, prázdny. Zlodeji tvrdili, že kus látky veľkosti bruška palca vyhodili, netušiac, o čo ide. Kde, to si už nepamätajú.
Možno je to pravda, ale na druhej strane, ťažko uveriť, že feťáci z oblasti posadnutej Jánom Pavlom II. nevedeli, čo sa v kostole ukrýva. V hre tak stále zostáva možnosť, že cennú pamiatku výhodne speňažili. Miestna polícia si teda ešte stále neoddýchne. No ak je aj naozaj pravda, že muži látku odhodili, bol by to zázrak, keby sa ju podarilo nájsť.
Mimochodom, nebolo to prvýkrát, čo sa ostatky Jána Pavla II. stali objektom krádeže. V septembri 2012 kňaza, ktorý v batohu prenášal ampulku s pápežovou krvou, prepadli a okradli vo vlaku neďaleko Ríma traja zlodeji. Batoh sa však čoskoro našiel odhodený v poli - aj s ampulkou.
Keby boli tušili, čo majú na dosah, iste by boli od radosti bez seba. Aj keď by ampulku sotva mohli predať cez eBay, isté je, že na čiernom trhu by za ňu získali tučnú sumu. Obchod s relikviami síce cirkev považuje za rúhanie a kánonické právo ho prísne zakazuje, no stačí sa pozrieť na najväčší aukciový web, kde má špeciálnu sekciu.
Dajú sa tu kúpiť stovky relikvií vrátane tých, ktoré sa týkajú Jána Pavla II. Kúsky rúcha - keď ich v roku 2007 Vatikán ponúkol na internete zadarmo, zavalilo ho vyše dvestotisíc žiadostí -, ružence, ktoré pápež posvätil alebo mu dokonca patrili, predmety, ktorých sa údajne dotkol. Ceny sú rôzne, od desať dolárov až po niekoľko stovák. Ako je to s ich pravosťou? Nuž, to je už otázka viery...
Možno sa pýtate - a čo krv v ampulke, tá bola pravá? A odkiaľ sa vôbec nabrala? Nešlo tiež len o kresťanské „placebo“? Aj keď to znie trošku strašidelne - tomu sa však pri relikviách vo všeobecnosti nevyhnete -, červená tekutina skutočne kedysi prúdila v žilách Jána Pavla II.
Ampulka bola jednou zo štyroch, ktoré naplnili krvou určenou na krvné testy na transfúziologickom oddelení v Nemocnici Bambino Gesú druhého apríla 2005, teda v deň pápežovej smrti. Keďže však transfúzia napokon nebola potrebná, lekár, ktorý sa o pontifika staral, venoval krv cirkvi.
Dve nádobky odovzdali osobnému tajomníkovi Jána Pavla II. kardinálovi Diwiszovi, dnešnému krakovskému kardinálovi, zvyšné dve ostali v opatere rehoľných sestier pracujúcich v nemocnici. Jedna z nich neskôr putovala do Sacraria, kde sa uchovávajú aj ďalšie dôležité relikvie, medzi inými guľkou prederavená, zakrvavená sutana, ktorú mal na sebe Ján Pavol II. v čase atentátu, kadere vlasov odstrihnuté z jeho hlavy pár dní pred smrťou či kúsky krvavej gázy z jeho operácie.
Kabát, ktorý mal počas útoku na Námestí svätého Petra, Diwisz tajne ukryl a o jeho existencii sa svet dozvedel až po pontifikovej smrti. Aj keď sú štyri ampulky s pápežovou krvou považované za veľkú vzácnosť, v kostoloch a ďalších cirkevných inštitúciách po celom svete sú rozmiestnené desiatky relikvií obsahujúce krv Jána Pavla II. Viaceré sa nachádzajú aj na Slovensku. Napríklad v kostolíku v Rajeckej Lesnej, v Oravskej Polhore, na košickom Karmeli, v Katolíckej univerzite v Ružomberku, dokonca aj v rádiu Lumen.
Kvapku krvi na malom kúsku látky opatrujú v Kostole Najsvätejšieho srdca Ježišovho v Michalovciach. Pápežova krv uchovaná z neuskutočnenej transfúzie je uložená vo vzácnom relikviári a Úrad liturgických slávení Svätého Otca ju vystavuje pri výnimočných príležitostiach. Napríklad pri blahorečení či aprílovom svätorečení Jána Pavla II.
A ako je možné, že je krv v ampulkách stále tekutá? Dôvodom je údajne antikoagulačná látka, ktorá bola v skúmavke.
Asi žiadnu relikviu, ak nerátame svätý grál, prípadne Turínske plátno, posmrtný „odev“ Ježiša, nesprevádzalo toľko kontroverzií, mýtov a krádeží ako jeden z najbizarnejších uctievaných predmetov v dejinách kresťanstva - údajnú Kristovu predkožku, ktorú mu ako Židovi vraj odstránili krátko po narodení.
Aj keď ťažko uveriť, že by sa objektom uctievania stal práve tento kúsok Ježišovho tela, legenda hovorí čosi iné. Vychádzajúc z viac či menej serióznych prameňov sa napríklad vo Wikipédii môžete dočítať, že v apokryfe Arabského evanjelia o detstve hovorí: „Po obrezaní vzala stará hebrejská žena Ježišovu predkožku a uložila ju do alabastrovej nádoby do oleja z nardovníka.A mala syna lekárnika, ktorému povedala: Chráň sa predať túto alabastrovú nádobu, aj keby ti za ňu ponúkali tristo denárov.“ Táto relikvia sa mala v Európe objaviť v stredoveku, najstaršia zmienka o nej pochádza z decembra roku 800, keď ju Karol Veľký daroval pápežovi Leovi II. Údajne mu ju priniesol anjel, keď sa modlil, iná verzia tvrdí, že bola svadobným darom od byzantskej cisárovnej Ireny.
Leo III. predkožku pridal k ostatným relikviám do kaplnky Sancta Sanctorum v Lateránskej bazilike v Ríme. To, že je skutočne autentická, mala neskôr potvrdiť vízia Svätej Brigity zo Švédska - v stredoveku sa totiž zaručene pravých predkožiek objavilo v rozličných mestách asi osemnásť, jedna aj v slávnom pútnickom meste Santiago de Compostela.
Keď v roku 1527 vyplienili Rím, odniesli si aj vzácnu relikviu. Hoci nemeckého vojaka, ktorý ju ukradol, dolapili v Kalkate, necelých päťdesiat kilometrov od Ríma, netušili, čo ukrýva pod kabátom. Škatuľku ukryl vo svojej cele, kde zostala celých tridsať rokov. Keď ju Kalkaťania objavili, mníšky a veriaci sa začali v húfoch hrnúť do kostola, aby na vlastné oči videli jediný kúsok Ježišovho tela na zemi. Cirkev odobrila pravosť predkožky desaťročnou zhovievavosťou voči pútnikom, ktorých do Kalkaty prúdili tisícky.
Čudesná relikvia inšpirovala maliarov, sochárov, ale aj hudobníkov. V roku 1728 napríklad istý Jan Dismas Zelenka z Drážďan skomponoval Omšu pre obriezku nášho Pána Ježiša Krista. V roku 1900 sa „Ježišova predkožka“ dostala v cirkvi na čiernu listinu.
Tým, čo o nej hovorili, hrozila exkomunikácia, Druhý vatikánsky koncil v rokoch 1962 - 1965 Deň svätej obriezky vymazal z latinského cirkevného kalendára. Východní kresťania a tradiční rímski katolícki však 1. januára stále oslavujú Sviatok obriezky nášho pána.
A kalkatská relikvia? V roku 1983 vraj záhadne zmizla. Verzií ako a prečo je niekoľko, jedna vraví, že za tým stojí samotný Vatikán.
Svätý grál - slávny kalich z poslednej večere Ježiša Krista s učeníkmi pred jeho ukrižovaním, sa nikdy nenašiel a zrejme sa ani nenájde. Záujem oň vzrástol až počas stredoveku, keď autori legiend o kráľovi Artušovi opísali jeho hľadanie ako veľkú výpravu rytierov okrúhleho stola.
Vedecké pokusy o nájdenie Svätého grálu neexistujú, napriek tomu zostáva veľmi obľúbený v literatúre i filme.
Tajomstvá Svätého grálu: Hľadanie Kristovho pohára | Celý dokument
Svätý Grál (Dante Gabriel Rossetti)