Stredoveká Cirkev: Dejiny a Štruktúra

Cirkevné dejiny nás vnášajú do širšieho a hlbšieho riečišťa než národné. Je to koryto univerzálne. Prirodzené, ľudské, národné dejiny sú len jednotlivým prúdom popri mnohých. Nezaniknú tam, ale sa zveľadia. Dostávajú nový smysel, nové určenie. Ani jednotlivec nestojí oproti Cirkvi a jej dejinám ako oproti niečomu vonkajšiemu, cudziemu, od neho oddelenému, ale ako proti druhému, nekonečnému pólu vlastného bytia, myslenia, života.

Cirkevné dejiny - koľká to minulosť! Koľká tradícia! Koľká hĺbka časového rozmeru! A jednako sa v nej nesmieme stratiť, zrak výlučne nazpät obracať a tam ho zabudnúť. Náboženský život sa nedá budovať na čírej minulosti, čo akej slávnej. Život Cirkvi je vždy život, vždy prítomnosť. Stretávanie sa večnosti s časovou situáciou, s úlohami, problémami. Vždy vyrovnávanie sa so situáciou novou a jedinečnou, a to vyžaduje dokonalú otvorenosť, zrelosť, pružnosť ducha. Každá doba, lebo aj v cirkevných dejinách možno hovoriť o generáciách, má zvŕšiť svoju úlohu a k dedičstvu pridať svoj vlastný výkon. Tento výkon sa má merať úmyslami a výkonmi tradície.

Situácie časové bývajú jedinečné, ale dejiny podávajú pokoleniu hlavné princípy na riešenie a skúsenosti na pomoc a posilnenie. Hlavnou silou je „Ja som s vami až do skončenia sveta“ (Mat. 28, 20). Je tu vždy prítomnosť vyššej moci. Každé ľudské dielo má kotviť v nej. Tak sa cirkevné dejiny stanú „magistra vitae“. Kiež „Cirkevnými dejinami“ aj do nášho života pribudne veľká a vážna moc.

Cirkev patrí už viac ako tisíc rokov neoddeliteľne k nášmu slovenskému životu, k Slovensku ako národu i štátu. Kniha Tisíc rokov Slovenska s Cirkvou hovorí to podstatné o našej slovenskej identite. Hovorí o tom, ako dlho bolo a je spojené kresťanstvo u...

Počiatky a Vývoj Cirkvi

Len to môže mať dejiny, čo je podrobené časovým zmenám. Cirkev Kristova je spoločnosť božsko-ľudská (societas divino-humana); má teda prvok božský a ľudský. Božským prvkom v Cirkvi je všetko to, čo jej Kristus dal na spasenie človeka a čo jej ustavične dáva Duch sv. Sú to: poklad zjavených právd a milostí, prostriedky milostí (sviatosti), jej Bohom daná ústava, jej neomylnosť a nepremožiteľnosť. Čo do božského prvku je Cirkev nemeniteľná a nemá teda ani dejín.

Ľudský prvok v nej tvoria ľudia, ktorí k nej patria. Účelom božského prvku v Cirkvi je viesť človeka k nadprirodzenému cieľu, k večnému spaseniu. Ako pôsobí ten božský prvok na slobodného človeka, ako sa zachová slobodný človek a národy v každom čase k tomu božskému zriadeniu, to je v Cirkvi ľudské - meniteľné a meniace sa. Cirkev je mystickým telom Kristovým, horčičným zrnkom, ktoré, podľa slov Ježiša Krista, má vyrásť a rozrásť sa v mohutný strom.

Z toho vyplýva, že cirkevné dejiny sú vedou o pôsobení a vývine Cirkvi - Kristom to založenej a Duchom Sv. Cirkevné dejiny sú súčasne dejinami kresťanského náboženstva. Kresťanstvo - jedine to pravé náboženstvo - má v Cirkvi založenej Kristom svojho nositeľa a svoje vtelenie. A keďže Ježiš Kristus založil len jednu Cirkev a len jednu Cirkev chcel mať - tou je Cirkev rímsko-katolícka -, preto kresťanstvo žije a vyžíva sa v tejto Cirkvi.

Kresťanstvo vidí v dejinách uskutočňovať plán jedného, v sebe naddejinného Boha - Stvoriteľa a Spasiteľa sveta (kresťanská filozofia dejín). Smyslom dejín je zjavenie a oslávenie večného Boha uskutočňovaním Jeho kráľovstva v čase na zemi. To je nadprirodzený cieľ dejín a shrňuje v sebe i druhý, prirodzený cieľ - uskutočňovať šľachetnosť ľudskej veľkosti a kultúry. Jadrom a smyslom dejín je idea spasenia.

Dôležitosť cirk. dejín vyplýva z dôležitosti samej Cirkvi ako mystického tela Kristovho. Ono je ale božské telo, preto ľudský rozum ho ťažko chápe a úplne ani nepochopí. Z jeho pôsobenia medzi ľuďmi a z jeho vlastností, ktoré sa pri tom prejavujú, môže však človek uzatvárať na podstatu mystického tela Kristovho, na podstatu Cirkvi. Cirkevné dejiny nás učia, že nemáme Cirkev chápať len spirituálne, alebo len reálne. Ona je len jedna, a to i božská i ľudská súčasne. Cirkev je svätá a cirkevné dejiny nás poučia, že tá svätosť je objektívna, ktorá nevylučuje hriešnosť jej členov, ani tých najvyšších a najzodpovednejších. Cirkev je nepremožiteľná, čo však neznamená, že nemôže nikde upadnúť.

Ani svetovým dejinám nemožno dobre rozumieť bez dôkladného poznania cirkevných dejín. Cirkev mala na mnohých svetových udalostiach pozitívnu účasť. Celá moderná kultúra spočíva na základoch kresťanských a za svoj rozvoj môže ďakovať Cirkvi. Táto zmenila ideologiu i mravnú základňu národov, zreformovala rodinný život, upravila pomer jednotlivca k štátu.

Dôležité je dôkladné štúdium cirkevných dejín i preto, lebo vypestuje z nás oduševnených, ale pri tom vážnych ochrancov Cirkvi. Len ten môže úspešne obhajovať svoju Cirkev, kto dobre pozná heroickú prácu, ktorú Cirkev behom stáročí vykonala, kto pozná nádherné ustanovizne, ktoré Cirkev založila v prospech ľudstva, kto pozná život a dielo jej vynikajúcich reprezentantov, ktorí heroickým žertvovaním seba samých uskutočňovali kráľovstvo božie na zemi. Ba ten vie správne posúdiť i tie menej radostné a smutné strany, ktoré sa v jej dejinách vyskytujú.

Úpadky a poníženia, aké Cirkev zažila, sú pokračovaním krížovej cesty, ktorú začal jej božský zakladateľ, Ježiš Kristus. I Cirkev môže a musí mať tŕnistú cestu. Ba, nakoľko Cirkev je i ľudská, mohla mať a môže mať i nehodných synov a predstaviteľov, ktorí ju blamujú. Nikto nad tým nesmie zúfať, najmä keď vidí z jej dejín aj to, že Cirkev vždy, i v tých najkritickejších časoch, mala dosť vnútornej sily zreformovať seba a svojich členov priviesť na správnu cestu a na patričnú výšku nábožensko-mravného života.

V štúdiách cirkevných dejín postupujme s láskou, so spravodlivosťou a s oduševnením, ale aj kriticky. S oduševnením, akého si zaslúži ustanovizeň, ktorá zošľachtila ľudstvo, naučila ľudstvo žiť životom človeku primeraným a má poslanie priviesť človeka k jeho večnému cieľu. Ale to oduševnenie nesmie byť povrchné, prázdne a nekritické. S oduševnením paralelne musí pokračovať naša nezlomná vôľa k pravde i vtedy, keby nám to bolo nepríjemné. Nesmie byť našou úlohou chcieť zamlčať prípadné poklesky, ospravedlniť všetky činy tých jej členov a predstaviteľov, ktorí, zneužijúc svojho postavenia, pod rúškom Cirkvi dopustili sa zla. Tým by sme veci Cirkvi neposl...

Kresťanstvo a Stredovek

Milánsky edikt z roku 313 - kresťanstvo sa stalo povoleným náboženstvom v Rímskej ríši.

Inštitúcia pápežstva: rímsky biskup priamym nástupcom apoštola sv. Petra, ten dostal poverenie od samotného Ježiša Krista vybudovať základy kresťanskej cirkvi. Problém bol v tom, že aj iné patriarcháty (Alexandria, Antiochia), ktoré svoju existenciu tiež odvodzovali od apoštolov Ježiša Krista, mali v podstate rovnaké postavenie ako Rím, veľkú vážnosť mal Jeruzalem. Po rozdelení rímskeho impéria na západnú a východnú časť bol rímsky biskup jediným z patriarchov, ktorý sídlil na Západe, všetky ostatné patriarcháty sa nachádzali na Východe, tým rástol význam Ríma. Významným pápežom ranného stredoveku bol Gregor I.

Kláštory

V rannom stredoveku boli kláštory centrom civilizácie. Vznikali v 6. - 8. storočí. Všetky kláštory museli prijať regulu sv. Benedikta → benediktínske kláštory boli prvými nemocnicami a nocľahárňami.

Náboženská mapa Európy

Vývoj Cirkvi

1054 - nastal definitívny rozchod medzi západnou (tzv. rímskokatolíckou) a východnou cirkvou, ktorá dostala pomenovanie ortodoxná (jej centrom Konštantínopol). Pápež Gregor VII. - zástanca teórie o nadradenosti pápeža všetkým kresťanom (teda aj kráľom a cisárom) vypukol tzv. boj o investitúru, ukončený v roku 1122 wormským konkordátom. Pápežstvu sa podarilo posilniť závislosť celého duchovenstva od rímskej kúrie, západná cirkev sa tak stala univerzálnou, pevne stmelenou organizáciou, ktorá sa zriadila podľa špeciálneho kanonického práva (kanonické právo - právo katolíckej cirkvi).

Inocent III. - pápež je hlavou kresťanstva, a teda aj vodcom západného sveta, ktorý sa síce skladá z mnohých štátov a národov, spája ho však jedna viera; chcel dosiahnuť, aby všetci panovníci západného kresťanstva uznali pápežskú moc ako najvyššiu autoritu → cirkev sa tým začala vzďaľovať od svojho duchovného poslania a pretvárala sa na politickú mocnosť.

Pokusy o reformu:

• františkánske hnutie - žobravá rehoľa (mendikanti); žiadali apoštolskú chudobu cirkvi a kléru; zakladateľom sv. František z Assisi
• dominikáni - žobravá rehoľa; zakladateľom sv. Dominik
• avignonské zajatie pápežov (skoro 70 rokov) - pápež Gregor XI. sa v roku 1377 vracia do Ríma; po jeho smrti bol zvolený Urban VI., ten sa odmietol vrátiť do Avignonu, preto francúzski kardináli zvolili protipápeža Klementa VII.

Pokusy o reformu:

• Ján Viklef:
  • rektor Oxfordskej univerzity
  • vystupoval proti svetskému panstvu cirkvi a cirkevným majetkom vo všeobecnosti, dokonca zaútočil na pápežstvo, ktoré vyhlásil za Antikristovu inštitúciu
  • zavrhol aj katolícke učenie o transsubstanciácii (transsubstanciácia - premena podstaty chleba a vína pri bohoslužbách na podstatu tela a krvi Ježiša Krista)
• Ján Hus

Kresťanská Vzdelanosť

Nadviazala na tradíciu rímskeho školstva. Staré rímske školy udržiavali pri živote kresťanskí biskupi. Od 6. storočia vznikajú kláštorné školy, zriaďovali ich hlavne benediktíni. Základom vzdelania bolo sedem slobodných umení, ktoré sa delili do dvoch skupín; prvou bolo tzv. trivium: gramatika, rétorika a dialektika (t.j. slovné umenia); druhou bolo tzv. kvadrivium: aritmetika, geometria, astronómia a hudba. Zvládnutie siedmich slobodných umení sa stalo predpokladom na štúdium teológie, ktorá predstavovala vrchol vzdelanosti.

Stredoveká univerzita

Obrovský význam mali kláštorné knižnice: zhromažďovali sa tu nové diela stredovekej literatúry, ako aj opisy antických diel, ktoré vznikali v zvláštnych dielňach - skriptóriach.

Scholastika (z latinského slova „schola“ - škola): myšlienkový systém stredoveku schopný vysvetliť a odôvodniť cirkevné dogmy; opierala sa o bibliu; vznikla v období karolínskej renesancie.

Univerzity

Prvá fakulta bola artistická a prednášali sa na nej filozofické základy výkladu sveta. Ďalšie fakulty: medicína, právo, teológia - považovaná za najvyššie štúdium. Univerzita mala väčšinou štyri fakulty, ale existovali aj univerzity len s jednou fakultou. Prvé univerzity vznikajú v Taliansku v 12. storočí.

Umenie v Stredoveku

Celé kresťanské umenie charakterizuje symbolizmus prebratý z antickej tradície. Jedinými pamiatkami z tohto počiatočného obdobia sú dva typy kostolov: tzv. bazilika a centrálna stavba s okrúhlym alebo elipsovitým pôdorysom (rotunda).

• Románsky sloh (10. storočie až prvá polovica 13. storočia)
• Gotický sloh - lomený oblúk, rebrová krížová klenba, oporný systém; cieľom bolo dosiahnuť ilúziu nadpozemského priestoru; výrazne sa gotika prejavila aj v svetskej architektúre (radnice, verejné stavby v mestách, meštianske domy, šľachtické hrady); sochárstvo nadväzovalo na architektúru (gotické portály s bohatou sochárskou výzdobou, konštrukcia a sochárska výzdoba gotických oltárov); maliarstvo sa vyvíjalo najprv vo forme maľby na skle ako knižné maliarstvo, neskôr aj ako nástenné maliarstvo, nakoniec nastal veľký rozmach tabuľového maliarstva; gotika vznikla vo Francúzsku a najväčší rozkvet dosiahla vo Francúzsku, Nemecku a v Anglicku; v západnej Európe rozšírený od polovice 12. do konca 14. storočia, v strednej Európe pretrvával až do prelomu 15. a 16. storočia

Exkomunikácia - vyobcovanie, vylúčenie z cirkvi.

Koncil - poradné zhromaždenie najvyšších hodnostárov katolíckej cirkvi (cirkevný snem).

Konkláve - zhromaždenie kardinálov rímskokatolíckej cirkvi, ktoré v uzavretom priestore volí pápeža.

Konciliarizmus - hnutie na konci 14. a v 15. storočí.

tags: #stredoveka #cirkev #obr