Studnička Pozba: Pútnické miesto s bohatou históriou vo farnosti Beša

Studnička pri Pozbe je pútnické miesto, ktoré patrí do farnosti Beša a nachádza sa v trojuholníku medzi obcami Pozba, Bardoňovo a Dedinka. Je zasvätené Sedembolestnej Panne Márii. Toto miesto v okolí Pozbianského lesa bolo už oddávna obľúbeným miestom, kde sa v minulosti pre odpočinok radi zastavovali veriaci, ktorí chodievali na cirkevnú púť do paulínskeho kláštora na Máriačaláde (v súčasnosti nazývaného tiež Mariánska Čeľaď). Studničku pri Pozbe dávam do pozornosti nielen kvôli jej pútnickému a cirkevnému charakteru, ale najmä kvôli jej oddychovému rázu - je to úžasné miesto napr.

Od mája do konca októbra sa tu pravidelne každú nedeľu slúži svätá omša o 11.00 hod. - počas pútí o 11.15 hod. - prvé nedele v mesiaci o 10.15 hod. Nedeľa 14. 3. adventná nedeľa - svätá omša o 11.00 hod. Polnočná svätá omša - 24.

Táto lokalita v okolí Pozbianského lesa bola už oddávna obľúbeným miestom, kde sa v minulosti pre odpočinok radi zastavovali veriaci, ktorí chodievali na cirkevnú púť do paulínskeho kláštora na Máriačaláde (v súčasnosti nazývaného tiež Mariánska Čeľaď). Takto bol pútnikmi objavený prameň, ktorý ako sa zakrátko ukázalo mal zázračné uzdravujúce účinky, najmä čo sa týka očných chorôb a slepoty, pričom ako sa povrávalo, vrátil zrak nejednému slepcovi.

Táto správa sa veľmi rýchlo rozšírila medzi veriacimi a aj vďaka tomu, že kláštor v Máriačaláde bol poškodený úderom blesku, začali sa v Studničke organizovať cirkevné púte.

História a vznik pútnického miesta

V roku 1841 bola v blízkosti prameňa postavená prvá kaplnka, ktorá vydržala až do roku 1885, kedy sa rozpadla. Prvá svätá omša sa v Studničke uskutočnila v roku 1869 na žiadosť veriacej z Tekovských Lužian, ktorá sa vďaka uzdravujúcemu prameňu vyliečila z ťažkej očnej choroby.

Vďaka horlivosti vtedajšieho bešianskeho farára Jozefa Hariša bola kaplnka v roku 1914 znovu postavená a zasvätená Sedembolestnej Panne Márii. V roku 1926 pričinením toho istého farára bola postavená druhá kaplnka, ktorá bola zasvätená Panne Márii.

V posledných rokoch bolo toto pútnické miesto výrazne obnovené, pričom v teplejších mesiacoch sa tu pravidelne konajú sväté omše ako aj Mariánske púte.

V chotári obce sa nachádza jedna zaujímavosť, ktorá sa viaže k tradíciám rímskokatolíckej cirkvi. Nachádza sa tu pútnické miesto Svätá studnička / Szentkút /, kde sa podľa legendy zjavila Panna Mária. Ľudia si to miesto veľmi ctia. Údajne už v roku 1470 tu boli postavené prvé kaplnky. Dnešné stavby postavené na začiatku 20 storočia Kaplnka nad zázračným prameňom bola postavená v roku 1926 z milodarov pútnikov za pôsobenia dekana Józsefa Harisa v neogotickom slohu.

Je to jednoloďová stavba s polygonálnym úzáverom, štítovým hlavným priečelím a so vstavanou vežičkou. Fasády členia výrazne neogotické lomené okná v šambránach. Loď je zaklenutá lunetovou klenbou. V interiéri je neogotický oltár z čias stavby kaplnky, na ktorom chýbajú sochy a tabuľky vďakyvzdania.

Oproti stojí druhá kaplnka postavená v roku 1914. Je to menšia stavba s rovným uzáverom, mierne rozšírenou loďou a do hlavnej fasády čiastočne vstavanou vežou. Jednoduché fasády členia okná s polkruhovým zakončením. V interiéri zaklenutom korýtkovou klenbou je neogotický oltár so sochami Ježišovho Božského Najsvätejšieho Srdca a Nepoškvrnenej Panny Márie, socha sv. Františka a drevený procesiový kríž.

Kalvária na svahu nad studničkou má 15 obrazov zastavení Krížovej cesty rozvešané po stromoch. Pri kaplnkách sa nachádza Lurdská jaskyňa, v ktorej v drevenom domčeku je osadená socha Lurdskej Panny Márie. Vedľa stojí Božia muka osadená na vysokom pilieri, na ktorého vo výklenku je obraz Najsvätejšej Trojice. Kamenný kríž s liatinovým korpusom je osadený na štvorcovom podstavci. Okolo je kovaná ohrada.

Kalvária

Farský kostol sv. Anny v Beši sa 1. septembra 2024 stal miestom, kde nitriansky biskup Mons. Viliam Judák počas svätej omše, ktorú celebroval s miestny farárom Ioanom Gondecom, dekanom Igorom Hankom a ďalšími kňazmi vykonal akt konsekrácie obnoveného chrámu a udelil sviatosť birmovania 26 mladým aj dospelým birmovancom z miestnej farnosti.

Starosta obce Miroslav Černák, miestni veriaci, birmovanci, ich birmovní rodičia a ich najbližší príbuzní sa tak stali aktérmi a svedkami udalosti, ktorá sa zapíše do histórie obce i samotného chrámu. Aj preto svätú omšu biskup Viliam obetoval za tých, čo chrám stavali, starali sa oň, podporili jeho obnovu, ale aj za birmovancov i celú farnosť a hneď v úvode požehnal obnovený interiér chrámu s oltárom a vložil do obetného stola relikvie sv. Klementa a sv. Blandíny.

Obnova kostola sv. Anny v Beši

Kostol sv. Anny v Beši začali rekonštruovať v roku 2021. Postupne obnovili strechu, fasádu a nakoniec aj interiér.

Vo svojom príhovore birmovancom a prítomným veriacim priblížil históriu obce, chrámu i farnosti a poďakoval za pomoc pri obnove chrámu. Obrátil sa aj na birmovancov, ktorým na príklade obnoveného kostola ako Božieho chrámu, ktorý by nemal byť prázdnym, poukázal na zmysel a význam sviatosti birmovania a povzbudil ich k tomu, aby aj oni sami sa stali Božími chrámami a Božími príbytkami pomazanými krizmou a aby pre nich prijatím sviatosti birmovania neskončil ich život viery.

Upozornil ich na problémy dnešného sveta, ktorými sú aj vojny, násilie, plytvanie potravinami, či hazard a ponúkol im Božiu pomoc, ako posilu do pozemského života pre získanie večného života. Poprial im, aby rástli vo viere a vo vzťahu s Bohom, a aby si zachovali a rozvíjali identitu ako ľudia a aj ako kresťania.

Osobná skúsenosť a viera

Chcela by som Vám priblížiť jeden príbeh, ktorý síce neskončil uzdravením, ale otvoril moje srdce pre Boha. Ako zdravotná sestra v domácej ošetrovateľskej starostlivosti som sa stretávala s rôznym utrpením, chorobou, uzdravením ale aj smrťou. Najčastejšie to boli trpiaci na rakovinu. V októbri 2014 som začala ošetrovať 2 výnimočné osoby, ktoré dnes už nie sú medzi nami. Zmenili môj život a viem, že mi ich Boh poslal do cesty pre moje hlbšie obrátenie k viere.

Jednou z nich bola mladá 29 ročná slečna, ktorá bezvládne ležala po amputácii prsníka pre rakovinu a rozsiahle metastázy, o ktorých sme sa dozvedeli až po smrti. Robila som všetko, čo bolo v mojich silách. Ako sestra som sa mala zdržiavať 20 minút u pacienta. Čo u nej bolo nemysliteľné. Cvičili sme naplno denne aj hodinu. Nedbala som na čas. Rukami pomalými krokmi napredovala a vedela si dať aspoň vodu z fľašky. Čas strávený s ňou, bol pre mňa pozitívom, psychickým načerpaním. Veľa sme spomínali Pannu Máriu, Ježiša a anjelov. Jedným jej snom bolo po uzdravení navštíviť našu Pozbanskú Pannu Máriu. Tak mi prirástla k srdcu, že ako sestra som síce urobila všetko pre jej vyliečenie, ale nevšimla som si, že mi vlastne zomiera pod rukami.

Do poslednej chvíle som verila, že sa vylieči, silná bola naša viera. Ale Boh mal iné plány. V decembri sa zhoršil stav a hospitalizovali ju v Bratislave. Na Vianoce ju poslali domov. Po jej smrti nám povedali, vraj si nemysleli, že sa dožije Vianoc. Dožila sa, nabrala toľko síl, že síce z postele, ale mala posledné krásne Vianoce zo svojimi rodičmi. Brala naďalej chemoterapiu, z ktorej jej začali vysychať oči a ústa. Keď som vošla do ich bytu, aj keď nemala síl a trpela v bolestiach, neprešiel deň aby sa mi vrúcne nepozdravila „Ahoooj, Veroniii“. Navždy zostanú tieto slová vryté v mojej pamäti. Ako som vkročila k nej do izby, cítila som z nej silu, videla som v nej Krista. Bola úžasný človek. Napriek veľkým bolestiam vždy myslela pozitívne. Vždy bola ako anjel, usmiata. Vždy ma vedela povzbudiť, utešiť.. A keď mi bolo najhoršie, ona mne hovorila: „Veroni, neboj bude dobre.“ Už teraz viem, že tú užasnú silu čerpala od Pána. Nikdy sa neprestala modliť. Do poslednej chvíle bojovala.

Nechápala som, ako mi ako sestre unikali informácie, že nám odchádza. V posledné dva dni, keď už v agónii reagovala len mihnutím viečka alebo jazyka, som jej chcela do poslednej chvíle pomôcť. Sedela som pri nej a žilou púšťala infúzie do nohy, len aby sme ju hydratovali. Modlili sme sa. V ten deň si pamätám, mi večer zavolala jej mamka, že ju už zobrali do nemocnice. Na druhý deň som išla skôr do práce, o siedmej som bola v nemocnici. Sestrička sa ma spýtala:“ A vy ste kto?“ Odpovedala som: „Som jej osobná sestrička“.. Jej odpoveď:“ Je nám ľúto nemôžem Vám nič povedať. “ Ale na moje doliehanie vyslovila tie hrozné slová: „Večer zomrela“. Sadla som si v nemocničnej chodbe a nevedela som čo robiť, len som plakala. Volala som jej mamke. Hovorila mi, že jej známa lekárka ju bola pozrieť a zomierala s blaženou tvárou. Do poslednej chvíle bojovala, ale zomierala s úsmevom na tvári. Mala som zmiešané pocity. Nechápala som, prečo Ježišu, veď bola mladá, chcela sa stať matkou, chcela ísť s rodičmi na tury, chcela navštíviť Pozbanskú Pannu Máriu. Bola svetlom v tomto živote. Zomrela dva dni pred zeleným štvrtkom 2015.

Na Veľkú noc som počas omší stále plakala. Pán farár prečítal pastiersky list, v ktorom stálo: „V prípade, že nás naši blízki predchádzajú do večnosti, naša rozlúčka s nimi, hoci je veľmi bolestná, nech je dôstojná a nech je svedectvom našej viery vo večný život. Preto buďme ľuďmi, ktorí primerane preukážu svoju úctu a lásku svojim blízkym, avšak so živou vierou. Pristúpme pri tejto príležitosti k sviatosti zmierenia a obetujme predovšetkým sv. prijímanie za zosnulého. Okrem vonkajšej skromnej kvetinovej spomienky nezabúdajme na to najdôležitejšie, a to je obeta sv. omše za zosnulého. Bude to, okrem duchovnej pomoci zosnulému, aj naším prejavom živej viery vo večný život.“

Pri týchto slovách to prišlo. Dostala som vnuknutie, daj odslúžiť sv. omšu pri Studničke v júli k jej 30 nedožitým narodeninám. Začala som sa cítiť lepšie, vedela som, že mi už Boh pomaly odpovedá na moje otázky. Hneď som dala zapísať sv. omšu 19. júla. Nastal deň pohrebu. Tie pocity sa nedajú opísať, akoby len spala s úsmevom na tvári. Poznala som ju tak krátko a tak silno mi prirástla k srdcu. Nebolo človeka kto by ju nemal rád. Myslela som, že budem pokojnejšia, ale nebola som. Chcela som viac, ale čo??? Bola som však spokojná, že keď bude sv. omša za jej zosnulú dušu ešte raz v duchu bude s nami na pútnickom mieste Panny Márii, ktorú tak uctievala.

Raz som tak rozmýšľala ako povedať ľuďom o jej silnej viere, sile a nádeji napriek bolestiam a zdravotnému stavu. A vtedy to prišlo, zase to chvenie, vnútorný hlas usporiadať omšu za trpiacich a onkologicky chorých. Tento nápad som napísala pred 2 rokmi nášmu pánovi farárovi a on súhlasil s púťou. Rakovina je teraz najväčším strašiakom doby a ľudia sa zabúdajú alebo nechcú modliť, lebo neveria. Naša Kristínka sa modlila do poslednej chvíle, zhovárala sa s Pannou Máriou s úžasnou vierou.

Keď zomrela, myslela som si, to sa nedá uniesť, to sa nedá prežiť, ale dá. Keď Vám dá Boh kríž, tak ho buď nesie s Vami, alebo za ním kráčate. Ak za ním nejdete, neunesiete to, zavalí Vás to. Ale keď idete s ním, buď ho zoberie na svoje plecia, keď nevládzete, alebo pomôže Vám s nesmiernou láskou a dá Vám toľko síl a milosti, že zrazu zistíte, že vy aj horu unesiete.

Viem, že tento príbeh neskončil uzdravením, ale cítila som po Kristínkinej smrti nejakú zmenu, ktorú som ešte nevedela opísať. Nechápala som, prečo po toľkých modlitbách si ju povolal k Sebe. Až raz, presne 2 mesiace nato, som bola pri druhej mojej pacientke v agónii smrti, ktorá telom veľmi bojovala, ale duša nedokázala odísť. Sedela som na zemi a fixovala žilu pacientke pol hodinu bez pohnutia. Jej dcéra musela ísť zakúpiť ďalšiu fľašu infúzie. Zostala som s pacientkou sama. Ako som sedela bez pohnutia na zemi, som začula hlas: ,Poobzeraj sa či majú kríž.“ Už dopredu som vedela, že žiadny nenájdem, boli totiž neveriaci. Poobzerala som sa, kríž nemali. Tak som začala mať to známe chvenie a niečo mi našepkávalo začni sa modliť. Bol piatok a cez víkend som mala slúžiť. Jej dcére som povedala, že nech v noci zostanú s ňou. Viac nebolo treba. Pochopila. Večer som sa ešte za ňu pomodlila. Ráno ako som vyštartovala do práce mi volala jej dcéra, že mamička zomrela pred polnocou s pokojom na tvári. Vtedy som to pochopila. Boh si ma takto pripravoval, pomaly pretváral na svoj obraz, aby som sa modlila za zomierajúce duše.

Boh poskytuje to, čo naozaj potrebujeme a čo je dobré pre náš duchovný rast. Božia vôľa je záhadná. Ale keďže Boh vidí viac ako my, je potrebné ju akceptovať. Niekedy naše utrpenie môže byť súčasťou Božieho plánu pre náš život.

„Boh nie je koniec, on je začiatok. S ním je život plnší, intenzívnejší. Sami si naordinujme pôst, modlitbu a eucharistiu. To sú lieky na všetko, začnime od seba a uzdravíme všetkých naokolo.

Bazilika Mariazell

Zaujímavé príbehy a úvahy

Jednej noci sa mi prisnil sen. So svojím Pánom som po pobreží kráčala. Na temnom nebi sa premietali obrazy z môjho života. Životný príbeh sprevádzalo dvoje stôp v piesku, ….. Kolínsky kardinál J. Meisner v jednej kázni na púti v Lurdoch povedal: „Keď som bol pomocným biskupom v Erfurte vo Východnom Nemecku, stretol som tam veľkú skupinu Nemcov z Povolžia.….. Stretnú sa dvaja známi. Jeden hovorí: „To je skvelé, že ťa vidím. Mám toho toľko na srdci! Mal by si pre mňa chvíľku čas?” „Pre teba mám čas vždy.”….. Na brehu prudkej, dravej rieky stáli traja ľudia. Všetci traja sa potrebovali dostať na druhý breh. Bolo to pre nich veľmi dôležité.….. Chudobný mladík sa usiloval zarobiť si na štúdiá podomovým predajom papierových vreckoviek a iných drobností. Raz mal obrovský hlad a vo vrecku len zopár drobných. Rozhodol sa, že v najbližšom dome poprosí o niečo na jedenie.

Istý muž vyšiel do lesa hľadať vtáka, ktorého by mohol vziať domov. Chytil malého orla, priniesol ho na svoj dvor a dal do kurína spolu so sliepkami, kačicami a morkami. Dával mu potravu ako hydine, hoci vedel, že je to orol, kráľ vtákov.….. V Číne mal jeden nosič vody dve veľké hlinené nádoby, každú zavesenú na konci palice, ktorú nosil na ramenách. Jedna mala prasklinu, druhá bola dokonalá. Na konci dlhej cesty, ktorá trvala od potoka až k domu, bolo ….. Stál v rade a čakal, čo mu pridelia. Rad pred ním sa krátil a ľudia jeden po druhom si odnášali náklad. Boli to kríže rôznej veľkosti, hrúbky a šírky. Po chvíli dostal aj on ten svoj. Ale muž nepočul.….. Dvaja kamaráti sa vydali cez púšť. Predtým sa ale pohádali a jeden z nich dostal facku od toho druhého. Dotyčný, než by niečo povedal, zohol sa a napísal prstom do piesku:….. «Nik nepísava Bohu listy, aby sa mu poďakoval, lebo nevie, ako ich napísať. A predsa….. Bol raz istý muž, ktorý polieval svoju záhradu. V strede záhrady stál obrovský balvan. Muž zavolal svojho syna a poprosil ho, aby balvan odvalil. Veľmi dobre vedel, že žiada skutok,….. Profesor jednej známej lekárskej fakulty predložil študentom etický problém: „Otec trpí pohlavnou chorobou, matka je tuberkulotička.

tags: #studnicka #pozba #farnost #besa