Rusalky, víly, strigy či baba Jaga a jej dom na stračej nôžke - bytosti, s ktorými sa neraz stretávame v ľudových rozprávkach a povestiach. Ich pôvod je však celkom iný. Všetky sú súčasťou pohanskej viery starých Slovanov. Tak ako každá mytológia, aj tá slovanská pomáhala ľuďom pochopiť rôzne prírodné, fyzikálne či psychologické javy, pre ktoré v tom čase nedokázali nájsť vysvetlenie. Okrem rozličných tvorov ukrývajúcich sa v lesoch či kútoch domov mali Slovania i svoj panteón bohov a bohýň.
Informácie o bytostiach slovanskej pohanskej viery sú veľmi strohé a v mnohých prípadoch aj protichodné, z čoho vyplýva, že sa nezachovali žiadne primárne historické pramene mapujúce túto mytológiu, tak ako je to napríklad u Grékov či severanov. Každá mytológia či viera so sebou prináša základný mýtus o stvorení sveta. Slovanský mýtus o stvorení čerpá z kozmológie. Tvrdí, že starí Slovania považovali za praotca všetkých bohov božstvo menom Rod.
Na úplnom počiatku - v nekončiacej sa temnote a chaose - prebýval Rod spiaci v zlatom vajci (prenesené pomenovanie vesmírneho korábu). Prebudil ho nepokoj a disharmónia všade navôkol. Následne, ako sa vykľul z vajca, symbolu nového života, stvoril svet tak, ako ho poznáme. Rod sa rozhodol oddeliť svetlo od temnoty, a tak vyvrhol slnko, ktoré malo ožarovať všetko naokolo. Nasledoval mesiac, ktorého miesto bolo na nočnej oblohe. Potom stvoril oceány a postupne i pôdu.
Z tej začali vyrastať lesy a z nich vychádzali zvieratá. Nasledovala dúha, vďaka ktorej oddelil vodu od pevniny a pravdu od klamstva. Rod rozdelil svet na tri kráľovstvá - nebo, zem a podsvetie. Stvoril bohov, ktorých úlohou bolo udržiavať poriadok na svete, potom ľudí a nakoniec aj útočisko pre mŕtvych.
Iná verzia tohto mýtu hovorí, že Rod obýval temnotu mimo zlatého vajca, ktoré napokon sám stvoril. Mnohí akademici považujú Roda a Svaroga za dvoch rozdielnych bohov, avšak existujú aj interpretácie hovoriace, že ide o to isté božstvo figurujúce pod dvoma menami. Tieto interpretácie vychádzajú zo skúmania etymológie (pôvodu slova) Svarogovho mena. Skoré štúdie verili, že koreň mena svar bol prepožičaný zo sanskritu, kde znamená nebo či slnko. Až neskôr, koncom 19. storočia, sa lingvisti zhodli, že dané slovo pochádza pravdepodobne z protoslovanského svar (teplo, oheň) či starovýchodoslovanského svariti (ukuť niečo pri vysokej teplote), alebo staropoľského zwarzyć (zvariť, pevne spojiť ohňom/zvarením).
Práve etymológia, resp. Perún, niekedy nazývaný aj Parom či Perkunas (najmä v Pobaltí) bol Slovanmi vnímaný ako boh hromu a bleskov. Uctievaný bol aj ako ochranca vojakov a pravdy. Bol prísny, no zároveň spravodlivý. Mýtus o ňom hovorí, že keď sa objavil na svete, oblohou otriasli silné hromy a blesky. Perún bol vyobrazovaný ako silák s modrými očami, so svetlými vlasmi, sediaci na koni, so štítom či s mečom a v zlatom brnení, cez ktoré nosil prehodený červený plášť, neskôr symbol kniežacej moci. Naši predkovia chránili svoj majetok prostredníctvom symbolu Perúna, čo bol šesťuholník rozdelený troma čiarami na šesť rovnakých rovnostranných trojuholníkov.
Socha Perúna v Kyjeve
Je možné, že uctievanie Perúna ako najvyššieho boha prišlo až neskoršie, po kulte Roda, ale nevylučuje sa ani to, že obaja bohovia mohli existovať súčasne. Slovanské kmene boli veľmi roztrúsené, vyvíjali sa individuálne a v rámci každého figurovali jednotlivé božstvá rozdielne, preto veľa vecí nie je možné určiť s istotou. O Perúnovej existencii sa dozvedáme zo spisov východorímskeho kronikára Prokopia O vojne gótskej (De bello Gotico) zo 6. storočia nášho letopočtu. Prokopios v nich opisuje juhoslovanské kmene, ktoré „oslavujú jediného boha, boha hromu a bleskov, ktorému prinášajú živé obety v podobe zvierat“.
Vo viacerých európskych mytológiách mal boh hromu vysoké alebo najvyššie postavenie. V gréckej mytológii ho nazývali Zeus, v rímskej zas Jupiter a v severskej Thor. Podobne ako v niektorých iných mytológiách, aj v tej slovanskej bol svet znázornený v podobe posvätného stromu (konáre predstavovali nebesá, kmeň stromu život smrteľníkov a korene podsvetie/svet mŕtvych). Aj tu sa stretávame s dualitou - Perún bol vládcom sveta živých, zatiaľ čo jeho protikladom a vládcom mŕtvych bol Veles. Boh podsvetia a vody, často znázorňovaný ako had či drak, viedol boje s Perúnom, a to najmä preto, lebo kradol dobytok či deti. Slovania verili, že zakaždým, keď niekde udrel blesk, znamenalo to, že boh hromu prichytil Velesa pri krádeži a snažil sa ho zastaviť či zneškodniť.
Boj medzi dvoma bohmi sa podľa jedného mýtu začal v deň Perúnovej svadby. Dôvodom bolo, že Veles sa zahľadel do Perúnovej nevesty menom Dodoľa, bohyne letného blesku, hromu a dažďa. Tá sa počas slávnosti rozhodla, že zíde dolu na zem a prejde sa po hustom lese plnom života. Veles ju nasledoval, dal jej privoňať ku konvalinkám, ktorých vôňa ju omámila, až stratila vedomie a to boh využil na hlbšie zblíženie, z ktorého vzišiel syn Jarilo. Keď sa to Perún dozvedel, veľmi sa nahneval a rozhodol sa, že Velesa zničí.
Ďalším bohom, ktorého existencia je potvrdená naprieč všetkými slovanskými kmeňmi, je Dažbog, boh slnka a plodnosti. Záznamy o ňom pochádzajú z Rozprávania o dávnych časoch (známe aj ako Nestorov letopis), kroniky Kyjevskej Rusi z 12. storočia. Spomína sa tam ako jeden zo šiestich bohov (spolu s Perúnom), ktorým dal vtedajší knieža Kyjeva Vladimír Veľký postaviť v roku 980 sochy pred svojím palácom. Ďalší záznam pochádza z 15. storočia z ruského prekladu gréckeho textu (originál zo 6. storočia). Naši predkovia verili, že poslaním boha Dažboga bolo dohliadanie na pôdu a úrodu. Ďakovali mu za dážď v období sucha, ale aj za chladný letný vánok počas horúčav. Bol to boh, ktorý dával, čo vyplýva aj z jeho mena - dažd znamená dať, bog zase boh, teda dávajúci boh.
Jediná žena stojaca v (už zničenom) panteóne šiestich bohov pred palácom v Kyjeve bola Mokoš, známa aj ako matka bohyňa. Podľa Rozprávania o dávnych časoch bola strážkyňou ženskej práce a osudu žien. Pokladá sa aj za bohyňu zeme, plodnosti, obilia, pradenia a vlny. Etymológovia sa domnievajú, že jej meno je odvodené od slova mokrý alebo moknúť. Jej rola v spojení s ostatnými bohmi nie je istá, avšak často je považovaná za manželku Perúna a neskoršie i milenku Velesa, čo viedlo viacerých autorov k výkladu súboja medzi Perúnom a Velesom ako bitky o Mokoš.
Pre Slovanov ako poľnohospodárov bola samotná zem posvätná, čo znamenalo, že Mokoš mala pre nich dôležitý význam. Počas kristianizácie bol kult bohyne Mokoš nahradený uctievaním Panny Márie, no i napriek tomu ostal jedným z najlepšie zachovaných kultov naprieč slovanskými kultúrami. Mokoš nebola jediným významným ženským božstvom slovanskej pohanskej viery. Bohyňu zimy, smrti a znovuzrodenia poznáme na Slovensku azda najlepšie zo všetkých, a to najmä vďaka tradícii jej vynášania a pálenia. Reč je o Morene, známej aj ako Marzanna či More. Práve táto doteraz zachovaná tradícia sa viaže k mýtu o nej, v ktorom jej upálenie predstavovalo ukončenie zimy a začiatok jari.
Za jej protiklad sa väčšinou považuje Vesna, bohyňa jari, s ktorou je Morena večne spätá, avšak ani jedna z nich nemôže existovať, kým je nažive tá druhá. Mater Verborum, teda Matka slov, je encyklopedický latinsko-český slovník z 13. storočia pochádzajúci z Česka ktorý prirovnáva Morenu ku gréckej bohyni Hekaté. Interpretácia vzhľadu Moreny bola rôzna (od miesta k miestu), avšak najčastejšie bola zobrazovaná ako krásna mladá žena s dlhými čiernymi vlasmi, jasnomodrými očami, oblečená v šatách posiatych diamantmi, ale aj s vlčími tesákmi a pazúrmi či ako stará bosorka, pripomínajúca babu Jagu. Mala chmúrnu povahu a deti, ktoré boli stelesnením rôznych démonov, chorôb a nešťastí.
Naši predkovia vnímali zimu ako najhoršie ročné obdobie, pretože nemohli pracovať na poliach, ktoré predstavovali živobytie pre väčšinu ľudí. I toto spojenie posilnilo v ľuďoch odpor a strach voči Morene, a preto jej upaľovanie odjakživa sprevádzali oslavy a búrlivé jasanie. Výklad jej mena je jedným z najrozporuplnejších. Môže ísť o protoslovanský koreň slova divina, ale rovnako aj dziewa alebo dziewica, ktoré sa prekladajú ako dievka či panna. Na základe tejto interpretácie niektorí historici považujú Devanu za ochrankyňu panien - môže za to aj historické prirovnanie k bohyniam Diane a Artemis, ktoré boli pannami a podľa mytológie nikdy nemali partnera ani dieťa. V slovanskej mytológii sa stretávame aj so ženskými bytosťami žijúcimi v lesoch a jaskyniach. Nazývali sa devony či dziewonie, v niektorých prípadoch aj divožienky. Podľa mýtov bola Devana dcérou Perúna. Často ju znázorňovali ako krásne dievča oblečené v kožuchu z medveďa. Luk a šípy, ostrý nôž či kopija boli neodmysliteľnou súčasťou jej výbavy, ktorá jej slúžila na lov lesných zvierat. S príchodom kristianizácie mnohé slovanské národy zmiešali svoje pohanské tradície s tými kresťanskými (praktika, vďaka ktorej sa nám podarilo zachovať veľa informácií o pohanskej mytológii).
Slováci sa držia svojich pohanských koreňov nielen vynášaním a pálením Moreny, ale aj v podobe slovesnosti. Slovanské mýty a legendy sú zložitým komplexom zážitkov hlbokého dávnoveku i novších foriem mytologických predstáv. Mnohé z týchto predstáv sa zachovali až do našich dôb. Pred príchodom civilizácie do niektorých oblastí bolo rozprávanie mýtov jednou z najobľúbenejších foriem zábavy. Zapisovanie sa začalo až s príchodom kresťanstva, no informácie z obdobia stredoveku sú pomerne strohé.
Na rozdiel od germánskej a keltskej mytológie, ktorú Rimania poznali už v čase, keď bola Rímska ríša polyteistická a niektorých svojich bohov stotožňovali s pohanskými, antickí autori zanechali podstatne menej informácií o slovanskej kultúre, pretože ich prvé kontakty s nimi boli až v čase, keď bol antický svet už kresťanský. Z toho dôvodu nazerali na Slovanov ako na pohanov a postupne ich pokresťančovali. Čiastočné správy o slovanskej mytológií zanechali antickí autori. Herodotos sa napríklad vo svojom diele Dejiny zmieňuje o ľuďoch ďaleko na severe, ktorí sa každý rok na niekoľko dní premieňali na vlkov.
Inú zmienku o Slovanoch a ich mytológií nám sprostredkoval Prokopios, ktorý v 6. storočí nášho letopočtu vo svojom diele Bellum Gothicum píše: „Vyznávajú jedného boha, tvorcu blesku a pána všetkého, a obetujú mu dobytok a rôzne zvieratá. O osude nič nevedia a neuznávajú, že by mal nejakú moc nad človekom. Ale keď im hrozí smrť, chorým alebo do boja idúcim, sľubujú, že ak vyviaznu, ihneď prinesú bohu obetu za svoje zachránenie. Keď sa tak stane, obetujú čo prisľúbili a domnievajú sa, že si touto obetou zabezpečili záchranu. Uctievajú i rieky a nymfy a niektorých iných démonov.
Podľa legendy rozšírenej medzi všetkými slovanskými národmi bola kedysi zem iba vodou a nad ňou stál Boh so satanom. Boh sa rozhodol vytvoriť pevninu, ale keďže jeho anjeli boli príliš ľahkí na to, aby sa ponorili a vyzdvihli ju nad hladinu, požiadal o službu satana, ktorému sa to podarilo v božom mene. Chcel ale Boha oklamať a hrsť zeme si skryl v ústach. Tá mu tam začala rásť a satan ju vykašliaval - tak vznikli skaly, bariny a pustatiny. Boh stvoril úrodné nížiny. Tento príbeh sa vyskytuje vo viacerých obmenách, niekde napríklad nevystupuje Boh a satan, ale dve holubice, kačice, atď. Dualistický princíp je ale rovnaký a zdá sa, že pochádza z iránskeho prostredia.
Tento princíp jediného Boha je zhodný so záznamami kronikára Helmolda, ktorý sa vo svojom diele Chronica Slavorum zmieňuje o baltickom Bohovi, ktorý vytvoril všetkých ostatných bohov a rozdelil im povinnosti na zemi. Dôležité je presvedčenie Slovanov, že svet vznikol z ohňa, rozšírená hlavne na Slovensku, Ukrajine a v Slovinsku. Oheň bol posvätným živlom a Slovania ho mali vo veľkej úcte. Ďalšia, zriedkavejšia predstava o zúrodnení sveta je o vajci, ktoré zniesol nebeský kohút a z ktorého sa vylialo sedem riek, ktoré zúrodnili zem. Dodnes sa zachoval zvyk maľovať na Veľkú noc kraslice ako symbol znovuzrodenia.
Existujú rôzne mýty o usporiadaní sveta. Jeden z nich pojednáva o strome, ktorý stojí na ostrove v mori. Je známe uctievanie zeme, živiteľky. Skaly sú jej kosti, tráva jej vlasy, rieky predstavujú žily. Nesmelo sa do nej bezdôvodne tĺcť, alebo niečo trhať. Zem dávala nielen úrodu, ale aj liečivé kamene a byliny. V panteóne ju predstavuje pravdepodobne bohyňa Mokoš. Zem bola matkou a nebo bolo otcom, reprezentované Svarogom. Nebeská klenba siahala až po zem a na dno mora.
Slnko bolo najčastejšie ohnivou okrídlenou bytosťou, ktorá sa na úsvite kúpe v mori a na svojej ceste po oblohe bojuje s oblakmi. Mesiac bol mladším bratom slnka a rovnako ako slnko, aj mesiac bojuje s démonmi mrakov. Navyše bol dôležitý pri mágií a veštení a odchádzali k nemu duše mŕtvych. Mesiac prinášal hojnosť a zdravie. V splne boli časté rituály tanca, ktoré ho oslavovali, keď bol nov, ľudia bedákali nad jeho stratou, ako bojoval so šelmami.
Zora mala blahodarný vplyv pri liečení, láske a zabezpečovaní úrody a je zväčša v nejakom príbuzenskom vzťahu so slnkom a mesiacom. Starí Slovania prechovávali veľkú úctu k svojim mŕtvym predkom. Verili v dušu, ktorá po smrti v rôznych podobách opúšťa telo človeka a odchádza do lesov, riek, alebo do slnka, mesiaca, či hviezd. Preto po smrti otvorili okno, aby mala kadiaľ odísť a hneď ho zasa zatvorili, aby sa nevrátila. Niekedy však pred tým zostala ešte nejaký čas na tom mieste, kde človek zomrel. Duše ľudí, ktorí zomreli predčasne, sa často chcú vrátiť do sveta živých.
Brali na seba podobu víl, rusaliek, prípadne svetlonosov a bludičiek, ktoré zavádzajú ľudí do záhuby v hlbokých lesoch a barinách. Na víly sa premieňali snúbenice, ktoré zomreli pred svadbou a potom kradli nevesty a deti. Tí, ktorí zomreli násilnou smrťou, sa zvykli vracať v podobe upírov. To súvisí zrejme s prechodom od spaľovania mŕtvych k pochovávaniu. Duša mohla vychádzať z tela aj v spánku, vtedy sa túlala po okolí. Srbi napríklad verili, že duše spiacich ľudí niekedy spolu bojujú a človek, ktorého duša prehrá, môže zomrieť. Inokedy sa duša usadila na prsiach iného človeka a celú noc ho tlačila (nočná mora).
Duša mŕtveho predka sa často stala ochrancom domu a ľudia sa k svojim predkom modlili, prosili ich o priazeň a ochranu gazdovstva. Je možné, že veľa božstiev vzniklo práve zbožštením významných predkov, napríklad zakladateľov rodov. K slovanskému náboženstvu neodmysliteľne patrila úcta k stromom. Nie však ku všetkým, iba ku tým, v ktorých prebýval duch. Kult teda nepatril stromu ako takému, ale bytosti, ktorá v ňom prebývala. Boli to väčšinou veľmi staré stromy, alebo také, ktoré mali zvláštny tvar či znak.
Najuctievanejším stromom bol dub. Úcta k starým dubom je dokladovaná z viacerých písomných zdrojov aj vo folklórnej tradícií: napríklad Bulhari sa pod dubom modlili za dážď. Ďalším stromom, ktorého magická sila je ale opísaná až v 17. storočí, je lipa. V kresťanstve je spojená s mariánskou tradíciou, ale z folklóru sa dá usudzovať, že kult lipy pochádza ešte z pohanských čias. Z rastlín malo zvláštny význam obilie, ktoré bolo aj základom stravy Slovanov. Steblá s dvomi alebo viacerými klasmi sa odkladali do budúcej sejby a mali byť zárukou dobrej úrody.
Duchovia a duše zosnulých často na seba brali zvieraciu podobu. Okrem toho boli niektoré zvieratá zasvätené bohom. Napríklad kôň bol bol zasvätený Svantovítovi a Radegastovi, kohút Svarogovi a Chorsovi. Kohút odstrašoval zlé sily, bociany a lastovičky chránili obydlie pred bleskom a požiarom. Zvláštnu úctu mal hlavne v Rusku medveď, ktorý bol považovaný za človeka v medvedej koži. Slávili sa dokonca medvedie sviatky. Známe sú legendy o vlkolakoch, ale na rozdiel od nich vlk chránil ľudí pred zlými vílami a čertmi a mal nezastupiteľné miesto v mágií. Veľmi rozšírený bol aj jeleň, čo je dokladované archeologickými nálezmi sošiek a kresbami v jaskyniach a na skalách, rovnako ako ľudovými zvykmi zachovanými dodnes.
Démoni sú nižšie božstvá. Sú stelesnením prírodných elementov a kultu mŕtvych v slovanskom bájosloví. Dajú sa rozdeliť do skupín, podľa prírodného elementu, ktorý zastupujú, napríklad démoni vody, vzduchu, zeme, vetra, atď. Medzi slovanskými národmi existuje veľké množstvo takýchto bytostí v prírode, na poli, ale aj v domácnosti. Bohovia sú božstvami, ktoré mali najväčší vplyv. Je možné, že vznikli zbožštením významných, legendárnych predkov, pretože majú antropomorfnú podstatu. Hierarchia ich moci je značne neurčitá.
Všeobecne sa za najvyššieho boha považuje Svarog, ktorého neskôr nahradil Svarožič. Podľa záznamu Prokopa bol ale hlavným bohom Slovanov hromovládca Perún a napríklad v Novgorode bol najuctievanejším Veles. V Rusku boli okrem týchto známy ešte Stribog, Mokoš, Chors a Simargl. Tiež sa objavuje boh Trojan, ktorý je pravdepodobne zbožšteným cisárom Trajánom. Na začiatku bol len chaos, všetko bolo jedno. Za ním nasledoval mesiac, zaujal miesto na nočnej oblohe. Potom Boh Rod vytvoril šíre oceány po celom svete a postupne vznikla i obrovská pôda. Potom vytvoril dúhu, aby oddelil krajinu od morí, pravdu od klamstva. Pri vytváraní troch kráľovstiev skrz ne nechal vyrásť gigantický dub - Strom Sveta (obrazné ponímanie sveta našich predkov - prepojenie všetkých svetov v obraze stromu), ktorý vyrastal zo semena, ktoré zasial tvorca. Jeho korene sú skryté vo svete mŕtvych, prechádza cez pozemské kráľovstvo a korunu, ktorá sa týči do nebies. Kráľovstvo nebeské odovzdal Bohom.
Strom Sveta
Stvorenie človeka podľa legendy o bohyni Lade a Svarogovi
Skôr než praboh Rod stvoril čokoľvek iné, stvoril Ladu. Len vďaka nej sa mu podarilo rozbiť zlaté vajce a vynoriť sa z vĺn studeného chaosu, aby ich mohol opäť skrotiť a stvoriť Všehomír. Rod stvoril nový Všehomír a vládu nad ním zveril svojim trom synom. Najstarší z nich, Svarog, otcovi najviac hádam pomáhal, keďže ako kováč bol z troch bratov najzručnejší. Svarog napokon nechal otca oddychovať. Koval a tvoril Všehomír sám. Bohyňa Lada sa sprvoti na to len pozerala, no videla, že Svarog potrebuje pomoc. Pri spoločnej práci našli v sebe Lada a Svarog také zaľúbenie, že jedného dňa predstúpili pred samotného Roda a požiadali ho, aby ich zosobášil. Bola že to svadba nevídaná!
Po dlhej oslave pokračovali Svarog a Lada v spoločnom tvorení. Lada vôbec nezaostávala za svojím mužom. Svarog koval veci pevné, Lada tvorila veci jemné. Raz prišla Lada za bohyňou zeme Mokošou a požiadala ju, aby jej dala trochu hliny na stvorenie bytostí, ktoré by osídlili zem. Mokoša jej s radosťou hlinu dala. Z nej potom Lada vymodelovala všetko živé, čo môžeme nájsť na zemi. Keď uvidel Svarog tieto duté bytosti z kameňov a hliny, veľmi sa potešil, ale pochopil, že v dutine sa môže usídliť tak dobro, ako aj zlo. Preto sa Svarog nadýchol a dúchol do dutín. Keď Svarog dúchol do ľudí, bolo ho počuť. Tento zvuk nazval slovom.
Rod sa náramne potešil, keď zbadal ľudí, a keďže chcel, aby ľudia rozumeli slovu, ktoré do nich vdúchol Svarog, pobozkal ich na čelo. Podľa toho - od slova čelo - dostali tieto tvory meno človek (čelovek). Svojím bozkom dal Rod ľuďom prvý veľký dar - dar mysle a vedomia. Bohyňa Lada je ženským prejavom všemocného najväčšieho boha Roda a manželkou Svaroga. Volá sa aj Leda, Rada či Roda. Lada bola stvorená otcom Rodom ako prvá, a aj preto je považovaná za najvyššiu bohyňu, kráľovnú všetkých bohov. Lada je počiatkom všetkého, dokonca je počiatkom aj samotného praboha Roda, ktorý jej stvorením rozbil zlaté vajce a začal tvoriť Všehomír. Lada je symbolom všeobjímajúcej lásky a mieru, ktoré sú základom života na zemi. Je bohyňou života, plodnosti, znovuzrodenia a obnovy. Dáva život prírode a robí zem plodnou.
Je tvoriteľkou a opatrovateľkou všetkého živého. Bohyni Lade je vlastná jemnosť, mäkkosť a poddajnosť, ale aj nestálosť a zmena. Funkcia Lady je taktiež úzko spätá s dušou. Lada je považovaná aj za bohyňu opojenia a veselosti, sexu a náruživosti. Každoročne počas zimnej rovnodennosti bohyňa Lada rodí nové slnko - boha Koliadu. Podobne ako sú Svarog, Perún a Veles bratmi a vteleniami Triglava - Beloboga, dá sa povedať, že Lada a jej dcéry Mokoša, Živa a Morena tvoria štvoricu bohýň Rožaníc či Roditeliek. Lada je matkou našej Matičky Zeme Mokoše, a tiež slnečných božstiev Dažboga a Koliadu.
Lada je zvyčajne odetá do zlatého kráľovského šatu a na hlave má prekrásnu zlatú korunu. V ruke drží jeden zo svojich symbolov: misku, v ktorej je vajíčko alebo červené jablko, spolu s klasmi obilia. V náručí má nemluvňa, ktoré symbolizuje vtelený svet a je tiež prejavom plodnosti, teda aj materstva a lásky. Vajíčko či jablko je zasa symbolom počiatku všetkého existujúceho. Lada lieta ponad náš svet v zlatom voze, do ktorého sú zapriahnuté labute a holuby, ktoré sú tiež jej symbolmi, ako aj symbolmi lásky a mieru. Lada vyháňa silou lásky zlé a temné sily z nášho sveta. Spolu so svojím mužom Svarogom kraľujú v Irii v prekrásnom zámku, pri ktorom rastie prekrásny svätoháj.
Bohyňa Lada
Sviatky Lady sa slávia spevom piesní počas celého mesiaca od 25. mája do 25. júna. V tomto období, počas splnu, vrcholí jej moc. Počas obradov sa tancujú tance svargy, ktoré riadia Všehomír, obnovujú rovnováhu v prírode aj v ľudských dušiach. Ďalším obdobím oslavy bohyne Lady je obdobie jarnej rovnodennosti (21. marec). Vtedy sa oslavuje aj príchod bohyne Vesny a čas nového prebudenia prírody.
Slovanská mytológia - Bohovia SK
Porovnanie s inými mytológiami
To, čo je pre mnohých všeobecne známe, niektorých iných prekvapuje - fakt, že Starý zákon nie je jednotné dielo, ale súbor veľmi odlišných historických textov, ktoré plnili odlišné úlohy, mali odlišnú autoritu a boli zaradené do jedného celku až stáročia potom, ako vznikli. Príbehy a prikázania starozákonných kníh nespadli z neba (hoci práve čosi také si mnohí konzervatívni veriaci myslia). Tradície, ktorých spísanú a z ideologických a iných príčin mnohonásobne upravenú verziu nazývame Starým zákonom, ako aj viera Izraelitov v podobe, v akej ju poznáme zo Starého zákona, vznikali postupným vývojom. Niektorými mýtmi si konštruovali slávnejšiu históriu. Iné mýty pre zmenu prevzali od starších blízkovýchodných kultúr, len im (v konečnom dôsledku) poskytli monoteistickú perspektívu. V skutku mimoriadnu podobnosť - dalo by sa povedať, že vývojovú nadväznosť!