Štvrtý konštantínopolský koncil, známy aj ako Ôsmy ekumenický koncil (869 - 870 n. l.), zopakoval odsúdenie heréz a upevnil pozíciu konštantínopolského patriarchátu. Tento koncil bol jedným z mnohých, ktoré sa konali v prvom tisícročí s cieľom riešiť teologické spory a definovať hlavné vysvetlenia základného dogmatického učenia Cirkvi. Na týchto konciloch sa zišli biskupi väčšiny diecéz Východorímskej ríše spolu so zástupcami rímskeho pápeža a ďalších západných diecéz.
Historický kontext
Od doby cisára Konštantína I. Veľkého sa všeobecné koncily, zvolávané cisárom, konali v hlavnom meste Konštantínopole alebo v jeho bezprostrednom okolí, takže tam sa konštituovalo všeobecne platné cirkevné učenie. Konštantínopol mal v cirkevnej hierarchii významné postavenie. Biskupstvo v Byzantione vzniklo v druhom storočí.
V hierarchickom usporiadaní bolo spočiatku sufragánnym biskupstvom metropólie v Heraklei ležiacej na pobreží Marmarského mora. Hneď po povýšení Byzantionu sa však osamostatnilo a už na druhom všeobecnom koncile v Konštantínopole (381) bolo povýšené na metropóliu, ktorej však podliehala zatiaľ len Trácia. Napriek tomu tamojší biskup dosiahol, že mu ako „biskupovi Konštantínopolu, Nového Ríma“ bolo priznané druhé miesto v cirkevnej hierarchii, hneď za rímskym biskupom.
A štvrtý všeobecný koncil v Chalcedóne (451) priznal konštantínopolskému patriarchovi, ako sa začal medzitým titulovať, jurisdikciu aj nad celou Malou Áziou a prednosť pred patriarchátmi v Alexandrii a Antiochii. Po páde Západorímskej ríše (476), aby zdôvodnili svoje nároky na prednostné postavenie v Cirkvi, začali konštantínopolskí patriarchovia stále viac zdôrazňovať skutočnosť, že sú biskupmi Nového Ríma (a teda dedičmi starého Ríma).
Proti nárokom rímskych biskupov ako nástupcov sv. Petra na primát v Cirkvi zdôrazňovali koncepciu pentarchie, teda Cirkvi ako sústavy piatich samostatných patriarchátov, v ktorej bol patriarchovi Ríma priznávaný iba čestný a nie jurisdikčný primát. Objavuje sa tiež titul „ekumenický patriarcha“, ktorý konštantínopolský patriarcha Ioannes IV. Nesteutes (582-595) prijal v roku 588 ako svoj oficiálny titul. Aby konštantínopolskí patriarchovia mohli dostatočne čeliť svätopeterskej tradícii, začala byť zdôrazňovaná legenda (vytvorená až v štvrtom storočí), že biskupstvo v Byzantione založil už apoštol Andrej Prvopovolaný, brat sv. apoštola Petra, a údajne ako prvého biskupa tam ustanovil svojho žiaka Stachysa (38-54).
Po ovládnutí Egypta, Sýrie a Palestíny Arabmi v siedmom storočí, čím sa patriarcháty v Egypte, Antiochii a Jeruzaleme stali súčasťou kalifátu, a tak prakticky stratili akýkoľvek mocenský význam, sa súperenie medzi patriarchátmi obmedzilo na Rím a Konštantínopol.
Priebeh koncilu
Štvrtý konštantínopolský koncil sa konal v rokoch 869-870 n. l. a zopakoval odsúdenie predchádzajúcich koncilov. Okrem toho, musel potom každý nový pápež, ktorý zložil prísahu v období od 8. do 11. storočia, sľúbiť, že bude bojovať proti bludom rôznych heretikov, „spolu s Honoriom, ktorý pridal olej do ohňa ich zvráteným tvrdeniam”.
Významné osobnosti
Medzi dôležité osobnosti, ktoré ovplyvnili dianie okolo koncilu, patrí pápež Honorius I. Azda najbizarnejším prípadom je pápež Honorius I. (pápež 625 - 638 n. l.), ktorý učil kristologický omyl, v dôsledku ktorého bolo umožnené ľahšie šírenie monotelistickej herézy, a bol zaň formálne odsúdený niekoľkými nasledujúcimi cirkevnými koncilmi a pápežmi.
Ďalšou významnou osobnosťou bol konštantínopolský patriarcha Sergius, ktorý písal pápežovi Honoriovi na tému Kristovej vôle a navrhol kompromis, ktorý by sa mohol zapáčiť nespokojným monofyzitom. Pápež Lev IX. vo svojom liste Michalovi Kerulláriovi z roku 1053 vysvetľuje, že pekelnými bránami sa tu myslia útoky bludárov. Pápež Bonifác VIII. vo svojej bule Unam Sanctam z roku 1302 vysvetľuje, že príkaz pásť ovce dostal výlučne apoštol Peter, a žiaden iný apoštol.
Teologické spory
Koncil sa zaoberal rôznymi teologickými spormi, vrátane monotelistickej herézy. Monotelistická heréza vznikla ako pokračovanie monofyzitskej herézy. Ortodoxná kristológia tvrdí, že Kristus je jedna osoba s dvoma prirodzenosťami, božskou a ľudskou. Monofyzitizmus tvrdí, že Kristus má len jednu prirodzenosť, božskú. Monofyzitizmus (“monos”, jeden a “thélo”, chcem) možno chápať ako pokus nájsť strednú pozíciu medzi monofyzitizmom a ortodoxiou. Zastáva názor, že hoci v Kristovi sú dve prirodzenosti, vôľa je len jedna. Z hľadiska ortodoxie je to neprijateľné, pretože vôľa je integrálnou súčasťou prirodzenosti. Preto popierať skutočnosť dvoch vôlí v Kristovi znamená nepriamo popierať, že má dve prirodzenosti.
Odsúdenie pápeža Honoria
Tretí konštantínopolský koncil (680 - 681 n. l.), známy aj ako Šiesty ekumenický koncil (uznávaný Katolíckou cirkvou ako autoritatívny), ktorý nakoniec Honoriov postoj k Sergiovi veľmi tvrdo odsúdil slovami: “Určujeme, že má byť vylúčený zo svätej Božej cirkvi a anathemizovaný Honorius, ktorý bol istý čas pápežom starého Ríma, pretože sme zistili, že v tom, čo napísal Sergiovi, nasledoval jeho názory a potvrdil jeho bezbožné učenie.”
Siedmy ekumenický koncil z roku 787 n. l. (známy aj ako Druhý nicejský koncil) zopakoval odsúdenie predchádzajúceho koncilu slovami: “Tvrdíme, že v Kristovi sú dve vôle a dve činnosti podľa skutočnosti každej prirodzenosti, ako to učila aj šiesta synoda, ktorá sa konala v Konštantínopole, pričom vylúčila Sergia, Honoria, Kýra, Pyrha, Makária a tých, ktorí s nimi súhlasili.”
Rím a Konštantínopol
Rozpory medzi oboma cirkvami kulminovali počas Fótiovej schizmy a nevymizli ani po jej prekonaní. Nový vrchol dosiahli vtedy, keď sa v júli 1054 navzájom exkomunikovali kardinál Humberto de Silva Candida a patriarcha Michael I. Kerullarios (1043-1058), čo následne viedlo k novej roztržke medzi cirkvami. Latinská okupácia Konštantínopolu v roku 1204 a následné vytvorenie latinského patriarchátu, ktoré donútili konštantínopolského patriarchu uchýliť sa do exilu v Nicei, vyvolali ešte ostrejšiu nenávisť obyvateľov Konštantínopolu voči Západu, ktorá nevymizla ani po znovudobytí mesta Palaiologovcami.
Ich pokusy dosiahnuť dohodu o únii oboch cirkví na konciloch v Lyone (1274) a vo Ferrare-Florencii (1449), vedené nevyhnutnosťou hľadať vojenské spojenectvo proti tureckému nebezpečenstvu, narazili na nekompromisný odpor prevažnej väčšiny konštantínopolského duchovenstva i obyvateľstva.
V dobe, keď cisár Konštantín XI. Palaiologos viedol posledný zápas o udržanie Konštantínopolu proti Turkom, nebola katedra konštantínopolského patriarchu obsadená (1450-54). Po dobytí Konštantínopolu, v roku 1453, turecký sultán Mehmed II. (1451-1483) premenil Chrám Božej Múdrosti na mešitu a ustanovil za ekumenického patriarchu Gennadia II. Scholaria, ktorý predtým viedol protilatinskú stranu v Byzantskej cirkvi.
Súčasnosť
Dnes žije a vystupuje konštantínopolský ekumenický patriarcha výrazne skromnejšie. Sídli v malom zhluku jednoduchých budov okolo malej Katedrály sv. Juraja v spletitých uličkách istanbulskej mestskej časti Fanar. Slávi božskú liturgiu v kruhu tých málo Grékov, ktorí napriek všetkému zostali žiť v najväčšej tureckej metropole, a svojich zahraničných hostí pozdravuje jednoduchým podaním a stiskom ruky.
Dnes už 74-ročný Bartolomej I., občianskym menom Dimitrios Archontonis, je od roku 1991 už 269. nástupcom apoštola Andreja Prvopovolaného na konštantínopolskej katedre. Nie je to sociálny alebo politický vodca, ale skôr duchovná osobnosť. Svojimi apelmi na jednotu kresťanov, mier vo svete alebo ochranu životného prostredia ako Božieho stvorenia si získal uznanie aj ďaleko za hranicami u okolo 350 miliónov pravoslávnych kresťanov na svete.
Bartolomej I. sa zasadzuje predovšetkým za ekumenický dialóg. Keďže po absolvovaní teologickej fakulty na ostrove Chalki študoval na Pápežskom východnom inštitúte v Ríme, na Ekumenickom inštitúte v Bossey neďaleko Ženevy vo Švajčiarsku a na Univerzite Ludwiga Maximiliana v Mníchove, má dostatočné jazykové znalosti na to, aby sa s predstaviteľmi iných konfesií rozprával v ich rodnej reči. Bartolomej I. rozpráva, popri rodnej gréčtine, aj turecky, latinsky, taliansky, nemecky, anglicky a francúzsky.
Už viac ako tri desaťročia existuje tradícia, že ekumenický patriarchát vysiela delegáciu na slávnosť sv. apoštolov Petra a Pavla do Vatikánu, zatiaľ čo pápež vysiela delegáciu na sviatok sv. Andreja Prvopovolaného do Istanbulu. V uplynulom roku 2014 vykonal návštevu pápež František osobne. Na sviatok sv. Andreja Prvopovolaného vycestoval do Fanaru, aby navštívil nástupcu apoštola Andreja Prvopovolaného, brata sv. apoštola Petra.
Tak bratsky ako Peter a Andrej ich nástupcovia nie vždy vychádzali. Vzájomná cirkevná kliatba z roku 1054 bola zrušená až v roku 1965. V roku 1967 Bartolomejov predchodca Atenagoras prijal pápeža Pavla VI. vo Fanare a v tom istom roku osobne navštívil Vatikán.
Na otázku nemeckých katolíckych novín Die Tagespost na jeho očakávania od stretnutia s pápežom Františkom, 29. a 30. novembra 2014, Bartolomej I. odpovedal skôr zdržanlivo: „Keď hovoríme o ekumenickom procese, nevychádzame z toho, že plná cirkevná jednota bude uskutočnená zajtra alebo pozajtra. Nesmieme zabúdať, že sme odlúčení takmer jedno tisícročie.“ Táto „priepasť desiatich storočí“ sa nedá prekonať za niekoľko rokov. S dialógom medzi oboma cirkvami, v ktorom sa uznali za bratov namiesto za nepriateľov, začali až patriarcha Atenagoras a pápež Ján XXIII., ktorý ešte ako biskup Giuseppe Roncalli bol v rokoch 1935 až 1944 apoštolským delegátom v Turecku a Grécku.
Podľa ekumenického patriarchu Bartolomeja I. už nastal „veľký pokrok pri premene našej mentality“. Hlavným problémom je dnes „úloha pápežského primátu“. Bartolomej I. naráža pri tom na prvý vatikánsky koncil a katolícky pohľad na biskupa Ríma. Nesmieme teda od štvrtej návštevy pápeža v sídle nástupcu Andreja Prvopovolaného očakávať „nijaké prekvapujúce gestá“.
Pápež František nadviazal svojou návštevou vo Fanare na tradíciu svojich predchodcov Pavla VI., Jána Pavla II. a Benedikta XVI. „Rím vidí v Konštantínopole dôležitého partnera pre vzťahy medzi Katolíckou a Pravoslávnou cirkvou. Je to skutočne ekumenický patriarchát, kto koordinuje dialóg s Rímom a ostatnými kresťanskými cirkvami zo strany pravoslávia,“ vysvetlil Bartolomej I. a pripomenul, že to bol práve on, kto vrátil ekumenickému dialógu dynamiku.
Patriarcha Bartolomej I. je trpezlivý aj čo sa týka nie práve úspešného plenárneho zasadnutia Zmiešanej medzinárodnej komisie pre teologický dialóg medzi Katolíckou cirkvou a Pravoslávnou cirkvou, ktorá sa zišla v dňoch 15. až 23. septembra 2014 v jordánskom Ammáne.
Bartolomej I. zároveň otvorene priznal, že „problémy sa niekedy vyskytujú aj medzi pravoslávnymi cirkvami“. Jeho rola čestnej hlavy celosvetového pravoslávia nie je vždy rešpektovaná v jej plnom rozsahu. Oficiálne podliehajú všetci pravoslávni kresťania, ktorí nie sú pričlenení jurisdikcii niektorej autokefálnej alebo autonómnej pravoslávnej cirkvi, bezprostredne konštantínopolskému ekumenickému patriarchátu.
Všepravoslávna synoda, ktorú Bartolomej I. pripravuje na jar 2016, ukáže, aký je široký konsenzus medzi pravoslávnymi cirkvami v skutočnosti. V neposlednom rade je sporným bodom postoj k ekumenizmu. A patriarcha Bartolomej I., ktorý si želá nástupcu otvoreného pre dialóg s cirkvami a islamom, z toho nerobí žiadne tajomstvo. Svoje naliehanie na opätovné otvorenie kňazského seminára na Chalki zdôvodňuje predovšetkým tým, že ochota k dialógu s inými konfesiami a náboženstvami nie je pre ostatné pravoslávne vzdelávacie centrá samozrejmá: „Pýtam sa, kde budeme môcť nájsť môjho nástupcu? Zaiste, existuje veľa uchádzačov, ale my potrebujeme niekoho, kto má otvoreného ducha, kto je ochotný viesť dialóg s inými kresťanskými konfesiami a tiež s islamom.“
Konštantínopolský patriarcha tak zostal zástupcom mnohonárodnostnej pravoslávnej komunity v Osmanskej ríši a uchoval si svoju pozíciu prvého pravoslávneho patriarchu. To mu dodalo istú autoritu medzi gréckymi patriarchátmi v Alexandrii, Antiochii a Jeruzaleme, ktoré tiež boli pod Osmanským panstvom.
Pre vynútené spojenie ekumenického patriarchátu s osmansko-tureckou mocou sa počas národnooslobodzovacích bojov jednotlivých národov aj ich cirkvi oddelili od konštantínopolského patriarchátu. Takto v roku 1833 vznikol nezávislý grécky štát s vlastnou autokefálnou cirkvou.
Autokefálne cirkvi
Dnes existuje štrnásť pravoslávnych cirkví, ktoré sú všeobecne uznávané ako autokefálne. Tento pojem v gréčtine označuje toho, kto má vlastnú hlavu. Tieto autokefálne cirkvi majú právo riešiť vlastné vnútorné problémy, voliť si biskupov a prímasov, ktorí môžu prijať titul patriarchu, metropolitu alebo arcibiskupa. Autokefálne cirkvi zahrňujú starobylé patriarcháty v Konštantínopole, Alexandrii, Antiochii a Jeruzaleme, ako aj novšie patriarcháty v Moskve, Srbsku, Rumunsku, Bulharsku a Gruzínsku. Autokefálii sa tešia aj nepatriarchálne cirkvi na Cypre, v Grécku, v Poľsku, v Albánsku a v Českej republike a na Slovensku.
Okrem toho existujú autonómne pravoslávne cirkvi, v ktorých prímas musí byť potvrdený vo svojom úrade materskou cirkvou, ale pritom sa tešia veľkej nezávislosti. Cirkev na hore Sinaj, v Jeruzaleme, Čínska a Japonská pravoslávna cirkev podliehajú moskovskému patriarchátu. Konštantínopolu podliehajú autonómne cirkvi vo Fínsku a Estónsku; Karpatsko-ruská cirkev v Amerike; Ukrajinská pravoslávna cirkev v USA; Albánska autokefálna cirkev v Amerike; Exarchát pravoslávnych obcí ruskej tradície v západnej Európe a Ukrajinská pravoslávna cirkev v diaspóre.
V blízkosti Istanbulu na ostrove Chalki bol významný kňazský seminár, až kým ho v roku 1971 nezavrela turecká vláda. Patriarchát spravuje niekoľko akademických teologických inštitúcií v Grécku, vrátane školy v Kláštore Jána teológa na ostrove Patmos, ďalej Patriarchálny inštitút pre patristické štúdiá v Solúne a Krétsku pravoslávnu akadémiu. Pravoslávny inštitút patriarchu Atenagora v Berkeley (Kalifornia) je oficiálnym patriarchálnym inštitútom. Patriarchát udržuje i pravoslávne stredisko vo švajčiarskom Chambéssy.
Súčasný konštantínopolský ekumenický patriarchát je spravovaný stálou posvätnou synodou, ktorej predsedá ekumenický patriarcha. Skladá sa z dvanástich metropolitných biskupov, ktorých diecézy sa nachádzajú v Turecku. Kedysi jeho predchodcovia požehnávali a korunovali cisárov Byzantskej ríše, ktorá sa rozprestierala na troch kontinentoch a bola vnímaná ako pokračovateľka tradície antického „Imperium Romanum“. Neskôr boli považovaní za náboženských a spoločenských vodcov takmer celého kresťanského milletu v ríši osmanských sultánov, ktorá existovala až do roku 1923 a zahŕňala oblasti Malej Ázie, Balkánskeho polostrova, Čierneho mora, Blízkeho a Stredného východu a Severnej Afriky.
tags: #stvrty #konstantinopolsky #koncil