Sumerský Boh Obchodu a Kultúra Sumerov

Sumeri boli etnikum neznámeho pôvodu, ktoré žilo v južnej Mezopotámii, presnejšie v južnej Babylonii, asi najneskôr od konca 4. tisícročia pred Kr. do začiatku 2. storočia pred Kr. Etnicko-geografické označenie pre oblasť nimi osídlenú (teda prevažne pre južnú Babyloniu) znie Sumer. Sumer nie je názov štátu. Slovo Sumer (staršou transkripciou Sumir) je exonymum, pretože pochádza z akkadského „šumer“, čo znamená buď „kultúrna krajina“ (zrejme akési vyjadrenie úcty vyspelosti Sumerov) alebo ide o skomoleninu označení, ktorými sa Sumeri označovali sami.

Sumeri sami seba označovali ako „sag-gi-ga“ (Čiernohlavci) a Sumer označovali ako „k(i)-en-gi(r)“ (Miesto civilizovaných pánov, Civilizovaná krajina, Krajina ozajstných pánov). Do známej histórie vstúpili okolo roku 3000 pred Kr., kedy už je doložená existencia viacerých mestských štátov. Rovnako ako staroveké Grécko sa aj Sumer skladal z mestských štátov (takmer nikdy to nebol len jeden štát), napríklad Eridu (najjužnejšie sumerské mesto, pahorok (tell) Abú Šahrajn), Nippur (dnešný Nuffar, od 13. storočia neobývaný), Šuruppak (dnešná Fára), Uruk (pahorok Varka ), Kiš (najsevernejšie sumerské mesto, dnešný Tell al-Uhajmir a Ingharra), Lagaš (dnešný al-Hibá), Umma (dnešná Jocha) a Ur (dnešný al-Mukajjar).

Podľa Sumerského kráľovského zoznamu bolo v Sumeri vždy iba jedno kráľovstvo (podľa sídelného mesta dynastie). Sumeri mali rozvinuté remeslá, obchod, písomníctvo, architektúru (stavali vodné diela, chrámy, paláce, opevnenia a podobne), živili sa poľnohospodárstvom, chovom dobytka a rybolovom. Sú zrejme autormi najstaršieho známeho písma. Išlo o klinové písmo. Ich meno v novoveku už úplne upadlo do zabudnutia a boli znova objavení až koncom 19. storočia.

Hlinené tabuľky objavené v Ninive a v hlavnom meste Asýrie Nippur, umožnili zrekonštruovať ich dejiny. V knižnici kráľa Ašurbanipala v Ninive spočívalo celé poznanie Sumerov asi zo sto oblastí vedy, ktoré, ako tvrdia, im odovzdalo 12 bohov. Nachádzajú sa tu presné informácie o hviezdach a planétach, obrovské matematické vedomosti, informácie o metalurgii a poľnohospodárstve, o umení stavať vodovody a iné. Sumeri údajne vedeli, že Zem sa krúti okolo Slnka a poznali už zrejme všetky planéty slnečnej sústavy (pritom Urán sme v Európe objavili až roku 1781, Neptún v roku 1846).

Po roku 3800 pred Kr. (t. j. v polovici 4. tisícročia pred Kr.) v dôsledku častých dažďov stúpli moria, ktoré spôsobili potopy v nížinách a sú zdrojom (aj biblických) povestí o potope. Zároveň sa však stali priechodnými púšte, čo umožnilo migrácie obyvateľstva. Podľa posledného stavu poznania Sumeri, prvé mezopotámske etnikum známe podľa mena, prišli do južnej Babylonie z východu najneskôr v čase po vzniku (t. j. 3500 resp. 3300 pred Kr. ) alebo v čase pred vrcholom (t. j. pred 3300 resp. 3100 pred Kr.) uruckej kultúry (pozri dolu), čiže boli nositeľmi (vrcholu) tejto kultúry. Je možné, že prišli už počas obejdskej kultúry, a že boli jej nositeľmi.

Sumeri pravdepodobne neboli pôvodnými obyvateľmi tohto územia, existujú ale aj opačné názory. Podľa jazykovedcov prišli Sumeri z Indie. Po sumersky sa v Mezopotámii aktívne hovorilo až približne do roku 2000 pred Kr. Podľa obrázkov sa delili na skupinu s dlhými lebkami a skupinu s krátkymi lebkami (armenoidný typ). Okrem Sumerov do Mezopotámie prišli aj Semiti (neskorší Akkadi). Prišli do severozápadnej Mezopotámie - neskôr aj do severnej Babylonie (tzv.

Urucká Kultúra

V rokoch 4000 - 3200 pred Kr. (iné pramene 3500 - 3000 pred Kr.) prakticky v celej Mezopotámii existovala urucká kultúra (=kultúra Uruk-Gaura), ktorá nadviazala na výsledky obejdskej kultúry. Významné náleziská sú Uruk, Eridu, Ur, Nippur, Tepe Gaura, Habúba Kabíra a Džebel Arúda. Počiatočná fáza je slabo dokumentovaná. Sídla na severe sa často vyčleňujú ako paralelná Gaurská kultúra (podľa Tepe Gaura). V posledných rokoch siahala Urucká kultúra až do Sýrie. Vplyv mala aj v juhozápadnom Iráne (územie neskôr nazývané Elam). Keramiku uruckého typu (ktorá je spravidla jednofarebná - červená alebo sivá) nachádzame v južnej Babylonii a ďalej na severozápade. Gaurská kultúra sa zas vyznačuje zvláštnymi svätyňami a bohatým umením rezby pečatidiel (pečatidlá používali už neolitické kultúry).

Po roku 3300 (iné pramene 3100) pred Kr. urucká kultúra dosiahla svoj vrchol najmä v južnej Babylonii, čiže v tzv. Sumeri (vznik prvej tzv. vyspelej kultúry). V Uruku sa vtedy objavili monumentálne trojloďové 80-metrové svätyne (na terase z tehál) s pestrými mozaikami. Namiesto dovtedajších pečiatkových pečatidiel sa zjavili valcovité pečatidlá (pečatné valčeky; vznikli súčasne aj v susednom Elame), ktoré zostali typickými pre Mezopotámiu až do jej zániku. Odtláčali sa do hliny. Krajina pozostávala z niekoľkých mestských centier obklopených závislými sídlami.

Všetka pôda bola vlastníctvom chrámu (svätyne), ktorý bol náboženským i svetským centrom mesta a bol asi zasvätený miestnemu božstvu. Chrámoví ekonomickí úradníci neskorouruckého obdobia sú aj autormi najstaršieho písma na Zemi, ktoré potom od Sumerov pravdepodobne prevzali Indovia a Egypťania. Najstaršie hlinené tabuľky s písomnými záznamami pochádzajú z Uruku (vrstva Uruk IV). Pred rokom 3000 pred Kr. sa písmo používalo len pre zoznamy a účtovné záznamy, písalo sa na hlinené tabuľky. Grafémy tohto obrázkového písma sa už v Džemdetnasrskom období, ale najmä v Ranodynastickom období (pozri ďalej), stávali abstraktnými a menili svoj výzor na charakteristické „kliny“.

Tak vzniklo tzv. klinové písmo, ktoré sa dlho používalo v celej Prednej Ázii. Paralelne vzniklo okolo roku 3000 pred Kr. v západnom Iráne podľa vzoru uruckého písma odlišné písmo - protoelamské písmo. Vznikajú skutočné mestá, formuje sa vládnuca vrstva, nastal technologický pokrok vo všetkých oblastiach, rozširuje sa používanie kovov, začína sa výroba bronzu a iných zliatin. V Uruku rozlišovali štyri „stupne“ sveta: rastliny, živočíchy, človek a najvyššie svet bohov.

Ukážka klinového písma.

Džemdetnasrská Kultúra

V rokoch 3200 až 3000 pred Kr. (iné pramene 2950 - 2750 pred Kr.) existovala v Babylonii a v Mezopotámii v užšom zmysle Džemdetnasrská kultúra, ktorá sa často považuje za neskorú fázu Uruckej kultúry (súhrnne potom Urucko-džemdetnasrská kultúra). Významné náleziská sú Uruk, Džemdet Nasr (pri Kiši), Tutub a Ešnunna. Vznikla pravdepodobne v dôsledku nových migrácií, ktoré spôsobili zničenie veľkých chrámov v Uruku. Centrom zostáva južná Babylonia (Sumeri). Na severe došlo pravdepodobne k vzniku nejakej ríše. Keramika je opäť viacfarebná, výzdoba stien svätýň je iná ako predtým. Prevzali sa podstatné prvky Uruckej kultúry.

Chrámy boli rozsiahle, prvýkrát na vyvýšenej terase. Rozvíjal sa typ so stredovou halou a bočnými menšími priestormi (Biely chrám v Uruku). Hlinené tabuľky sa objavili v Džemdet Nasri a Tell Ukvajri. Počet znakov je už vyšší, čo sa niekedy zdôvodňuje vyšším počtom ovládajúcim písmo. Úspešne sa rozvíjalo remeslo. Sumerské písmo sa už používa aj pre jazyk Semitov v severnej Babylonii, ktorých už môžeme nazvať Akkadi (hoci to meno dostali až neskôr).

Ranodynastické Obdobie

V rokoch 3000 až 2340 pred Kr. (iné pramene 2750 až 2350 pred Kr. ) nasledovalo v Mezopotámii tzv. ranodynastické obdobie. Najvýznamnejšie náleziská sú Kiš, Ešnunna, Tutub, Ur, Uruk, Šuruppak, Tell Adžrab, Lagaš, Girsu, Umma, Abú Salábích a Nippur. Obdobie sa asi začalo vpádmi z Iránu, ktoré spôsobili viacero zmien. V tomto období sa v Mezopotámii formujú mestské štáty. Na ich čele stáli dedičné vladárske dynastie. Centrum tvorili mestské štáty v Babylonii, ale obdobie sa týka aj mestských štátov v susedných oblastiach, napr. v Sýrii (Ebla, Mari) a juhozápadnom Iráne (Súsy). V samotnej Mezopotámii existovalo asi 30 rôzne spolupracujúcich aj bojujúcich mestských štátov.

Na opis dejín sú už k dispozícii početné písomné pramene (mestské archívy hlinených tabuliek, stavebné nápisy) z rôznych oblastí života (i slovníky a zmluvy). Dôležitým prameňom je Sumerský kráľovský zoznam napísaný asi až okolo 2000 pred Kr., ktorý opisuje dynastie panujúce v rôznych mestách od najstarších dôb (prvých panovníkov vládnucich pred potopou však historici ignorujú, lebo podľa zoznamu vládli a žili aj niekoľko sto rokov). V sociálnej oblasti sa niekedy v tomto období oddelila svetská moc (dedičný vládca/kráľ „lugal“ v paláci) od predtým jedinej náboženskej moci (najvyšší správca/veľkňaz „en(si)“ v chráme/svätyni). Monumentálne svätyne sa zmenšili a zato sa zjavili prvé veľké (svetské) paláce (v Kiši okolo 2700 pred Kr. ). Každé mesto malo svojho vlastného najvyšieho boha.

Okrem toho sa (asi už aj pred ranodynastickým obdobím) rozlišovali dva druhy tzv. „domácností“: súkromné domácnosti a inštitucionálne domácnosti . Súkromné domácnosti boli viacgeneračné príbuzenské rodiny bývajúce a pracujúce v/pri jednom dome. Mali 20 až 30 členov a združovali sa do rodov, ktoré kolektívne vlastnili (a prípadne predávali) pôdu. Inštitucionálne domácnosti boli „chrámové domácnosti“ zložené z najvyššieho správcu a jemu podriadených zamestnancov, rodiny, vojakov, kultových osôb a pod. a „palácové domácnosti“, zložené z vládcu a jemu podriadených obdobných osôb. Zamestnanci boli asi odmeňovaní v naturáliách. Inštitucionálne domácnosti časť pôdy, ktorú vlastnili, dávali ako odmenu zamestancom a časť tiež prenajímali tretím osobám.

Prvá fáza ranodynastického obdobia (3000 - 2600 pred Kr.) je známa len nedostatočne, lebo písomné pramene sú zriedkavé. Druhá (2600 - 2340 pred Kr. ) je naopak zdokumentovaná dobre. Najdôležitejšími mestami v prvej fáze boli Kiš a Uruk. V meste Uruk vládol niekedy na začiatku tohto obdobia Gilgameš (možno 2800 pred Kr. ), ktorý je aj údajným staviteľom nájdených veľkých hlinených hradieb okolo Uruku. V meste Kiš vládol niekedy v tomto období „kráľ Kiša“ Mebaragesi, prvý vládca potvrdený súdobými nápismi (podľa Sumerského kráľovského zoznamu vládol 900 rokov). Prestížny titul „kráľ Kiša“ nosili aj vládcovia iných miest. Nástupca a syn Mebaragesiho bol Akka, ktorý bojoval s Gilgamešom.

Okolo roku 2600 pred Kr. v Kiši vládol Mesalim, ktorý prvý dokázateľne prechodne ovládal/združil viaceré mestské štáty. Najdôležitejším mestom druhej fázy bol bohatý Ur s dôležitým prístavom, ďalej mesto Šaruppak (dnes Fára), vtedy jedno z najväčších miest (100 ha, 15000-30000 obyvateľov) s dôležitým archívom a mesto Lagaš takisto s dôležitým archívom. V meste Ur založil Mesanepada okolo 2500 tzv. 1. uruckú dynastiu, ktorá zbohatla vďaka intenzívnemu obchodu. Známe sú kráľovské hroby so zlatými, striebornými a pod. bohatými predmetmi z tohto mesta. Mesto Lagaš bojovalo (asi od 2600 pred Kr.) niekoľko generácií so susedným mestom Umma o pohraničné oblasti. Lagašský kráľ Eanatum (okolo 2470 pred Kr.) z tzv. 1. lagašskej dynastie (asi 2500- 2340 pred Kr.) prechodne ovládol väčšie územie (v celej Babylonii, v Asýrii, v Mari aj v Elame), tiež prijal titul „kráľ Kiša“ a naďalej bojoval s Ummou.

Boje s Ummou ukončil až kráľ Uruku a Ummy Lugalzagezi (2355 - 2340 pred Kr. ), keď dobyl a spustošil Lagaš. Urobil tak v čase keď tam vládol Uru-ini-gina (Urukagina) posledný člen 1. lagašskej dynastie, ktorý vraj uskutočnil rozsiahle sociálne reformy (boj proti korupcii a honbe za peniazmi kňazov).

Akkadské Obdobie

V rokoch 2340 až 2159 pred Kr. (iné pramene 2330 až 2150 pred Kr. ) nasledovalo v Mezopotámii akkadské obdobie (Akkadská ríša). Najvýznamnejšie náleziská sú Adab, Ešnunna, Tutub, Sippar, Gasur (Nuzi), Tell Brak. Obdobie sa začína roku 2340 pred Kr., kedy Sargon I. (Šarru-kín I.), kráľ Kiša, porazil ummského (sumerského) kráľa Lugalzageziho, čím ovládol prakticky celú Babyloniu. Sargon bol pôvodne hlavný komorník kráľa Kiša menom Ur-Zababu, ale potom ho zvrhol, porazil Lugalzageziho a hlavným mestom svojho akkadského (čiže semitského) štátu urobil mesto Akkad, ktorého poloha dnes nie je známa (niekde pri Sippare a Kiši).

Sargon vytvoril prvú ríšu v dejinách. Podľa (nesúdobých) literárnych textov Sargon následne dobyl rozsiahle územie od Stredozemného mora až po Perzský záliv. Sargonov syn a nástupca Rimuš (2283-2275 pred Kr.) musel neustále potláčať vzbury v ríši, najmä v južnej Babylonii, pretože mestá chceli obnoviť svoju nezávislosť. Jeho nástupca a brat Maništušu (2274-2260 pred Kr.) mal rovnaké problémy. Významný vládca bol Narám-Sín (2259-2223 pred Kr.), ktorý opäť skonsolidoval kráľovskú moc v ríši a viedol aj boje v Iráne, Elame a Sýrii. Prvýkrát do určitej miery ovládol aj severnú Mezopotámiu, po prvýkrát sa uňho stretávame s kultom žijúceho panovníka (nechal sa uctievať ako boh). Narám-Sín podporoval umenie.

Počnúc vládou Šar-kali-šarrího (2222 - 2198 pred Kr.) sa začína obdobie úpadku a písomných správ je veľký nedostatok. Viedli sa jednak vnútorné boje a jednak boje proti prenikajúcim Gut(ejc)om a Lullubejcom z východu, semitským Amorejcom zo západu a Churritom zo severu (horný tok Chábúru a pod.). Od akkadského štátu sa postupne opäť poodtŕhali mestské štáty, ktoré začali medzi sebou bojovať. V tomto období dejín vznikali nápisy v akkadčine. V dôsledku prevzatia klinového písma pre akkadčinu sa celý systém písma stal značne komplikovaný, veľa znakov bolo viacznačných. Zapisovali sa 4 samohlásky. V oblasti výtvarného umenia došlo k uvoľneniu štýlu v porovnaní s abstraktným sumerským umením.

Významnú úlohu v štáte hrali inštitúcie (kráľovský palác a chrámy jednotlivých božstiev), existoval ale aj súkromný sektor. V ekonomike zrejme došlo ku koncentrácii pozemkového majetku v rukách panovníkov, ktorí ju dokázateľne vo veľkom jednak skupovali od rodových skupín a jednak vyvlastňovali v dobytých oblastiach. Roku 2159 pred Kr. Guti ovládli (najmä) severnú časť Babylonie (bývalého akkadského štátu), zatiaľ čo na juhu sa znova „aktivovali“ viaceré sumerské metstké štáty, predovšetkým Lagaš a potom Ur (tzv. sumerská renesancia).

Vládca mestského štátu Uruk Utu-chengal (2116 - 2110 pred Kr.) (predošlí vládcovia Uruku sú neznámi) roku 2116 pred Kr. (k2068 pred Kr.) porazil gutejského náčelníka Tirikana, čím definitívne vyhnal Gutejcov zo Sumeru. Utu-chengal nato rýchlo ovládol niekoľko miest v Babylonii, ktoré potom spravovali jeho miestodržitelia.

II. Dynastia z Lagaša

Najviac dokladov z južnej Babylonie máme o mestskom štáte II. dynastie z Lagaša, ktorá vládla v mestách Lagaš a Girsu. Hlavným mestom bolo Girsu. Hoci bol štát rozlohou veľmi malý, jeho vplyv (najneskôr) od čias Ur-baby (2164-2144 pred Kr.), zakladateľa dynastie, siahal oveľa ďalej. Načas k štátu patrili aj vzdialené sumerské mestá (Ur, Nippur, Adab, Uruk, Bad-tibira). Lagašský štát zaznamenával ekonomický a kultúrny rozkvet.

Mapa starovekej Mezopotámie.

Sumerské Pivo

„Kto nepozná pivo, nevie čo je dobré!“ sumerské príslovie

Pivo bolo nápojom voľby. Veľa rodín často predávalo dcéry do otroctva resp. na prostitúciu. V tejto dobe existovali pre ženy dve cesty a to buď sa vydal na cestu prostitúcie, alebo sa stala pekárkou/ pivovarníčkou.

Sumeri považovali pivovarníctvo za synonymum prípravy jedla a tá spadala pod ženskú rolu. Ženy pravidelne varili pivo a boli zodpovedné za zabezpečenie a jeho prípravu v domácnosti. Typické sumerské jedlo pozostávalo z chleba, polievky alebo kaše a piva. Ženy mohli predávať nadbytočné výrobky a tak vzniklo veľa pekární a taverien a z varenia piva sa stala uznávaná profesia!Konzumácia piva bola dôležitým ukazovateľom spoločenských a civilizovaných cností!

Najstarším archeologickým dôkazom o pive v Mezopotámii je podľa všetkého sumerská tableta, stará cca. 4 000 rokov, ktorá zobrazuje ľudí, ktorí konzumujú nápoj z trstinových slamiek zo spoločnej misy.Príjmový doklad piva Alulu - zaznamenáva nákup „najlepšieho“ piva od pivovaru, cca. 2 050 BC. zo sumerského mesta Umma v starom Iraku.

V sumerskej spoločnosti bolo pivo často jednou z výživovo najbohatších položiek, ktoré jednotlivec mohol konzumovať. Pivo konzumované Sumermi sa významne líšilo od komerčne dostupných pív konzumovaných v dnešnom svete. Najväčším rozdielom bolo to, že sa nevarilo s chmeľom. Sladina zahŕňala fermentáciu „ bappiru “ alebo tvrdého dvakrát pečeného chleba a pridanie drvených zŕn. Bežne sa do „varenia“ používali jačmeň a pšenica. Do fermentrácie sa používala pestrá škála prísad dochucovadiel vrátane pískavice gréckej, koriandru, datlí, svetlicového oleja, vlčieho bôbu, mandragory, jadierok hrozna a šupiek pomaranča. Výsledkom bola tekutina s hustou viskóznou konzistenciou podobnej kaši. Obsah alkoholu v tomto pive bol trochu nízky a pohyboval sa v rozmedzí od 2 do 5% alkoholu. Diverzita chutí bola skutočne veľká.

Pivo malo v náboženských praktikách zásadnú úlohu a verilo sa, že je nápoj a dar od bohov. Jeho cieľom je podpora blaha a šťastia človeka.V dejovej línii je zaznamenané, že divoký muž Enkidu „nevedel jesť chlieb, ani sa nikdy nenaučil piť pivo,“ pričom druhá veta naznačuje, že pitie piva sa považovalo za „kvalitu“ civilizovaného človeka.

Hymnus na Ninkasi

Najstarší dochovaný recept na pivo je 3 900 starý sumerský Hymnus Ninkasi, patrónky bohyne varenia. Ten popisuje výrobu piva z chleba vyrobeného z jačmeňa. Bohyňa Ninkasi sa narodila v perlivej sladkej vode “ a jej prvou láskou bolo pivo.

Infografika Hymnu na Ninkasi.

Hymnus Ninkasi predstavoval v dobe, keď bolo málo ľudí gramotných ľahký spôsob, ako si spomenúť na recept varenia piva. Ten sa začal tečúcou vodou, potom sa pripravil Bappir (dvakrát pečený jačmenný chlieb) a zmiešal sa s medom a datľami. Keď sa chlieb ochladil na trstinových podložkách, zmiešal sa s vodou a vínom a potom sa dal do fermentora. Potom, čo varenie skončilo s fermentačným procesom, sa umiestnilo do filtračnej vane „ktorá vydáva príjemný zvuk“ a potom sa umiestnilo „vhodným spôsobom do zbernej vane“, z ktorej sa potom vylialo filtrované pivo do nádob. Podľa Hymnusu bolo nalievanie piva „ako príval Tigrisu a Eufratu.“

Nadmerná konzumácia tohto nápoja spájaná aj s negatívnymi účinkami! V mezopotámskej kultúre mohlo pitie piva viesť k zmätku, strate kontroly a zlému úsudku. Vedelo sa tiež, že pivo vyvoláva nežiaduce fyzické účinky, ako napríklad rannú nevoľnosť a neschopnosť sexuálne fungovať. No aj napriek tomu Mezopotámčania naďalej s chuťou pili tento nápoj. Pivo sa často konzumovalo pri intímnych príležitostiach a často išlo ruka v ruke so sexuálnym stykom o čom svedčia erotické scény, ktoré často vyobrazujú pitie piva počas súlože. Jedna z hlinených plakiet zobrazuje ženu, ktorá počas sexu s mužom popíja pivo dlhou slamkou. Táto plaketa pochádza z druhého tisícročia BC.V starovekej Mezopotámii sa skutočne spájalo pivo a sex, či už v kontexte romantických milostných básní alebo milostných stretnutí s prostitútkami v krčme. Bol to milovaný nápoj, oslavovaný poéziou. „Môj bože! jej pivo je sladké, jej pivo je sladké.“

Urukagínsky Kódex

Urukagínsky kódex má napriek svojej často uvádzanej atribúcii pivo ako „centrálnu jednotku platby a pokánia. Urukagina bol vodca sumerského mestského štátu Girsu / Lagash, ktorý viedol ľudové hnutie. Po páde svojho skorumpovaného predchodcu Lugalandu prevzal titul kráľa s tvrdením, že bol božsky ustanovený. Výsledkom hnutia bola reforma represívnej právnej a vládnej štruktúry Sumérie. Urukagína zaviedol rozsiahly súbor zákonov, ktoré zaručovali práva vlastníkov nehnuteľností, reformovali civilnú správu a zaviedli morálne a sociálne reformy.

Keď zomre občan, pozostalí zaplatia za privilégium pochovať telo: sedem pohárov piva a 420 chlebov; kňaz dostane polovicu syra - viac ako 60 litrov - jačmeňa, odev, posteľ a stoličku; pomocný kňaz dostane 12 litrov jačmeňa.Za mŕtvolu prinesenú a uloženú do hrobu sa vyplatia 3 džbány piva a 80 bochníkov chleba.Keď človeka privedú k trstine Enki, dajú mu 4 džbány piva a 420 chlebov.

Chammurapiho Zákonník

Chammurapiho zákonník alebo Kódex Hammurabi- je súborov kodifikovaných a zverejnených zákonov ustanovených šiestym babylonským kráľom Chammurapim.Pokiaľ ide o pivo kódex obsahuje desiatky vyhlášok týkajúcich sa pestovania, zberu a predaja obilia.Zákon nariadil denný prídel piva pre občanov. Nápoj sa distribuoval podľa spoločenského postavenia: robotníci dostávali dva litre denne, zatiaľ čo kňazi a administrátori päť litrov.Zákonné kódy 108 - 110 pojednávajú o tom ako naložiť s porušovateľmi zákonov:

„Ak krčmárka (žena) neprijme kukuricu podľa hrubej hmotnosti pri platení nápoja, ale vezme si peniaze a cena nápoja je nižšia ako cena kukurice, bude odsúdená. a hodená do vody. “„Ak sa sprisahanci stretnú v dome krčmára a títo sprisahanci nie sú zajatí a doručení súdu; držiteľ krčmy sa zabije. “Pre mníšky ktoré nazývali „sestry božie“ a boli zasvätené jednému z mnohých bohov, ktorí obývali babylonskú mytológiu sa očakávalo, že sa budú správať podľa dosť prísneho súboru morálnych protokolov a tresty za to, že tak neurobili, boli prinajmenšom desivé. „Ak sestra boha otvorí krčmu alebo vstúpi do krčmy, bude táto žena upálená na smrť.“Zákon vyžaduje trest smrti pre krčmárov, ktorí: - nalievajú pivo do menších zmenených patrónov (nádob).

tags: #sumersky #boh #obchodu