Aktuálne denné spravodajstvo zo života veriacich z domova i zo sveta prináša príbehy ľudí, ktorí zasvätili svoj život službe Bohu a blížnym. Jednou z takýchto osobností je aj don Ján Šutka, saleziánsky misionár, ktorý strávil 50 rokov medzi indiánmi Shuar v ekvádorskom pralese.
Mapa Ekvádoru.
Životná cesta dona Jána Šutku
Sv. Don Ján Šutka sa narodil 11. septembra 1930 v Orovnici pri Hronskom Beňadiku. Už od detstva v ňom žila túžba po misiách. Rozhodol sa stať sa saleziánom, svoje prvé sľuby zložil 16. augusta 1949. Jeho počiatočná formácia bola narušená v noci 13. apríla 1950, kedy bol, spolu s ostatnými rehoľníkmi, internovaný v Podolínci. Podarilo sa mu ujsť a tajne prekročiť hranice do Rakúska. V Taliansku potom napísal žiadosť o odchod do misií a určili ho do Ekvádora, kam prišiel roku 1953.
Tri roky (1954-1956) pôsobil ako asistent na misii v Méndez-Cuchanza. Teológiu študoval v kolumbijskej Bogote v rokoch 1957-1960 a tam bol aj vysvätený za kňaza 28. októbra 1960. Desať ďalších rokov pôsobil v Sucúaa počas toho obdobia založil Federáciu Šuarov. V roku 1972 rozbehol projekt diaľkových škôl cez rádio a o tri roky založil záchrannú leteckú službu pre Šuarov.
V rokoch 1985-1989 bol direktorom misie Méndez-Cuchanza. V roku 1989 bol menovaný za predstaviteľa saleziánskýchšuarských misií pri ekvádorskej vláde. V nasledovných rokoch až do 1995 pôsobil v Quito okrem iného aj ako provinciálny radca. Ďalších päť rokov pracoval v Macas ako direktor misie, až do jubilejného roku 2000, kedy sa stal predstaveným saleziánskej komunity a farárom v meste Macas. V roku 2003 bol menový za direktora saleziánskej komunity v meste Limón. Potom pracoval ešte vo farnosti Panny Márie Pomocnice kresťanov v Cuenca.
Don Jána Šutka zomrel 11. augusta 2014 vo veku 84 rokov bez jedného mesiaca. Ako salezián zasvätený Bohu prežil bez piatich dní 65 rokov, kňazom bol 53 rokov. Od svojej kňazskej vysviacky bol pravidelným spovedníkom dnes už blahoslavenej misionárky sestry saleziánky Márie Troncattiovej.
Pred dvoma rokmi navštívil dona Šutku v Ekvádore slovenský delegát pre misie don Peter Jacko. Po oznámení o smrti tohto významného slovenského spolubrata misionára napísal na sekretariát slovenských saleziánov provinciálny koordinátor saleziánov spolupracovníkov pán Anton Horváth: „Prijmite úprimnú sústrasť a uistenie o našich modlitbách za neho. Nech Pán odmení všetky jeho námahy a obety a prijme ho do "otcovho domu", kde bude prežívať nehu Pánovu "mnoho a mnoho dní".
Správa o smrti veľkého saleziánskeho misionára zarmútila celé Slovensko. Posledné tri roky som s ním bol v častom kontakte. Stretávali sme sa skoro každý mesiac v Macase, v saleziánskom dome, kde žil v komunite. Rozprávali sme sa niekedy dlhšie, niekedy kratšie, o bežných záležitostiach života. Zaujímal sa, ako sa mi darí v práci so Šuarmi v mojej farnosti, aké ťažkosti a radosti s nimi prežívam. Pravidelne som mu kládol otázky, ako sa má, čo zdravie, choroba, život s bratmi. Nesťažoval sa. Vždy bol spokojný a vyrovnaný. Na moje otázky s pousmiatím, ale vážne odpovedal: "Normálne, ako vždy. Však sa tu o mňa dobre starajú. Mám čo jesť, kde spať a keď mám nejaký zdravotný problém, je tu ošetrujúci personál, ktorý na nás starých dohliada. Direktor je obetavý a pohotový. Pred pol rokom som odpadol, okamžite ma zobral do auta a osem hodín viezol do nemocnice v Cuenca.
Don Šutka pre mňa veľa znamenal. Prvýkrát sme sa stretli v roku 1983 na byte dona Jozefa Sobotu v Námestove, keď som študoval na gymnáziu. Rozprával o sebe, o misii v Ekvádore, o svojej práci so Šuarmi. Doniesol predmety šuarskej kultúry, čelenky, náhrdelníky, náramky, ozdoby a pravú šuaarskú hlavu - tsanza, ktorá všetkých fascinovala. Môžem povedať, že to bol môj prvý dotyk so šuarskou kultúrou. Don Šutka odišiel. Neskôr som sa rozhodol stať saleziánom a donovi Šutkovi som o tom napísal. Odpovedal a povzbudil ma na začatej ceste saleziánskeho života. Od noviciátu som sa modlil pätnásť rokov za svoje misionárske povolanie.
Veľkou túžbou dona Šutku bolo, aby niekto zo Slovenska prišiel pracovať so Šuarmi. Veľa sa za to modlil, animoval, písal a trpezlivo čakal. Prišli niektorí, ale po čase odišli. Zostával sám, ale nestrácal dôveru, že Boh vyplní jeho túžbu. Pred ním so Šuarmi pracoval don Martin Križan, potom on, a potom čakal nástupcu, lebo videl, že síl ubúda a v diele treba pokračovať. Prišiel rok 2005. Dočkal sa nového, nádejného. Možno s obavou, dokedy vydrží. Posledná túžba dona Šutku sa tiež čiastočne naplnila - návšteva slovenského saleziánskeho provinciála v Ekvádore. Provinciál osobne neprišiel. Poslal svojho delegáta pre misie dona Petra Jacka a delegátku misijnej organizácie Savio. Pre dona Šutku to bol veľký prejav záujmu a bratskej spolupatričnosti zo strany našej provincie o misie a slovenských misionárov v Ekvádore.
Šesť ďalších príbehov slovenských misionárov z celého sveta. Zaujímavo spracované posolstvo Milana Zedníčka, Antónie Lednickej, Petra Bešényeiho, Jána Šutku, Jozefa Lančariča a Magdalény Cerovskej.
Keď k nim Ján Šutka pred 50 rokmi prišiel, volali ich lovci lebiek. Hlavy nepriateľov sušili a vyrábali z nich trofeje veľkosti pomaranča. Dnes ich volajú Shuar a sú rovnocennými členmi ekvádorskej spoločnosti. Ján Šutka kmeň Shuar zjednotil, zaviedol v amazónskom pralese systém vzdelávania cez rádio, spolu s Indiánmi vymyslel chýbajúce čísla od 6 do 10, inicioval výstavbu 130 malých letísk.
Činnosť Jána Šutku medzi indiánmi Shuar zahŕňala:
- Zjednotenie kmeňa Shuar
- Zavedenie systému vzdelávania cez rádio
- Spolupráca s Indiánmi pri tvorbe číselného systému
- Iniciovanie výstavby 130 malých letísk
Slováci hľadajú kakaovník v ekvádorskom pralese
Dať si do úst aspoň maličký kúsok čokolády, ktorá rozplývajúc sa na jazyku v nás vyvolá blažený pocit. Čokoholici tento efekt dôverne poznajú. Cesta k nej nás Európanov, ktorí sme si za posledné storočie sofistikovane zľahčili život, ako sa len dá, je priamočiara a až fatálne jednoduchá. Stačí zájsť do obchodu.
A pritom pôvodná vlasť kakaa, z ktorého sa táto najpopulárnejšia sladkosť vyrába, je v ďalekých rovníkových krajinách. Pôvodní obyvatelia tu žijú v takých primitívnych podmienkach, nad ktorými by azda každý civilizovaný Európan ohŕňal svoj pestovaný nos.
Čokolatieri z Nitry, ktorí za svoju vyrobenú čokoládu vlastnia niekoľko potravinových Oscarov, nedali dlho dopustiť na kakao z Kolumbie. Dnes si však svoje výrobné obzory rozširujú, a preto sa vybrali do Južnej Ameriky hľadať symbiózu naturálnosti a kvality. Objavili ju v Ekvádore, v amazonskom pralese a k ich cieľu doslova a dopísmena viedla prašná cesta aj necesta.
Pomoc misionára
Dať si batoh na chrbát a poďho hľadať kakao do pralesa až také jednoduché nebolo. Sprievodcom a pomocníkom na tejto ceste hľadania bol pre nitrianskych podnikateľov salezián Anton Odrobiňák, ktorý tu viac než jedenásť rokov vykonáva misijnú činnosť. Jeho predchodca, nebohý Ján Šutka, pôsobil v rovníkovej krajine od päťdesiatych rokov. Pre kmeň Šuarov, ktorý navštívili kvôli kakau aj slovenskí výrobcovia čokolády, rozbehol projekt diaľkových škôl cez rádio, založil záchrannú leteckú službu, inicioval vybudovanie nemocnice. Hlavné mesto kmeňa je Taisha, do úradnej pôsobnosti patrí k tomuto sídlu tridsať roztrúsených osád priamo v pralese, niektoré sú od seba vzdialené aj osem hodín cesty.
Život v pralese
Nitriansky čokolatier Karol Stýblo nás hneď v úvode upozorňuje, že ten, kto pri rozprávaní o indiánskom kmeni čaká na romantické výjavy, aké poznáme z mayoviek, bude určite sklamaný. „Je to ako u nás. Ani slovenská mládež nechodieva odetá v krojoch a nespieva ľudové piesne. A ich mladí ľudia akoby sa za pôvodné indiánske tradície hanbili. Chcú chodiť oblečení v rifliach, nosiť značkové tričká, mať poruke mobilný telefón, internet. V kmeni však treba rozlišovať dva spôsoby života,“ začína svoje rozprávanie.
Miestna príroda, tak to nie je len romantický pohľad, ale aj nebezpečné jedovaté plazy a hmyz. V sídelnom meste narazili našinci na akú-takú civilizáciu. V čase ich návštevy sa domorodci hrdili novou cestou, prašnou, kamenistou, po ktorej by v Európe neprešli ani kone. Miestni využívali elektrickú energiu, internet. Nitrania tu objavili aj službu v podobe reštaurácie, išlo však len o štyri steny, plastový stôl a stoličky. Na obed sa podávalo výlučne len to, čo práve navarili a na večeru zase jedlo, ktoré zvýšilo z obeda.
„V jednotlivých osadách to však bol už úplne iný život, ďaleko od civilizácie, v pralese, sú miestni odkázaní na naturálny spôsob života, na svoje sily a schopnosti. Prvý pohľad, tak to sú polonahé pobiehajúce deti a úplne primitívne príbytky. Na štyroch skalách stojí dom z dreva. Kamenné opory chránia domy pred zemetrasením a divou zverou. Príbytok namiesto strechy pokrývajú bambusové listy. Na ploche asi 60 štvorcových metrov žije rodina s piatimi alebo šiestimi deťmi,“ hovorí Karol Stýblo.
Ďalšia členka výpravy za kakaom Katarína Jaklovská nám opisuje hygienické návyky indiánskeho kmeňa. „Na to, a v akých pomeroch žijú, sú to vcelku čistotní ľudia. Záchody síce nemajú, no v okolí ich domu necítite ani nevidíte znaky telesnej potreby. Jednoducho si vykopú jamku, uľavia svojmu telu a naplnenú jamu starostlivo zahrabú. Sprchujú sa oblečení, pretože jedným šmahom si očistia telo aj operú šaty.“ Domorodci sú permanentne vybavení palicou pre neustále sa hmýriaci jedovatý hmyz a plazy. Šuarovia sa aj z tohto dôvodu dožívajú nižšieho veku, na každom kroku totiž číha smrteľné nebezpečenstvo.
Ján Šutka s indiánmi.
Krvná pomsta a úcta k bielym
Biedny život si skracujú aj sami. V kmeni praktizujú celé stáročia to, nad čím civilizovaná Európa rozhorčene krúti hlavou. Stále totiž živia krvnú pomstu. „Ak niekto opitý spadne cestou domov a zabije sa, treba nájsť vinníka. Kmeň rozhodne, kto je vinný za túto udalosť a usmrtia ho. Vdove potom dajú ako kompenzáciu šesť kráv. Kňaz Anton nám vysvetľoval, že tento zvyk je veľmi ťažké vykoreniť z ich hláv, nejaký čas to ešte potrvá. Hoci nás premáhala zvedavosť, radšej sme sa veľmi na krvnú pomstu nevypytovali, aby sme nebodaj nepadli za obeť,“ polovážne hovorí podnikateľ z Nitry. Inak sú však bieli ľudia v tejto krajine veľmi vážení, pretože sú znakom bohatstva a miestni sa k nim správajú s patričnou úctou.
Zdravá čiča
Slováci museli absolvovať v ďalekom Ekvádore aj pohostinnosť, z ktorej sa trochu dvíha žalúdok. „Posilňujú sa nápojom čiča, ktorý pripravujú z plodu juka. Je to niečo medzi zemiakom a kalerábom. Juku žujú v ústach, vypľúvajú ju do vedra a nechajú pod holým nebom kvasiť. Výsledkom je hustý, žltý nápoj kyslastej chuti. Potom sa stretnú asi pätnásti, postavia sa do kruhu, domáca pani naberá z vedra čiču, načerpá ju do dvoch mís vydlabaných akoby z tekvice a tie kolujú zľava doprava a naopak. Kto si nedá poriadny dúšok, veľmi tým urazí domácich. Nápoj je plný vitamínov, enzýmov a mierna koncentrácia alkoholu z kvasenia im pozdvihne náladu,“ opisuje Katarína Jaklovská.
Ak si deti aj dospelí zmyslia, že chcú maškrtiť, jednoducho si mačetou odseknú kus cukrovej trstiny a žujú. Konečnú sofistikovanú podobu kakaa, teda čokoládu, absolútne nepoznajú. Keď ju naši podnikatelia rozdávali v osade, bol to pre nich veľký zážitok a deti chodievali niekoľko dní so zamazanými tvárami.
Čisté kakao
Do mesta spod Zobora by v budúcnosti teda malo plynúť kakao z tohto amazonského pralesa, do ktorého sa dá dopraviť len malým súkromným lietadlom. „Ekvádor bol významným vývozcom kakaa v minulom storočí. Dopyt bol však z roka na rok vyšší ako ponuka, preto domáci začali v 80. rokoch klonovať, aby stíhali nasýtiť trh. Tieto odrody mali síce vyššiu rodivosť a odolnosť, no na úkor kvality. V ďalekom pralese sme hľadali práve tie tradičné a pôvodné odrody, ktoré by boli čisté a neštepené. Pestuje ich práve kmeň Šuarov na svojich drobných políčkach.“ Inak kakao sa vo všeobecnosti v rovníkových krajinách rodí s typickou južanskou ľahkosťou. Nesprevádza ju fyzická lopota s motykou, ako je maloroľníčenie u nás v Európe.
Domáci kontrolujú len výšku kakaovníka, ideálna je tri metre, sledujú výskyt chorôb, vtedy treba rýchlo konať. Spolu s kakaovníkom sadia aj banány, pretože listy plné draslíka slúžia ako hnojivo a zároveň chránia plytké korene. Do tretice pohodlnosť pri pestovaní si zabezpečia aj výsadbou vysokých stromov, ktoré lámu vietor. A potom už len čakajú na úrodu.
Slováci spečatili spoluprácu s miestnymi pestovateľmi podpísaním zmluvy. Výsledkom pracovnej cesty čokolatierov je písomná zmluva obsahujúca šesť strán písaných po španielsky. Miestny náčelník, ktorý ju podpísal, je predstaviteľom štátnej moci a má k dispozícii úrad, ktorý je obdobou nášho obecného či mestského. Od maloroľníkov budú zvážať dozreté bobule z kakaovníka, v tejto krajine sa úroda vysuší a fermentuje, finálna výroba však, podobne ako v prípade kakaa z Kolumbie, sa koná v Nitre.