Slovenský Grob, obec v okrese Pezinok, Bratislavský kraj, je známa svojou bohatou históriou a kultúrnym dedičstvom. Prvá písomná zmienka o obci pochádza z roku 1214.
Počas svojej histórie mala obec viacero pomenovaní: Gruob (1550), Nowa az Grwab (1552), Slovenský Veisgrob (1773). V 16. storočí patrila panstvu Pezinok a v 18. storočí ju Pálfiovci predali jezuitskému kolégiu v Trnave.
Bývalý historický názov obce (MONAR) vznikol zrejme podľa jej bývalých osadníkov, ktorými boli výrobcovia ozdôb z rôznych kovov (tzv. monari). Obec patrila pod pezinské a svätojurské panstvo. Počas tureckých výpadov bola obec vyľudnená, preto kráľ Bela IV. prizval na jej územie osadníkov prevažne z nemeckých krajín, ktorí jej dali názov AISGRUB (ľadová jama).
Údajne preto, lebo sa v jej okolí nachádzala vodná plocha, ktorá veľmi dlho zostávala pokrytá ľadom. Počas celého stredoveku mala obec viacerých majiteľov, vrátane grófskeho rodu Pálffy. Z historických názvov, ktoré pripomínajú už ten súčasný, je ten z roku 1552, kedy sa obec nazývala GRUOB. V roku 1614 si dala obec vytvoriť vlastné pečatidlo, ktoré dalo vzhľad aj súčasnému erbu obce.
Obec je v súčasnosti známa chovom a predajom husí a kačíc a usporadúvaním husacích hodov. K husacine sa podávajú lokše, burčiak a malokarpatské vína.
V Slovenskom Grobe sa narodil spisovateľ Boleslav Bratislavský, vlastným menom Vincent Navara (28. 9. 1894, Sovenský Grob - 25. 10. 1975, Bratislava). K jeho najznámejším dielam patrí dvojzväzkové dielo Slovenské rapsódie, v ktorom približuje tragické osudy vojakov 1. svetovej vojny.
Zaujímavý je aj príbeh erbu Slovenského Grobu. Tvorí ho zlatá ženská postava s korunou na hlave, ktorá v ruke drží mužskú hlavu. Mnohí si myslia, že je to princezná Salome s hlavou Jána Krstiteľa. No podľa všetkého to tak nie je. „Skôr ide o starozákonnú vdovu Juditu s hlavou veliteľa Nabuchodonozorovho vojska Holoferna.“ Vojsko totiž obliehalo Betuliu a chcelo ju vyplieniť. Judita však v spánku odťala Holofernovi hlavu, a tak zachránila svoj ľud.
K stavebným pamiatkam obce patria rímskokatolícky kostol sv. Jána Krstiteľa z roku 1617, vysvätený v roku 1639 a kaplnky Sedembolestnej Panny Márie z roku 1759 a svätej Anny z roku 1790. Pred kostolom sa nachádza pomník obetiam 1. svetovej vojny a kríž z roku 1868.
Rímskokatolícky kostol sv. Jána Krstiteľa
Kostol sv. Jána Krstiteľa je najstaršou stavbou v obci a bol postavený v roku 1617, vysvätený v roku 1639. Je zasvätený narodeniu sv. Jána Krstiteľa, patróna obce. V rím.kat. kostole sv. Jána Krstiteľa sú 3 zvony. Veľký má nápis: “Ku cti sv. Jána Krstiteľa z Láskavej obety farníkov Slovenský Grob 1926. Sleto od Richarda Herolda v Chomutove.” Je tu taktiež reliéf sv. Jána Krstiteľa. Na strednom zvone je nápis: Sv. Mikulášu biskupe oroduj za nás. “Uléto u Richarda Herolda v Chomútove. Z láskavej obety farníkov Slovenský Grob 1926.” Na malom zvone je zasa nápis: “Sléto od Richarda Herolda v Chomutove. Ku cti sv. Jozefa dali mňa uliať Jozef Škríp a jeho manželka Alžbeta rod. Šefčík aj s familiou 1922”.
Farský kostol je zasvätený Narodeniu sv. Jána Krstiteľa. „Uctievame si nášho patróna slávnostnou svätou omšou. Vtedy máme také malé hody,“ objasňujú farníci. „Na svätú omšu si voláme slávnostného kazateľa. Už sme tu mali niektorých biskupov. Naposledy nám kázal otec biskup František Rábek,“ hovorí farár. V procesii od kostola nesú cez dedinu na pútnické miesto sochu Panny Márie. Tú dostali zo zaniknutého Kostola sv.
Kaplnka Sedembolestnej Panny Márie
Kaplnka Sedembolestnej Panny Márie z roku 1790 sa nachádza na tichom okraji obce, obklopená radom stromov. Najatraktívnejšou stavbou však je kaplnka Sedembolestnej Panny Márie z roku 1790. Povráva sa že istý grobský gazda v týchto miestach vyoral sochu Sedembolestnej Panny Márie. Vo veži kaplnky Sedembolestnej Panny Márie sa nachádza jeden zvon. Je na ňom nápis: “A.1750 Fusam 1723 Incendio Solutam Refvid Me. /Tyr./ Navie Carolum Filigrader. Sue Parocho Michale Hajósi Expensis Egere Tóth Grabiensis.” V preklade: “Uliali ma v roku 1723 v dôsledku požiaru v roku 1750 som sa roztopil, prelial ma Karol Filgrader v čase keď farárom bol Michal Hajösi z peňazí obetabej obce Slovenský Grob:” Na zvone je reliéf sv. Kríža.
Pútnické miesto v Slovenskom Grobe sa viaže k legende o zázračnej udalosti, ktorá sa tu v minulosti udiala. Na Jajcayovej roli, ktorú neskôr kúpila rodina Purginová, grobský gazda so svojimi volmi vyoral obrázok (niektorí tvrdia, že sošku) Madony s dieťaťom v podobe Sedembolestnej Panny Márie, pred ktorým si mohutné zvieratá kľakli. Veriaci Madonu z poľa odniesli do kostola, ale na druhý deň bola znova na mieste, kde bola vyoraná.
Ľudia si nevedeli vysvetliť ako sa to mohlo stať a videli v tom určité posolstvo od Nebeského Otca. Oráčovi sa v noci snívalo, že má ísť s volmi do hôr a zoťať tam prvý strom, pri ktorom sa voly zastavia. Z dreva tohto stromu má dať potom vyrezať sošku Sedembolestnej Panny Márie. Na mieste, kde gazda vyoral obrázok (sošku) veriaci postavili najskôr malú kaplnku a do nej umiestnili sochu Sedembolestnej Panny Márie, tak aby bola otočená na dedinu a aby ju chránila.
Ku kaplnke sa chodievali modlievať i pútnici z blízkeho okolia z Viničného, z Pezinka, Svätého Jura, z Vajnor, z Chorvátského Grobu, z Veľkého Bielu a Bernolákova na koňoch alebo vozoch. Zastavovali sa tu i pútnici, ktorí putovali do Marianky, aby si tu cestou oddýchli a duchovne i telesne sa posilnili. Pri kaplnke stála studňa a veľká lipa. Z kmeňa lipy vytekala voda, ktorá mala liečivé účinky a pomohla mnohým, ktorí mali bolesti očí, nôh i hlavy. Pôvodná socha Madony s dieťaťom sa z dôvodu nezakonzervovania nezachovala.
Ku kaplnke sa už niekoľko storočí, každoročne - 15. Púte sa konajú v nedeľu pri slávnosti Nanebovzatia Panny Márie 15.
Keď bol v roku 1824 zbúraný Kostol sv. Jozefa v zaniknutej obci Sumberg, jeho interiér bol odovzdaný sčasti do Slovenského Grobu. Do pútnickej kaplnky v Slovenskom Grobe bola odovzdaná za zázračných okolností socha Panny Márie. Najprv ju tam chceli odviezť koňmi, ale tie zostali stáť na mieste. Potom záprah prepriahli a zapriahli doň voly.
Pútnické miesto s Kaplnkou Sedembolestnej Panny Márie vzniklo na mieste bývalej pradediny. Na tomto mieste kedysi stála pradedina, archeológovia potvrdili, že bola súčasťou Jantárovej cesty. „Po orbe sa tu ešte stále dajú nájsť črepiny z dávnych dôb.“ Soška v pôvodnej kaplnke z polovice 18. storočia bola hlinená soška Madony. Neskôr v roku 1890 postavili ďalšiu, väčšiu kaplnku. „Často tadeto prechádzali pútnici, ktorí išli do Marianky. Občerstvovali sa tu duchovne aj fyzicky. Dodnes tu pravidelne od jari do jesene slávia sobotné sväté omše.
Kaplnka sv. Anny
Baroková kaplnka sv. Anny pochádza z roku 1756. V strede obce sa nachádza prekrásna kaplnka z obdobia baroka. V kaplnke sv. Anny je iba jeden zvon s letopočtom 1921 a priemerom asi 40 cm. Kaplnka sv. Odpust sa koná na sviatok sv. Anny 26.
S tradíciou verejných krížových ciest začal asi pred dvoma desaťročiami vtedajší správca farnosti Jozef Mišík. Podľa farníkov bol ich veľkou duchovnou posilou. „Vďaka nemu sme duchovne rástli. Krížová cesta s drevenými krížmi však nestála pri kostole, ale na pútnickom mieste pri Kaplnke Sedembolestnej Panny Márie na okraji obce. „Problém bol, že miesto zneucťovali, kríže váľali. Kríže teda časom odstránili. „V Pôstnom období mávame krížovú cestu každý týždeň v kostole. Ak to dovolí počasie, aj vonku,“ hovorí farár Bartolomej Balun.
Spoločne preto uvažovali o dôstojnejšom a aj dostupnejšom mieste. „Dlho sme rozmýšľali, kde, ako a akú krížovú cestu urobiť.Slovo dalo slovo a na sviatok Všetkých svätých 1. novembra 2019 krížovú cestu slávnostne požehnal otec arcibiskup Stanislav Zvolenský. Autorom krížovej cesty je sochár Peter Mészároš. Každé zastavenie je originálne.
Kamenné bloky napriek svojej približne dvojmetrovej výške mohutne nepôsobia. Všetci so smiechom hádame, či aby to bola krížová cesta. „Nie, nie. Aby dvanáste zastavenie - Pán Ježiš umiera na kríži - bolo vyššie,“ už s vážnosťou prezrádza farár. Autor krížovej cesty Peter Mészároš.
„Krížovú cestu využívajú veriaci na osobnú modlitbu počas celého roka,“ hovorí otec farnosti Slovenský Grob Bartolomej Balun. „Hoci, samozrejme, najviac v Pôstnom období.“ Tentoraz krížová cesta nevedie do kopca. „Chceli sme, aby boli procesie a krížové cesty aj pre starších,“ vysvetľuje farník Milan Forner. Starší a tí, čo nemôžu chodiť, sa tak tiež zúčastňujú na krížovej ceste.“
Pozitív je viac. „Najprv sa ľudia akoby hanbili, boli predsa viac viditeľní,“ porovnáva súčasné miesto Milan Forner s krížovou cestou pri kaplnke s intímnejšou atmosférou. „Aby nás Pán Ježiš viedol životom. „Ľudia sa z nej tešia, modlievajú sa pri nej.“ Nedávno vonku snežilo a on natočil krátke video s osvetlenou, zasneženou krížovou cestou, pridal hudbu a vyvesil na farskú stránku. „Za niekoľko hodín som mal stovky pozretí.
Ernestína Balunová, mamička pána farára, si myslí, že sa to oplatilo a dielo sa vydarilo. „Krížová cesta sa mi nielen páči, ale aj ma duchovne drží.
V grobskom kostole vidieť všetky vekové kategórie. „Cez týždeň sú to najmä tí, ktorí nemajú rodiny či prácu. Ružencové bratstvo, modlitbová skupina matiek. „Chceme založiť aj modlitby pre otcov,“ načrtáva duchovný otec svoje plány a prítomní otcovia s úsmevom sľubujú, že budú chodiť. „Do kostola ich ale mimo toho veľa nechodí. Dva týždne po prijímaní mi už z 27 detí prídu dve. Je to však všeobecný trend.“
Záujem je však o krsty a sviatosti. „Keď som sem prišiel pred desiatimi rokmi, mal som 12 krstov. Minulý rok ich bolo 69. Na jeden sa práve pripravovali aj v čase našej návštevy. „Veľa ich je takých dodatočných. Snažím sa mladých povzbudiť, nie odradiť. Keď prídu krstiť, aj keď nie sú zosobášení, dohodneme sa, že to druhé už bude aj so sobášom. Alebo do roka a do dňa.
Zhodujeme sa, že Cirkev zažíva ťažkú dobu. A keď si ešte povzdychneme, že sa duchovné povzbudenie neráta medzi esenciálne potreby, Bartolomej Balun nás zastaví. „Nezúfajte. Nejde nám o kvantitu, ale o kvalitu. Tí, čo chodili, chodia aj teraz. Je to podľa neho celkový trend. Oddeľuje sa kúkoľ od zrna. „Ale v porovnaní s tým, ako ľudia žijú, sú tie čísla ešte veľmi dobré. Každý má svoju vlastnú cestu, ktorou prichádza k Bohu.
Ferdinand Takáč: Život a dielo
Páter Ferdinand Takáč
Ferdinand Takáč sa narodil 27. júna 1920 v Chorvátskom Grobe v rodine potomkov chorvátskych vysťahovalcov. Reálne gymnázium absolvoval v Bratislave, kde v roku 1941 zmaturoval. V rokoch 1941 - 1944 študoval ako štipendista právo na univerzite v Záhrebe, no kvôli vojnovým pomerom a matkinej smrti štúdium nedokončil.
Koncom vojny sa stal žiakom chorvátskeho kňaza Tomislava Poglajena Kolakoviča, ktorý významne ovplyvnil hlavne bratislavských vysokoškolákov zo Svoradova a založil spoločenstvo Rodina. Páter Takáč prekladal Kolakovičove texty do slovenčiny, no za svoju činnosť a aktivitu, napríklad pri záchrane rodákov z nemeckého zajatia vo Vrútkach, bol začiatkom roka 1945 v Bratislave zatknutý Gestapom. Tu si odsedel okolo šesť týždňov, počas ktorých bol pomerne kruto vypočúvaný.
Po skončení druhej svetovej vojny bol prijatý do redakcie Času, denníka novozaloženej Demokratickej strany na Slovensku. Stal sa novinárom z povolania a ako mladý vysokoškolák rýchlo pochopil zložité povojnové pomery vo vtedajšom Československu, a zvlášť na Slovensku. Svojím mladíckym elánom chcel prispieť k nastoleniu demokracie a vo voľbách v roku 1946 k víťazstvu demokratických síl nad nebezpečne sa šíriacim komunizmom. Po dedinách pomáhal zakladať organizácie Demokratickej strany, bol členom volebného štábu v Bratislave a ako výborný rečník sa zúčastňoval na predvolebných zhromaždeniach. 62-percentné víťazstvo vo voľbách bolo aj pre neho zaslúženou odmenou.
V júli 1948 vstúpil Ferdinand Takáč do noviciátu Spoločnosti Ježišovej v Ružomberku. Počas povestnej barbarskej noci z 13. na 14. apríla 1950 bol odvlečený spolu so všetkými rehoľníkmi najprv do Jasova, a odtiaľ do sústreďovacieho kláštora v Podolínci. Najprv pracoval na výstavbe Púchovskej priehrady, potom tri roky v púchovskom Matadore, a napokon v Trenčíne v knižnici podniku Keramoprojekt. Popri namáhavej fyzickej práci všetok svoj voľný čas venoval intenzívnemu štúdiu filozofie a teológie. „Všetky predpísané skúšky sme robili v tajnosti u kvalifikovaných profesorov.“ Po absolvovaní štúdia ho v Bratislave 23. januára 1955 biskup Ján Chryzostom Korec tajne vysvätil za kňaza. Prvú svätú omšu celebroval 2.
Dňa 31. júla 1955, presne sedem rokov po prijatí do rehole, bol za svoju náboženskú činnosť zatknutý. „V súdnom procese som dostal osem rokov. Odo mňa vyššie všetci dostali až po dvanásť.“ Vyšetrovaciu väzbu strávil v Žiline v bývalom saleziánskom dome, kde boli aj jeho spolubratia v službe i jeho veľký vzor - páter Mikuš. Jediné, čo im ostávalo, bolo vzájomne sa povzbudzovať a pomáhať si. Často si opakovali svoje krédo: „,Forcia agere, forcia patri jezuiticum est‘, že statočne trpieť, statočne konať, to je jezuitské.“
Po odsúdení prešiel páter Takáč viacerými ťažkými väznicami a pracovnými tábormi, ako boli Valdice - Kartouzy, Pankrác, Ruzyně, Jáchymov, Rtyně. Počas väznenia ťažko pracoval v bani a brúsil olovené sklo. Na náročnú prácu v doloch si spomína takto: „Kňazi museli holými rukami tú rudu čistú, ktorá žiarila, takto čistiť a dávať extra.“
Dňa 9. mája 1960 bola vyhlásená amnestia. „Odišiel som z väzenia na veľkú amnestiu, ktorá platila pre všetkých politických väzňov v Československu, okrem niektorých. Z našej skupiny len pátra Mikuša nepustili, lebo takzvaní šéfovia skupín, tí nesmeli odísť. Tak to bol veľký deň. To nás zavolali na dvor a oznámili nám: ,Vy všichni, kteří jste tady, jdete domů.‘ Amnestia sa na vás vzťahuje. Ale my sme netlieskali, my sme boli ticho, lebo sme si to zaslúžili.
Po prepustení na slobodu sa v Bratislave zamestnal ako opravár výťahov, rovnako ako jeho svätiaci biskup Ján Chryzostom Korec. Počas odmäku okolo roku 1968 bol novinárom v redakcii Katolíckych novín, odkiaľ musel s nástupom tzv. normalizácie odísť. Neskôr pôsobil 18 rokov ako duchovný u Milosrdných sestier sv. Vincenta v Slatinke pri Lučenci. V roku 1992 nastúpil do exercičného domu rehole jezuitov v Ivanke pri Dunaji, kde denne slúžil sväté omše, spovedal, viedol duchovné cvičenia a všetok voľný čas venoval prekladateľskej činnosti.
Prekladal hlavne z chorvátskeho jazyka, v ktorom našiel mnoho vzácnych náboženských diel, ktoré v dobe totality na Slovensku tak veľmi chýbali. Do slovenčiny preložil a vydal vyše tridsať titulov a po 15-ročnej práci vyšlo aj jeho rozsiahle životné dielo Chorvátsko - Slovenský slovník. Obsahuje približne 700 strán a viac ako 50 000 hesiel. Okrem tohto slovníka napísal 411 stranový slovník obce Chorvátsky Grob, ktorý reflektuje špecifický jazyk chorvátskej diaspóry na Slovensku. Je tiež autorom autobiografickej trilógie, v ktorej okrem svojho života, väzenia a svojej rodiny opisuje dejiny rodnej obce a dejiny Chorvátov v hornom Uhorsku. Za svoju činnosť dostal viacero vyznamenaní.
Páter Ferdinand Takáč zomrel po prevezení do nemocnice v Bratislave 6..
Evanjelický a. v. cirkevný zbor Veľký Grob - Čataj
Evanjelický a. v. cirkevný zbor Veľký Grob - Čataj vznikol v roku 1786 a do roku 1936 bol Čataj filiou Veľkého Grobu. Osamostatnenie Čatajského cirkevného zboru nastalo dňa 14. júna 1936. V tom roku sa začala výstavba nového kostola, ktorá bola ukončená v roku 1939. Posvätený bol dňa 3. septembra 1939.
Kostol projektoval a staval staviteľ Horák z Modry s obdĺžnikovou loďou a poloblúkovou oltárnou časťou s rovnou strechou a vežou osadenou od lode. Zo starej zvonice, ktorá stála v strede dediny do novopostaveného kostola priniesli dva malé zvony a jeden veľký zakúpený z Fischerovej zvonolejárne v Trnave. Organ od firmy Rieger bol zakúpený v roku 1949 a generálne opravený v roku 1989. V tom istom roku sa uskutočnila generálna oprava chrámu Božieho, kostol dostal sedlovú strechu, postavilo sa oplotenie a urobila sa parková úprava.
V jednoduchom interiéri kostola sú dva veľké kryštálové lustre a štyri okná za oltárom sú vyplnené umeleckým stvárnením biblických postáv : Mojžiša, Izaiáša, evanjelistov Matúša, Marka, Lukáša a Jána a apoštolov Petra a Pavla - so svojimi symbolmi. Čatajčania spolu s Grobčanmi postavili v roku 1975 - 1976 novú spoločnú faru vo Veľkom Grobe.
Služby Božie v evanjelickom a. v. kostole sa konajú každú nedeľu o 8:30 hod. Cirkevné náležitosti vybavuje evanjelický zborový farár Mgr. Pavol Kollár.
Matriky vznikli pôvodne ako najzákladnejšia forma evidencie pre potreby cirkvi. Prvé zmienky o vedení záznamov s charakterom matrík sa objavujú už na Druhom lateránskom koncile v r. 1139, ktorý poukázal na ich potrebu a význam, avšak poznatky o tom, že sa naozaj začalo s ich vedením, sa nepotvrdili. Počnúc r. 1515 sa začali vedením matričných záznamov zaoberať aj v Uhorsku. Veszprémska synoda nariadila každému farárovi viesť knihu, do ktorej sa mali zapisovať mená pokrstených, mená ich rodičov, krstných rodičov, deň a rok pokrstenia. Tieto knihy mali byť uložené v kostole. Nariadenie sa však zavádzalo do praktického života veľmi pomaly a až začiatkom 17. storočia sa začali matričné knihy zakladať na všetkých farách.
Najväčší rozmach vedenia matrík bol zaznamenaný za vlády Márie Terézie a Jozefa II., ktorí si uvedomili dôležitosť matrík a vydali v tejto veci množstvo nariadení. V prvom z nich Mária Terézia v r. 1769 nariadila, že farári sú povinní dobre opatrovať cirkevné matriky pokrstených a nikomu nesmú vydať originál. Jozef II. v r. 1781 patentom z 1.
Prvá matrika bola v našej farnosti „založená dňa 22. mája 1729 od patróna kostola Adama Németyho, zástupcu zemepána Jozefa Maholániho a správcu eberhardských majetkov“. To, že bola založená patrónom kostola potvrdzuje, že svoju úlohu pri zavádzaní matrík zohrala v Uhorsku mimoriadne rozšírená inštitúcia patronátneho práva.
Kým zavádzanie matrík podliehalo nariadeniam svetskej aj cirkevnej moci, písanie cirkevných kroník bolo výlučne dobrovoľné. Prvú cirkevnú kroniku začal písať farár Jozef Ferenci. V jej úvode čítame: „kronika farnosti Iványi, začatá v mesiaci júl 1868, avšak spomínajúca súčasne aj tie veci, ktoré sú známe zo starších čias“. Kroniku písal až do r. 1894 a z latinskej pôvodiny ju preložil Andrej Legrády v r. 1984.
Ďalším zdrojom cenných informácií je kronika, ktorú „spísal z poverenia dekana-farára Jána Decheta František Krasnohorský, riaditeľ národnej (ľudovej) školy a organista vo výslužbe v roku 1949. K jej spísaniu použil pamäti viacerých 60-75-ročných občanov, pričom také podania, ktorých dátum nezrovnáva sa s výpoveďou, väčšinou nezapisoval“.
Kroniku udalostí vo farnosti v rokoch 1945-1984 spísal z poverenia farára Júliusa Tassáriho Andrej Legrády, ktorý na to použil farský archív, vlastné spomienky, ako aj spomienky iných farníkov. Po ňom prevzal písanie cirkevnej kroniky Rudolf Boušek. Od r.
Prvé písomné záznamy o ivanskej farnosti sú v cirkevných listinách z r. 1324, kde sa spomína ako „ležiaca pri kráľovskej ceste“. Zmienky o kostole sú v listine z r. 1337 vystavenej v Győri a pojednávajúcej o vlastníctve pozemkov Bratislavskej kapituly. Ďalšie informácie o existencii fary v obci Iványi sú z r. 1397, v neskorších vizitáciách a napokon aj v listine z r.
V 16. storočí bola naša obec väčšinou obývaná kalvínmi. Katolíci boli začlenení do farnosti Bernolákovo. Reformované kresťanské náboženstvo bolo vtedy v Bratislavskej župe veľmi rozšírené. Sídlom ich cirkevného okresu bol Šamorín a na jeho čele stál biskup Mikuláš Dobranský, ktorý aj predsedal na sneme v Galante v r. 1592. Keď v r. 1647 krajinský snem nariadil protestantom vrátiť katolíkom 400 kostolov, ktoré im predtým zabrali, nebol medzi nimi ivanský kostol. Až v r. 1671 krajinský snem v Šoproni ponechal kalvínom v tejto oblasti len dve tzv. artikulárne miesta - Recu a Pusté Úľany, kde mohli vysluhovať bohoslužby. Vtedy prešiel kostol v Ivanke zase do rúk katolíkov a ostal v nich už natrvalo.
Listina vyhotovená pre knihu milénia uvádza, že v r. 1727 bola znovu vybudovaná fara a opravený kostol. Definitívne obnovenie farnosti možno s určitosťou datovať do r. 1729, keď bola založená a odvtedy nepretržite písaná matrika, z ktorej sa dozvedáme aj mená kňazov pôsobiacich vo farnosti.