Už sú to takmer dva roky, čo sme aj na Slovensku založili Spolok latinskej omše, ktorý bol následne počas rímskej púte Summorum pontificum prijatý do celosvetovej asociácie UNA VOCE INTERNATIONAL. Na počiatku stála myšlienka založiť organizáciu, ktorá bude sprítomňovať a svojím pôsobením vteľovať prítomnosť Tradície Cirkvi, prostredníctvom tradičnej formy slávenia liturgie spred liturgickej reformy, ktorú priniesol Druhý vatikánsky koncil.
Historický Kontext
V súčasnosti je možné pozorovať bohatú diskusiu v otázkach predkoncilovej liturgie na Západe, ako aj odpor alebo značné nesympatie v istých cirkevných kruhoch u nás i v zahraničí voči predkoncilovej liturgii. Častokrát sú otvárané mnohé náročné otázky medzi zástancami aj odporcami tejto liturgie, ktoré však nachádzajú veľmi plytkú a povrchnú argumentáciu.
Touto konferenciou chceme preto v našom geografickom priestore naviazať na úsilie veľkého francúzskeho biskupa, Mons. Dominiqua Rey, ktorý dal svojho času vznik konferencii s názvom Sacra Liturgia, ktorá sa pravidelne konala v Ríme a následne z jej referátov vznikla aj cenná knižná publikácia.
V tomto kontexte je pontifikát zosnulého pápeža Benedikta XVI. prorockým svetlom našich čias. Krátko po svojej voľbe za pápeža počas leta 2005 prijal pápež Ratzinger v Castel Gandolfe dve významné osobnosti. Na prvom mieste Seewald uvádza vtedajšieho predstaveného Bratstva svätého Pia X., Mons. Felleya, jedného zo štyroch biskupov vysvätených Mons. Lefebvrom bez súhlasu Apoštolskej stolice. Na druhom mieste to bol Hans Küng, kontroverzný, liberálny teológ, Ratzingerov kolega z mladosti. Benedikt XVI. tu poukázal na jednu svoju kľúčovú charakteristiku - schopnosť viesť argumentovanú diskusiu s kýmkoľvek, kto dokáže ponúknuť argumenty.
Osobnosť Josepha Ratzingera
Už zmienený Seewaldov obsiahly životopis poukazuje na skutočnosť, že Ratzinger bol celý život „homo liturgicus“. Počnúc od jeho siedmich rokov, kedy adresoval Ježiškovi list s prosbou o malý, dvojjazyčný misálik a zelený ornát, skrze jeho čítanie Guardiniho Ducha liturgie, ktorý neskôr inšpiruje jeho rovnomenné dielo, až po jeho pôsobenie ako kňaza, kardinála a pápeža. V úvode prvého zväzku edície súborného diela Josepha Ratzingera napísal pápež Benedikt XVI., že „Liturgia Cirkvi bola od detstva ústrednou skutočnosťou môjho života a v teologickej škole učiteľov ako Schmaus, Sohngen, Pascher a Guardini sa stala aj stredobodom môjho teologického angažovania. Predmetom, ktorý som si vybral, bola fundamentálna teológia, pretože som chcel predovšetkým preniknúť k podstate otázky: Prečo veríme?“
Jeden z profesorov, konzultor pápežskej rady pre medzináboženský dialóg a profesor na univerzite v Bristole si pozrel moju webovú stránku, z ktorej zistil, že slúžim tradičnú liturgiu. Vo svojej odpovedi som mu povedal, že ak chceme zachovať celistvosť pokoncilovej náuky a veríme, že tu nedošlo k založeniu akejsi novej Cirkvi, jedinou možnosťou je aplikovať hermeneutiku kontinuity v reforme, ako to proponoval pápež Benedikt XVI. v asi najzásadnejšom príhovore svojho pontifikátu. Obmedzovanie takéhoto slávenia, znamená tvrdenie, že niečo čo tu doteraz existovalo, je v rozpore s tým, čo tu máme teraz.
Podľa Benedikta XVI. by sme mohli hermeneutiku reformy v kontinuite definovať ako takú, ktorá „chce odovzdávať čistú a integrálnu náuku bez oslabenia alebo skreslenia... túto istú a nemennú náuku, ktorú treba verne rešpektovať, prehĺbiť a prezentovať spôsobom, ktorý zodpovedá potrebám našej doby.“
Ján XXIII.
Pápež Ján XXIII. to vo svojom príhovore pri otvorení koncilu definoval presnejšie: „Je potrebné, aby sa táto istá a nemenná doktrína, ktorú treba verne rešpektovať, prehĺbila a predstavila takým spôsobom, ktorý zodpovedá potrebám našej doby. Jedna vec je totiž samotný vklad viery, teda pravdy obsiahnuté v našej úctyhodnej doktríne, a druhá vec je forma, v ktorej sú tieto pravdy vyslovené, pričom si zachovávajú ten istý význam a rozsah.“
Jediný možný spôsob ako môcť prijať Druhý vatikánsky koncil a ostať katolíkom, je prijať ho v kontexte s celou cirkevnou Tradíciou, ktorá je nemenná. „Tradícia sú teda dejinami Ducha, ktorý pôsobí v dejinách Cirkvi prostredníctvom apoštolov a ich nástupcov, vo vernej kontinuite so skúsenosťou počiatkov.“
Benedikt XVI. zohľadňuje tento heremeneutický rámec, keď v liste sprevádzajúcom motu proprio Summorum pontificum píše, že „v dejinách liturgie existuje rast a pokrok, ale žiadny zlom. To, čo bolo posvätné pre predchádzajúce generácie, zostáva posvätné a veľké aj pre nás a nemožno to zrazu úplne zakázať alebo dokonca odsúdiť ako škodlivé. Pre nás všetkých robí dobre, keď zachovávame bohatstvo, ktoré sa rozrástlo vo viere a modlitbe Cirkvi, a dávame mu miesto, ktoré mu patrí.“
K tejto svojej kľúčovej myšlienke sa hlási Joseph Ratzinger aj v úvode do knihy významného liturgistu Alcuina Reida o organickom vývoji liturgie. Hovorí, že každá reforma sa musí uskutočňovať v kontinuite s Tradíciou viazanou na konkrétnu objektívnu liturgickú tradíciu, ktorá zabezpečí kontinuitu v podstate. Zároveň komentuje bod 1125 Katechizmu Katolíckej cirkvi, podľa ktorého ani najvyššia autorita Cirkvi nemá oprávnenie robiť si s liturgiou čo sa jej zachce a meniť ju podľa vlastnej svojvôle - rítus sa má totiž vyvýjať v živote viery. Úloha cirkevnej autority je tu prirovnávaná k úlohe záhradníka. Rítus tak vyjadruje zároveň modlitbu a vieru Cirkvi pozdĺž časom a preto je darom, ktorý Cirkev prijala.
Svätý Otec Ján XXIII. a Liturgia
Vzhľadom na prudké zmeny v oblasti katolíckej liturgie zavedené po Druhom vatikánskom koncile, spojené so zavádzaním národných jazykov do katolíckej liturgie, a vytlačením latinského jazyka na perifériu cirkevného života, možno uviesť, že pápež Ján XXIII. je autorom apoštolskej konštitúcie Veterum sapientia, zo dňa 22. februára 1962. V tomto dokumente sa zdôrazňuje význam latinského jazyka ako jediného univerzálneho jazyka.
Tento dokument konštatuje: „Biskupi a generálni predstavení rehoľných rádov nech dbajú s otcovskou starostlivosťou, aby žiaden podriadený nevystupoval proti latinčine pri prednášaní vyšších disciplín, alebo pri vykonávaní posvätných obradov a liturgie, z dychtivosti po novotách, a aby nešíril predsudky, aby nedeformoval vôľu Svätého stolca, a aby ju neinterpretoval nesprávne.“. Vatikanista Luigi Accattoli poukazuje aj na niektoré pozoruhodné názory pápeža Jána XXIII., ktoré znamenali zmenu v porovnaní s tradičnými katolíckymi postojmi.
Angelo Giuseppe Roncalli komunikoval v období pred nástupom na Apoštolský stolec s bulharským kresťanom vyznávajúcim pravoslávnu vieru prostredníctvom listu z roku 1926. Angelo Giuseppe Roncalli píše v tomto liste: „Katolíci a pravoslávni nie sú nepriatelia, ale bratia. Naša viera je totožná, máme účasť na rovnakých sviatostiach, zvlášť na Eucharistii. Rozdeľujú nás niektoré nedorozumenia, ktoré sa týkajú založenia Cirkvi Ježiša Krista. Tí, ktorí spôsobili tieto nedorozumenia, nežijú už dávno. Zahoďme dávne spory a pracujme každý na svojom poli, aby sme svojich bratov premenili na dobrých, a aby sme im dali dobrý príklad. Aj keď pôjdeme rôznymi cestami, raz sa stretneme v zjednotených cirkvách, aby spolu tvorili jednu pravú cirkev nášho Pána Ježiša Krista.“. Luigi Accattoli poukazuje aj na ďalší pozoruhodný text, ktorým je zápis rozhovoru medzi pápežom Jánom XXIII. a predstaveným ekumenického spoločenstva Taize, v roku 1963.
Na otázku pastora týkajúcu sa odkazu pápeža Jána XXIII. pre Taize, pápež Ján XXIII. povedal: „Nestarajme sa o to zisťovať, kto sa mýlil, a kto mal pravdu, ale zmierme sa. ... Ste v cirkvi, buďte v mieri. ... Nie ste už rozdelení.“.
V súvislosti so šírením zmienených nových názorov je potrebné poukázať na pápeža Pia XI., a na jeho encykliku Mortalium animos, zo dňa 6. januára 1928. „Mnohí sa snažia uskutočniť túto jednotu, aj pokiaľ ide o novozákonný poriadok, stanovený naším Pánom Ježišom Kristom. Vychádzajú z predpokladu, že takzvaný nenáboženský človek je výnimočný zjav, a zdá sa, že na tom zakladajú nádej, že národy s rôznymi náboženskými názormi sa zhodnú bez ťažkostí vo vyznávaní niekoľkých málo náuk, ako na spoločnej základni náboženského života."
Druhý Vatikánsky Koncil
Pápež Ján XXIII. stanovil 10 komisií v roku 1960, ktoré komunikovali s biskupmi, katolíckymi univerzitami a rádmi, vo veci návrhov pre rokovania na Druhom vatikánskom koncile. Predmetné komisie boli zložené prevažne z konzervatívnych kuriálnych zamestnancov, a pripravili 69 súhrnných návrhov, tzv. schém, ktoré predstavovali pracovný program pre koncil.
Na otvorenie koncilu prišlo 2540 koncilových otcov do Ríma z celkového počtu 2908 oprávnených účastníkov zo všetkých svetadielov. Je pozoruhodné, že na Druhý vatikánsky koncil boli prizvaní aj odborníci z oblasti teológie, označení pojmom peritus, t. j. poradca, ktorí mali vplyv na rozhodovanie koncilových otcov. Medzi nimi boli aj mnohí teológovia, ktorí boli v podozrení Svätého ofícia vzhľadom na svoje progresívne názory v oblasti teológie.
Svätá omša podľa misála Jána XXIII.
Svätá omša podľa misála Jána XXIII. je tradičná forma rímskeho obradu, ktorá bola štandardizovaná v roku 1962. Táto liturgia sa slávi v latinčine a zahŕňa špecifické modlitby, gestá a rituály, ktoré sú hlboko zakorenené v katolíckej tradícii.
Základné prvky svätej omše:
- Introitus: Úvodná antifóna a žalm, ktoré určujú tón omše.
- Kyrie: Volanie k Pánovi o zmilovanie.
- Gloria: Hymnus chvály Bohu.
- Collecta: Úvodná modlitba kňaza.
- Lectio: Čítania z Písma svätého (epištola a evanjelium).
- Credo: Vyznanie viery.
- Offertorium: Príprava obetných darov.
- Canon Missae: Hlavná časť omše, zahŕňajúca premenenie chleba a vína na Telo a Krv Kristovu.
- Communio: Prijímanie Eucharistie.
- Postcommunio: Modlitba po prijímaní.
- Ite, missa est: Záverečné prepustenie ľudu.
Schéma svätej omše
Táto forma liturgie zdôrazňuje posvätnosť a tajomstvo Eucharistie, čo vedie k hlbšiemu duchovnému zážitku pre veriacich.
Význam a Dôležitosť
Svätá omša podľa misála Jána XXIII. má hlboký význam pre tých, ktorí si ju obľúbili. Je vnímaná ako spojenie s históriou a tradíciou Cirkvi, ako aj prostriedok na hlbšie prežívanie viery. Pre mnohých veriacich predstavuje stabilitu a kontinuitu v rýchlo sa meniacom svete.
Záverečná relácia, ktorá bola cieľovým bodom celej reflexie, počnúc tou v diecézach až do daného momentu, bola teraz - včera - publikovaná, a bude rozposlaná biskupským konferenciám, ktoré o nej budú diskutovať vzhľadom na nadchádzajúce riadne synodálne zhromaždenie v októbri 2015.
Musíme si uvedomiť, že synoda nie je parlament, kde sa zídu zástupcovia tej cirkvi, tamtej cirkvi, či onej cirkvi... Nie, nie je to tak. Sú tam zástupcovia, to áno, avšak štruktúra nie je parlamentná. Je celkom odlišná. Synoda je chránený priestor, aby Duch Svätý mohol konať.
Nebol to stret medzi jednotlivými tábormi, tak ako v parlamente - a v parlamente je to legitímne -, ale vzájomné konfrontovanie sa medzi biskupmi, ktoré prišlo na rad po dlhej prípravnej práci a ktoré bude teraz pokračovať v ďalšej práci pre dobro rodín, Cirkvi a spoločnosti. Je to proces, je to riadny synodálny postup.
Toto je Biskupská synoda. Zverme ju ochrane Panny Márie, našej Matky. Ona nech nám pomáha nasledovať Božiu vôľu prijímaním pastoračných rozhodnutí, ktoré viac a lepšie pomôžu rodinám. Prosím vás, aby ste tento synodálny proces až do nastávajúcej synody sprevádzali modlitbou. Nech nás Pán osvieti, nech nás vedie k zrelosti toho, čo máme povedať všetkým cirkvám ako synoda. A vaša modlitba za to je dôležitá.