Svätá omša je ústredným bodom katolíckej bohoslužby, a jej história je úzko spätá s vývojom Cirkvi a spoločnosti. Tento článok sa zameriava na historické udalosti a osobnosti, ktoré formovali kresťanstvo v Európe, s dôrazom na vplyv rímskej katolíckej cirkvi.
Na prelome 11. a 12. storočia vyvrcholil Boj o investitúru, mocenský konflikt medzi pápežmi a rímskonemeckými cisármi. Konflikt možno časovo ohraničiť rokmi 1075 - 1122. Víťazstvo v boji o investitúru znamenalo vzostup moci pápeža a clunyjského hnutia. Cirkev jednoducho nemôže nárokovať právo udeľovať cirkevné úrady.
Rímskonemecký cisár Henrich IV. v zápase o investitúru s pápežom Gregorom VII. Henrich IV. musel dokonca prísť k pápežským hradom Canossou (1077), aby ho Gregor VII. prijal späť do Cirkvi.
Panovník sa zriekol investitúry prsteňom a berlou. V. presadiť cirkevnej slobode.
Boj o investitúru sa skončil Wormským konkordátom medzi pápežom Kalixtom II. a Henrichom V., ktorý bol uzavretý 23. septembra 1122. Dohoda medzi Kalixtom II. a Henrichom V. sa však nerodila ľahko, Henrich V. sa pokúsil násilne presadiť práva svojich predchodcov. Kalixt II. musel dokonca Henricha V. prišiel k rozumu.
Henrich V. bol cisárom, ktorý priniesol dohodu medzi pápežom Kalixtom II. a Henrichom V., cisárom Svätej ríše rímskej. Koncil zvolal 25. a zasadal až v marci 1123 a pápež Kalixt II. cirkevnej slobode a riešil “záležitostiam”. Tento snem sa nakoniec dostal do histórie ako IX. ekumenický koncil, Prvý lateránsky koncil, ktorý mal zásadný dopad na ďalší vývoj v Katolíckej Cirkvi.
Kánony prijaté na Prvom lateránskom koncile
- Kánon I: zakazuje sa kupovanie akýchkoľvek cirkevných úradov.
- Kánon II: zakazuje sa, aby bola osoba, ktorú exkomunikoval príslušný miestny biskup, prijatá iným biskupom, opátom alebo klerikom do iného cirkevného spoločenstva.
- Kánon III: stanovuje sa, že za biskupa môže byť vysvätený len kánonicky ordinovaný kňaz.
- Kánon IV: stanovuje sa, že miesta farárov a benefíciá podliehajú výhradne kompetencii biskupa.
- Kánon V: vyhlasuje sa zosadenie protipápeža Gregora VIII.
- Kánon VI: stanovuje sa, že za arcidiakonov môžu byť ustanovení len diakoni a za prepoštov, arcikňazov a dekanov môžu byť ustanovení len kňazi.
- Kánon VII: zakazuje sa, aby kňazi, diakoni a subdiakoni žili spolu so ženami, okrem prípadov, keby sa jednalo o blízke príbuzné, a bolo by tak vylúčené akékoľvek podozrenie z nedovoleného spôsobu života.
- Kánon VIII: zakazuje sa udeľovanie cirkevných funkcií laikom.
- Kánon IX: zakazuje sa incest; všetci takto konajúci spolu s ich deťmi sú vyhlásení za hanebných.
- Kánon X: účastníkom križiackych výprav sa udeľujú odpustky, ich domy a rodiny sú pod pápežskou ochranou.
- Kánon XI: odsudzujú sa určité lokálne zvyklosti týkajúce sa dedičského práva.
- Kánon XII: odsudzuje sa krádež v kostole, odsudzuje sa prebudovávanie chrámov pre obranné účely.
- Kánon XIII: pod trestom exkomunikácie sa zakazuje falšovanie mincí.
- Kánon XIV: trest exkomunikácie hrozí tomu, kto okradne pútnika smerujúceho do Ríma a kto bude vyberať nejaké nové cestné mýto.
- Kánon XV: potvrdzujú sa nariadenia predchádzajúcich pápežov v otázke spôsobu nastolenia mieru (Pax Dei, Treuga Dei).
- Kánon XVI: mnísi sú podriadení príslušnému miestnemu biskupovi a zakazuje sa im vysluhovať sviatosti bez poverenia biskupa.
- Kánon XVII: každý vojenský útok na pápežské mesto Benevento sa trestá exkomunikáciou.
- Kánon XVIII: stanovuje sa, že miestnych farárov ustanovuje výhradne biskup; miestni farári môžu prijímať od laikov desiatky, viažuce sa k ich funkcii, len s povolením biskupa.
- Kánon XIX: potvrdzuje sa právna situácia kláštorov a kostolov tak, ako bola daná od čias pápeža Gregora VII.; opátom a mníchom sa zamieta vydržiavanie si úradu alebo chrámu s cieľom získať ho po 30 rokoch automaticky pre seba.
- Kánon XX: ustanovuje sa osobitná ochrana nad klerikmi a cirkevným majetkom.
- Kánon XXI: klerikom sa zakazuje ženiť i žiť v konkubináte; doposiaľ uzatvorené manželstvá klerikov sa vyhlasujú za nulitné.
- Kánon XXII: odsudzuje sa neoprávnené privlastňovanie si majetku zo strany schizmatických biskupov z Ravenského exarchátu.
Pápež Kalixt II. bol silnou osobnosťou, podarilo sa mu úspešne doviesť do konca takmer 50-ročný zápas, ktorý začal viesť ešte jeho predchodca Gregor VII.
Sv. cisár Henrich II. sa narodil 6. mája 972 v Abachu v Bavorsku. Jeho matka Gizela, bola dcéra kniežaťa Konráda z Burgundska. Rodičia zverili svojho syna sv. Wolfgangovi, biskupovi v Regensburgu, aby ho vychovával. Roku 995 jeho otec zomrel, stal sa Henrich vojvodom bavorským.
Svätá viera bola pravidlom všetkých jeho skutkov. Utíšil nepokoje a Cirkvi i krajine pokoj vydobyl.
So svojou manželkou sv. Kunigundou išiel do Ríma, kde ho roku 1014 sv. Otec Benedikt VII. korunoval pri hrobe sv. Petra za cisára. Jeho nábožnosť nemala hraníc. Správal sa úctivo ku Panne Márii. Ju vyvolil si za patrónku.
Roku 1023 slávil Henrich sviatky vianočné v Bambergu a tu nebezpečne ochorel. A keď jeho nemoc neprestávala, dal sa odviezť na zámok Grona pri Halberštate a pripravoval sa skrúšene na svoju smrť. A tu aj usnul v Pánu, dňa 14. júla roku 1024 vo svojom 52. roku, keď bol 22 rokov cisársku korunu nosil. Pochovaný bol v Bambergu v chráme, ktorý sám vystaval. Na jeho príhovor sa stali mnohé divy. Pápež Eugen III. ho vyhlásil roku 1152, dňa 14. marca za svätého. Neskôr bolo i telo jeho manželky, sv. Kunigundy pri jeho boku pochované.
Jednou z otázok, ktorá vždy vyvolávala u protestantov pobúrenie a odmietanie bola otázka ušnej sv. spovede. Protestanti neverili a neveria jej božskému pôvodu, platnosti a záväznosti. Jedným z prvých opatrení, ktoré protestanti zaviedli okamžite po tzv. reformácii, bolo zrušenie sv. spovede. Túto sviatosť považovali za „pápeženský“ výmysel. V lepšom prípade za omyl a zlú interpretáciu slov Spasiteľa, v horšom za rafinovanú a zákernú „jezuitskú“ metódu, ako vytiahnuť z úbohých ovečiek ich tajomstvá a manipulovať ich.
Na pochopenie postavenia sv. spovede v Anglikánskej cirkvi je potrebné oboznámiť sa s historickým kontextom jej vzniku a vývoja. Anglikáni sú tí, ktorí uskutočnili a prijali výsledky anglickej reformácie a ktorí sa - aspoň v podstatných veciach - pridržiavajú náuky, organizácie a liturgie Anglikánskej cirkvi.
Náboženský systém Anglikánskej cirkvi stojí na niekoľkých princípoch:
- Členovia Anglikánskej cirkvi sú veriacimi kresťanmi a tvrdia, že sú pokrstenými členmi Kristovej Cirkvi.
- Prijímajú Písmo sväté vo verzii kráľa Jakuba ako Božie slovo.
- Veria, že Písmo je jediným a najvyšším pravidlom viery v tom zmysle, že obsahuje všetko, čo je potrebné na spásu, a že nič, čo nie je v ňom obsiahnuté alebo sa nedá z neho dokázať, nemôže byť vyžadované ako článok viery.
- Prijímajú Knihu spoločných modlitieb (Book of Common Prayer) ako praktické pravidlo svojej viery a bohoslužby, pričom ako normu viery používajú tri vierovyznania - Apoštolské, Nicejské a Atanáziovo.
- Veria v dve sviatosti - Krst a Večeru Pánovu - ako všeobecne potrebné pre spásu.
- Tvrdia, že majú apoštolskú postupnosť a platne vysvätených kňazov, a len osoby, ktoré sú podľa ich presvedčenia takto vysvätené, smú slúžiť v ich cirkvách.
- Veria, že Anglikánska cirkev je pravou a reformovanou časťou (alebo vetvou) katolíckej Cirkvi Kristovej.
Prvým bodom rozchodu bol jasný príklon k erastianizmu (názor švajčiarskeho teológa Thomasa Erasta že svetská moc má autoritu nad cirkvou a cirkevnými záležitosťami). Keď sa do Anglicka dostala správa, že pápež odmietol rozvod Henricha VIII., kráľ v roku 1534 schválil štyri v parlamente prijaté protirímske zákony a v novembri bol prijatý zákon o kráľovskej supremácii, ktorý vyhlásil kráľa za Najvyššiu hlavu Anglickej cirkvi.
Alžbeta I. obnovila zákon o kráľovskej supremácii (ktorý medzičasom jej sestra Mária zrušila) s malou zmenou: panovník bol označený ako Najvyšší správca (Supreme Governor) namiesto Najvyššej hlavy. Alžbeta vyhlásila, že si nenárokuje „žiadnu moc v duchovnej službe alebo v posvätných úkonoch cirkvi“.
Účinkom legislatívy prijatej za vlády Henricha VIII., obnovenej Alžbetou I. a potvrdenej v nasledujúcich obdobiach, bolo prenesenie celej rozhodujúcej právomoci, ktorú pred reformáciou vykonával pápež, na korunu.Dôsledkom toho je dodnes absencia živej duchovnej autority, čo je pre Anglikánsku cirkev trvalým zdrojom slabosti, poníženia a nakoniec ju privedie k zániku.
Obdobie Henricha VIII. (1534-1547), v ktorom sa udialo odtrhnutie od Ríma, ustanovenie nezávislej národnej cirkvi a prenesenie najvyššej cirkevnej autority z pápeža na korunu.
Obdobie Eduarda VI. (1547-1553) a Alžbety I. (1558-1603) rozvíjajú odluku ešte ďalej. Prijali Henrichov princíp odmietnutia pápežstva a zavedenie kráľovskej nadradenosti, ale rozšírili ho o zásadné náukové a liturgické zmeny, ktoré tvoria podstatu anglikánskej reformácie a vtiahli národ do širšieho protestantského hnutia 16. storočia.
Hoci bola politika Henricha VIII. po rozchode s Rímom navonok konzervatívna a jeho ideálom sa zdalo byť udržanie katolíckej Cirkvi v Anglicku, hoci bez pápeža, je nepopierateľné, že jeho konanie bolo v mnohých ohľadoch v zásadnom rozpore s jeho vyhláseniami.
Smrťou Henricha VIII. (27. januára 1547) sa odstránila hlavná prekážka vplyvu reformácie. S nástupom Eduarda VI., ktorý bol vychovávaný v reformovanej viere, a s vplyvom protestantského Seymoura a nakoniec aj Cranmera, ktorý teraz mohol konať podľa svojej vôle, sa reformná strana dostala k moci a počas piatich rokov vlády priniesla veľké doktrinálne a liturgické zmeny.
V novembri 1558, po smrti kráľovnej Márie, nastúpila na trón Alžbeta. Za jej vlády došlo k znovuzavedeniu protestantskej reformy započatej Eduardom VI. a definitívnemu formovaniu Anglikánskej cirkvi. Jednou z najdôležitejších udalostí bolo vydanie Tretej knihy spoločných modlitieb v roku 1559. Táto kniha bola veľmi podobná Druhej knihe Eduarda VI., s niekoľkými drobnými úpravami, ktoré mali zmierniť odpor katolíckej frakcie.
V roku 1563 schválila cirkevná konvokácia Tridsaťdeväť článkov, ktoré boli revíziou a konsolidáciou pôvodných Štyridsiatichdvoch článkov Eduarda VI. Tieto články, ktoré sú dodnes oficiálnym vyznaním Anglikánskej cirkvi, sa vyhýbajú extrémom kontinentálnej reformácie a zaujímajú strednú pozíciu medzi kalvinizmom a katolicizmom.
Spoveď v Anglikánskej cirkvi prešla zložitým vývojom, od odmietania ušnej spovede protestantmi až po jej ponechanie v niektorých prúdoch cirkvi. Táto prax zostáva dôležitým aspektom anglikánskej spirituality, aj keď...
Medzinárodné eucharistické kongresy
Medzinárodné eucharistické kongresy sú jedným z veľkých verejných podujatí Cirkvi, ktoré zdôrazňujú a zviditeľňujú význam Eucharistie v kresťanskom živote a cirkevnej praxi. Vznikli v roku 1881 s cieľom osláviť Ježiša Krista reálne prítomného v Eucharistii a vydávať svedectvo o jeho nekonečnej láske k svetu.
Príprava a slávenie Medzinárodného eucharistického kongresu poskytuje katolíkom i tým, ktorí sú im blízki či už vďaka kultúrnemu dedičstvu alebo priateľským vzťahom, mimoriadnu príležitosť spoločne sa prejaviť pred spoločnosťou a otvorene vydať svedectvo o svojej viere.
Vďaka účasti na Eucharistii sa utvrdzuje viera veriacich, obnovuje sa ich kresťanská identita, prehlbuje sa ich spoločenstvo a jednota s Kristom a s bratmi. Okrem toho je medzinárodný eucharistický kongres príležitosťou k posilneniu dialógu medzi kresťanmi v istote, že je viac vecí, ktoré nás spájajú, než tých, ktoré nás rozdeľujú.
Biblia obsahuje základnú pravdu, že prameňom všetkého života je Boh, pretože od neho pochádza všetko, čo človek potrebuje, či už pre svoj prirodzený alebo nadprirodzený život. Aj potrava nevyhnutná pre pozemský život je jeho darom. Už v symbolickom rozprávaní o stvorení človeka (Gn 2, 4b-25), sa zdôrazňuje skutočnosť, že Boh človeka nielen stvoril, ale ho aj umiestnil do rajskej záhrady, naplnenej všetkými druhmi ovocných stromov a zavlažovanej štyrmi riekami.
Božia láska a jeho starostlivosť tvoria tiež jadro rozprávania o ceste Izraela po púšti. Je to sám Pán, ktorý cez Mojžiša zabezpečuje nevyhnutný pokrm vo forme manny a prepelíc (Ex 16, 1-15) a necháva vytrysknúť vodu zo skaly (Ex 17, 1-17; Nm 20, 1-13). Neskoršia biblická tradícia hovorí o týchto skutočnostiach ako o daroch, ktoré boli darované priamo od Boha.
V Novom zákone sa voda ako symbol duchovných dobier objavuje predovšetkým v Jánovom evanjeliu. Keď Ježiš učí v Jeruzalemskom chráme, v posledný, veľký deň sviatku Stánkov zjavuje svojim poslucháčom: „Ak je niekto smädný a verí vo mňa, nech príde ku mne a nech pije. Ako hovorí Písmo, z jeho vnútra potečú prúdy živej vody.“ (Jn 7, 37-38).
Nezabúdajme však, že evanjelista vzťahuje Ježišove slová na Ducha Svätého, ktorého dostane každý, kto uverí v Krista osláveného na kríži a v jeho Paschu smrti a zmŕtvychvstania.
Eucharistia je prameňom života nielen pre jednotlivých kresťanov, ale aj pre celú Cirkev ako spoločenstvo veriacich.
Účasť na Kristovom tele a krvi pri eucharistickom slávení vytvára skutočnú jednotu s Kristom a buduje jeho telo, ktorým je Cirkev. Všetci, ktorí majú účasť na sviatosti Kristovho tela a krvi, stávajú sa jedným telom, jediným spoločenstvom.
Pri poslednej večeri sa Ježiš prorockým úkonom vydáva v znaku chleba a vína a predznamenáva tým veľkonočné tajomstvo smrti a života: lámaný chlieb je jeho telom, ktoré sa dáva a rozdeľované víno jeho vyliatou krvou. Dar je zavŕšený v podobe pokrmu „vezmite a jedzte... vezmite a pite z neho všetci“ a daruje sa ako udalosť spoločenstva a odpustenia. Posledná večera sa tak javí ako exegéza celého Ježišovho života pred veľkonočnými udalosťami a po nich.
Keď si vzkriesený Pán zasadne s jedenástimi k jedlu, nechce učeníkov ani tak presvedčiť o svojom zmŕtvychvstaní, ale skôr ich uistiť, že Kyrios i naďalej zostáva prítomný medzi svojimi v znaku veľkonočného pokrmu. To je zvlášť zrejmé v príbehu o Emauzských učeníkoch, ktorý pozoruhodným spôsobom odzrkadľuje eucharistickú vieru spoločenstva apoštolov.
V Skutkoch apoštolov je lámanie chleba vložené do významného cirkevného kontextu. Pri vzdávaní vďaky za dary na prestretom stole zakusovalo spoločenstvo prítomnosť vzkrieseného Pána, čím nadväzovalo na skúsenosť apoštolov a Emauzských učeníkov a slávilo udalosť spásy uskutočnenú raz navždy v smrti a zmŕtvychvstaní Spasiteľa.
Svätý Pavol hovorí, že to nie je „požívanie Pánovej večere“, pretože to už viac nevyjadruje pravý zmysel Ježišovej večere s učeníkmi. A práve preto Pavol znovu predkladá to, čo on sám prijal, t.j. opis poslednej večere. Ak je Eucharistia živou pamiatkou na Pánovu smrť, potom požívať z chleba a kalicha znamená vstúpiť do živej jednoty s jeho telom a krvou a teda stať s ním jedným telom.
Evanjelista Ján zaiste poznal eucharistickú prax apoštolskej Cirkvi a ak neprináša rozprávanie o ustanovení Eucharistie, je to preto, lebo toto rozprávanie už bolo známe v jeho spoločenstvách a používalo sa v liturgii. Má to však ešte hlbší dôvod: evanjelista pomáha chápať Eucharistiu v širšom kontexte celého Ježišovho života. Ježišov život sa rozvíjal ako veľký paschálny prechod od Otca na svet (vtelenie) a zo sveta k Otcovi (smrť a zmŕtvychvstanie). Práve v tomto prechode sa prejavuje a uskutočňuje spása ľudstva.
O priebehu [slávenia] Eucharistie v období cirkevných otcov sa nám zachovalo pomerne málo správ. forma eucharistického úkonu je jasne vyjadrená okolo roku 160 v prvej Justínovej Apológii...
Minimálne do 15. storočia siahajú dejiny "Pustého kostolíka" pri Svätom Jure. Do stavu opusteného kostola sa objekt dostal kvôli nástupu reformácie, v rámci ktorej vo Sv. Jure dokonca zanikla rímskokatolícka farnosť. Gotická stavba, ktorá má status národnej kultúrnej pamiatky od roku 1963, sa zachovala v pôvodnom rozsahu ako neveľké orientované jednolodie s polygonálnym presbytériom.
Počiatky modlitby ruženca siahajú do 11. storočia, keď sa mnísi v kláštoroch modlili breviár, ktorého súčasťou bolo 150 žalmov. Nie všetci mnísi však vedeli čítať, preto sa ako náhradu modlili 150 otčenášov. Táto modlitba sa rozšírila z kláštorov aj medzi veriacich laikov a stala sa veľmi obľúbenou.
V 12. storočí sa medzi rehoľníkmi a mníchmi objavujú veľkí mariánski ctitelia, medzi nimi najmä Bernard z Clairvaux. V tom čase boli otčenáše nahradené modlitbou Zdravas, Mária. Táto modlitba sa začala nazývať žaltárom Panny Márie, keďže sa skladala zo 150 zdravasov.
Definícia modlitby ruženca prišla v 16. storočí za pontifikátu Pia V., ktorý roku 1569 vydal bulu Consueverunt Romani Pontifices, kde ako prvý pápež definoval ruženec. Od buly Pia V. sa modlitba ruženca viac-menej nemenila.
Ruženec je rozjímavá modlitba, zameraná na uvažovanie nad Božím slovom. Jednotlivé tajomstvá ruženca sa totiž opierajú o Sväté písmo. Zároveň je to modlitba, ktorou si uctievame Pannu Máriu.