Kostol svätého Jána z Mathy (v minulosti Katedrála svätých Jána z Mathy a Felixa z Valois, ľudovo Kostol trinitárov) je baroková sakrálna stavba nachádzajúca sa na severnom okraji historického jadra Bratislavy v okrese Bratislava I. Kostol sv. Jána z Mathy nazývaný aj Kostol trinitárov alebo Trojičný kostol pochádza z 18. storočia a patrí k najvýznamnejším barokovým sakrálnym pamiatkam v Bratislave. Je jednou z najvýznamnejších architektonických pamiatok uvedeného slohového obdobia v meste a sakrálnou stavbou pozoruhodnou z viacerých stránok.
História rádu trinitárov a ich príchod do Bratislavy
Rád Najsvätejšej Trojice (Ordo Sanctissimae Trinitatis), známejší pod označením trinitári, je jedným z najstarších európskych rehoľných spoločenstiev. Inicioval ho svätý Ján z Mathy (1154 - 1213). Rehoľa, ktorej hlavným poslaním bolo vykupovať zajatcov a otrokov, bola potvrdená bulou pápeža Inocenta III. Operante Divine Dispositionis zo 17. decembra 1198.
Do krajín pod vládou rakúskych Habsburgovcov uviedol trinitárov až v závere 17. storočia rytier maltézskeho rádu kardinál Leopold Kolonič, a to najskôr do Viedne, čoskoro nato aj do Horného Uhorska. Na území dnešného Slovenska sa trinitári okrem Bratislavy usídlili napr. v Komárne, v Trnave či v Ilave. Práve z tohto považského mesta prišli v roku 1697 príslušníci rehole do Bratislavy. Prechodne sa usadili v hostinci U uhorskej koruny na dnešnej Obchodnej ulici.
Získavanie pozemkov a výstavba kostola
V roku 1700 kúpili tzv. Szenteiovský dom, stojaci pred Michalskou bránou na začiatku Kozej ulice, kde postavili najprv skromnú kaplnku. Po získaní rozľahlého priestoru starého Cintorína svätého Michala vybudovali v rokoch 1717 - 1725 na dnešnom Župnom námestí (vtedajší Kohlmarkt, t. j. Uhoľný trh) centrálny dvojvežový kostol s kláštorom. Jeho prvým superiorom (predstaveným) sa stal páter Michael, pôvodom z navarrského mesta Corella.
Stavbe dnešného chrámu predchádzalo niekoľko rokov úsilia pri získavaní pozemkov na jeho výstavbu. Neskôr vďaka podpore viacerých šľachtických rodov svoj majetok rozšírili. Najvýznamnejší prínos znamenalo získanie pozemkov na zrušenom cintoríne svätého Michala v roku 1713 a o dva roky neskôr na zaniknutom evanjelickom cintoríne. O ďalšie dva roky neskôr, 12. júna 1717, nitriansky biskup Ladislav Adam gróf Erdődy, zastupujúci v Prešporku vtedajšieho uhorského prímasa Christiana Augusta Saského, posvätil základný kameň rehoľného kostola na mieste niekdajšieho farského Kostola svätého Michala (zbúraného v roku 1526). Stavbu ukončili o osem rokov neskôr. V dochovaných dobových dokumentoch sa uvádza, že posviacka kostola sa uskutočnila 7. júla 1725.
Bratislava - Staré Mesto (SK) - Rímskokatolícky farský kostol svätého Jána z Mathy (Trojička) - zvon
Architektúra Kostola
Kostol je jednou z mála katolíckych stavieb na území Slovenska, ktoré majú centrálny, elipsovitý pôdorys. K oválne formovanému interiéru priliehajú po tri kaplnky na každej strane, pozdĺžne presbytérium a vstupná predsieň s koso pripojenými vežami.
Jeho architektúra je pozoruhodná z viacerých hľadísk. Raritou je najmä elipsový pôdorys a oblúkovito prehnutá čelná fasáda - prvky, ktoré môžeme nájsť len na veľmi malom množstve kostolov na Slovensku.
Možno povedať, že „duchovnou“ predlohou trinitárskeho kostola v Bratislave sa stal rímsky jezuitský kostol del Gesù, v ktorom sa zohľadňovali nové požiadavky na funkciu a formu barokových chrámov. Podľa tohto chápania koncepcia kostola bola zameraná na priestor a svetlo, uprostred ktorých prebiehali omše a počúvali kázne.
Otázka projektanta bratislavského chrámu až dodnes ostáva otvorená: na jednej strane sa objavuje meno známeho rakúskeho staviteľa talianskeho pôvodu Johanna Lukasa von Hildebrandta, na druhej strane niektorí historici umenia uvažujú o mene menej známeho viedenského staviteľa Franza Jänggla (okolo 1650 - 1734), podieľajúceho sa rovnako ako Hildebrandt na stavbe viedenských chrámov - Kostola svätého Petra a piaristického Kostola Maria Treu. Podľa dostupných prameňov vlastnil Franz Jänggl v Bratislave dom, bol členom bratstva Najsvätejšej Trojice a fundoval výstavbu Loretánskej kaplnky pri bratislavskom kostole a kláštore františkánov.
Exteriér kostola
Kostol svätého Jána z Mathy pri pohľade z exteriéru splýva s okolitou uličnou zástavbou Župného námestia. Na prvý pohľad však upúta predovšetkým svojím konkávne prehnutým, prísne symetrickým priečelím. Kostol je prvou stavbou u nás s takto architektonicky riešeným čelným múrom.
Dominuje mu dvojica trojetážových veží zvierajúca medzi sebou stredovú časť s hlavným vchodom, korunovanú volútami ohraničeným mohutným štítom a zakončeným trojuholníkovým tympanónom na vrchole s monštranciou. Jednotlivé poschodia od seba zreteľne oddeľujú horizontálne rímsy. Na rozdiel od priečelí iných barokových sakrálych stavieb ako na Slovensku tak i v Európe však to bratislavské pôsobí veľmi skromne.
Osobitnú pozornosť si zaslúžia veže kostola. Už na prvý pohľad pôsobí zvláštne ich zastrešenie. Podľa archívnych grafík mali obe veže v minulosti typické barokové zakončenie s plasticky formovanými vysokými strechami a cibuľovými helmicami. Nevedno prečo ich neskôr odstránili.
V strede priečelia sa cez bohato zdobený kamenný portál zakončený rozoklaným tympanónom, nad ktorým skupina anjelom pridržiava symboly Najsvätejšej Trojice, vstupuje do predsiene kostola.
Trinitársky kostol predstavuje vo svojom architektonickom stvárnení typ centrálneho jednoloďového kostola postaveného na oválnom pôdoryse s vencom plytkých kaplniek po jeho obvode.
Interiér Kostola
V porovnaní s exteriérom zaujme predovšetkým svojou bohatou výzdobou. Kostol sv. Jána z Mathy sa vyznačuje bohatou barokovou interiérovou výzdobou.
Z eliptického pôdorysu hlavnej lode kostola vystupuje šesť bočných plytkých kaplniek (po troch na oboch dlhších stranách). Každá z nich obsahuje oltár s rovnakou stĺpovou architektúrou no s rozdielnou ikonografickou náplňou. V prvej kaplnke zľava od vchodu stojí oltár zasvätený zakladateľovi trinitárskej rehole - svätému Jánovi z Mathy. Na oltárnej menze stoja sochy uhorských kráľov - svätcov: vľavo Štefana I. a vpravo Ladislava I.
Stredné kaplnky na oboch stranách sú nielen stavebne najvýraznejšími, ale ich oltáre nesú obrazy so súvisiacimi námetmi. Oltár Bolestnej Panny Márie v kaplnke na ľavej strane obsahuje obraz Ukrižovania od rehoľného umelca frátra Hermana. Od známeho bratislavského sochára Štefana Steinmasslera pochádzajú plastiky na oltári - Bolestnej Matky a svätého Jána Evanjelistu. Oltár v protiľahlej kaplnke, zasvätený Panne Márii, je zo všetkých oltárov v kostole najstarším. V roku 1728 ho dal postaviť palatín Pavol Pálfi. Stĺpový oltár vo svojom strede nesie pozoruhodný obraz, na ktorom je namaľovaná zázračná Pieta. Na obraze vidno krajinu v pozadí, v ktorej umelec zachytil záhradu kaštieľa a horiace hospodárske budovy. Ide o vedutu Kráľovej pri Senci, kde bol v 17. storočí spomínaný obraz vo veľkej úcte.
Posledná kaplnka na ľavej strane lode obsahuje oltár s obrazom zachytávajúcim boj archanjela Michala s diablom.
| Kaplnka | Oltár | Obraz/Socha |
|---|---|---|
| Prvá kaplnka (vľavo) | Sv. Jána z Mathy | Sochy sv. Štefana a sv. Ladislava |
| Stredná kaplnka (vľavo) | Bolestnej Panny Márie | Ukrižovanie (fráter Herman), plastiky Bolestnej Matky a sv. Jána Evanjelistu (Štefan Steinmassler) |
| Stredná kaplnka (vpravo) | Panny Márie | Zázračná Pieta |
| Posledná kaplnka (vľavo) | Archanjela Michala | Boj archanjela Michala s diablom |
Záver pomerne hlbokého presbytéria vypĺňa hlavný oltár. Na mieste toho, ktorý tu stojí dnes, bol oltár, ktorého podobu však nepoznáme. Z roku 1728 síce existuje koncept zmluvy na jeho vyhotovenie, no ten je objednávateľom, ostrihomským arcibiskupom Imrichom Esterházym i umelcom Antoniom Gaetanom Bussim (okolo 1692 - 1732) nepodpísaný, a tak okolnosti jeho vyhotovenia i podoby sú len hypotetické. Na základe uvedeného je možné, že Bussi v danom roku vytvoril sochársku výzdobu hlavného oltára pre práve vtedy dokončený chrám.
Začiatkom štyridsiatych rokov 18. storočia však prišlo k definitívnej úprave výzdoby chrámového interiéru. Vtedy pravdepodobne odstránili pôvodný hlavný oltár s Bussiho sochami a postavili nový monumentálny reprezentačný oltár podľa návrhu Bussiho krajana Antonia Galliho da Bibbienu. Jeho základný kameň položili 30. júna 1747 a spolu s bočnými oltármi svätej Anny, svätého Michala archanjela a svätého Jána Nepomuckého bol posvätený 3. augusta 1752.
Podobne ako v prípade ostatných oltárov ide o stĺpovú architektúru, tvorenou štvoricou kanelovaných stĺpov zakončených korintskými hlavicami, s ústredným oltárnym obrazom od nemeckého maliara Franza Xavera Palka (1724 - 1767). Obraz predstavuje zakladateľov rehole Jána z Mathy a Felixa z Valois, ako vykupujú otrokov z tureckého zajatia. K obrazu sa v Umeleckom inštitúte v Chicagu zachovala unikátna, umelcom signovaná skica z roku 1745.
Na pravej strane lode takisto nájdeme tri bočné kaplnky. Okrem strednej s oltárom Piety, zvyšné dve kaplnky obsahujú oltáre zasvätené svätcom, ktorí sa vždy tešili značnej úcte. Oltárny obraz na oltári vpravo pri presbytériu s patrocíniom svätej Anny zobrazuje svätú Rodinu. Oltár na bočných stranách nesie sochy svätého Jána Krstiteľa s tradičnými atribútmi, krížom a baránkom, a jeho otca Zachariáša zobrazeného v zaužívanej ikonografickej kompozícii - držiaceho tabuľku s nápisom IOANNES EST NOMEN EIUS (Ján je jeho meno; ide o odkaz na Lukášovo evanjelium „63 On požiadal o tabuľku a napísal: Jeho meno je Ján.
V pravej kaplnke pri vchode stojí oltár zasvätený svätému Jánovi Nepomuckému, jednému z českých patrónov, ktorého úcta je aj na Slovensku neobyčajne rozšírená. Z koncepcie uvedených postranných oltárov sa vymyká oltár umiestnený na múre vpravo od presbytéria. Nemá stĺpovú erchitektúru. Oltár z roku 1736 má priamu súvislosť s pôsobením najvýznamnejšieho rakúskeho neskorobarokového sochára Georga Rafaela Donnera u nás. Autor oltára (niektorí historici umenia sa na základe typologickej príbuznosti s inými dielami prikláňajú k myšlienke, že autorom je samotný Donner, iní však uvažujú iba o umelcovi z Donnerovho okruhu) umiestnil do stredu roztvoreného baldachýnu kultový obraz Zázračnej Panny Márie a inscenoval výjav prinesenia obrazu anjelmi na zem. Nad drapériou dvojica anjelikov pridržiava rozvinutú stuhu s mariánskou modlitbou SANCTA MARIA OPN (Sancta Maria ora pro nobis, t. j. Svätá Mária, oroduj za nás).
Na protiľahlom múre visí drevená kazateľnica pozoruhodná plastikami predstavujúcimi štyroch evanjelistov, umiestnenými na baňatom rečnisku.
Stropná výmaľba
Najhodnotnejším artefaktom interiéru Kostola svätého Jána z Mathy je jeho stropná výmaľba. Ústredný priestor barokových kostolov je často zakončený kupolou, ktorá jednak poskytuje ďalšie svetlo, jednak jej prítomnosť v minulosti vytvárala priestor na umelecké zobrazenie raja či božskosti. Umeleckým zámerom, v ktorom sa kombinovali „pozemskosť“, „nebeskosť“, „prirodzenosť“ a „zázračnosť“, bolo vytvorenie ilúzie vedúcej pozorovateľovo oko od materiálneho pozemského a pominuteľného sveta smerom k zobrazeniu mystického, nadpozemského a božského raja.
Pokiaľ má však veľká časť realizovaných barokových chrámov v Európe kupoly reálne, v bratislavskom trojičnom kostole ju na pomerne vysokej a takmer rovnej klenbe nahrádza iluzívna maľba. Jej autorom je taliansky neskobarokový maliar Antonio Galli da Bibbiena. Iluzívne maľby kupolových architektúr kostola trinitárov sú kvalitnou ukážkou umelcovej perspektívnej maľby s využitím fiktívnych architektúr (volútových konzol, zuborezových ríms, stĺpov či pilastrov). Na menšej klenbe nad presbytériom namaľoval umelec fresku jednoduchej kupolovej architektúry, ukončenej vo vrchole malým otvorom s priehľadom do neba s poletujúcimi anjelikmi a modro-červeným krížom - symbolom trinitárskeho rádu.
Monumentálna freska v lodi predstavuje bohato členenú architektúru, ktorej symetricky členené stĺpy zbiehajúce sa do stredu a s perspektívne sa zmenšujúcimi kazetovými výplňami, dokonale evokujú dojem vysokej kupoly doplnenej laternou. Cez malý priezor v nej sa divákovi otvára pohľad do neba, kde tróni Najsvätejšia Trojica. Doplnkom architektúry sú sediace postavy štyroch veľkých učiteľov cirkvi: svätého Ambróza, svätého Hieronýma, svätého Augustína a svätého Gregora Veľkého.
Kláštor
Kláštor si príslušníci rehole postavili na mieste staršieho cintorína prislúchajúceho ku zbúranému Kostolu svätého Michala. Vysvätili ho v roku 1727. Svojmu účelu slúžil až do konca 18. storočia. Keď cisár Jozef II. v osemdesiatych rokoch zrušil viaceré rehole v Uhorsku, trinitári museli kláštor opustiť. Budova sa stala erárnym majetkom a v roku 1783 ju viedenský staviteľ J. Thaller prestaval na vojenskú nemocnicu. O polstoročie neskôr (v roku 1844) budovu opäť prestavali; tentoraz ju podľa projektu Ignáca Feiglera st. premenili na Župný dom.
Svätý Ján z Mathy, zakladateľ rehole (1154? - 1213)
Sv. Ján z Mathy má pri nohách zajatca v okovách a štít s jeho víziou anjela s dvoma otrokmi v reťaziach, Félix z Valois má pri nohách jeleňa. Predloha obrázku - súsošie F. M. Brokofa z roku 1714 z Karlovho mosta v Prahe.
Sv. Ján z Mathy pochádzal z alpského kraja v juhovýchodnom Francúzsku. Narodil sa roku 1154 (podľa niektorých 1160) v obci Faucon. Už od detstva cítil náklonnosť k rehoľnému stavu, ale dlho sa nevedel rozhodnúť. Ostal vo svete, ale jeho život sa podobal rehoľnému. Po základných štúdiách, ktoré konal pravdepodobne v meste Aix-en-Provence, odišiel na vyššie štúdiá do Paríža, kde sa v tom čase začala rozbiehať neskôr slávna univerzita. Tam študoval právo, Sv. písmo a teológiu. Niekedy okolo r. 1190 dosiahol doktorát teológie. Teológiu aj vyučoval asi 4-5 rokov. Pritom však ostal laikom.
To bolo čudné jeho laickým kolegom, a to najmä preto, lebo v súkromnom živote sa správal ako klerik: žil utiahnutým životom, modlil sa breviár a často navštevoval známe parížske opátstvo sv. Viktora. Preto ho kolegovia kritizovali: jedni s úsmeškami, iní vážne. To ho napokon pohlo, že sa v r. 1193 dal vysvätiť za kňaza.
Prvú sv. omšu slúžil 28. januára 1194. Životopisci spomínajú, že pri nej mal videnie, ktoré ovplyvnilo jeho ďalší život. Videl Božiu velebnosť a Krista (podľa iných životopisov anjela), ktorý držal za ruky dvoch biednych spútaných otrokov: jeden bol biely, druhý čierny. Ján z toho vyrozumel, že Boh ho volá, aby sa zaoberal kresťanskými otrokmi.
Také podujatie však nebolo ľahké a Ján pokladal za potrebné utiahnuť sa do samoty, aby v tichu a modlitbe uvažoval o tom, čo podnikne ďalej. Odišiel do kraja Cerfroid na východ od Paríža. Tam sa stretol so sv. Félixom de Valois a inými troma askétami, ktorí v týchto končinách viedli pustovnícky život. Všetci štyria sa pripojili k Jánovej myšlienke novej rehole na vykupovanie otrokov. (Niektorí historici popierajú spoluprácu sv. Jána z Mathy so sv. Félixom de Valois pri založení rehole.) Jeden z nich, bývalý vojak v Sýrii, dal k dispozícii svoj pozemok v Cerfroid na prvý dom programovanej rehoľnej spoločnosti. Tak vznikla rehoľa Najsvätejšej Trojice na vykupovanie otrokov. Jej členovia sa ľudovo nazývali trinitári (od latinského slova Trinitas - Trojica). Nosili biele rúcho s červenomodrým krížom na prsiach.
Podľa niektorých životopisov červeno-modrý kríž má korene v príbehu, keď raz sedeli sv. Ján z Mathy a Félix de Valois na brehu potoka a zhovárali sa o Bohu, zrazu zapraskala húština a na čistinku vyšiel urastený jeleň s čefveno-modrým krížom medzi parohmi. Obaja sa veľmi začudovali tomu zjaveniu a Ján sa rozpamätal, že už mal kedysi podobné videnie. Keď slúžil svoju prvú svätú omšu, zjavil sa mu anjel s podobným krížom na prsiach a pri nohách sa mu túlili dvaja spútaní zajatci, Maur a kresťan. Uvažovali o týchto znameniach a napokon usúdili, že Boh im takto chcel dať pokyn, any sa pod ochranou kríža starali o kresťanov v zajatí.
Dielo sa uchytilo. V priebehu troch rokov (do r. 1197) vznikli ďalšie dva domy a o ďalších dvanásť rokov (v r. 1209) mala rehoľa už 30 kláštorov.
Rehoľné stanovy predpisovali iba malý počet členov v jednotlivých domoch. Každú komunitu mali tvoriť štyria kňazi a traja rehoľní bratia. V kláštornom živote sa nemali robiť rozdiely medzi kňazmi a bratmi. Všetci mali spoločne recitovať breviár, ale bez slávnostného spôsobu, aký praktizovali mníšske rehole. Pôsty zaberali takmer pol roka a rehoľníci takmer nikdy nejedli mäso. Mali prejavovať veľkú pohostinnosť voči chudobným. Preto pri niektorých domoch vybudovali priamo útulky pre chudobných a pocestných. Každý kláštor mohol prijímať novicov. Mali mať najmenej 20 rokov.
Podľa rehoľných predpisov trinitári mali mať iba jednoduché kostoly, a to všetky zasvätené Najsvätejšej Trojici. Jednu tretinu príjmov každého kláštora mali rezervovať na vykupovanie otrokov.
Novú rehoľu schválil pápež Innocent III., a to podmienečne 17. decembra 1198 a definitívne o sedem mesiacov neskôr.
V marci 1199 Ján a jeho prví spoločníci dostali od pápeža úradný poverovací list, ktorý ich oprávňoval vykupovať kresťanských otrokov z mohamedánskeho zajatia. Bolo to veľmi delikátne podujatie. Do styku s otrokmi sa mohli dostať iba so súhlasom moslimských úradov a pánov, ktorí vlastnili otrokov. Keďže nikdy nemali dosť peňazí, aby vykúpili všetkých, museli spomedzi nich vyberať tých, čo to najviac potrebovali: chorých, tých, čo boli vytrhnutí z rodiny atď. Tých, čo ostali, povzbudzovali k znášaniu tvrdého osudu s nádejou, že po čase budú môcť aj ich vykúpiť. Mohli im aspoň udeliť sviatosti a prevziať odkazy pre príbuzných a známych. Pravda, vykupovatelia si boli vedomí, že aj napriek všetkým úradným dokumentom sú stále v nebezpečenstve. Dejiny vykupovania otrokov poznajú nejeden prípad, keď sa moslimi zmocnili aj vykupovačov a urobili si z nich otrokov.
Prvé výpravy trinitárov do severnej Afriky boli pomerne úspešné. Raz priviezli do Marseille asi 200 vykúpených otrokov. Dosiahnuté výsledky pohli mnohých, že štedro podporovali toto veľmi záslužné dobročinné dielo.
Starosť o vykúpených zajatcov sa v mnohých prípadoch nekončila tým, že ich priviezli na európske pobrežie. Mnohí boli v takom zlom zdravotnom stave, že ich museli za istý čas opatrovať, kým ich mohli pustiť do normálneho života.
V r. 1209 pápež Innocent daroval Jánovi z Mathy ako generálnemu predstavenému rehole trinitárov opátstvo "San Tommaso in Formis" s veľkými nehnuteľnosťami. Ján použil iba časť daru priamo pre rehoľu; ostatné určil na prechodný útulok pre vykúpených zajatcov, ako aj na trvalý útulok pre chudobných a pútnikov.
V rímskom dome "S. Tommaso in Formis" prežil Ján posledné štyri roky života v modlitbe, sebazapieraní, dobročinnosti a v starostiach o rozširujúcu sa reholu. Zomrel 17. decembra 1213. Pochovali ho v kostole sv. Tomáša "in Formis".
Po čase trinitári opustili tento dom a kostol prevzal diecézny klérus. Bohoslužby sa tam konali iba vo sviatočné dni. Nevedno, či to pohlo v r. 1665 dvoch španielskych trinitárov, že tajne prenikli do kostola, ulúpili telesné pozostatky svojho zakladateľa a preniesli ich do Španielska. Tam ich uložili v kostole "bosých trinitárov". V 19. storočí po zrušení týchto rehoľníkov a po zrúcaní ich kostola ostatky sv. Jána z Mathy dali do opatery ženskej vetve trinitárov v Madride, kde sú doteraz.
Vďaka jeho prepojeniu s rehoľným rádom trinitárov sa stal známejším pod názvom Kostol sv. Trojice. Trojičný kostol bol postavený na mieste staršieho Kostola sv. Michala, ktorý obrancovia mesta dali zbúrať v roku 1529 spolu s osadou sv. Michala v čase tureckých vojen, aby mali lepší prehľad o útočiacich Turkoch. V roku 1717 začal rád trinitárov so stavbou nového kostola, ktorý bol vysvätený o desať rokov neskôr. Zároveň tento rád vybudoval vedľa kostola aj kláštor. V roku 1782 však cisár Jozef II. Projekt kostola odráža nové myslenie 18. storočia, čo sa prejavovalo vo funkcii a tvare barokových kostolov, podčiarkujúcich priestor a svetlo. Architektonický návrh Kostola trinitárov sa údajne inšpiroval Kostolom sv. Petra vo Viedni. Je možné, že architekt viedenského kostola k projektu nejakým spôsobom prispel. V kostole sa nachádza hlavný oltár a niekoľko bočných oltárov. Pozrite sa hore a ešte aj dnes tam uvidíte modro-červený kríž, symbol rádu trinitárov. Najvýznamnejším dielom nachádzajúcim sa v chráme je veľký oltárny obraz predstavujúci sv. Jána z Mathy a sv. Felixa z Valois - zakladateľov rádu trinitárov - ako vykupujú otrokov z tureckého zajatia. Autorom tohto veľdiela z roku 1745 je Franz Xaver Palkó. Je zaujímavé, že si umelec na obraz namaľoval svoju podobizeň. Oltár z oboch strán lemujú sochy sv. Agnesy (naľavo) a sv. Kataríny Alexandrijskej (napravo), ktoré sa pripisujú bavorskému sochárovi Johannovi Baptistovi Straubovi. Ďalej napravo od hlavného oltára vyčnieva umelecky prepracovaný oltár, ktorý vznikol roku 1736 na objednávku grófa Zičiho.
Text aj fotografie sme čerpali z knihy Tvadara Ortvaya Ulice a námestia Bratislavy/Ferdinandovo mesto, vydavateľstvo Marenčin PT.