Výklad žalmu 34: Vďaka Bohu za ochranu

Sväté písmo je zbierka kníh preložená najmenej do 3 384 jazykov, aspoň jej niektoré časti. Ak v ktoromkoľvek dejinnom období človek siahne po Knihe kníh, nachádza slová, ktoré nedávajú vždy priamu odpoveď na jeho pragmatické otázky, ale hovoria oveľa viac: učia pravej múdrosti a ceste. Nenechajú v ľahostajnosti nikoho, kto sa s ňou vážne zoznámi, vyrušujú, klopú na dvere srdca, nárokujú si na veľa, ale dávajú oveľa viac, ako požadujú.

V Biblii nachádzame aj jej sebapredstavenie. Orientuje našu pozornosť na hodnotu, krásu a silu Božieho slova. Sväté písmo na vyjadrenie seba samého používa symboly prevzaté z bežného života. Symbol sa tak stáva určitým spojivom, ktoré napomáha živšiemu kontaktu s tajomstvom slova a našou každodennosťou.

1. Žalm 34. má v našom ev. preklade Biblie nadpis: Vďaka Bohu za ochranu. Vo v. 1. obsahuje aj situačný údaj: „keď sa Dávid robil pomäteným pred Abímelechom, ktorý ho odohnal, takže odišiel.“ V 1. Samuelovej 21, 10 - 16 by sme sa dočítali, že išlo o gatského kráľa Achíša. Abímelech je titul filištínskych kráľov.

Pri 1S 21 ešte zostaňme. Z Gatu pochádzal Goliáš. Dávid je na úteku pre Saulom a prichádza do Goliášovho rodiska. Dokonca ozbrojený Goliášovým mečom. Gat bol mestský štát a služobníci filištínskeho kráľa hneď spoznali Dávida, ktorý viedol proti Filištíncom mnoho bojov. Obávaný bojovník Dávid sa im vydáva do rúk, no oni nejasajú. Z ich skôr slov cítiť obavu. Ani Dávidovi nie je všetko jedno. Reaguje zvláštnym spôsobom: náš preklad uvádza: robil sa pomäteným. Hebrejský originál však používa nepreložiteľnú slovnú hračku ukazujúcu, že Dávidova pomätenosť spočívala v tom, že v nepriateľskom prostredí medzi Filištíncami chválil Hospodina (oboje od hebr. koreňa h-l-l, z ktorého je aj liturgické zvolanie Hallelú-jáh). V cudzom prostredí, medzi Filištíncami, kde Hospodina nik neuznáva, Dávid vzdáva chválu Bohu. Také počínanie je v očiach sveta bláznovstvom. Pripomína to 1. Korintským 4, 10: „My sme blázni pre Krista“, či 1. Korintským 1, 18.21b.25.27: „Slovo o kríži je totiž bláznovstvom tým, čo hynú, ale nám, ktorí dosahujeme spasenie, je mocou Božou … zaľúbilo sa Bohu spasiť veriacich bláznovstvom kázania (o Kristovi) … Veď Božie bláznovstvo je múdrejšie ako ľudia.

2. Dávidovo počínanie je také neuveriteľné, že sa mu nik neodvážil ublížiť. Vyviazne z rúk nepriateľov. Táto konkrétna ťažká situácia z Dávidovho života je pri bohoslužobnom vďakyvzdaní zovšeobecnená pre podobné zložité chvíle, do ktorých sa dostane niekto z Božích verných. V. 2 - 4: Dávid nás vyzýva dobrorečiť Bohu - oslavovať Ho, lebo poznal Božiu pomoc vo svojom súžení. Hospodin ho vypočul.

Osobné svedectvo o Božom zachraňujúcom konaní je povzbudením aj pre ďalších: „4Zvelebujte so mnou Hospodina a spoločne vyvyšujme Jeho meno! Keď je ťažko, zvyknú sa obrátiť na Boha - modlia sa aj tí, ktorí to bežne nerobia. Nič proti tomu. No menej časté je, čo robí Dávid. Keď Pán Boh vypočul jeho modlitbu (v. 5), nezabudne na Boha, ale chváli Ho a pozýva k oslave Hospodina aj ďalších. Sľubuje, že neprestane chváliť Hospodina (v. 3. (V. 2) „… nech je chvála o Ňom (Hospodinovi) neprestajne v mojich ústach.“

Radi sa pochválime svojim výkonmi, skutkami, úspechmi. Dávid sa však chváli Hospodinom. A nabáda k tomu aj ďalších. Spoločná modlitba a oslava Boha má veľké zasľúbenie: „Ak sa dvaja z vás dohodnú na niečom na zemi, že budú prosiť o to, dostane sa im toho od môjho Otca, ktorý je v nebesiach. Lebo kde sa dvaja alebo traja zhromaždili v mojom mene, tam som medzi nimi“ (Mt 18, 19 - 20).

4. Pán Boh nie je závislý na našej vďačnosti, no naše modlitby, dobrorečenie, oslava Hospodina, sú odpoveďou na Božiu prajnosť. Keď neďakujeme, naša duša je podvyživená (rabín Harold S. Kushner). Dobrorečenie (hebr. beracha) zahŕňa veľkú šírku „dobrého hovorenia o Bohu“. Patrí k nemu úžas nad pozornosťou Darcu a Jeho štedrosťou, uznanie, že sa nám od Neho dostáva nezaslúženej starostlivosti. V dobrorečení je aj obdiv, chvála, oslava, vďačnosť, ocenenie Božích činov, ďakovanie i vyznanie jedinečnosti Hospodina. Dobrorečenie nás uvádza do správneho vzťahu k Bohu, k ľuďom, veciam, svetu, práci.

5. (V. 5 - 11) O svojom súžení Dávid hovorí len krátko. Pripomína, čo ho desilo, no od seba presmerováva zrak na Hospodina: „vyslyšal ma i vytrhol ma zo všetkých mojich hrôz.“ Vyzýva aj ďalších, k životu v bázni pred Hospodinom. K tomu, aby aj oni upierali pohľad viery na Boha. Dávi nabáda, povzbudzuje k ochutnávke Božej dobroty a priazne - ako k prijímaniu denného pokrmu: „9 Okúste a spoznajte, že dobrý je Hospodin! Blahoslavený je muž, čo dúfa v Neho!“ Tieto slová spievala cirkev už v dávnych časoch počas prisluhovania Večere Pánovej. Správne rozpoznala, že tajomstvo viery, ktoré je skryté v tom, čo sa deje pri Pánovom stole, nie je čosi, na čo sa prizeráme, ale hostina Božej lásky, ktorú smieme zažívať tým, že jeme chlieb a pijeme víno z Pánovho stola.

Bezverec, filozof Bertrand Russel, na otázku, čo by povedal Bohu, keby predsa len existoval, odpovedal: „Pane, neposkytli ste nám dostatok dôkazov.“ Boh dôkazy o sebe neposkytuje. Žiada vieru (Žid 11,6a). A my, Jeho cirkev, pozývame k viere, k osobnej skúsenosti s Bohom, s Pánom Ježišom Kristom. Starozmluvne povedané: „Okúste a spoznajte, že dobrý je Hospodin!“ Alebo novozmluvne (slovami Filipa nedôverčivému Natanaelovi): „Poď a pozri“ („Poď a presvedč sa“) - J 1, 46. Božia dobrota sa dá ochutnať ako jedlo. Bez vlastnej skúsenosti, nemáme vieru schopnú zvestovať Božie skutky a milosrdenstvo.

6. Naozaj? Veď aj veriacim a nedostáva toľko vecí. Niekomu chýba zdravie, inému manžel/ka, deti, ďalšiemu peniaze, atď. Božie zasľúbenie (v. 10) nie je „bianco poukážka“ na to, že budeme mať všetko. Je to Dávidova skúsenosť s Božou dobrotivosťou: kedykoľvek v núdzi volá k Hospodinovi, dostáva odpoveď, hoci niekedy inú, ako si predstavuje. S Bohom nemáme nedostatku!

(V. 7. (V. 13 - 15) Už jazykom môžeme spôsobiť mnoho zla (Jk 3, 5 - 12, Mt 12, 36). Preto každý počuj: „Chráň si jazyk pred zlým a svoje pery od lživých rečí; odstúp od zlého a rob dobre, hľadaj pokoj a snaž sa oň!“ Nužm nie je to ľahké, veď zlo má priam magnetickú príťažlivosť. Už len nevypnúť pri počúvaní týchto výziev, chce silu, energiu na premáhanie vlastnej nedotklivosti či vnútorného odporu. Oveľa ľahšie je prepnúť do režimu: To nie je pre mňa, ale pre druhých…

Konať dobro znamená žiť podľa Božieho slova. Snažiť sa o pokoj v biblickom hebrejskom myslení znamená usilovať sa o harmonické vzťahy s Bohom i ľuďmi. Pán Ježiš blahoslaví, tých ktorí tvoria pokoj (Mt 5, 9), nerozvracajú Boží pokoj tvrdými slovami, vyvolávaním nenávisti a nepriateľstva medzi ľuďmi. Usilovať sa o pokoj chce mnoho sebazaprenia a driny, ktorá v tejto časnosti neskončí.

Dávid hrá na harfe

8. (V. 20): „Mnoho bied má spravodlivý, lež zo všetkých ho vytrhuje Hospodin.“ Písmo sv. nesľubuje tým, ktorí berú Boha vážne, že nespoznajú skúšky, ťažkosti a trápenia, ale uisťuje, že Pán Boh nás v nich neponechá samých, bez pomoci. Ani spravodlivý, Bohu verný človek nežije v ideálnych podmienkach. Nie je ušetrený mnohých bied, no vždy smie mať istotu Božej blízkosti a pomoci. Toho, že Boh ho zo súžení vytrhne. Možno nie hneď, lebo Pán Boh nás skúškami prečisťuje ako ohňom sprobované zlato, aby sme zreli a rástli vo viere, láske a nádeji. Aj keby nás z biedy nevytrhol hneď, určite tak spraví v pravom čase.

(V. 2): Dávid nás učí vyznávať: „Dobrorečiť budem Hospodinovi v každom čase, nech je chvála o Ňom neprestajne v mojich ústach.“ V každom čase - to je výzva Bohu dobrorečiť, svojimi životmi Ho osláviť, aj keď nás stretne niečo zlé (por. Jób 1, 21, 2, 10). Nie preto, že by sme vyhľadávali utrpenie a tešili sa z neho, ale navzdory trápeniu neochvejne dúfame v Boha, v Jeho zachraňujúcu moc, v Jeho prítomnosť. A napokon aj v plnosť Božieho kráľovstva. Nespočetne ráz krajšieho, ako tento časný svet (1Kor. Keď sa pravidelne hýbeme, používame svoje svaly, nestrácame ich. Získavame pružnosť a silu.

9. Čo symbolizujú nezlomené kosti? (V. 21): „Ochráni všetky jeho kosti, ani jedna z nich nebude zlámaná.“ V staroveku vládla predstava, že kto mal neporušené kosti, mohol povstať v novej životnej sile. Zrejme aj s tým súvisí fakt, že Židia zásadne nerušia svoje citoríny, uchovávajú kosti v hroboch po celé generácie. Zničenie či spálenie kostí sa pokladalo za trest, nešťastie (por. Ámos 2, 1: „Takto vraví Hospodin: Pre tri priestupky Moábu - ba pre štyri - to neodvrátim, pretože spálil na vápno kosti edómskeho kráľa.“) Ani kosti Pána Ježiša neboli zlomené (J 19,33.36). Zachovanie kostí je v 34. žalme predzvesťou, že Pán Boh uskutoční svoj zámer so svojimi vernými, aj navzdory pominuteľnosti ľudského pozemského života.

O konečnej spáse Božích služobníkov uisťuje aj v. 23: „Hospodin vykúpi dušu svojich sluhov a z tých, čo v Neho dúfajú.“ To je nádej, ktorú si d Dávidom smieme vo viere privlastniť.

Symbolika ohňa vztiahnutá na Božie slovo poukazuje na jeho úlohu svetla, tepla a očisťovania. Slovo osvetľuje, ako to priamo vyjadruje žalm: „Tvoje slovo je svetlo pre moje nohy a pochodeň na mojich chodníkoch” (Ž 119, 105). Staroveký človek bol závislejší od svetla ako my dnes, keď si dokážeme vyrobiť umelé osvetlenie. Striedanie dňa a noci určovalo rytmus života, práce i odpočinku výraznejšie. Pripomína to aj evanjeliový text: „Ide noc, keď nik nebude môcť pracovať” (Jn 9, 4).

Slovo aj očisťuje, ako to pripomína Jánovo evanjelium: „Vy ste už čistí pre slovo, ktoré som vám povedal“ (Jn 15, 3). Zdá sa, akoby boli tieto slová ozvenou jedného verša žalmu o Pánovom slove, ktoré udržuje v čistote: „Ako sa mladík na svojej ceste udrží čistým?

„Lebo živé je Božie slovo, účinnejšie a ostrejšie ako každý dvojsečný meč“ (Hebr 4, 12). Toto slovo sa prirovnáva k schopnosti meča presne oddeliť od seba aj pevne spojené časti celku. Okrem toho často potrebujeme rozlíšiť, aké city nami hýbu, identifikovať podnety, ktoré nás pobádajú k istému konaniu, a buď ich nasledovať, alebo nechať jednoducho odísť. Boh vidí do hlbín nášho srdca lepšie ako my sami, pozná nás a vie o nás všetko (porov. Ž 139). Tento „meč“ nám tak môže pomôcť vyhrať rôzne bitky, ktoré sa uskutočňujú na neviditeľnom bojisku nášho najhlbšieho vnútra. Niekedy je to slovo, ktoré usvedčuje, inokedy potvrdzuje naše intuície, alebo nabáda k zmene smeru, k obráteniu.

Kniha múdrosti obracia pozornosť čitateľa na liečivú silu Božieho slova, prináša vyjadrenia o tom, že Pánovo slovo lieči všetko, na rozdiel od iných prostriedkov, ktoré sú obmedzené (porov. Múd 16, 12). Žalm opisuje zásahy Boha v prospech núdznych a pripomína, že Boh na ich volanie poslal slovo a uzdravil ich (porov. Ž 107, 20). Ježiš v evanjeliách sprevádza uzdravenia a oslobodenia slovom, obracia sa na Otca (porov. Mk 7, 34), prikazuje chorobe alebo zlým duchom a je zrejmé, že jeho slovo malo moc (porov.

Uzdravenie chorých

Božie slovo sa v podobenstve o rozsievačovi prirovnáva k semenu, ktoré potrebuje rozsievača a dobrú pôdu, aby prinieslo úrodu (porov. Lk 8, 4 - 11). Úloha rozsievača spočíva v rozosievaní semena. To, či slovo vyrastie a prinesie úrodu alebo ustrnie, závisí od pripravenosti srdca. Pre semeno je príznačné, že je malé, kým rastlina, ktorá z neho vyrastie, môže nadobúdať veľké rozmery, ako je to v podobenstve o horčičnom zrnku (porov. Mt 13, 31 - 32). Semená rastú, tak ako rastú Božie slová s tým, kto ich počúva (porov. sv. Ako sa v nás Božie slovo zakoreňuje a rastie, pomáha rásť a rozvíjať sa aj našej osobnosti.

„Či nie je moje slovo ako oheň - hovorí Pán, a ako kladivo, ktoré drví skalu?“ (Jer 23, 29). Pravý prorok oznamuje Božie slová, a nie ľudské, ani svoje vízie, a práve preto má jeho slovo silu a účinnosť, nie ako slová falošných prorokov. Obraz padajúceho dažďa a snehu odkazuje na účinnosť slova. Podobne ako dážď a sneh osviežujú zem a prebúdzajú život, tak je to aj so slovom, ktoré má schopnosť samo zo seba prinavrátiť život vyprahnutej pôde srdca.

„Nielen z chleba žije človek, ale z každého slova, ktoré vychádza z Božích úst“ (Mt 4, 4; porov. Dt 8, 3). „Syn človeka, zjedz, čo máš poruke, zjedz tento zvitok, potom choď a hovor k domu Izraela!“ (Ez 3, 1). „Šiel som k anjelovi a povedal som mu, aby mi dal knižku. On mi odpovedal: ,Vezmi si ju a zjedz ju!

Božie slovo má podľa týchto odporúčaní preniknúť až do srdca človeka, byť asimilované, poskytnúť silu a dať schopnosť prehovoriť k iným. Božie slovo sa prirovnáva k viacerým nápojom: k mlieku, vode a vínu. O hostine s vínom, ktorú pripravila Múdrosť, sa dočítame v Knihe prísloví: „Poďte (a) jedzte z môjho pokrmu a pite z vína, čo som namiešala!

Božie slovo prináša úplne odlišné opojenie, ako je opojenie vínom. Od pochabosti vedie k rozvážnosti a k životu. Písmo obsahuje veľa bohatstva a vysvetlení svojej podstaty. Nedajme sa odradiť, ak na prvý raz veľa nepochopíme.

„Smädný má radosť, keď pije, a nesmúti, že nemôže prameň vyčerpať. Prameň má premôcť tvoj smäd, a nie smäd prameň, lebo ak sa tvoj smäd uhasí bez toho, že by sa prameň vyčerpal, budeš sa z neho môcť zasa napiť, keď budeš smädný. Nevyčerpateľnosť tohto prameňa a náš smäd po Božom slove sa dennodenne stretávajú a vzájomne sa potrebujú.

Nasledujúci text je samotný žalm 34:

tags: #svate #pismo #zalm #34