Ikony s tvárami svätých sú spojovacím článkom a sprievodcom medzi svetským životom a duchovným svetom.
V našom obchode pri dopĺňaní domáceho ikonostasu alebo pri rozhodovaní o kúpe prvej peknej ikony do domácnosti určite nájdete to, čo potrebujete.
Význam a Symbolika Ikony Ježiša s Tŕňovou Korunou
Ikona Ježiša s Tŕňovou Korunou predstavuje Kristovu obetu a utrpenie, ktoré znášal počas svojej cesty na Golgotu. Táto ikona je hlbokým vyjadrením Božej lásky k ľudstvu, ktorá sa prejavila vo vykúpení hriechov cez Kristovu smrť a zmŕtvychvstanie.
Ježiš je zobrazený s tŕňovou korunou na hlave. Jeho výraz odráža utrpenie, pokoru a súcit. Koruna je zobrazená realisticky, s ostrými tŕňmi, ktoré prenikajú do pokožky hlavy. Ježiš je často zobrazený v purpurovom plášti, ktorý mu vojaci obliekli ako výsmešný symbol kráľovskej moci.
Tŕne symbolizujú hriechy ľudstva, ktoré Ježiš dobrovoľne niesol. Ikona pripomína, že Ježiš znášal utrpenie a smrť za hriechy celého ľudstva.
Ikona Ježiša s Tŕňovou Korunou je výzvou k hlbokému rozjímaniu o tajomstve spásy. Pripomína, že Božia láska je nekonečná a že Kristus je ochotný niesť bremeno ľudských hriechov.
Pri zostavovaní domáceho ikonostasu je najlepšie zvoliť ikony v drevených rámcoch. Táto tradícia rámovania sa zachováva už od dávnych čias a je nielen ochranou svätosti, ale aj akýmsi znakom úcty k svätým tváram. Krásne, pevné, intenzívne hnedé rámce z prírodného dreva sú ideálnym riešením pre rámovanie ikony. Poskytujú spoľahlivý základ, ochranu a dodávajú dielu ušľachtilý vzhľad.
Harmonicky a elegantne vyzerá kontrast: ikona, ktorá je vykonaná na kovovom základe striebornej farby, so zlatistými vložkami a niekoľkými hnedými akcentmi v zobrazeniach, začne hrať jasnými odleskami v rámovaní hnedého rámu z dreva. Výborne zapadne do akéhokoľvek interiéru a skrášli ho.
Svätosť môžete umiestniť na stenu - na tento účel má rám otvor, alebo ju postaviť na policu pomocou špeciálneho podstavca.
Vera Effigies: Hľadanie Pravej Podoby
Za závesom tejto slovnej hračky sa skrýva veľa utrpenia a ešte viac lásky. Aby láska dala našej tvári ten správny tvar, zadívajme sa do tváre Muža bolesti, ktorý per crucem redemit mundum.
Prvým oknom do duše tohto obrazu je nápis Vera effigies sacri vultus Domini nostri Jesu Christi quae Romae in Sacrosancta Basilica S. Petri religiosissime asservatur et colitur. Po slovensky: Pravá podoba svätej tváre nášho Pána Ježiša Krista, ktorá sa s najväčšou zbožnosťou uchováva a s úctou opatruje v Ríme v Svätosvätej Bazilike svätého Petra.
V latinskom feminíne effigies je obsiahnutá myšlienka exaktnej podobnosti. Effingo znamená napodobňovať aj utierať sklo. Dávať podobu podobe. Leštím v zrkadle svoj vlastný obraz. Odraz v zrkadle však nie je falzifikátom (ktorému chýba sila originálu) ani bezduchou strojovou kópiou (jednou z tisíc, ktoré sa podobajú ako vajce vajcu).
Keď termín effigies čítame ako fúziu ex a fingo, pochopíme, že pravý obraz má byť vizuálnym odtlačkom pravdy. Stopou pravdy, ktorá nesie všetky vlastnosti nohy Majstra. Pravda sa oddeľuje od lži ako olej od vody v jedinom pohári života.
Vera effigies sacri vultus nie je akousi reprodukciou ani výtvarným vyjadrením fyziognomických čŕt Spasiteľa, ktoré na Kristovej tvári hľadá moderná veda s lupou pýchy. Jedno z vysvetlení nám ponúka substantívum vultus. Bežný preklad tvár nasiakne novým odtieňom, keď sa dáva do súvisu s gótskym wulthus. Starogermánske slovo filológia už rozlúštila, znamená sláva. To znásobuje archaickú múdrosť, podľa ktorej sa Kristova sláva zrkadlí v tvárach svätých a sama tvár Syna človeka nesie pečať Otcovej slávy.
Imago animi vultus est. Ani Cicerónovi neuniklo, že tvár je obrazom duše. Vultus Domini rozpráva nesmrteľný príbeh o múdrosti utrpenia a veľkosti nádeje. Príbeh, ktorý načrtneme v nasledujúcich riadkoch.
Obraz nevytvorený ľudskou rukou, v gréckej terminológii ἀχειροποίητος, sa objavil na šatke svätej Veroniky po tom, čo ňou zotrela krv bolesti z Božej tváre doráňanej našimi hriechmi - dlhmi voči Božej láske (formulácia dimitte nobis debita nostra v Otčenáši doslova značí odpusť nám naše dlhy, nie viny). Svätá Veronika je patrónkou fotografov. Grécky základ slova fotografia predsa nie je ničím iným, než maľovaním svetlom.
Pokiaľ vera effigies nie je Veronikinou šatkou, čím teda je? Hypotéza, ktorá v tejto tkanine vidí (rukou človeka nestvorenú) Kristovu tvár z dvora mezopotámskeho kráľa Abgara nepatrí do myšlienkového koša.
Apokryfná korešpondencia medzi toparchom Abgarom (z vlastného mena sa neskôr stal kráľovský titul), vládcom mezopotámskej Osroéné, a Ježišom Kristom, sa na Východe tešila veľkej obľube. Panovník sa dopočul o Kristových divoch a prostredníctvom posla Ananiáša mu doručil list s prosbou o uzdravenie. Abgar z mesta Edessa uznal Ježišovu Božiu moc, hoci Ho nikdy osobne nestretol. Ježiš mu odpovedal prísľubom, že po naplnení svojho pozemského poslania pošle do Osroéné jedného zo svojich učeníkov, aby tam hlásal vieru a liečil neduhy v mene Najvyššieho. Spasiteľ venoval Abgarovi odtlačok svojej velebnej tváre na kúsku šatky.
Všimnime si, že Božia tvár na kuse látky plní v tomto príbehu funkciu právneho dokumentu. Je skutočnou zmluvou, spečatením (prí)sľubu príchodu, ktorý Boží Syn dal pohanskému kráľovi vzdialeného orientálneho mesta. Abgar mal tento obraz vo veľkej úcte.
Po Kristovom nanebovstúpení prišiel do zeme Osroénov apoštol Tadeáš, jeden zo Sedemdesiatich, a zvesť o ňom sa dostala až do kráľových uší. Vládca, ktorému v srdci už dávno klíčilo semeno viery, prijal Tadeáša so všetkými poctami a Boh navštívil jeho zem.
Rozprávanie o tajomnej Kristovej tvári z Edessy prekračuje rámec historickej reality, oči viery však dokážu čítať aj za riadkami kroník (často aj medzi nimi).
Kresťanský Východ vo svojej senzibilite voči ikonám nikdy nezhasol sviecu pred Kristovou tvárou. Západným svetom však hýbali odlišné teologické impulzy.
Za renesanciu úcty ku Kristovej tvári môže nenápadná karmelitánska rehoľníčka, ktorá v turbulentnom 19. storočí nebojácne počúvala Pánov hlas aj cez hradbu zákazu svojho arcibiskupa: sestra Mária od svätého Petra. Nemala na ružiach ustlané - a ak áno, tak iba na tŕňoch ruží.
Spiritualita sestry Márie poznačená takmer byzantskou veneráciou Božej tváre bola pre latinskú Cirkev jej doby nóvum. Je vari možné, aby Cirkev v priebehu dejín na niečo zabudla?
Vatikánske sudarium svätej Veroniky (alebo Abgarov vultus Christi z Edessy) boli dlhodobo považované za artefakty (takmer) rozprávkové. Nik netušil, že len pár mesiacov po smrti apoštolky Božej tváre Márie od svätého Petra bude tento „mŕtvy“ kus látky hrať vo Vatikáne prvé husle.
Sestra Mária sa nedožila cirkevného schválenia pobožnosti k svätej tvári, ktorú zostavila na základe zjavení a pokynov od Pána Ježiša. Rehoľníčkina spriaznená duša, hlboko veriaci právnik Leo Dupont, požiadal biskupa v Tours, aby udelil imprimatur na modlitby a vízie zostavené horlivou karmelitánkou, ale bol odmietnutý.
Právnik a karmelitánska sestra nezaradili spiatočku pri prvej prekážke a spoločne zostavili malú brožúrku. Arcibiskup povolil vytlačiť skromný náklad päťdesiat kusov, no skupina odporcov tohto diela očiernila sestru Máriu pred hierarchom a biskup napokon uveril démonovi kritiky a nedôvery…
Mníške to počas jej života predpovedal sám Spasiteľ. Dovolil diablovi zahryznúť sa do diamantu lásky (a vylámať si na ňom zuby), aby vyskúšal dôveru svojich služobníkov usque ad mortem.
Pontifex (nezávisle od zjavení sestry Márie) prikázal, aby sa v Ríme konali odprosujúce modlitby za rúhanie (nielen) politických elít voči sakralite pápežského štátu. Pápež nechal v rámci modlitieb vystaviť k verejnej úcte relikviu Veronikinej šatky. Tá namiesto zbožne sklopeného zraku vyvolávala už len úškľabky neviery. Plátno bolo sčernané natoľko, že na ňom nebolo nič vidieť, navyše bolo prekryté ďalšou tkaninou.
Podľa dobových protokolov došlo k nezvyčajnému javu: tvár Krista, ktorá sa na toľko spochybňovanej relikvii už nedala rozoznať, začala žiariť, povedané slovníkom byzantskej mystiky, nestvoreným Božím svetlom. Tým tichým svetlom (Lumen hilare), o ktorom byzantský Východ spieva na každej večierni. Nadprirodzená svetelná expozícia obrazu, starého takmer dve tisícročia, trvala tri hodiny.
Svätá stolica na pamiatku tejto udalosti každoročne dávala zhotoviť niekoľko desiatok relikvií tretej triedy (ich presný počet nie je známy) ako znak osobitnej oddanosti k Najsvätejšej tvári. Každé z ľanových plátien bolo posvätené a priložené k vatikánskemu sudariu. Obraz prezentovaný na litografiách, ktoré vznikali od polovice 19. do začiatku 20. storočia, štýlovo výrazne korešponduje s mandylionom kráľa Abgara z Edessy a s východnou ikonografiou vôbec.
Starobylosť obrazu na šatke, jeho rímske dejiny a spojenie s výtvarnou tradíciou kresťanského Východu robia z tejto ľudskou rukou nestvorenej latinskej ikony vzácny most medzi východnou orthodoxiou a katolicizmom.
Právnik Leo Dupont neprestal veriť v autenticitu zjavení karmelitánky Márie a dožil sa rímskych udalostí z roku 1849. Zavesil si do pracovne jednu z vatikánskych terciárnych relikvií Vera effigies a zapálil pred ňou olejovú lampu podľa byzantského vzoru. Dupont sa pred obrazom pravidelne modlieval modlitby zostavené sestrou Máriou.
Kancelária Lea Duponta sa Deo volente zmenila zo sídla paragrafov na sídlo modlitby a stredisko rímskokatolíckej úcty coram vultu Dei.
Právnik Dupont zomrel v povesti svätosti v roku 1876 a pápež Pius XII. ho prehlásil za ctihodného. Vzhľadom na počet zázrakov je Dupont považovaný za jedného z najplodnejších divotvorcov v rímskokatolíckom milieu.
Nezmyselný byrokratický zákaz šírenia úcty ku Kristovej tvári, cudzí duchu katolicity Cirkvi, formálne zrušil nový arcibiskup v Tours v deň, kedy Leo Dupont ležal na smrteľnej posteli.
Tvár ako Zrkadlo Duše
Aby sme pochopili význam tváre v duchovnom kontexte, je potrebné urobiť exkurz o tom, kto je človek a čo znamená tvár. V čom spočíva veľkosť človeka? Človek je stvorený na Boží obraz a Božiu podobu (Gn 1, 26 - 27). To je pravá „prirodzenosť“ človeka - prirodzenosť zbožstvenej bytosti.
„obraz neviditeľného Boha, prvorodený zo všetkého stvorenia“ (Kol 1,15). otcovia kresťanského staroveku: sv. Bazil Veľký a sv. dali osobe atribúty jedinečnosti a vzťahovosti.
Ježišova tvár v predstavách umelcov nie je a nikdy nebude jednotná, mení sa v čase. Boh nám nezjavil svoju tvár, ale učí nás, ako máme žiť, aby sme jeho tvár uvideli vo večnosti. Svätý Pavol hovorí v liste Korinťanom, že teraz ho vidíme nejasne, akoby v zrkadle, no potom, vo večnosti, budeme hľadieť priamo na jeho tvár.
Kristova Tvár v Umení
Božského do ľudského sveta je kvalitatívne nový v osobe Krista. „Slovo sa telom stalo, a prebývalo medzi nami“ (Jn1,14). o ňom priniesol zvesť (Jn 1,18). odlesk Božej slávy, výraz jeho podstaty (Hebr 1,3). „osvietenie poznania Božej slávy v tvári Ježiša Krista“ (2 Kor 4,6).
Vždy ma fascinovalo, že jedna a tá istá postava - Ježiš z Nazareta - má v umení toľko rôznych tvárí. Keď maľujem jeho tvár podľa Turínskeho plátna, často si predstavujem celé to putovanie: od tajomných symbolov v katakombách, cez prísne byzantské ikony, po dramatické výrazy neskorších maliarov.
- Rané kresťanstvo (2.-4. storočie): Najstaršie kresby v rímskych katakombách často neukazujú priamo Krista. Radšej využívajú symboly: rybu, monogram Chi-Rho alebo Dobrého pastiera. Tieto znaky poskytovali istú intimitu, keď bolo kresťanstvo prenasledované.
- Byzantské obdobie (4.-15. storočie): Byzantské ikony zdôrazňovali božskú autoritu Krista. Obraz Christ Pantocrator predstavuje Krista polopostavou s Evanjeliom v ľavej ruke a gestom požehnania pravou. Prísny, geometrický výraz, nimb s krížom - všetko má ukázať večnú moc.
- Gotika: Gotické katedrály zobrazovali Krista ako kráľa alebo súdcu sveta. Oltáre a vitráže často merali niekoľko metrov a mali vzbudzovať úctu a obdiv.
- Renesancia (14.-16. storočie): Maliari ako Giotto, Leonardo da Vinci a Michelangelo začali zobrazovať Krista realistickejšie. Tvár nadobudla emóciu, telo sa stalo hmatateľné a priestory realistické.
- Barok a romantizmus (17.-19. storočie): Caravaggio, Rubens či Rembrandt využívali svetlo a tieň, dramatické kompozície a výrazy, aby divák cítil príbeh a emocionálnu intenzitu.
- Moderné a súčasné umenie (20.-21. storočie): Chagall, Dalí alebo Rouault experimentovali s formou, farbou a perspektívou. Kristus nadobúdal rôzne podoby podľa kultúry a kontextu.
Ikona Kristus Pantokrátor
Ikona Pantokrátor, alebo Ikona Kristus Pantokrátor je v kresťanskej ikonografii najčastejšie zobrazenie Ježiša Krista z christologického cyklu. Prevažne vo východnej cirkvi predstavuje aj teologický koncept alebo titul Boha, ktorý sa vzťahuje na Ježiša Krista ako víťazného Pána a univerzálneho vládcu. Termín Pantokrator je grécke označenie pre vládcu/udržiavateľa sveta a vesmíru.
Tento text svätého Pavla, ktorý poslúžil obrancom svätých ikon ako hlavný argument v boji proti ich odporcom v období ikonoborectva, je akoby odkazom ikony Pantokratora, poukazujúc na epifániu (zjavenie) nadzmyslového Boha, ktorý prijal tvár podobnú našej. Od Neho plne závisí všetko, čo jestvuje tak vo svete pozemskom, ako aj nebeskom, lebo ako píše svätý apoštol a evanjelista Ján „všetko povstalo skrze neho a bez neho nepovstalo nič...“ (Jn 1,3) Teda Kristus je stvoriteľom sveta spolu s Otcom a Svätým Duchom a toto ponímanie stvorenia je aj pôvodom gréckeho pomenovania Παντοκράτωρ, cirkevnoslovensky Всєдєржитєлъ - Vševládca.
Ikona Krista Pantokratora (Vševládcu), ktorá predtým, než bola umiestnená na ikonostase, sa nachádzala ako mozaika v centrálnej kupole chrámu, aby sa poukázalo na vládu Krista, ako na Vládcu neba i zeme. Túto skutočnosť zreteľne dokumentuje mozaika Krista Pantokratora z 11. storočia, nachádzajúca sa v kupole gréckeho chrámu v Daphni, kde má Kristus prísny, výhražný výzor, stáva sa Vládcom vesmíru, ktorý príde súdiť živých i mŕtvych. V ľavej ruke má zatvorenú knihu s pravidlami nebeského života, pričom žehná pravicou. Na ikonách, kde je kniha otvorená, sú najčastejšími citátmi: Mt 7,1-2; Jn 8,12; Jn 11,25-26.
Na prelome 14. a 15. storočia stráca Pantokrator svoj hrozivý výraz a s tvárou vyžarujúcou určitú dobrotu, sa díva na veriacich zhromaždených v chráme. Táto zmena je ešte výraznejšia na ikonách, kde sa pridávajú nápisy ako „Spasiteľ duší“, „Darca života“, „Milosrdný“, „Božia múdrosť“... a nakoniec aj samotné citáty evanjelia v knihe, ktorú drží Ježiš v ľavej ruke hovoria o Božej láske: Mt 11,29; Mt 25,34; Jn 10,9; Jn 13,34.
Ikona Krista Pantokratora je jedným z hlavných typov ikonografie Krista, siahajúcej do Byzancie obdobia okolo 4. až 6. storočia. Najstaršia zachovaná ikona zobrazujúca Krista po pás, pochádza zo 6. storočia a nachádza sa v Kláštore svätej Kataríny na Sinaji. Neskôr sa objavujú ikony zobrazujúce Krista v celej postave, či už sediaceho na tróne, alebo stojaceho.
Charakteristickou črtou ikon Krista Pantokratora je zobrazenie buď po ramená, alebo po pás, či v celej postave, so žehnajúcou pravicou a v ľavici držiac niekedy otvorenú, alebo zatvorenú knihu, avšak zriedkavo sa zobrazuje aj so zvitkom v ruke. Hlava Krista je ovenčená svätožiarou (nimbom), v ktorom je zobrazený kríž, pripomínajúci Jeho obetu na kríži. V kríži sú napísané tri grécke litery „ό ώ ν“ „Som, Ktorý Som“, ktoré sa pri zobrazovaní Krista stotožňujú s menom Jahve v Starom zákone, ktorý sa zjavil Mojžišovi v horiacom kríku na Sinaji. Vychádzajúc z tohto popisu je Kristus Bohom zmluvy tak, ako Jahve v Starom zákone.
Čo sa týka odevu Krista Pantokratora jeho vrchný odev je nazvaný himation a spodný chitón. Himation je vrchný plášť Krista modrej farby, spodný odev chitón (tunika) je červenej, niekedy tmavočervenej farby. Spojenie týchto dvoch odevov modrého a červeného je symbolom zjednotenia dvoch prirodzeností Krista, tak Božskej, ako aj ľudskej. Červená farba v Byzancii bola symbolom božskosti a modrá ľudskosti. Pravé plece chitónu je u Krista zdobené tzv. clavom, čo je vlastne našitý zvislý pruh látky zlatistej farby, ktorý bol symbolom vzájomnej odlišnosti rímskych panovníkov. V ikonografii Krista je clavus - symbolom čistoty a dokonalosti ľudskej prirodzenosti Krista a taktiež aj znakom Mesiášskeho poslania Spasiteľa.
Kniha, ktorú Kristus Pantokrator drží v ľavej ruke, ako už bolo vyššie uvedené, môže byť zobrazená tak v podobe zvitku, ako aj v podobe kódexu, t. j. knihy zviazaných listov, či už otvorenej, alebo zatvorenej. Samotná kniha však nie je iba poukázaním na Radostnú zvesť Evanjelia a učenie Krista na zemi, ale ikonografický zmysel zobrazenej knihy je podstatne širší a obsahuje viac významov. Kniha v ruke Krista je Knihou Života, v ktorej sú zapísané mená spasených; je tiež knihou, o ktorej sa zmieňuje vo svojom Zjavení svätý apoštol a evanjelista Ján, knihou zapečatenou siedmimi pečaťami, ako o tom svedčí tak Nový, ako aj Starý zákon. (porov. Ex 32,32-33; Zjv 5,1-8) A nakoniec je kniha aj symbolom samotného Evanjelia, s novozákonnými citátmi zo Svätého písma.
Usporiadanie prstov žehnajúcej pravice Krista nie je náhodné, ale má svoju symboliku a význam. Prsty vytvárajú monogram Ježiša Krista - IC XC ; cirkevnoslovansky Іисусь Христось, grécky Ιησούς Χριστός - Ježiš Kristus. Vystretý ukazovák naznačuje písmeno I, tretí prst (prostredník) svojim miernym ohybom vytvára písmeno C, palec prekrížený so štvrtým prstom (prstenníkom) vytvára X a posledný piaty (malíček) tvorí svojím ohybom C. Tento monogram Ježiša Krista sa na jeho ikonách nachádza buď v hornej časti v rohoch, alebo po stranách hlavy Spasiteľa.
Ikona zobrazuje Krista po pás, s pozdvihnutou žehnajúcou pravicou, uprostred hrude. Ľavicou si Spasiteľ z boku pridržiava otvorený Evanjeliár s cirkevnoslovanským textom: „Poďte ku mne všetci, ktorí sa namáhate a ste preťažení, a ja vás posilním. Vezmite na seba moje jarmo a učte sa odo mňa, lebo som tichý a pokorný...“