Biblia, pochádzajúca z hebrejskej literatúry z 1. tisícročia pred Kr., sa delí na dve hlavné časti:
Starý zákon a
Nový zákon (stará a nová zmluva). Je to kniha umelecká, náboženská, historická a doktrinálna, považovaná za neomylné, nezvratné a večné dielo. Biblia je najčítanejším, najinterpretovanejším a najprekladanejším dielom svetovej literatúry.
Starý zákon
V židovstve je Starý zákon známy ako
Tóra, čo v preklade znamená "zákon". Obsahuje zákony, prorokov a sväté písma. Kresťania prevzali Starý zákon ako prvú časť Biblie. Názvy Starý a Nový zákon sú kresťanského pôvodu.
Nový zákon
Nový zákon je kresťanská zbierka biblických kníh. Novozákonné spisy vznikli v druhej polovici 1. storočia po Kr. Obsahuje:* Historické spisy: 4 evanjeliá (podľa svätých Matúša, Marka, Lukáša a Jána) a Skutky apoštolov.* Poučné spisy: 14 listov sv. Pavla, List sv. Júdu Tadea, Listy sv. Petra, 3 listy sv. Jána Evanjelistu a List sv. Jakuba.* Prorocké spisy: spis Zjavenie sv. Jána čiže Apokalypsa.Evanjeliá sa chápu ako pôvodný historický prameň Ježišovho života a učenia. Kresťanská tradícia prevzala Starý zákon do svojho súboru Písma svätého v gréckom, latinskom i staroslovienskom preklade. Nový zákon bol pôvodne napísaný v gréčtine. Najstarší starosloviensky preklad pochádza od sv. Cyrila a Metoda.
Dejiny prekladu Biblie, Dr. Donald Brake
Vplyv Biblie
Myšlienkový svet Biblie, jej poetika, alegorické a tematické postupy dodnes ovplyvňujú duchovný a literárny vývoj. Od stredoveku sa vplyv Biblie prejavoval dvojakým spôsobom:1. O nepôvodné biblické texty sa opierala na jednej strane hagiografia (skúmanie života svätých).2. Rozsiahla tzv. karnevalová literatúra, v ktorej sa biblické témy a postavy svojrázne deformujú.
Vznik Biblie kráľa Jakuba
Po vojne so Španielskom, v snahe ochrániť anglický ľud od vplyvu Jezuitskej Biblie z roku 1582, vyslali protestanti petíciu ku kráľovi Jakubovi od viac ako tisícich pastorov. Kráľ potom vybral 47 najškolenejších ľudí tej doby a rozdelil ich do troch skupín. Mali za úlohu preložiť dostupné Písma a zostaviť tak novú vernú kópiu - preklad Biblie. Jedna skupina pracovala v Oxforde, druhá v Cambridge a tretia vo Westminstri. Porovnaním a spísaním týchto troch verzií vznikla v roku 1611 „King James Bible“, najuznávanejšia verzia v protestantskom svete.
Bible Kralická z roku 1613 je takmer ako dvojča verzie KJV. Na Slovensku preložil Svätú Bibliu z pôvodných jazykov profesor Jozef Roháček /1936/, a iste nie je náhoda, že jeho preklad zodpovedá Biblii Kralickej a verzii KJV.
Autorstvo Pentateuchu
Podľa židovskej a kresťanskej tradície bol autorom Pentateuchu Mojžiš, ktorý ho napísal, aby poučil vyvolený národ o Božom dejinnom pláne spásy, počnúc od stvorenia sveta až po zaujatie zasľúbenej zeme izraelskými kmeňmi. O Mojžišovom autorstve sa výslovne hovorí v Sir 24,22-39 a na viacerých miestach v Starom zákone sa spomína „Mojžišov zákon“ (porov. 2 Krn 30,16) alebo „Mojžišova kniha“ (porov. 2 Krn 25,4; 35,12; Neh 8,1; 13,1). Aj v Novom zákone sa Pentateuch pripisuje Mojžišovi (porov. Mt 19,3-8 a Mk 12,26). Vskutku je však v Pentateuchu iba niekoľko veršov, v ktorých sa Mojžiš predstavuje ako pisateľ (porov. Už v 18. stor.Argumenty, ktoré sa uvádzajú proti jeho autorstvu, sú nielen opis Mojžišovej smrti v Dt 34, ale aj mnohé údaje, ktoré poukazujú na neskoršie historické obdobie redakcie Pentateuchu (porov. napr. poznámku v Dt 34,6: „ale o jeho [Mojžišovom] hrobe nevie nik dodnes“, alebo v Gn 13,7: „v krajine vtedy bývali Kanaánčania“) a viaceré anachronizmy (ako napr. reč o Filištíncoch v Gn 26,14-18) a iné. Prekvapujúcim zjavom je striedavé používanie osobného Božieho mena Jahve so všeobecným označením božstva Elohim. Okrem toho často sa vyskytujú dublety (opakovanie toho istého naratívneho materiálu), ako sa dvakrát opisuje dielo stvorenia (porov. Gn 1,1 - 2,4a a 2,4b-25), odpudenie Agar (porov. Gn 16,6-16 a 21,9-20), povolanie Mojžiša (porov. Ex 3,1 - 4,17 a 6,2 - 7,7); dvakrát sa spomína vyvedenie vody zo skaly (porov. Ex 17,1-7 a Nm 20,1-13) a uvádza text dekalógu (porov. Ex 20,1-17 a Dt 5,6-21). A v niektorých textoch jasne vidno, že ide o kompiláciu z rozdielnych prameňov ako napr. v opise potopy sveta (porov. Gn 6,5 - 9,17), kde sú očividné štýlové a obsahové rozdiely. Na ilustráciu možno uviesť číselné údaje, ktoré si navzájom protirečia, ako napr. v rozkaze vziať do korába „z každého druhu živočíchov po jednom páre“ (Gn 6,19), kým na inom mieste sa prikazuje vziať „po sedem samcov a samíc“ (Gn 7,2).
Teória prameňov Pentateuchu
Podrobnou analýzou textov Pentateuchu sa zistilo, že evidentné rozdiely v štýle, slovníku, pojmoch atď. predstavujú určité literárne „konštanty“, z čoho možno uzatvárať, že pri redakcii Pentateuchu boli pravdepodobne použité viaceré pramene (dokumenty), ktoré obsahovali správy, záznamy a iný materiál starších, písomne alebo ústne uchovávaných tradícií. Na rozlišovanie a definovanie týchto prameňov-dokumentov poslúžili najmä ich literárne a pojmové „konštanty“. Niektoré bolo možno ľahko identifikovať v paralelných textoch, v ktorých sa napríklad sústavne používa rozdielne Božie meno.Ak napr. porovnáme dve rozprávania o odohnatí Agar, zistíme, že v jednom (Gn 16,3-14) sa používa meno Jahve (z úcty k nemu nahradené slovom „Pán“), kým v druhom (Gn 21,9-19) je použité bežné meno Elohim. Tieto dve Božie mená sa stali kritériom na rozlišovanie dvoch hypotetických literárnych prameňov-dokumentov, ktoré sa začali označovať ich prvými písmenami: J stalo sa značkou Jahvistického prameňa-dokumentu a E značkou Elohistického prameňa-dokumentu. Tieto dva pramene-dokumenty nestačili však na vysvetlenie literárneho bohatstva Pentateuchu. Okrem nich sa v ňom zistili ešte dva veľké literárne bloky: jeden sa nazýva Deuteronomický prameň-dokument, ktorého značkou je D, a druhý Kňazský prameň-dokument, a jeho značka je P (prvé písmeno nemeckého termínu Priesterschrift = „Kňazský spis“). Pentateuch sa tak začal chápať ako veľká zbierka utvorená z viacerých prameňov-dokumentov, ktorých ústne tradície v jadre siahajú do Mojžišových čias (13. stor. pred Kr.) a niektoré až do obdobia patriarchov (18. stor.
Redakcia prameňov
Podľa teórie prameňov najstaršie naratívne časti Pentateuchu pochádzajú z prameňa J (okolo r. 950 pred Kr.) a z prameňa E (asi r. Po ich zlúčení [= JE] (v Jeruzaleme okolo r. 700 pred Kr.) boli k nim pripojené Deuteronómium a iné prvky prameňa D, objavené r. 621 pred Kr. [= JED]. V období babylonského zajatia (od r. 586 do 539 pred Kr.) vznikol prameň P, ku ktorému bol pridaný tzv. Kódex svätosti (= Lv 17 - 26). Ich zlúčením s predchádzajúcimi prameňmi v čase náboženskej reformy, ktorú uskutočnil Ezdráš a Nehemiáš okolo r. 450 pred Kr., vznikol Pentateuch v podobe, v akej ho poznáme dnes.
tags:
#biblia #krala #jakuba #doslovny #preklad