Svätenie jari: Slovanská tradícia, význam a zvyky

Veľká noc je sviatkom, ktorá nový život oslavuje rôznymi spôsobmi. Veľká noc je najväčším kresťanským sviatkom - oslavuje zmŕtvychvstanie Ježiša Krista. Niektoré tradície či zvyky dnes neodmysliteľne patriace k týmto sviatkom poznáme už viac ako 2 000 rokov. Prežili ešte z čias pohanov, ktorí v tomto období oslavovali znovuzrodenie prírody. Podľa etnologičky Marty BOTIKOVEJ sú tieto sviatky mnohorozmerné, zachytávajú rôzne aspekty života a majú veľkú šancu prežiť. Každý si v nich totiž môže nájsť svoje.

„Kto nepotrebuje na Veľkú noc chodiť do kostola, nemusí, ale stále sa môže tešiť z toho, že si do vázy nazbiera zelené vetvičky a ozdobí ich kraslicami. Nikomu a ničomu sa nespreneverí, nikoho neurazí a svoje okolie tým poteší,“ hovorí.

Veľká noc sa stala sviatkom, ktorá nový život oslavuje rôznymi spôsobmi. Sviatky sa spájajú najmä s kresťanskou tradíciou, pričom ich hlavným motívom je zmŕtvychvstanie Ježiša Krista, teda symbolika víťazstva života nad smrťou, no ide aj o udalosť úzko spätú s ľudovými zvykmi a tradíciami.

Termín Veľkej noci je viazaný na lunárny kalendár - slávi sa počas prvej nedele po splne Mesiaca, ktorý nasleduje po jarnej rovnodennosti. Dátum Veľkej noci sa teda každý rok mení, pričom sa pohybuje v rozmedzí od 22. marca do 25.

V minulosti žili naši predkovia v súlade s prírodou. Prispôsobovali sa jej rytmu a dokázali z nej vyťažiť všetko potrebné pre svoje prežitie. To vidíme aj na tradíciách a zvykoch. Často sú spájané s ročnými obdobiami alebo zmenami prírody, ktoré sa buď oslavujú alebo sprevádzajú rituálmi, ktoré majú zabezpečiť hojnosť a bezpečie.

Slovenské kraslice.

Pohanské korene a kresťanský význam

Veľká noc je pôvodne pohanským sviatkom. Vieme si predstaviť, že v našich geografických a klimatických podmienkach sa ľudia tešili z príchodu jari, lebo sa prebúdza príroda, a to znamenalo ďalšiu perspektívu života, práce. Kresťanstvo dalo sviatkom prerodu či znovuzrodenia nový a konkrétnejší obsah.

V prípade veľkonočných sviatkov ide o židovsko-kresťanskú symboliku. Kresťanská sa prevrstvuje na židovský sviatok pesach a je veľmi zrozumiteľná v zmysle znovuzrodenia, oživenia božstva, ktoré sa oslavuje počas Veľkej noci.

Jednoducho povedané, ide skôr o inováciu. Je to komplikovaný proces súvisiaci s mnohými historickými okolnosťami. Odkazy Veľkej noci však boli zrozumiteľné, boli blízke zážitkom a poznatkom ľudí, a to posilňovalo funkciu sviatku.

Hlavnou úlohou nastupujúcej komunistickej moci bolo odstrániť kresťanské zmýšľanie - a to sa z Veľkej noci odstraňovalo ťažko. Dalo sa skôr nadviazať na predkresťanské prvky vítania jari, ale aj tam sa niekedy vyskytli prvky pripomínajúce kresťanský obrad alebo liturgiu.

Pôstne obdobie a prípravy

Veľkou nocou končí aj 40-denný pôst. Vieme však, že pôstne obdobie prichádza v čase pred novou úrodou. Mnohé sa už zjedlo, vyčerpalo a je celkom logické, že sa treba uskromniť.

Po fašiangoch, teda veselosti a nadbytku, nastupovalo obdobie skromnosti. Až na jar prichádzali vajíčka, syr, lebo taký bol rytmus prírody. Bolo to treba osláviť, ale tiež posvätiť, pretože hojnosť, ktorú dnes zažívame, nebola vždy obvyklým stavom zásobární, komory či špajze.

Prípravy na veľkonočné obdobie boli sprevádzané rôznymi magicko-ochrannými či očistnými rituálmi, čistením príbytkov, chystaním výslužky, pôstom a návštevou kostola. Na Zelený štvrtok, Veľký piatok a Bielu sobotu sa ľudia vo vidieckom prostredí skoro ráno, teda ešte pred východom slnka, umývali studenou vodou, aby boli zdraví.

Počas týchto dní dokonca aj putovné povolania, ako drotári, murári či iní remeselníci, ktorí za prácou cestovali, ostali spolu.

Kvetná nedeľa prichádza, koniec pôstu a začiatok hodovania. Dievčatá nazbierali bahniatka a tie roznášali po dedine ako symbol života a jari. Aj bahniatka sa zvykli posväcovať v kostole, mali zabezpečiť, aby sa domácnosti darilo. Posvätené bahniatka gazdovia dávali napríklad koňom do postroja alebo do prvej vyoranej brázdy.

Aj pokrmom konzumovaným na Kvetnú nedeľu sa pripisovala magicko-ochranná sila. Na strednom Slovensku v tento deň nosili matky do kostola malé deti, aby začali skôr rozprávať. Súvisí to s predstavou, že všetko, čo bolo dovtedy zatvorené, sa podobne ako zem, začína otvárať.

Na „zelení štvrtek“ zaviazali na kostole zvony a tie stíchli až do „bíuej soboti“, kedy sa opäť rozozvučali večer po „skríšení“. Namiesto zvonenia sa na kostolnej veži len rapkalo rapkáčmi. Ľudia čiastočne zachovávali pôst, nekonzumovali mäso a zvykli variť zelené pokrmy - napríklad špenátový prívarok s vajíčkom.

Velikí pátek bol dňom smútku, dňom Kristovej smrti. Bolo prikázané dodržiavať prísny pôst alebo konzumovať len pôstne jedlá: biele polievky, obvarené cestoviny s posýpkou, kyslé ryby, pila sa čierna žitná káva. Ľudia chodili do kostola, ale len sa pokloniť a pomodliť k symbolickému Ježišovmu hrobu. Zdržiavali sa po celý deň prác so zemou na počesť v zemi pochovaného ukrižovaného Ježiša Krista. Gazdovia pozorne sledovali počasie.

Na Bielu sobotu vrcholilo upratovanie príbytkov, dvora i ulice, čo sa stravovania týka pokračoval pôst. Sobota vrcholila „pálením Judáša“ pri kostole, kde sa symbolicky spaľovali zvyšky svätených konárikov alebo suchej výzdoby. Oheň okrem očistnej funkcie prinášal teplo, svetlo a nádej. Bohoslužbou, procesiou v kostole a okolo kostola nazývanou „skríšení“ sa skončilo obdobie veľkého štyridsať dní trvajúceho pôstu.

Na Veľkonočnú nedeľu sa svätili v kostole pokrmy. Z posvätených, z kostola prinesených pokrmov, musia všetci trocha zjesť, aby si zachovali zdravie, silu a boli ako rodina súdržní.

Morena a príchod leta

Tradičným zvykom bolo dve nedele pred Veľkou nocou, počas tzv. smrtnej nedele pálenie Moreny. Dievčatá zostrojili panáka zo slamy - Morenu, obliekli ju do ženských šiat a sprievod ju išiel odprevadiť k dolnému koncu dediny. Tu Morenu vyzliekli, zapálili a hodili do potoka.

Tak ako Morena, vynesená slobodnými dievčatami na Smrtnú nedeľu symbolizovala zimu, zelený konárik liesky, vŕby alebo inej dreviny bol symbolom ožívajúcej prírody a nasledujúceho leta. Rituál jeho prinesenia do dediny sa realizoval väčšinou na Kvetnú nedeľu (týždeň pred Veľkonočnou nedeľou) mladými dievčatami, súcimi na vydaj. Dievčatá s ňou prechádzali po celej obci, aby tak oznámili príchod teplejších dní a odomykanie zeme. V niektorých obciach obchádzali v malých skupinách všetky domácnosti a rozdávali zelené vetvičky ako symbol prebúdzajúceho sa života. Ako odmenu si vyslúžili vajíčka alebo drobné peniaze.

Nosenie letečka je známe predovšetkým z juhozápadného Slovenska a z priľahlých oblastí stredného Slovenska. Zdá sa, že tento rituál bol pôvodne rozšírený v celej krajine.

Nie je však pravdepodobné, že tak dôležitý rituál, ako je prinášanie jari či leta, bol v minulosti zverovaný deťom. Zelené rozvíjajúce sa konáriky dodnes neodmysliteľne patria k veľkonočným sviatkom.

V mojej rodnej obci Zohor na Záhorí, ale aj v iných záhorských obciach, sa tento zvyk nepraktizoval. Jar sa začínala symbolickým prinesením zelených ratolestí „leta“, na Kvetnú nedeľu tzn. predposlednú nedeľu pred Veľkou nocou. S „letom“ chodili školopovinné deti v skupinkách po štyri či päť, najčastejšie dievčence vo veku okolo 10 rokov. Za odmenu dostali požadovaný drobný peniaz, surové vajíčka, koláče. Chodenie s letom patrí už dávno minulosti, zaniklo ešte po druhej svetovej vojne.

Ďalším významným úkonom jarného zvykoslovia bola posviacka vŕbových konárikov „kočátka“, ktoré mali ochrániť domácnosti pred bleskom počas búrky. Svätenie konárikov sa praktizovalo na Kvetnú nedeľu počas omše, kedy ich kňaz svätil svätenou vodou, kadidlom a modlitbou. Posvätené ratolesti sa dávali za sväté obrazy alebo ich uložili za drevenú hradu na strope v izbe. Pri veľkej búrke hádzali „kočátka“ do ohňa, lebo verili, že ich ochránia od hromobitia a blesku. Tento zvyk pretrváva od 7. storočia dodnes.

Veľkonočný pondelok a jeho tradície

Najveselšou časťou Veľkonočných sviatkov je Veľkonočný pondelok. Už zavčas rána navštevovali mládenci dievčatá - v minulosti iba slobodné a slobodní. V niektorých končinách sa oblievalo, inde šibalo. Poliatie studenou vodou malo priniesť dievčaťu zdravie, krásu a plodnosť. Šibanie vyzeralo v minulosti tiež inak: často to bol iba jeden prútik, ktorým sa slobodný mládenec dotkol najprv nôh dievčiny, aby bola vrtká, potom bokov, aby bola plodná a nakoniec rúk, aby bola pracovitá.

Veľkonočná šibačka a oblievačka patrí k predkresťanským prvkom. Voda síce vystupuje aj v kresťanských obradoch, ale tu ide o čerstvú jarnú vodu, ktorá sa v tomto čase valí potokmi a osviežuje pleť, vlasy, telo, prináša zdravie. Má to veľmi veľa významov.

Je to samozrejme dosť kontroverzný zvyk, hovorí sa, že sa tu deje akési násilie na ženách. Skutočne by takéto správanie mohlo legitimizovať istý typ násilia, na druhej strane je v jadre toho obyčaja niečo úplne iné - a to zabezpečenie sviežosti a zdravia, ktoré má magickým spôsobom priniesť čistá jarná voda a prúty napĺňajúce sa miazgou.

Boli to zvyky, ktoré patrili slobodnej mládeži. Aj keď nám to môže pripadať trochu smiešne, mladí si nimi vedeli naznačiť záujem a bolo dôležité sledovať, či tí chlapci prídu, či dievča neobídu.

Cítime však, že tento sviatok sa mení - čistá jarná voda sa zamieňa za kolínsku a jarné prúty stromov za bužirky, z ktorých si chlapci plietli farebné korbáče na „dobré“ vyšibanie dievčat. Šibať chodia stále menej mladí muži, no šibú aj deti a ich otcovia, a to všetky ženy - aj mladé dievčatá, aj staré mamy.

Veľkonočný pondelok bol oddávna tradičným sviatkom mužov, a tak sa naň mládenci zodpovedne pripravovali. Na Veľký piatok či Bielu sobotu oberali púčky z topoľov, z ktorých si varili voňavku. V tieto dni si chystali aj korbáče (šibáky) na pondelkovú šibačku, no nebolo nezvyčajné, ak si ich pripravovali aj týždeň vopred. Korbáče sa plietli z rozličného počtu prútov. Nezaháľali ani dievčatá. V niektorých oblastiach Slovenska začínali maľovať kraslice už na Veľký piatok, inde na Veľkonočnú nedeľu. Vajíčka tvorené zložitejšími technikami sa často robili už pred Veľkou nocou. Kraslicami potom obdarúvali mládencov za šibačku.

Veľkonočný pondelok bol rušný deň a žila ním doslova celá dedina. Zvyky spojené so šibačkou boli naprieč regiónmi Slovenska rôznorodé, no takmer všade platilo, že sa začínala v skorých ranných hodinách. Na západnom Slovensku napríklad prebiehala bez oblievačky, na východe zase prevažovalo oblievanie nad šibaním. Na Kysuciach sa dievčatá nevyhli jednému ani druhému.

Zvykom v mnohých dedinách bolo, že mládenci chodili na šibačku v skupinách. Každý mal svoj korbáč alebo šibák, no okrem neho mali ešte jeden spoločný, ktorý bol nezriedka dlhý aj dva metre. Za vyšibanie im potom dievčatá na dlhý korbáč priväzovali stužky. Výslužkou za šibanie a oblievanie boli aj maľované vajíčka, štamperlík pálenky, niečo chutné pod zub, napríklad koláče, a zvyčajne aj pár koruniek.

Mládenci dostávali vyfúknuté a maľované vajíčko, ak na ňom bol aj zamilovaný odkaz a mládenec pre dievča postavil následne aj 1. Mládenci chodili na šibačku aj samostatne, a to najmä vtedy, ak mali s dievčinou vážnu známosť.

Oblievačka a šibačka sa na celom Slovensku končili spravidla pred obedom, popoludní sa už polievať nepatrilo.

V Zohore rovnako ako aj v iných obciach na Záhorí sa spravidla len šibalo „šlahalo“ a občas sa voňavkovalo tradičnými voňavkami. Samozrejme, že sa našli aj takí šibáči, ktorí dievčence oblievali. Niektorí s mierou, iní bujaro.

Tradičným symbolom Veľkej noci sú vajíčka - symbolizujú nový život. Zároveň boli aj obľúbeným jedlom. Uvarené vajce sa rozkrojilo na toľko kúskov, koľko bolo členov rodiny.

Šibačka a oblievačka dnes môžu pôsobiť ako istý typ násilia, boli však myslené dobre. Pôstne jedlá nemali očistiť organizmus, ale aspoň trochu zasýtiť v časoch, keď komora zívala prázdnotou. Plná špajza totiž nebola samozrejmosťou a príchod jari znamenal pre ľudí aj úľavu po mesiacoch od poslednej úrody. Prelom medzi ročnými obdobiami bol preto dôvodom na radosť.

Veľkonočný pondelok je posledný deň veľkonočných sviatkov a už roky sa spája s oblievačkou či so šibačkou. Oblievanie a šibanie dievčat sa považovalo za očistné, dievčatám sa tým malo zabezpečiť na celý rok zdravie, ale i plodnosť. Šibači boli následne odmenení, a to bohatým pohostením, maľovaným vajíčkom, teda kraslicou, či stuhou na korbáč.

Tradícia šibania a oblievania sa v istom zmysle zachovala do dnešného dňa, no v minulosti bola vnímaná ako istý magický rituál, pri ktorom sa využíva mágia dotyku. Jej pôvod môžeme hľadať ešte v predkresťanskom období, keď sa sviatky jari slávili ako symbol plodnosti. Naši predkovia verili, že ak dievčina nebude vyšibaná či poliata, môže jej to počas roka privodiť choroby, stratí čosi z krásy či pružnosti. Dotyk ženského tela s korbáčom, ktorý sa plietol z mladých prútov vŕby, mu mal zabezpečiť pružnosť, ohybnosť a krásu. Podobne to bolo s vodou pri oblievaní.

Veľkonočné sviatky sú najvýznamnejším obdobím roka, symbolizujú víťazstvo života nad smrťou, ale spájajú sa aj s ľudovými zvykmi a tradíciami našich predkov. Oblievačka a šibačka boli v minulosti vnímané ako uzdravujúce, očisťujúce a omladzujúce a ľudia im pripisovali magickú silu.

Symbolika a umenie kraslíc

K Veľkej noci patria neodmysliteľne vajíčka ako symbol plodnosti, zrodenia a pokračovania nového života. Boli nielen odmenou pre šibáčov, ale nosili ich gazdiné aj na posvätenie do kostola spolu s inými pokrmami. Vajíčka pôvodne maľovali prirodzenými farbami napríklad odvarom zo šupiek z cibule alebo odvarom z čiernej kávy. Po uvarení ich pretreli masťou kvôli peknému lesku.

Kraslice boli používané už v predkresťanskom období a mali obetnú a obradnú funkciu. V slovanských národoch boli symbolom jari, života, plodnosti a jednoty rodiny. Pripisovali im magický význam a u našich predkov mali svoje nezastupiteľné miesto. Vajíčka sa objavujú aj v období dušičiek, kedy ich ako obradné jedlo nosili na hroby svojich zosnulých predkov.

Symboliku kraslíc prevzala cirkev a v 12.stor. nariadila aj ich svätenie na Veľkú noc. Obetovanie a darovanie kraslíc je neoddeliteľnou súčasťou veľkonočných tradícií. Všeobecne práve kraslice pre kresťanov symbolizujú prázdny hrob Ježiša Krista, ktorý vstal z mŕtvych. Dokonca aj v Starobylom Egypte či Mezopotámii a na Kréte boli vajíčka spájané so smrťou a znovuzrodením, odkiaľ sa tento zvyk preniesol s prvými kresťanmi.

Na zdobenie vajíčok sa používajú slepačie, kačacie aj husacie vajíčka. Čo región, to iné zdobenie. Existuje mnoho techník zdobenia vajíčok. Ručne zdobené kraslice na Veľkonočný pondelok sa stali odmenou pre šibačov a kupačov a aj symbolom lásky, keďže dievčatá tie najkrajšie kraslice darovali chlapcom, ktorých ľúbili. Práve tieto kraslice sa volali aj „písanky“, lebo obsahovali vyznanie lásky.

Aj farebné prevedenie kraslíc má svoju symboliku. Spočiatku to bolo hlavne červená farba. V predkresťanskom období sa v období Veľkej noci slávili sviatky solárneho kultu a práve červená farba pripomínala farbu Slnka, života a krvi. Neskôr sa pridali aj iné sýte farby, ktoré sa najviac odzrkadľovali vo farbách jari. Čo bola zelená, žltá a modrá farba. Všetky farby sa získavali z prírody a rastlín. Červená zo slivkového dreva, žltá z rasce, alebo obilia, hnedá zo šupiek cibule, zelená z trávy a modrá z čučoriedok.

Medzi najstaršie techniky zdobenia patrí voskovanie, ale aj vyškrabávanie, leptanie octom, alebo šťavou z kyslej kapusty, ďalej to bolo aj batikovanie alebo oblepovanie nitkami, špagátikmi či slamou alebo dokonca dužinou močiarnej trávy.

Veľkonočné jedlá

Tradičné veľkonočné jedlá sa líšili nielen od regiónu a vierovyznania, ale tiež majetnosti daných rodín. V tých bohatších sa piekol alebo dusil baránok, v chudobnejších kozľa. Dnes baránka nahradil pečený baránok z piškótového cesta. Pripravovali sa tiež šúľance, kysnuté koláče, štrúdle či mrváne. V chudobnejších rodinách nechýbala ani jednoduchá kapustnica so zemiakmi alebo cestovinami.

Pod vplyvom kresťanstva sa rozšírila konzumácia niektorých špecifických veľkonočných jedál, ktoré vychádzali z kresťanskej symboliky. Dôležité miesto v sviatočnom jedálnom lístku patrilo aj mäsitým pokrmom, ktoré boli po dlhom pôste vítanou zmenou v stravovaní.

Príprava jedla aj jeho názov sa líšili od regiónu k regiónu (veľkonočná alebo vajcová baba, syrek, hrudka, baránek a pod.).

Tabuľka tradičných veľkonočných jedál a ich symboliky:

Veľká noc bola sviatkom, kde sa doma stretla celá rodina a trávila veľa času za spoločným stolom.

Veľkonočné tradície sa teda neustále menia. Sviatky a tradície nie sú skameneliny, neprežili by tak. Sú rôzne spôsoby, ako narábať s ich prvkami a myšlienkami, vedia sa prispôsobiť potrebám a požiadavkám ľudí, ktorí ich slávia.

tags: #svatenie #jari #slovanska #tradicia