Svätý Ambróz a
svätý Gregor Veľký sú dve významné postavy v histórii kresťanstva. Svätý Gregor Veľký žil na prechode medzi európskym starovekom a stredovekom. V rozličných častiach Európy, ale zvlášť v Itálii, ešte doznievalo sťahovanie národov. Západná časť Rímskej ríše sa rozpadla. Jej zvyšky v Itálii spravoval byzantský cisár, ktorý sídlil v Carihrade a mal miestodržiteľa, exarchu, vo východoitalskom meste Ravenne. No o Itáliu sa v 6. storočí zaujímali aj bojové germánske kmene Gótov, Vandalov a Longobardov. Ich vojenské výpravy takmer celkom zničili Rím. Že sa napokon tak nestalo, na tom má veľkú zásluhu práve sv. Gregor Veľký. Celkovo ho mnohí historici pokladajú za poslednú veľkú osobnosť kresťanského staroveku (posledný zo štyroch veľkých západných cirkevných Otcov po sv.
Svätý Ambróz
Svätý Ambróz sa narodil okolo roku 339 v Trevíre (dnešné Nemecko). Zomrel 4. apríla 397 v Miláne. Sviatok má 7. decembra. Narodil sa ako syn rímskeho vysokého štátneho úradníka. Po smrti otca sa jeho matka s dvoma synmi odobrala do Ríma. Ambróz mal veľké nadanie, matka mu vybrala najlepších učiteľov tých čias. Získal dokonalý prehľad v umení, rečníctve a práve. Po štúdiách sa stal advokátom. Svoju verejnú činnosť začal v Sirmiu (Sriemska Mitrovica v dnešnom Srbsku). Získal si obdiv svojou vzdelanosťou, výrečnosťou, spravodlivosťou a láskou. V roku 373 sa stal miestodržiteľom v Miláne, Piemonte, Janove a Bologni. Svoj úrad zastával so všetkou láskavosťou a vľúdnosťou, za čo si onedlho získal všeobecnú obľubu. Keď pôsobil v Miláne, nečakane tam bol zvolený za biskupa, hoci ešte nebol pokrstený. Po dôkladnej príprave ho kňaz Simplicián 30. novembra 374 pokrstil. Následne prijal kňazskú vysviacku a 7. decembra bol vysvätený za biskupa. Svedomito si dopĺňal svoje poznatky a veľmi rýchlo sa preslávil ako pastier a učiteľ svojho ľudu. Celý svoj hnuteľný majetok rozdal chudobným a nehnuteľný daroval Cirkvi. Správu týchto majetkov zveril svojmu bratovi Satyrovi, aby sa on sám mohol venovať jedine biskupskej službe. Žil veľmi skromne, postil sa, nechodil na hostiny. Každú nedeľu kázal. Na jeho kázne začal chodiť aj Augustín, ktorého potom neskôr Ambróz pokrstil. Staval sa proti zneužívaniu cisárskej moci a písmom i skutkami hájil čistotu náuky viery proti ariánom. Podporoval spev ľudu pri slávení liturgie a sám podľa východného vzoru skladal hymny.
Pomoc: Je patrónom Milána, Bologne, včelárov, pracovníkov s voskom, včiel, domácich zvierat, pekárov, študentov.
Svätý Gregor Veľký
Svätý Gregor Veľký bol pôvodom Riman. Narodil sa niekedy okolo roku 540. Pochádzal z významnej patricijskej rodiny, ktorá mala veľké majetky až na Sicílii. V rímskych školách získal Gregor solídne všeobecné vzdelanie. Pravdepodobne študoval aj právo. To mu umožnilo vykonávať dôležité funkcie v občianskej správe. Nevieme nič bližšie o jeho náboženskej výchove. Z neskorších náznakov v jeho listoch možno predpokladať, že už v skorej mladosti cítil povolanie k duchovnému stavu, ale pre rozličné príčiny ho nenasledoval. Na jeho duchovnú formáciu istotne vplýval príklad dvoch otcových sestier, ktoré žili vo vlastnom dome prísnym mníšskym životom. Gordián zomrel pravdepodobne v čase, keď bol Gregor mestským prefektom. Po jeho smrti sa Gregor rozhodol opustiť svetskú kariéru a stať sa mníchom. Bolo to niekedy v rokoch 574-575. Gregor bol vtedy už zrelým 35-ročným mužom. Podľa príkladu nábožných tiet ostal v otcovskom dome, ktorý premenil na kláštor sv. Andreja. Okrem toho založil 6 kláštorov na rodinných majetkoch na Sicílii. Niektorí historici sa domnievajú, že Gregor sa stal benediktínskym rehoľníkom. No z historických dokladov sa to nedá s istotou zistiť. Isté je, že Gregor obdivoval sv.Gregorov pobyt v kláštore však netrval dlho. Pápež Benedikt I. alebo jeho nástupca Pelagius II. ho vymenoval a vysvätil za jedného zo svojich diakonov. Gregor reprezentoval pápeža v cisárskom sídle 6 rokov. Aj tam viedol kláštorný spôsob života spolu s niekoľkými mníchmi, ktorých si priviedol z Ríma. Z náboženskej stránky bolo vtedy v Carihrade pomerne pokojné obdobie. Gregol musel skôr mierniť niektorých horlivcov, ktorí upozorňovali na bludy aj tam, kde nijaké neboli. Iba raz pokladal za potrebné postaviť sa proti istej vieroučnej úchylke carihradského patriarchu Eutychia. Zasiahol aj cisár. Ťažšia bola Gregorova diplomatická úloha. Usiloval sa získať od cisára diplomatickú a vojenskú pomoc pre Itáliu a zvlášť pre Rím, ktorý bol celkom bezbranný proti vojenským prepadom Gótov a Longobardov. Cisár neurobil veľa, lebo v tom čase viedol vojnu proti Peržanom. Hoci Gregor nedosiahol v Carihrade veľké diplomatické úspechy, predsa láskavým správaním a hlbokým duchovným životom si získal úprimnú úctu a vplyvných priateľov na cisárskom dvore. Koncom roku 585 alebo začiatkom 586 povolal pápež Pelagius Gregora do Ríma a urobil ho svojím poradcom. Gregor býval znova v kláštore sv. Andreja, kde viedol mníšsky život, pravda, nakoľko mu to dovoľovali jeho záväzky v pápežskej službe. Tieto vzrástli, keď sa roku 587 obnovili longobardské vojny. Postihnuté obyvateľstvo strednej Itálie hľadalo záchranu a pomoc v pápežskom Ríme. K ubytovacím a zásobovacím ťažkostiam pristúpili v zime 589-590 záplavy, ktoré zničili mnohé budovy a zásoby obilia. Na dovŕšenie všetkého vypukol mor, ktorému padol za obeť aj pápež Pelagius II.Gregor sa iba s ťažkým srdcom lúčil s mníšskym životom. No keď na nátlak mnohých vplyvných osobností prijal pápežský úrad, usiloval sa ho svedomite vykonávať. Hlboký duchovný život spájal so starostlivým plnením vonkajších povinností. Začiatok Gregorovho pontifikátu bol mimoriadne ťažký. Rím bol spustošený záplavami a morovou epidémiou. Pápež vyzýval k úprimnému pokániu a nariadil verejné pobožnosti v 7 rímskych kostoloch. Keď sa stal Gregor pápežom, bol iba diakonom. Biskupské svätenie prijal až 3. septembra 590, keď prišiel od byzantského cisára oficiálny súhlas s jeho voľbou. Odvtedy sa oddal horlivému vykonávaniu všetkých povinností najvyššieho pastierskeho úradu. Medzi nimi bolo na poprednom mieste hlásanie Božieho slova. Mimoriadnu starostlivosť venoval duchovenstvu. Bol láskavý, ale keď bolo treba, vedel byť aj prísny. Takto bez veľkého váhania pozbavil úradu nehodného archidiakona Vavrinca. Na Rímskej synode roku 595 nariadil diakonom venovať sa svojim hlavným úlohám, medzi ktoré patrila služba chudobným a kázanie. Na tej istej synode zakázal spájať poplatky s udeľovaním svätenia alebo cirkevných hodností. Veľmi mu záležalo na dobrej biskupskej voľbe. Nových biskupov vysvätil iba vtedy, keď dostal záznam o vykonanej voľbe a keď sa presvedčil, že ide o súceho kandidáta. Keď sa mu kandidát nepozdával, nariadil novú voľbu. Hoci Gregor vystupoval jasne ako najvyšší pastier Cirkvi, predsa pri naprávaní neporiadkov v biskupstvách rešpektoval práva metropolitov, ktorí stáli na čele jednotlivých cirkevných provincií. Priamo zasahovali iba na území Rímskej cirkevnej provincie, ktorá sa vtedy rozprestierala v strednej a južnej Itálii a patrili k nej ostrovy Sicília a Korzika. Okrem toho jestvovali v Itálii ďalšie 4 cirkevné provincie: Ravenna, Miláno, Aguileia a Cagliari (na ostrove Sardínii). Ale celkove spôsobovali Gregorovi najviac starostí Longobardi. Z územia, ktoré obsadili v severnej Itálii, robili vojenské výpady, pri ktorých v rokoch 592 a 593 chceli vyplieniť aj Rím. Gregor zachránil mesto tým, že priamo vyjednával s longobardskými vodcami a zaplatil veľké výkupné. Aby sa to neopakovalo, pápež chcel sprostredkovať dohodu medzi Longobardmi a byzantským exarchátom. Cisára sa však takéto iniciatívy dotkli. Na jednej strane ich pokladal za prekračovanie Gregorovej kompetencie a na druhej strane sa staval voči Longobardom ako voči votrelcom, ktorých treba podmaniť alebo zničiť. Gregor ich zasa pokladal za národ, ktorý treba získať pre Cirkev a pre pokojné spolunažívanie s pôvodným miestnym obyvateľstvom. Na dosiahnutie obidvoch cieľov sa usiloval získať longobardskú kráľovnú Teodelindu, ktorá aj skutočne prispela k uzavretiu prímeria v rokoch 598 a 603. Teodelinda mala zásluhu aj na privedení Longobardov, ktorí sa dovtedy pridŕžali ariánskeho bludu, do katolíckej Cirkvi.Gregorova činnosť sa neobmedzovala iba na Itáliu. Taktnými, ale dôraznými zásahmi pozdvihol cirkevný život v severnej Afrike a zaslúžil sa o odstránenie mnohých vážnych neporiadkov v galskej (terajšie Francúzsko) Cirkvi. Po pristúpení ariánskych Vizigótov v Španielsku ku katolíckej Cirkvi Gregor dosiahol užšie spojenie tejto krajiny s Rímom. Veľkú zásluhu o vonkajší rozvoj Cirkvi si získal Gregor pokresťančením pohanských Anglosasov. S tým cieľom vypravil do Británie veľkú skupinu 40 misionárov pod vedním priaora Augustína z rímskeho kláštora sv. Andreja. Na podporu výpravy získal i francúzskych vladárov, ktorých územím prechádzali misionári. Zvlášť cenná bola pomoc franskej kráľovnej Brunhildy, ktorá už predtým spolupracovala s Gregorom pri obnove cirkevnej disciplíny v Galii. Katolícka Brunhildina neter Berta bola totiž manželkou hlavného anglosaského vladára Ethelberta, ktorého naklonila k priaznivému prijatiu misionárov. Už rok po ich príchode prijal kráľ Ethelbert krst i s veľkým množstvom poddaných. Kresťanstvo sa rýchlo rozšírilo a Augustín, známy v dejinách ako sv. Augustín Canterburský, podľa Gregorových pokynov položil základy hierarchie a cirkevnej správy v Anglicku. Gregor udržiaval pravidelné styky aj s východnými patriarchami: carihradským, alexandrijským, antiochijským a jeruzalemským.Niekoľko ráz rozhodoval v menších vieroučných a disciplinárnych sporoch. Niekedy sa usiloval napraviť i neporiadky v miestnych cirkvách. Ale vždy to robil prostredníctvom patriarchov. Keď išlo priamo o patriarchov, vtedy sa usiloval dosiahnuť odstránenie nezrovnalostí taktnou spoluprácou s cisárom. Nevyriešené ostalo nedorozumenie okolo titulu "ekumenický patriarcha", ktorý si privlastňoval carihradský patriarcha Ján a jeho nástupcovia. gregor v tom videl nedôstojné vyvyšovanie sa nad ostatných Biskupov a vážne nebezpečenstvo pre ďalší pokoj v Cirkvi, čo sa i neskôr potvrdilo.Až po naše časy pripomína pápeža Gregora Veľkého cirkevný liturgický spev nazývaný "gregoriánsky". Nemáme dostatočné historické dôkazy o tom, že by hudbu ku gregoriánskym chorálom bol založil sám pápež. Vieme iba, že zreorganizoval známy spevácky súbor "Schola cantorum", ktorý spieval pri slávnostnej liturgii. Okrem toho vypracoval zbierku liturgických textov, nazvanú Antifonarium, ktorá sa používa pri bohoslužbách. Na bohoslužobné ciele prepracoval aj sakramentár (omšovú knihu) pápeža Gelázia z konca 5. storočia. Tomuto cieľu slúžila aj jeho rozsiahla literárna činnosť. Gregorovým prvým väčším dielom boli komentáre k starozákonnej biblickej knihe Jób, známe pod názvom Moralia in Job. Veľmi cenné boli jeho kázne - homílie. Písomne sa zachovalo 40 kázní na evanjeliové texty a 22 kázaní o Ezechielových proroctvách. Medzi jeho najlepšie diela sa počíta už spomínaný asketicko-pastoračný list Liber Regulae pastoralis. Kniha spája pastoračné smernice s úvahami o vlastnostiach a duchovnom živote dobrých pastierov duší. Veľkú popularitu získali aj štyri knihy nazývané Diálógy. Gregor v nich v podobe rozhovorov predkladal podivuhodné udalosti zo života svätých. Druhú knihu Dialógov venoval celú sv. Benediktovi z Nursie, čím prispel k rozšíreniu jeho úcty a jeho rehole. Štvrtá kniha podávala udalosti na potvrdenie cirkevnej náuky o dušiach v očistci. Dialógy boli veľmi obľúbené v stredoveku a istotne povzbudzovali k väčšej horlivosti v kresťanskom živote. Veľkú dokumentárnu hodnotu majú Gregorove listy. Zachovalo sa 848 listov, ktoré sú cennými svedectvami jeho charakteru, myslenia a činnosti.Pápež Gregor I. Veľký zomrel 12. marca 604. Pochovali ho najprv v stĺporadí pri starej bazilike sv. Petra, kde boli pochovaní aj iní významní pápeži. Neskôr uložili jeho telesné pozostatky priamo v bazilike pod oltár, ktorý mu bol zasvätený. Jeho sviatok, ktorý pripadal v starom liturgickom kalendári na 12. marca (deň jeho smrti), sa slávil v Ríme s veľkou pompou. Podľa nového liturgického kalendára sa slávi jeho pamiatka v deň jeho biskupskej vysviacky - 3. História dala pápežovi Gregorovi I. titul Veľký. Chcela tým prejaviť úctu jeho mimoriadnej osobnosti a zdôrazniť význam jeho životného diela. Pre Cirkev bolo dôležité, že na prechode zo staroveku do stredoveku, keď sa vytvárala nová Európa, stál na jej čele takýto veľký muž. Gregor upevnil Cirkev nielen vnútorne, ale oživil v nej i misionárskeho ducha. V zápase so svetskou mocoupostupoval veľmi zmierlivo, ale pritom pevne, takže významne prispel k osamostatneniu Ríma a západného kresťanstva spod vplyvu byzantského cisára. Mnohí ho pokladajú za zakladateľa stredovekej pápežskej moci. Je nepopierateľné, že Gregor veľmi posilnil vplyv a postavenie pápežstva.
Canto Gregoriano. historia
tags:
#svaty #ambroz #a #gregor #velky