Svätý Anton Paduánsky, vlastným menom Fernando Martins de Bulhões, patrí medzi najznámejších a najuctievanejších svätcov v Katolíckej cirkvi. Je známy ako patrón stratených vecí, chudobných, cestujúcich a rôznych iných potrieb. Jeho život bol plný oddanosti, kázania a teologického prínosu, čo ho zaradilo medzi učiteľov Cirkvi.
Svätý Anton Paduánsky
Život svätého Antona Paduánskeho
Svätý Anton Paduánsky sa narodil okolo roku 1195 v Lisabone v Portugalsku v zámožnej a šľachtickej rodine. Jeho matka sa volala Mária. Krstným menom sa volal Ferdinand. Narodil sa 15. augusta 1195 v Lisabone.
Mládež a vstup do rádu
V mladosti získal vzdelanie na miestnej katedrálnej škole, čo mu pravdepodobne poskytlo pevný základ pre jeho neskoršie teologické štúdiá a výrečné kázne. V pätnástich rokoch vstúpil do Rádu svätého Augustína v opátstve svätého Vincenta blízko Lisabonu. Tento prvotný výber svedčí o jeho ranej inklinácii k náboženskému životu a túžbe po hlbšom duchovnom zapojení. Neskôr sa presunul do Kláštora Svätého Kríža v Coimbre, významného centra vzdelania, kde študoval teológiu.
Kvôli častým návštevám príbuzných však v kláštore nenašiel pokoj a požiadal o preloženie do kláštora sv. Kríža v Coimbre. Tam ho pravdepodobne roku 1219 aj vysvätili za kňaza. Okolo 24. roku života bol vysvätený za kňaza.
Vstup do františkánskej rehole
Zlomovým bodom v jeho živote sa stala udalosť v roku 1220 alebo 1221, keď ho inšpirovala mučenícka smrť piatich františkánskych mníchov v Maroku. Ich obeta ho podnietila k zmene duchovných cieľov smerom k prísnejšiemu a misionársky zameranému životu.
Neďaleko Coimbry v tom čase vznikol františkánsky kláštor. Ferdinand obdivoval túto rehoľu a zatúžil vstúpiť do nej, a tak sa ešte viac snažiť o dokonalosť. Najprv ho jeho prior nechcel pustiť, ale po čase predsa len súhlasil. V Coimbre vstúpil do františkánskej rehole a prijal meno Anton na počesť svätého Antona Egyptského. Roku 1220 si teda Ferdinand obliekol rúcho sv. Františka a prijal meno Anton.
Misionárska činnosť a kázanie
Pôvodne túžil kázať v Afrike, no ochorel a bol nútený sa vrátiť. Čoskoro nato ho predstavení poslali na misie do Afriky medzi Saracénov, do Maroka. Anton však dostal silnú horúčku, ktorá ho trápila celú zimu. Keď sa o tom predstavení dozvedeli, prikázali mu vrátiť sa domov. Búrka však zahnala loď na Sicíliu.
Hoci sa jeho misionárske úsilie v Afrike skončilo neúspechom, viedlo ho to k rovnako významnej službe v Európe. Tam sa Anton dopočul, že sv. František zvoláva na Turíce r. 1221 všetkých bratov svojho rádu do Assisi. Stal sa slávnym kazateľom po celej Itálii a Francúzsku, známym pre svoju výrečnosť, hlboké znalosti Písma a schopnosť osloviť ľudí z rôznych prostredí. Jeho kázne sa vyznačovali intelektuálnou hĺbkou a prístupnosťou, vďaka čomu jeho posolstvo bolo široko zrozumiteľné a účinné.
Počas vysviacky augustiniánskych a františkánskych bratov na kňazov bol Anton vyzvaný, aby kázal. Raz však zasiahla Božia prozreteľnosť. Keď biskup svätil nových dominikánskych a františkánskych bratov na kňazov, vyzval ich, aby jeden z nich kázal. Nikto nechcel, všetci sa vyhovárali. Napokon predstavený kláštora rozkázal Antonovi. Ten sa síce tiež vzpieral, ale potom z poslušnosti, nepripravený vystúpil na kazateľnicu.
Všetci žasli, keď počuli ohnivé slová múdrosti. Antona potom ustanovili za učiteľa budúcich kňazov vo františkánskom ráde. Bol vymenovaný za kazateľa vo svojej provincii. Deväť rokov účinkoval na kazateľnici a vykonal veľa dobrého pre spásu duší. Všetci žasli, keď počuli ohnivé slová múdrosti. Antona potom ustanovili za učiteľa budúcich kňazov vo františkánskom ráde. Bol vymenovaný za kazateľa vo svojej provincii. Deväť rokov účinkoval na kazateľnici a vykonal veľa dobrého pre spásu duší. Pre svoju schopnosť vyvracať bludné učenia bol dokonca nazývaný „Kladivom na kacírov“.
Svätý František z Assisi ho poveril, aby sa stal prvým učiteľom teológie v františkánskej reholi. Vyučoval v Bologni, Montpellier, Toulouse a Le Puy-en-Velay. Toto poverenie od samotného svätého Františka zdôrazňuje Antonove intelektuálne schopnosti a dôveru, ktorá mu bola preukázaná pri formovaní teologického vzdelania budúcich františkánov.
Úmrtie a kanonizácia
Svätý Anton zomrel v Padove 13. júna 1231 vo veku 35 alebo 36 rokov. R. 1230 úrad zložil a vrátil sa do Padovy. Tam v r. 13. júna 1231 nečakane zamdlel. Cítil, že sa blíži jeho posledná hodina. Vyspovedal sa a prijal sviatosť pomazania chorých. Potom zaspieval pieseň O, gloriosa Domina (Ó, preslávna Pani), ktorú sám zložil. Plný radosti s pohľadom na nebo povedal: „Vidím svojho Pána.“ Pomodlil sa kajúce žalmy a počas tejto modlitby ako tridsaťšesťročný zomrel.
Jeho pomerne krátky život bol naplnený významnými úspechmi, čo svedčí o intenzite a oddanosti jeho služby Bohu. Pochovali ho 17. júna v chráme Panny Márie v Padove. Pápež Gregor IX. ho kanonizoval menej ako rok po jeho smrti, 30. mája 1232. Rýchla kanonizácia odráža rozsiahle uznanie jeho svätosti a početné zázraky pripisované jeho príhovoru krátko po jeho smrti.
V roku 1946 ho pápež Pius XII. vyhlásil za učiteľa Cirkvi. Jeho neskoršie uznanie za učiteľa Cirkvi potvrdzuje jeho hlboký teologický prínos.
Patrón a atribúty
Je známy ako patrón stratených vecí, ale aj chudobných, cestujúcich a rôznych iných potrieb. Jeho rozsiahle patrónstvo v rôznych oblastiach života poukazuje na hlbokú dôveru a náklonnosť, ktorú k nemu ľudia prechovávajú, a na ich vieru v jeho mocný príhovor.
Spojenie so stratenými vecami pramení z konkrétnej udalosti, keď sa stratila kniha žalmov, ktorú používal. V umení je často zobrazovaný s ľaliou (symbol čistoty) a/alebo s Dieťaťom Ježišom (odraz videnia, ktoré mal). Kedže z františkánskej rehole vzišlo mnoho svätcov, inkonografia sa snaží svätého Antona Paduánskeho spomedzi nich odlíšiť. Na to slúžia atribúty - veci úzko spojené s daným človekom.
- Sviatok: 13. jún
- Atribúty: františkánsky habit, ľalia, Dieťa Ježiš
Svätý Anton s dieťaťom Ježišom
Zázraky a legendy
Svätý Anton bol obdarovaný schopnosťou bilokácie, prorokovania a čítania v svedomí ľudí. Bol prezývaný aj ako „Kladivo na kacírov“ napriek tomu, že sa k nim nesprával hrubo, ba práve naopak si dokázal získať ich záujem a úctu svojou vľúdnosťou a výrečnosťou. Rôznymi zázrakmi s Božou pomocou pomáhal ľuďom. Ľudia aj v dnešnej dobe vzývajú a prosia sv. Antona. Svätý Anton je jedným z najobľúbenejších kresťanských svätcov.
Legenda hovorí, že keď kázal v talianskej Rimini pri pobreží a nikto ho nechcel počúvať, ryby vystrkovali z vody hlavy, aby mohli počuť jeho hlas. Iná legenda zase hovorí, že raz sa svätý Anton nestihol vrátiť do svojho kláštora, a zostal teda ako hosť grófa Zina Camposampiera v Padove. Hostiteľ videl Antona ako v rukách choval malého Ježiška (takto býva často vyobrazený).
Jeho kázeň raz počul pápež Gregor IX. a Antona nazval „Archou Písma svätého“. Po vypočutí Antonovho kázania zhýralci zanechávali svojho dovtedajšieho života a kajali sa, dlžníci boli prepustení z väzenia.
Digitálna rekonštrukcia tváre
Dňa 10. júna 2013 bola zverejnená najhodnovernejšia digitálna rekonštrukcia tváre sv. Antona Paduánskeho. Na jej tvorbe sa podieľalo Antropologické múzeum Univerzity sv. Antona Paduánskeho spolu s medzinárodným tímom forenzných bádateľov.
Svätý Anton Paduánsky - Kazateľ a teológ