Kresťanský starovek vďačí Alexandrii za mnohých významných mužov, ktorí sa preslávili svojou vzdelanosťou, činnosťou a svätosťou. V 3. storočí to boli Klement a Origenes, ktorí sa stali vzorom. Atanáz patrí k mladšej generácii a s neoblomnosťou mučeníka bránil učenie Nicejského koncilu.
Budúci alexandrijský biskup nebol akademik ako Kapadóčania, ale muž Cirkvi. Sférou jeho života, jeho domovom, jeho rodinou bola Cirkev. Atanáz bol viac Egypťan ako Grék. Hovoril plynule po koptsky a písal koptsky. Pochádzal z ľudu a dobre ho poznal, poznal aj jeho jazyk, ktorý sa zjavne naučil na ulici. Ľud bude mať v rukách a v prípade potreby s ním bude vedieť zaobchádzať ako tribún. Nemusel sa obávať žiadnych ťažkostí zo strany ľudu, ale zo strany kléru, pre teologické spory, zo strany politických kritikov, ale nie to strany cirkevnej obce, ktorá ho milovalo.
Tak sa vysvetľuje prísnosť tohto neústupného, ale pohotového charakteru, ktorý sa nevyhýbal ani úskokom, ani vydieraniu, keď išlo o pomoc pravej doktríne k prelomu. Geografia je tiež vysvetlením osobností. Atanáz ako diakon sprevádzal svojho biskupa Alexandra na Nicejský koncil (325). Zúčastnil sa na prvom ekumenickom koncile, na víťazstve viery nad Áriovou herézou. Možno zohrával poradnú rolu za kulisami. Biskup Alexander zomrel v roku 328 a netajil sa tým, že si želá za nástupcu Atanáza.
Voľba však neprebehla bez odporu: proti Atanázovi hovoril jeho mladý vek (mal len 32 rokov), celý jeho charakter, jeho ostré a nezmieriteľné stanovisko v protiariánskom boji. Skutočne bude v tomto boji pokračovať až do konca svojho života, najprv s podporou štátnej moci a potom, keď sa štátna moc upustí od nicejskej viery, proti štátnej moci. Nový biskup začal svoju činnosť upevňovaním nicejskej viery v srdciach svojich veriacich. Precestoval celú diecézu. Pri tejto príležitosti sa stretol s Pachomiom, zakladateľom cenobitizmu.
Boj sa začal okolo roku 330. Najskôr biskupovi dávali zabrať stúpenci Melícia, ktorí zapríčinili rozkol v Egypte. Atanáz s nimi zaobchádzal dosť hrubo. Nikdy nebolo jeho silnou stránkou odlišovať ľudí od ich názorov.
Teraz však cisár Konštantín, ktorému nešlo o nič iné tak veľmi ako o zjednotenie svojej ríše, myslel na upokojenie duchov a po novom vyznaní viery prijal Ária na milosť. V cisárskom liste žiadal, aby Árius mohol pokračovať vo svojej činnosti. Atanáz to rázne odmietol. Bol prvý, koho sa to dotklo, keďže Árius pochádzal z Alexandrie a tam pôsobil ako presbyter. V odpovedi cisárovi Atanáz vysvetlil svoj postoj: „Je neprípustné znovu prijímať do cirkvi ľudí, ktorí odporujú pravde a plodia nesprávne učenie, proti ktorému všeobecný koncil vyslovil anatému.“
V Alexandrii sa začali šíriť sprisahania. V roku 335 Atanázovi odporcovia využili púť cisára do Jeruzalema a zvolali koncil do Týru, ktorý bol pri ceste, aby urovnali spory. Alexandrijský biskup neochotne prijal vyzvanie, aby sa tam dostavil, a priviedol so sebou 50 egyptských biskupov, ktorí však neboli počúvaní, pretože neboli pozvaní. Situácia bola vážna, pretože veľký počet prítomných biskupov bol voči nemu nepriateľsky naladený. Atanáza obvinili z násilného a nezákonného konania.
O nejaký čas neskôr sa neotrasiteľný biskup objavil v Konštantínopole, vystihol cisára v uliciach hlavného mesta a vynútil si u neho audienciu. Konštantín si predvolal biskupov zhromaždených na synode v Týre. Biskupi upustili od sťažností z Týru, ale teraz obvinili Atanáza, že ovplyvňuje egyptský trh s obilím a blokuje dodávky do Konštantínopolu. Cisárovi sa vrátili zlé spomienky.
Atanáz by pri trocha väčšej pružnosti a menšej tvrdosti voči Melitiánom mohol prispieť k zmierneniu situácie bez ohrozenia svojich zásad. Svojim protivníkom by dodal menej munície na to, aby ho ohovorili ako neznášanlivého človeka a búrliváka pri cisárovi, ktorý mu bol dovtedy naklonený. Neskôr sa mal Atanáz stať o čosi prívetivejším. Zatiaľ čo bol alexandrijský biskup neprítomný, v meste zavládol nepokoj. Anton, slávny pustovník, sa osobne prihovoril u cisára za Atanáza. Cisár mu však odpovedal, že nedokáže uveriť, že by sa také veľké zhromaždenie mýlilo v tom, že Atanáz je „opovážlivý, arogantný človek, muž sváru“.
Bohužiaľ, nový cisár sa ukázal ako naklonený arianizmu. Atanáza opäť zosadili, tentoraz synoda v Antiochii (339). Utiekol k biskupovi Júliusovi I. do Ríma a tento ho rehabilitoval. Biskup využil svoj pobyt na to, aby získal Západ pre správne učenie. Do svojej diecézy sa mohol vrátiť až v roku 348. Do mesta vstúpil triumfálne, oslavovaný a uctievaný ako vyznávač viery. Udalosti ho prinútili k ústupu pred cisárskou moco. Nové zasahovanie cisára do cirkevných záležitostí však znamenalo hrozbu pre čistotu učenia. Alexandrijský biskup obnovil ducha nicejského koncilu vo svojej diecéze.
Pracoval na prehĺbení kresťanského života, udržiaval bratské vzťahy s mníchmi a angažoval sa v evanjelizácii Etiópie a Arábie. Desať rokov po návrate bol nútený opäť utiecť. Opäť sa ukryl medzi pustovníkmi v egyptskej púšti (356 - 361). Po Juliánovom nástupe na trón (361 - 363) sa mohol vrátiť, zatiaľ čo jeho protibiskupa Juraja zavraždil dav. Ale opäť, tiež za Juliána, bol Atanáz poslaný do vyhnanstva (362 - 363).
Počas tohto obdobia sa biskup zoznámil s mníšstvom. Stretol sa s Antonom, otcom mníchov. Životopis, ktorý o ňom napísal, sa mal stať vzorom rehoľného a kresťanského života. Atanáz prenikol do duše tohto náboženského hnutia, ktoré rozbúrilo celý Egypt a vnieslo do samoty púšte zápal z čias prenasledovania. Zo svojej mníšskej cely Atanáz riadil svoju diecézu, bránil vieru.
Narodil sa krátko pred rokom 300 v Alexandrii v Egypte, kde aj nadobudol vzdelanie. V tej dobe v Alexandrii bolo kvitnúce kresťanské školstvo. Mladý Atanáz sa venoval so zvláštnou záľubou biblistike (náuka o Svätom Písme). Alexandrijský patriarcha Alexander ho rukopoložil na diakona a učinil ho svojim tajomníkom. Vzal ho so sebou na I.všeobecný cirkevný snem, ktorý sa konal v roku 325 v meste Nikeji. Tam sa mladý diakon preslávil niekoľkými bystrými rečami proti Áriovmu učeniu, popierajúcemu Božstvo Isusa Christa, a tak prispel k objasneniu celej otázky a k zavrhnutiu Ária.
Keď svätý patriarcha Alexander zomrel, bol Atanáz zvolený za jeho nástupcu, hoci mal len 28 rokov. Dlho sa bránil proti prijatiu tejto voľby, pretože sa obával vziať na seba spravovanie Cirkvi v dobe, keď sa ariáni z veľkej časti nechceli podriadiť uzneseniu všeobecného cirkevného snemu a stále ešte znepokojovali život kresťanstva. Pri svojom zdráhaní dôrazne poukazoval na svoju mladosť. Ale nakoniec sa podriadil hlasu veriacich. Ako patriarcha bol nútený byť stále na stráži proti ariánizmu, ktorý bol v Alexandrii mimoriadne silný.
Svätý Atanáz však zvíťazil. Zosnul v roku 373. Cirkevnú literatúru obohatil početnými knihami, v ktorých vykladal Sväté Písmo a vyvracal Áriove učenie. Napísal tiež životopis svätého Antónia Veľkého, organizátora mníšskeho života. Tento životopis prispel k obráteniu mnohých pohanov a silne zapôsobil i na svätého Augustína, aby opustil bludnú cestu a stal sa kresťanom.
Život sv. Atanáza v dátach
| Rok | Udalosť |
|---|---|
| cca 295-298 | Narodenie v Alexandrii |
| 325 | Účasť na Nicejskom koncile |
| 328 | Zvolený za alexandrijského patriarchu |
| 336-366 | Päť vyhnanstiev (spolu 17 rokov) |
| 373 | Úmrtie v Alexandrii |
Svätý Atanáz žil v období, keď kresťanstvo dosiahlo vonkajšiu slobodu, ale prekonávalo veľké vnútorné boje. Rozpory vychádzali z rozdielneho teologického vysvetľovania niektorých kresťanských tajomstiev viery. V období Atanázovho života sa teologický boj sústredil na božstvo Ježiša Krista. Popieračom Kristovho božstva bol alexandrijský kňaz Arius, ktorý mal na Východe početných stúpencov.
Ako vieme z dejín, Alexandriu (dnešná Iskandarija) založil macedónsky dobyvateľ Alexander Veľký v rokoch 332/331 pr. Kr. pri západnom ústí rieky Nílu do Stredozemného mora. Kresťanstvo sa uchytilo v tejto egyptskej metropole azda už v apoštolskom období. Viacerí starí cirkevní spisovatelia označujú za zakladateľa alexandrijskej cirkevnej obce sv. Marka Evanjelistu. Už niekedy koncom 2. storočia tu vznikla stála katechetická škola a popri nej neskôr teologická akadémia (didaskalion). V obidvoch školách účinkovali významní starovekí teológovia, ako sv.
V tomto významnom meste dostal Atanáz to najlepšie vzdelanie, aké mu mohol staroveký svet ponúknuť. Ako dorastajúci chlapec bol v rokoch 304-311 svedkom Diokleciánovho a Galériovho krvavého prenasledovania kresťanov. Ako mladík odišiel Atanáz do púšte, kde bol po istý čas žiakom sv. Antona Pustovníka, ktorého si potom po celý život veľmi ctil. Keď začal v rokoch 315-17 alexandrijský kňaz Árius hlásať náuku, ktorá popierala božstvo Ježiša Krista, Atanáz bol diakonom a tajomníkom alexandrijského biskupa Alexandra. Niektorí historici predpokladajú, že práve Atanáz zostavil list, v ktorom biskup Alexandros upozornil pápeža sv.
Keďže spor okolo Áriovho učenia sa veľmi rozrástol a ohrozoval jednotu Cirkvi, cisár Konštantín Veľký zvolal roku 325 do Nicey (v severozápadnej Malej Ázii neďaleko Carihradu) prvý všeobecný cirkevný snem. Na sneme sa zúčastnil i Atanáz ako sprievodca biskupa Alexandra a patril medzi najhorlivejších obrancov pravoverného kresťanského učenia. Po koncile Atanáz dal všetky svoje sily do boja proti arianizmu. Na jar roku 328 zomrel biskup Alexandros a Atanáz bol zvolený za jeho nástupcu na alexandrijskom patriarchálnom stolci.
Krátko po biskupskej vysviacke vykonal Atanáz pastoračnú vizitáciu rozsiahleho územia, ktoré patrilo pod jeho právomoc. V jeho neprítomnosti sa alexandrijského biskupstva chcela zmocniť skupina rozkolníckych meleciánov. Meleciáni sa nazývali podľa prehnane prísneho biskupa Melecia, ktorý sa odtrhol od Cirkvi preto, lebo sa zmierlivo zachovala voči tým, čo zapreli vieru pri prenasledovaní a neskôr žiadali o znovuprijatie do Cirkvi. Meleciánom sa nepodarilo vytisnúť Atanáza vlastnými silami, preto podávali proti nemu ťažké obžaloby priamo cisárovi Konštantínovi.
Atanáz išiel začiatkom roku 332 rovno na cisársky dvor, aby sa tam bránil proti obžalobám. Ale meleciáni s ariánmi neprestali popudzovať cisára proti Atanázovi, až kým sa im nepodarilo dosiahnuť zvolanie synody, ktorá bola celkom v ich rukách. Synoda sa konala roku 335 v palestínskom meste Tyre a odsúdila Atanáza na základe jednostranných obvinení. Cisár Konštantín Veľký zomrel v máji roku 337. Jeden z jeho nástupcov - Konštantín II., ktorý sídlil v Trevíre, dovolil Atanázovi vrátiť sa do Alexandrie. Atanáz tam prišiel 23.
No Atanázovi protivníci vo východnom Stredomorí neboli spokojní. Žiadali dokonca rímskeho pápeža Júlia I., aby zasiahol. Ale pritom nečakali na jeho rozhodnutie. Zvolili za alexandrijského biskupa istého Gregora z Kapadócie, ktorému pomohli v marci roku 339 vtiahnuť do mesta a usadiť sa tam. Nastali krvavé nepokoje, pri ktorých boli mŕtvi a ranení. Pápež Július povolal Atanáza do Ríma. Súčasne zvolal do Ríma synodu na prerokovanie jeho prípadu. Synoda sa konala roku 340 a potvrdila Atanáza ako zákonitého alexandrijského biskupa. Gregor a jeho podporovatelia však nechceli uznať rozhodnutie rímskej synody. Preto Atanáz ostal istý čas v Ríme, odkiaľ udržoval styky s duchovnými a veriacimi svojej diecézy. Pri pobyte vo večnom meste obohatil. Atanáz západné kresťanstvo tým, že ho bližšie oboznámil s ideálmi mníšskeho života, ktoré poznal z vlastnej skúsenosti pri pobyte medzi egyptskými pustovníkmi pod vedením sv. Antona.
Tri roky po rímskej synode sa situáciou v Alexandrii zapodievala synoda v Sardike (dnešná Sofia v Bulharsku). Zúčastnil sa na nej i Atanáz, ktorý zabránil prijatiu kompromisného vierovyznania, odlišného od vyznania Nicejského koncilu. No Atanáz sa nemohol vrátiť do svojho sídelného mesta hneď, ale až po Gregorovej smrti. Gregor zomrel v máji roku 345 a Atanáz vstúpil do Alexandrie v októbri roku 346 po sedemapolročnej neprítomnosti. Ďalších 10 rokov mohol Atanáz venovať pastoračnej práci vo svojom biskupstve.
Ale Atanázovi protivníci sa nevzdali boja; čakali iba na vhodnú príležitosť. Ich nádeje na úspech vzrástli, keď' zomreli dvaja veľkí Atanázovi ochrancovia: spoluvladár cisára Konstancia - Konstans (zavraždili ho roku 350) a pápež Július (zomrel roku 352). Pápež s rímskou synodou odmietali obžaloby ako neopodstatnené. Ale cisár Konstancius si vynútil na synodách v Arles (353-4) a v Miláne (355) Atanázovo odsúdenie. Na cisárov rozkaz mal zajať neohrozeného biskupa sýrsky vojvodca s oddielom vojakov. Dňa 8. februára 356 v noci vtrhli cisárski vojaci do chrámu, kde slávil Atanáz večernú bohoslužbu. Atanáz sa musel šesť rokov skrývať, no ostal v Egypte, kde mu poskytli útulok mnísi a oddaní veriaci.
V tom čase napísal obranný spis adresovaný cisárovi (Apologia ad Constantium) a spis na vysvetlenie svojho úteku (Apologia de fuga sua), kde opisuje ariánske násilnosti v Alexandrii. Z toho obdobia pochádza i neúplná Historia Arianorum (Dejiny ariánov). Po smrti Konstancia v novembri roku 361 nastúpil na cisársky trón Julián Odpadlík (nazýval sa tak, lebo odpadol od kresťanstva k pohanstvu). Julián bol nezmieriteľným nepriateľom kresťanstva. Preto mnohých prekvapilo, že dovolil pravoverným biskupom vrátiť sa z vyhnanstva do svojich sídelných miest.
Bolo v tom však veľa vypočítavosti. Nový cisár chcel na jednej strane vyvolať dojem gavalierskej veľkomyseľnosti a na druhej strane dúfal, že návrat vyhnaných biskupov zosilní vnútorné rozbroje v kresťanstve a tak oslabí Cirkev. No v Atanázovom prípade sa prerátal. Horlivý biskup sa vrátil do Alexandrie vo februári roku 362 a už na jar usporiadal dôležitú synodu, ktorá rozhodla o vážnych dogmatických a disciplinárnych otázkach. Okrem toho znova rozprúdil náboženský život vo svojej diecéze, pričom získal pre kresťanstvo z pohanstva viaceré významné osoby. To bolo priveľa pre cisára, ktorý sa usiloval obnoviť pohanstvo. Egyptskému miestodržiteľovi rozkázal odstrániť Atanáza nielen z Alexandrie, ale aj z Egypta.
Po Juliánovej smrti (v júni 363) sa stal cisárom katolík Jovián, ktorý dovolil Atanázovi vrátiť sa do Alexandrie. Ale Jovián zomrel už vo februári roku 364 a jeho nástupca Valens, naklonený ariánom, znova vypovedal biskupov, ktorí sa vrátili z vyhnanstva za Juliána Odpadlíka. Atanáz opustil Alexandriu, ale ostal v jej blízkosti, kde sa skrýval u svojich verných. Atanáz sa vrátil a ešte sedem rokov spravoval alexandrijskú cirkev. Zomrel 2. mája 373 vo veku 78 rokov.
Napriek pohnutému životu, v ktorom dlhé roky nemal stáleho miesta a musel sa skrývať, sv. Atanáz napísal veľa rozličných spisov. Okrem už spomenutých možno uviesť asketické spisy o mníšskom živote a o panenstve, ďalej veľké trojdielne dogmatické dielo (Orationes contra Arianos (Reči proti ariánom), tri alebo štyri teologické listy o božstve Ducha Svätého a komentáre k žalmom, ktoré napísal v posledných rokoch života.
Svätý Atanáz Alexandrijský je najpozoruhodnejšou postavou počiatku IV. stor., popredným pravoslávnym teológom a neúnavným obhajcom pravoslávia proti ariánskej heréze na I. všeobecnom sneme v Nicei v roku 325. Jeho osobnosť a dielo má čo povedať aj dnešnému kresťanovi. rozkvet cirkvi pre rozkvet zdravého cirkevného učenia - pravoslávia. Narodil sa v Alexandrii v gréckej rodine okolo roku 293. V mladosti prežil prenasledovanie kresťanov za vlády Diokleciána. Štúdiu svetských náuk ,,venoval nemnoho času“, ako o tom svedčí sv. Gregor Teológ. Ale aj tak bol veľmi dobre oboznámený s antickou filozofiou, najmä s neoplatonizmom a rímskym právom. Nejaký čas prežil na púšti pri sv. Antonovi ,,otcovi mníchov”, kde sa mu dostalo asketickej výchovy, ktorej vďačí za mnohé dobrá i posilu v nastávajúcom rušnom živote a prenasledovaní. Písma sv., ktoré poznal do najmenších detailov. Pre jeho bystrosť si ho všimol miestny biskup Alexander Alexandrijský, ku ktorému sa Atanáz aj nasťahoval a pod jeho vedením sa mu dostalo výchovy v oblasti gramatiky, rétoriky a iných vied. V roku 318 bol vysvätený na diakona a sta sa tajomníkom biskupa Alexandra, ktorého v roku 325 sprevádzal na I. Všeobecnom sneme cirkvi v Nicei, ktorí zvolal Konštantín Veľký, na ktorého rokovanie prišlo 318 biskupov.
Po jeho boku sa stal neochvejným obrancom pravoslávia, proti heretickému učeniu Ária, ktorí bol tiež alexandrijským kňazom. Práve on začal na začiatku 20 rokov IV. stor. šíriť svoje heretické učenie, v ktorom tvrdil, že Isus Christos nie je synom Božím, že nie je podľa svojej božskej prirodzenosti rovný Bohu Otcovi, že je to akési vyššie stvorenie, ale nie Boh, čím vlastne bola ohrozená základná pravda kresťanského učenia o sv. Snem bol otvorený 5. júna 325. Hl. témou všeobecného snemu bolo riešenie otázky nového heretického a veľmi nebezpečného arianizmu. Ako svedčia cirkevní historici, na sneme bolo položených mnoho otázok a vypočutých mnoho odpovedí, A na túto debatu o zákl. pravdách kresťanského učenia bol sv. Atanáz dobre pripravený. Oporou mu boli najmä biskupov: jeho učiteľ Alexander Alexandrijský a Hozeáš Kordubský.
Svätý Atanáz, biskup a učiteľ Cirkvi, patrí k najvýznamnejším postavám kresťanskej histórie a je uctievaný ako neochvejný obranca ortodoxnej viery, predovšetkým v otázke božstva Ježiša Krista . Narodil sa v egyptskej Alexandrii okolo rokov 295 až 298 . Pochádzal z nábožnej kresťanskej rodiny a dostalo sa mu solídneho vzdelania, ktoré mu neskôr umožnilo efektívne argumentovať v teologických sporoch . Kľúčovým momentom v jeho živote bola účasť na Nicejskom koncile v roku 325 . Ešte ako diakon a tajomník alexandrijského biskupa Alexandra zohral zásadnú úlohu v boji proti arianizmu, heréze, ktorá popierala plné božstvo Ježiša Krista . Atanáz s veľkým presvedčením obhajoval termín „homoousios“ (sústojný), ktorý bol zahrnutý do Nicejského vyznania viery a potvrdzoval, že Syn Boží je jednej podstaty s Otcom .
Okolo roku 328 sa Atanáz stal alexandrijským patriarchom a pokračoval v neúnavnom boji proti arianizmu . Jeho pevný postoj mu priniesol mnohých nepriateľov a v priebehu svojho života bol až päťkrát poslaný do vyhnanstva, čo trvalo dohromady približne sedemnásť rokov . Pre svoju neústupnosť v obrane Nicejského vyznania viery získal prezývku „Athanasius Contra Mundum“ (Atanáz proti svetu) . Svätý Atanáz zomrel 2. mája 373 v Alexandrii . Jeho teologické spisy mali trvalý vplyv na vývoj kresťanského učenia a preto je uctievaný ako Učiteľ Cirkvi na Východe aj na Západe . V západnej cirkvi sa jeho sviatok slávi 2. mája, zatiaľ čo vo východnej cirkvi 18. januára .
Atanáz istý čas prežil na púšti pri askétovi Antonovi Veľkom. Spolu s ním sa modlil, študoval Sväté Písmo a učil sa cnostnému životu. Atanáz Veľký zomrel roku 373. Cirkev mu dala pomenovanie Veľký a ako jeden z najvýznamnejších obrancov pravoslávnej viery bol nazvaný Otcom pravoslávia. Jeho pamiatku si pripomíname 18./31.
Najznámejším doktrinálnym dielom svätého alexandrijského biskupa je traktát O vtelení Slova, božského Logosu, ktoré sa stalo telom, ako sme my, pre našu spásu. V tomto diele nájdeme výrok sv. Atanáza, ktorý sa oprávnene stal slávnym: Božie Slovo ‚sa stalo človekom, aby sme sa my stali Bohom; stal sa viditeľným v tele, aby sme mali ideu o neviditeľnom Otcovi, a on sám znášal násilie ľudí, aby sme my zdedili neporušiteľnosť‛ (54, 3). Svojím zmŕtvychvstaním Pán totiž nechal zmiznúť smrť, akoby bola „slamou v ohni“ (8, 4).
Svätý Otec spomenul aj ďalšie diela tohto veľkého cirkevného otca, ktorých značná časť je spojená s ariánskou krízou. Poukázal na štyri listy adresované priateľovi Serapionovi o božstve Ducha Svätého a tridsať slávnostných listov, ktoré posielal vždy na Nový rok cirkvám a kláštorom v Egypte na znak jednoty.
Atanáz je napokon aj autorom meditatívnych textov nad žalmami, neskôr veľmi rozšírených, a najmä diela, ktoré predstavuje ‚bestseller‛ starovekej kresťanskej literatúry: Život Antona, teda životopis svätého mnícha Antona. Atanáz ho napísal krátko po smrti tohto svätca, keď bol ako biskup vyhnaný z Alexandrie a žil medzi mníchmi v egyptskej púšti. Atanáz bol takým blízkym priateľom Antona, že mu tento veľký mních ako dedičstvo po sebe zanechal jednu z dvoch ovčích koží a tiež plášť, ktorý mu alexandrijský biskup kedysi sám daroval. Príkladný životopis tejto postavy, vzácnej kresťanskej tradícii, sa stal rýchlo veľmi známym, bol takmer ihneď dvakrát preložený do latinského jazyka a potom do rôznych východných jazykov, a veľmi sa zaslúžil o rozšírenie mníšstva na Východe i Západe.
Sám Atanáz pritom jasne ukázal, že si bol vedomý vplyvu, ktorý príkladná postava Antona mohla mať na kresťanský ľud, keď v závere tohto diela napísal: ,Kiež by bol všade známy, všetkými obdivovaný, aj tými, ktorí ho nevideli; to je znamenie jeho cnosti a jeho duše, ktorá bola Božou priateľkou. Veď Anton sa nestal známym pre písomnosti, pre svetskú múdrosť alebo pre nejakú schopnosť, ale len svojou zbožnosťou. A nikto nemôže poprieť, že je to Boží dar. Ak by nebol poznal Boha tak, ako sa on sám dáva poznať tým, ktorí mu patria, a ako sa dal poznať Antonovi už od začiatku - hovorilo by sa v Španielsku a Gálii, v Ríme a Afrike o tomto človeku, ktorý žil v ústraní medzi horami? Takýchto ľudí - hoci pôsobia nenápadne a chcú zostať skrytí - Pán ukáže všetkým ako lampu, lebo mnohí z tých, čo o nich počujú hovoriť, poznajú, že je možné žiť podľa prikázaní, a získavajú odvahu nastúpiť na cestu cností´ (Život Antona 93, 5 - 6).
Jeho život, podobne ako život sv. Antona a nespočetných iných svätých, nám ukazuje, že ‚kto kráča k Bohu, nevzďaľuje sa od ľudí, naopak, stáva sa im skutočne blízkym‛ (Deus caritas est, 42).“
Drahí priatelia, svätý Atanáz Alexandrijský (učiteľ cirkvi) (*276, +373) bol jedným zo žiakov sv. Antona Veľkého (*251, +356). Na podnet mníchov a ľudí túžiacich po nasledovaní života sv. Antona, sám sv. Atanáz spísal jeho životopis a učenie v knihe Život sv. Túto knihu spomína aj sv.
