Príbehy o strate detí sú vždy srdcervúce. Správy ako „Stratil sa dvanásťročný chlapec“ alebo „Uniesli päťročné dieťa“ nás napĺňajú úzkosťou. Aj svätej rodine sa stratil syn Ježiš.
V evanjeliu čítame, že dokonca i svätej rodine, Jozefovi a Márii, sa stratil syn Ježiš. „Vrátili sa teda do Jeruzalema a tam ho hľadali“ (Lk 2,45). Boh a človek nestoja voči sebe ako konkurenti, ale človek sa stáva dokonalým, keď sa stáva príbytkom Boha.
Ježiš v chráme medzi učiteľmi.
Ježiš v rodine
Avšak ako každé poriadne dieťa, tak aj Ježiš bol rodičom poslušný a zachovával domáci poriadok. Aj on prežil väčšinu svojho života v rodine. Keď mal dvanásť rokov, nebol ešte ani mužom, ale nebol už ani malým dieťaťom. Jeho matka Mária si na ceste z Jeruzalema domov všimla, že Ježiš nekráča s ňou. Možno si myslela, že však už má dvanásť rokov a chce byť medzi mužmi, a tak kráča s Jozefom. A Jozef si možno myslel, že je to ešte dieťa, a tak kráča so svojou matkou. Až večer zistili, že Ježiš s nimi nekráča vôbec, ani s jedným, ani s druhým. Určite im v mysli vírili otázky: Čo je s ním? Ako je to možné? Kde je? A na druhý deň bežali hneď naspäť do Jeruzalema, aby ho tam hľadali. A našli ho.
Na ich prekvapenie v chráme, medzi učiteľmi. On im vysvetlil, prečo tam je, možno to hneď nepochopili, ale dôležité je, že hľadali Božiu vôľu, nie svoju. To isté robil aj Ježiš, a preto v ich rodine vládol opravdivý pokoj a opravdivá láska.
Ježiš sa tak vzmáhal v obľube u Boha i u ľudí a svojim rodičom bol poslušný. Niekto si povie, že však to je jasné, veď bol Božím Synom a Panna Mária i sv. Jozef boli svätci. To je síce pravda, ale aj vo svätej rodine vznikali napätia a problémy, ako sme to počuli aj v dnešnom evanjeliu. Tam sa však všetko riešilo s Bohom. A to je základ.
Svätá rodina dobre poznala štvrté Božie prikázanie a vedela, že Bohu ide v tomto prikázaní predovšetkým o vzťah medzi rodičmi a deťmi. A toto by sme si mali dobre uvedomiť aj my.
Hľadanie stratených detí
Skúsme sa zamyslieť nad tým, či sa aj naše deti nestrácajú. Nie tak, že ich niekto unesie alebo že sa niekde stratia, ale či sa nestrácajú z našej mysle, z nášho života a zo života s Bohom.
Milí rodičia, položte si úprimne ruku na srdce a porozmýšľajte, či naozaj hľadáte svoje deti, keď sa vám zdá, že sa začínajú strácať. Aj vy, deti, skúste tiež porozmýšľať nad tým, či sa niekedy nestrácate svojim rodičom aj z vlastnej viny. Možno práve tým, že ich neposlúchnete, a potom vám je to aj ľúto, aj vás to trápi. Ale dokážete sa vrátiť včas a prejaviť rodičom opäť svoju lásku tým, že už budete voči nim poslušní?
Dnešné Božie slovo nám chce všetkým povedať, že Ježiš prežil väčšinu svojho života v rodine, tam bol vychovávaný, tam vyrastal. A chce nám pripomenúť aj to, že rodičia sú darcami nielen telesného života, ale i života Božieho. Deti si práve v rodine osvojujú dobré čnosti a vlastnosti. A to predovšetkým cez osobný príklad rodičov, ktorým záleží na svojich deťoch a ktorí svoje deti naozaj hľadajú hneď ako zistia, že sa strácajú.
Všimnime si aj to, že do jeruzalemského chrámu išla celá rodina, nielen rodičia bez detí, nie deti bez rodičov alebo mama bez otca. Všimnime si, že obidvaja rodičia hľadali Ježiša. Koľko otcov a matiek sa dnes vôbec nestará o to, kde ich dieťa je, čo robí, s kým sa kamaráti... Jozef a Mária našli svoje dieťa v kostole. Koľko je dnes rodičov, ktorí by radi videli svoje dieťa všade inde, len nie v kostole...
V kostole, kde ste počuli, milé deti, že Ježiša tiež mamina pokarhala za to, že sa im stratil. Ježiš im to vysvetlil, ale potom sa vrátil s nimi domov a bol im poslušný. A tak, deti, čo si myslíte, čo je odmenou za vašu poslušnosť? Možno práve to, že doma sa cítite naozaj dobre, že cítite od svojich rodičov lásku. Neberte to nikdy samozrejme, láska rodičov je veľký dar a všetky deti tento dar nepoznajú. Najväčším bohatstvom každého človeka je to, že má dobrú rodinu, kde sa všetci navzájom majú radi.
Aj tieto dva príbehy zo života nám môžu pomôcť pochopiť to, aká dôležitá je v rodine ozajstná láska medzi jej členmi, a zvlášť láska rodičov k deťom.
Jeden otec umýval auto a prišiel k nemu jeho malý syn Vladko. Otec sa mu začal sťažovať, že nikto mu to neurobí tak, ako by to on potreboval, a tak si to radšej spraví sám, lebo to auto je pre neho veľká investícia a treba mu venovať čas a námahu.,,A ja nie som veľká investícia?“ opýtal sa Vladko. „Ako to myslíš?“ „Lebo pre mňa nikdy nemáš čas!“ Iný otec zas denne brával malého synčeka na kolená a rozprával mu rozprávky. Ale jedného dňa mu doniesol CD-prehrávač a veľa cédečiek s rozprávkami. Keď sa o niekoľko dní chlapca opýtal, ako sa mu páčia rozprávky na cédečkách, synček mu odpovedal: „Vôbec sa mi nepáčia, lebo CD-prehrávaču si nemôžem sadnúť na kolená.“
Rodičia, majte čas pre svoje deti. Len tak im môžete dokázať to, že ich vždy hľadáte a že ich máte naozaj radi. A keď vaše deti pocítia túto rodičovskú lásku, určite sa im budú ľahšie rešpektovať vaše požiadavky a poslušnosť i úcta bude pre nich samozrejmosťou i radosťou. Ak sa chceme zmeniť podľa svätej rodiny, bude nás to určite niečo stáť. Ale veď sa hovorí, že čo nič nestojí, za nič nestojí...
Prajem vám všetkým, aby ste si vedeli vytvoriť pekný domov, aby ste boli dobrou rodinou a aby ste boli bohatí na vzájomnú lásku. A pri vašich problémoch v rodine nikdy nezabúdajte na Boha, ktorý dokáže vyriešiť aj tú najzložitejšiu situáciu. Boh chce vyliať svoju milosť na každú rodinu, ktorá sa na neho spolieha. Chce byť s nami, aby naše rodiny mohli byť vnútorne silné a zjednotené. Týka sa to nás všetkých, či už sme slobodní, ženatí alebo vydaté: každý patrí rodine a Bohu, ktorý má hlboký záujem o rodinný život.
Ježiš v chráme | Príbehy Biblie
Na konci onoho putovania sa Ježiš vrátil do Nazareta a bol poslušný svojim rodičom (porov. Lk 2,51). Aj tento obraz obsahuje krásne ponaučenie pre naše rodiny. Púť totiž nekončí tým, keď sa dosiahne cieľová svätyňa, ale keď sa vrátime domov a pokračujeme v každodennom živote a uplatníme duchovné ovocie zažitej skúsenosti.
Vieme, čo vtedy Ježiš urobil. Namiesto aby sa vrátil domov s rodinou, zostal v Jeruzaleme v Chráme, čím vyvolal veľkú ťažobu u Márie a Jozefa, keď ho nevedeli nájsť. Za toto svoje „zatúlanie sa“ musel Ježiš pravdepodobne svojich rodičov aj odprosiť. Evanjelium to nehovorí, ale verím, že to môžeme predpokladať. Otázka Márie aspoň prejavuje určité napomenutie, dáva jasne najavo jej a Jozefove obavy a úzkosť.
Kristus sa "pravdepodobne“ za túto "aféru... zábavku, nerozvážnosť, musel ospravedlniť". Myslím si, že František sa snaží zdôrazniť drámu ľudí, ktorá nastala v evanjeliu v tomto okamihu. Táto situácia sa tak mala priblížiť ľuďom, aby si ju vedeli predstaviť, keď počúvajú Božie slovo. Je to lepšie ako keby tam bolo pridané nejaké hlbšie učenie určené budúcim generáciám.
Najprv si však musíme ujasniť, čo odpovedal Pán (Lukáš 2; 48-50): Keď ho zazreli, stŕpli od údivu a matka mu povedala: Syn môj, čo si nám to urobil? Pozri, tvoj otec i ja sme ťa s bolesťou hľadali! On im odpovedal: Prečo ste ma hľadali? Nevedeli ste, že mám byť tam, kde ide o môjho Otca? Ale oni nepochopili slovo, ktoré im hovoril.
V tejto odpovedi svojim pozemským rodičom, Pán učí, že Otcova vôľa je jediná vec, voči ktorej musí byť poslušný. V pokore a v poslušnosti syna sa podvolil Jozefovi a Márii. Ale po pravde, vtedy Ho viedla silnejšia oddanosť a povinnosť.
Posolstvo nájdenia v chráme
Udalosť nájdenia v chráme je jedným z mála kúskov informácií v Písme, ktoré máme z doby Pánovho raného života. Práve preto jej veľkí spisovatelia a myslitelia venovali svoju pozornosť.
Béda Ctihodný v jeho Kázaniach o Evanjeliách napísal: "Je zrejmé, že príbytok srdca, ktorý si zvolila najsvätejšia Trojica, nemôže byť rôznorodý. Veď jej božská prirodzenosť je jedna a nedeliteľná. Preto, keď Pán sedel v chráme povedal: "Musím byť tam, kde ide o môjho Otca," a to je vyjadrenie o Jeho moci a sláve, ktoré navždy pretrvávajú s Bohom Otcom.[Toto nie je nič, za čo by sa mal ospravedlňovať.] Avšak, keď sa vrátil do Nazareta, bol podriadený svojim rodičom. Toto poukazuje na jeho pravú ľudskosť a rovnako to slúži aj ako príklad pokory. Vo svojej ľudskej prirodzenosti, v ktorej je menej ako Otec, bol podriadený ľudským bytostiam. Preto sám povedal: "Ja idem k Otcovi, lebo Otec je väčší ako ja."
Ambróz z Milána (+397) nám pomáha vyriešiť Pánov postoj poslušnosti k Jozefovi a Márii z pohľadu jeho povinností voči Bohu Otcovi.
V Diskusii o Evanjeliu podľa Lukáša dáva Ambróz do protikladu tento okamih v Chráme, keď mal Kristus stále 12 rokov. Pamätajte si, že ako Boží Syn je večný, genitus non factus(splodený, nie stvorený), ale ako Kristus sa narodil pred 12 rokmi.
Mohol by spraviť menej ako dokonale splniť svoje povinnosti zbožnosti? Sme však ohromení, že preukazuje úctu Otcovi, aj keď sa podriaďuje svojej matke! Táto podriadenosť istotne neznamená slabosť, ale rešpekt. Avšak zmija bludárstva sa plazí von zo svojej zlovestnej jaskyne, dvíha hlavu a zvracia jed zo svojho žalúdka. A práve preto, že Syn potvrdzuje, že On je poslaný, kacír na to reaguje, že Otec je väčší ako On. Takto chce dokázať, že Syn je nedokonalý. Veď neexistuje nik väčší ako Boh, a tak chce poukázať na to, že on, ktorý bol poslaný potrebuje pomoc od niekoho iného.
Ján z Damasku (+749) poukázal na nájdenie v chráme v Ortodoxnej viere 3.22:
Tvrdia o Ňom, že sa rozvíjal vo svojej múdrosti, veku a milosti. Veď dospieval, a tak stále viac prejavoval múdrosť, ktorá mu bola vlastná. Tým že vzal na seba, čo je naše, vzal ako svoj aj rast v múdrosti a milosti, ako aj naplnenie Otcovej vôle, teda ľudské poznanie Boha a ich spásy. [Takto postupoval, aby nám ukázal, že aj my by sme sa mali rozvíjať. Ale to som už odbočil od témy.]
Sv. Hieronym (+420) vo svojej kázni o Žalme 15 (16) povedal:
Ako prijíma porozumenie Ten, ktorý je múdrosť? "A Ježiš sa vzmáhal v múdrosti, veku a v obľube u Boha i u ľudí." To neznamená, že Syn sa podriaďoval inštrukciám Otca, ale že Jeho ľudská prirodzenosť bola vedená tou božskou. O tom, ktorý pochádza z koreňaJeseho existuje aj proroctvo, "A spočinie na ňom Duch Pánov: duch múdrosti a rozumu."
Myslím si, že Pán vedel, aké to bude mať dôsledky na Máriu a Jozefa. Vôbec na nich nezabudol. Nemôžeme ani tvrdiť, že sa nezaujímal o ich trápenie a hodiny hľadania. Myslím si, že chcel využiť tieto následky, aby lepšie pochopili, kým je a aká je ich úloha voči nemu.
Sv. Alfonz Liguori (+1787, nie Otec cirkvi, ale Učiteľ a poriadne ostrý), píše o tomto tajomstve a vysvetľuje tú bolesť, ktorú museli Mária a Jozef pocítiť. Spolu s ďalšími spisovateľmi na to poukazuje v diele The Glories of Mary - Sláva Márie. Tvrdí, že smútok a bolesť, ktorú cítila počas tejto skúšky, bola snáď väčšia, než tá, ktorú cítila vo všetkých ostatných prípadoch. Dôvodom je, že tu bola od Pána oddelená. Predtým s ním bola pri jeho obriezke a vtedy jej Simeon povedal, že jej meč prerazí srdce. Bola s ním aj keď museli utiecť zo strachu pred Herodesom do Egypta.