Svätý Augustín: Filozofia a dielo

Aurelius Augustinus, známy ako svätý Augustín, je právom považovaný za cirkevného otca patristiky a jedného z najvýznamnejších filozofov a teológov kresťanstva. Bol predstaviteľom druhého obdobia patristiky (4. - 8. storočie), ktoré sa vyznačovalo stotožňovaním kresťanskej viery a filozofickej tradície.

Centrálnym problémom jeho filozofie je vzťah človeka a Boha. Augustín sa narodil v roku 354 v meste Tagaste v Africkej Numídii.

Medzi jeho najvýznamnejšie diela patria:

• Proti akademikom
• O pravom náboženstve
• O Trojici
• O Božom štáte
• Vyznania

Už ako dieťa bol Augustín rebelom a uličníckym typom, ale mal veľké srdce a miloval priateľstvo. Prešiel sektou Manichejcov, skepticizmom, neoplatonizmom, veril v astrológiu.

Jeho matka, svätá Monika, sa tiež pričinila modlitbami o jeho obrátenie. Augustín sa dal pokrstiť 24. apríla 387 aj so svojím synom a svojimi priateľmi a rozhodlo sa celý život zasvätiť hľadaniu Boha v spoločenstve. Vracia sa do Afriky, a v Tagaste nasleduje svoj ideál spolu s priateľmi. Medzitým mu zomiera jeho syn, a vysvätia ho za kňaza v Hippo, neskôr za biskupa.

Neúnavne vysvetľuje Božie slovo ľudu, píše mnoho diel, aby navrátil rôznych bludárov a heretikov z ich cesty, alebo aby povzbudil a poučil mnohých o kresťanskom živote. Napísal aj jedno z najorignálnejších diel svetovej literatúry, biografiu Vyznania, čítanú a publikovanú sústavne aj dnes.

V roku 371, ako sedemnásťročný, po ukončení vyššej školy v Madaure, nastúpil na kartáginskú univerzitu, kde sa venoval štúdiu rétoriky. V Kartágu sa oboznámil s Cicerovým dielom Hortensius, ktoré ho pobádalo k poznaniu pravdy. Pridal sa k sekte manichejcov, ktorí sľubovali sprostredkovanie vyššieho poznania.

V roku 384 dostal pozvanie do Milána za učiteľa rétoriky. V roku 387 má Augustín ako 33 ročný zjavenie a na Veľkú sobotu prijíma krst. Spolu s ním i jeho syn Adeodatus a priateľ Alipius. Krstom, ktorý Augustín prijal od Ambróza, sa zaviazal k aktívnemu a asketickému životu. O niečo neskôr ho biskup v Hippo Regius požiadal o vstup medzi klérus a o kňazské svätenie. O štyri roky neskôr bol vysvätený za pomocného biskupa, čím sa stal jeho následníkom.

Augustín umiera 28. augusta roku 430 v meste Hippo Regius, keď Vandali vedení Geiserichom obliehali mesto. S jeho smrťou začal zanikať starý svet tak rýchlo, že by sme právom mohli hovoriť o začiatku stredovekých dejín.

Pri takomto vnútornom rozpore zažil známy výjav v záhrade, do ktorého i vkladáme jeho orátenie sa. Práve takto prehovorilo Božie slovo k srdcu Augustína: "Tolle, lege! - Vezmi a čítaj" opakoval detský hlas spevavým tónom. Predsa po týchto slovách nemohol pochybovať, nemohol váhať, že sa to vzťahuje na jeho osobu a na knihu, ktorou sa práve zaoberal.

A tak otvoril Pavlove listy: "žime počestne ako vo dne a nie v hodovaní a pijatikách, nie v smilstvách a necudnostiach, nie vo svároch a žiarlivosti, ale oblečte si Pána Ježiša Krista a nevenujte sa starosti o telo a jeho vášňam!" (Rim 13, 13 - 14) Tento zážitok možno najlepšie chápať, kedˇ ho budeme brať ako prirodzený a nie ako magický. Ako záblesk iskry poznania, vo svetle ktorého Augustín videl, že Božia milosť už v ňom dávno začala pôsobiť.

Augustín vo svojich Vyznaniach píše: "Pane, ty prebývaš v srdciach tých, čo v tvojom náručí oplakávajú svoje strastné cesty. Ty, Pane, občerstvuješ a tešíš to, čo si stvoril. Kde som bol, kedˇ som ťa hľadal? Ty si bol predo mnou, ja som sa i od seba samého vzdˇaľoval a nevedel som sa nájsť, tým skôr som nevedel nájsť ani teba."

Simplicián bol rímsky presbyter, ktorý bol daný za pomocníka Ambrózovi po jeho vysviacke za milánskeho biskupa. A práve v tejto funkcii pomáhal pri obrátení Augustína na kresťanstvo práve tak, ako aj pri jeho oboznamovaní sa s novoplatonizmom. Augustín sa yašiel občas poradiť za Simpliciánom, ktorý bol už starý, ale svedomitým štúdiom nadobudol mnohé skúsenosti a učenosti. Radil sa s nim o svojich trápeniach, ako má kráčať po Božej ceste.

Rozhodol sa preto hľadať starostlivejšie, precíznejšie... Veď jeho rodičia ho učili po akej ceste má ísť, ale on sám a dobrovoľne sa od nej vzďaloval. Ale teraz sa jej nechcel vzdať. Túžil síce po blaženom živote. "Poznanie pravdy sa predstavuje ako obsah blaženosti. A blaženosť pozostáva v poznaní Boha." Ale blaženy život sa evidentne bál hľadať pri jeho pravom zdroji, pri prameni. Ale neuvedomil si jednu podstatnú vec: "Ako môže byť blažený život tam, kde vôbec niet života?" Hľadal ho a zároveň pred ním utekal. A možno práve odtiaľto pochádza jeho svetoznámy výrok: "Nespokojné je moje srdce, Bože, kým nespočinie v Tebe."

Viera v Jezisa Krista sa stala pre neho všetkým. Tvrdil: "Kto pozná pravdu, pozná svetlo, kto pozná svetlo, pozná večnosť. Ano. Dokázal to.

Aurelius Augustinus sa narodil v roku 354 v severnej Afrike, už vtedy dávno latinizovanej, kresťanskej a rímskej „starokolónie“. Doba, v ktorej žil, bola presýtená mnohými rozbrojmi ako boj antiky proti kresťanstvu, boj za vzostup rímskej cirkvi alebo blížiaci sa pád rímskej ríše.

Jeho matka, neskôr sv. Monika, bola hlboko veriaca, citovo založená kresťanka a naproti tomu jeho otec Patricius bol úradníkom rímskej správy, ktorý uspôsoboval svoju vieru podľa toho, či sa na najvyšších miestach vlády nachádzali kresťania alebo pohania. Sám Augustinus až do svojho zázračného obrátenia sa na pravú vieru v roku 386 žil takmer pohanským, výstredným životom. Zomrel v roku 430 ako biskup afrického mesta Hippon, keď mesto práve v tom čase obkľúčili Vandali.

Štát, podľa Augustína, už stratil tie svoje morálne hodnoty, ktoré mu pripisovali klasické antické nazeranie, veď blaženosť možno dosiahnuť iba v božom štáte ( jeho veľké dielo má názov: O božom štáte - De civitate Dei).

Augustin sa ešte nezaujíma o vzťah medzi dušou a vonkajším svetom, chce sa dostať k Bohu. A keďže sa nazdával, že rozum môže hrať istú úlohu na ceste k Bohu, začal sa zaoberať filozofiou, ktorá je uňho totožná s teológiou.

Aurelius Augustinus bol najslávnejší cirkevný otec, najvýznamnejší predstaviteľ patristiky a jednoznačne sa opieral o Platóna. Celý jeho svetonázor má výrazný fideistický charakter, riadi sa zásadou: „ Bez viery niet poznania, niet pravdy.“ Jeho názory sú jedným z prameňov scholastiky.

Augustinus tvrdí, že hlavnou vecou pri skúmaní náboženstva sú dejiny a pôsobenie božej prozreteľnosti v čase na spásu ľudského pokolenia a jej vplyv na nápravu a prevýchovu ľudstva. Hovorí, že každá vec, či podstata, bytnosť alebo prirodzenosť má tri znaky a to: je určitou jednotou, líši sa od ostatných vecí zvláštnymi vlastnosťami a neprekračuje poriadok vecí.

Autor tu vyjadruje aj nádej, že ak budú tento spis čítať zbožní ľudia, bude účinný nielen proti jednému, ale aj proti všetkým nesprávnym a falošným názorom. „ Je namierený predovšetkým proti tým, čo si myslia, že jestvujú dve rozličné prirodzenosti alebo podstaty principiálne protikladné.“

Podľa autora je hriech zlo, iba ak je dobrovoľný. Augustinus dochádza k záveru, že „...teda hreší sa dobrovoľne.“ Podľa Augustina je všetko dobro alebo Boh, alebo z Boha. Teda i najnižšia bytosť je od Boha.

Ďalej sa zaoberá pravdou ako takou a hovorí, že sa natoľko utápame v márnivostiach a mrzkostiach, že na otázku, čo je lepšie, či pravda alebo klamstvo, síce odpovieme, že pravda, ale viac sa oddávame zábave a hrám než „...príkazom samej Pravdy.“

Na záver sa autor vyznáva zo svojej lásky k Bohu a vyslovuje nádej, nech nás náboženstvo spája s jediným Bohom, ktorý nás stvoril na svoj obraz, stvárňujúci nás do jednoty.

V Augustínovej mysli sa láska k múdrosti rozhorela, keď mal 19 rokov a študoval tretí semester rétoriky v Kartágu. Školský program stanovoval v tom roku čítanie Hortenzia z pera Cicera. Bol to filozofický dialóg, ktorý obsahoval nadšené povzbudenie k štúdiu filozofie.

Čítanie Hortenzia s kresťanským kľúčom a nadšenie, ktorým bol ovládaný, umožnilo Augustínovi zabudnúť na hlboký skepticizmus autora tohto spisu. V každom prípade, Augustín sa nedal zmiasť prvou hypotézou, proti ktorej ho koniec koncov uisťovala jeho viera. Prestal túžiť po bohatstve, rétoriku považoval za prázdnotu, pretože sa starala len o kult slova; dokonca zdržanlivosť sa mu javila ako žiadúce dobro. Čítanie Hortenzia prezradilo obdivnému pohľadu Augustína najvyššie povolanie človeka. V tej chvíli sa v ňom zrodil filozof.

Sv. Aurelius Augustín: Boží štát (Ad Marcellinum DE CIVITATE DEI contra paganos libri viginti duo), vychádza v preklade ako 9. a 10. sväzok edície Svet, seria B, ktorú vydáva Spolok sv. Vojtecha v Trnave. Po Vyznaniach dostávajú slovenskí čitatelia do rúk druhé dielo sv. Augustína: Boží štát. Zatiaľ čo sa sv. Augustín vo Vyznaniach ukazuje ako človek, pokorne hľadajúci Boha, človek Jób svojho veku, so všetkými svojimi túžbami a nádejami, ale aj so svojimi slabosťami, zatiaľ sa v Božom štáte predstavuje ako filozof, mysliteľ, kresťanský veľduch, ukazujúci cestu správneho a spravodlivého života na tejto zemi nielen svojim súčasníkom, ale všetkým ľuďom dobrej vôle všetkých vekov a pokolení.

Boží štát sv. Augustína sa neviaže na nijakú vonkajšiu formu, ani nemá v úmysle predpisovať vonkajšiu organizáciu, ale ide mu najmä o ducha režimu, ktorý je dušou každého štátu, a ten duch režimu má byť podľa sv. Augustína kresťanský, má mať za cieľ oslavu Boha na zemi a v praxi uskutočňovať učenie Ježiša Krista. Jedine na takom štáte môže spočívať božie oko s láskavým pohľadom.

V nijakej inej knihe nie je nasnášané toľko rozmanitého materiálu, z toľkých rozmanitých odborov ako práve v tejto knihe. Nie je to len dielo čisto filozofické a nie je to dielo výlučne teologické. Mohli by sme ho nazvať encyklopediou svojho veku. Dočítame sa v ňom skoro o všetkom, čo môže zaujímať ľudského ducha.

Tajní prívrženci pohanstva to obratne využili a vštepovali do ľudu nenávisť a pochybnosť ku kresťanstvu. Sv. Augustín vedel, čo sa šíri medzi ľudom a ako vysvetľujú kresťanstvo niektorí učenci. V svojich kázňach často poukazoval na mylné chápanie kresťanstva a podvracal námietky pohanov. No cítil a videl, že otras, ktorý zapríčinil v smýšľaní Rimanov pád večného mesta, je väčší, než by mu stačil čeliť kázňami, povedanými v užšom kruhu. Videl, že je otrávená rímska verejná mienka, ktorú možno zmeniť len obšírnejším dielom a dôkladným kresťanským poučením o dobrom a zlom, o providenciálnom riadení ľudských dejín. Vynorila sa mu myšlienka napísať dielo »De civitate Dei«.

Sv. Augustín chcel podvrátiť nielen argumenty nepriateľov kresťanstva, ale aj kresťanov chcel poučiť o hlbšom smysle ich náboženstva. Sv. Augustín poprel kauzálnu súvislosť medzi nešťastiami Ríma a kresťanstvom. Konkrétnym poukazom na rímske dejiny dokázal, že veľkosť a blahobyt rímskej ríše nevyplývaly z kultu bohov, ale z bezohľadných útočných vojen, ktorými si Rimania podmanili susedné národy a vykorisťovali ich. Práve za tieto neprávosti v minulosti musí terajší Rím pykať.

Svätý Augustín

Gnozeológia

Augustínova gnozeológia sa zbližuje s antickou tradíciou filozofie ako lásky k múdrosti, ktorá ho vedie k poznávaniu najvyššieho bytia - Boha. Zdrojom poznania je ľudské vnútro a pochybnosti, ktoré sa v ňom rodia. „Ak sa totiž mýlim, potom som ... Každý, kto si uvedomuje, že pochybuje, uvedomuje si niečo pravdivé a zároveň nadobúda istotu toho, čo si uvedomuje.“ Pravdu nemožno nájsť mimo človeka - epochálny objav - „Nevychádzaj von, vráť sa späť do svojho vnútra!

Etika

V etike zdôrazňuje lásku, ktorú stotožňuje s vôľou; „Miluj - a konaj, čo chceš.“ Láska k Bohu je najvyššou cnosťou a zárukou dobrého konania.

Koncepcia dejín

Augustínova koncepcia dejín - O Božom štáte - dejiny chápe ako boj dvoch ríš; božia ríša bojuje s ríšou diabla; obidve sú založené na rozdielnom spôsobe lásky: pozemský štát na sebaláske ,egoizme, nebeský štát sa zakladá na láske k Bohu. Na konci sveta vystúpi ako víťaz Boží štát.

Na základe tejto koncepcie dejín odvodil aj svoje učenie o predestinácii (o predurčení) - sv. Augustín tvrdí, že všetci ľudia sú zaťažení dedičným hriechom, podľa svojej prirodzenosti hrešia a zomrú, lebo smrť je trestom za hriech. Nakoniec na konci sveta omilostení vytvoria Boží štát a pozemský štát zanikne.

Cirkev ešte nie je Božím štátom, je jeho nedokonalým obrazom, pripravuje ho podľa Božej vôle, zhromažďuje tých, ktorí sú určení na spásu, mimo nej spásy niet. Zdroj viery nie je v Biblii, ale v cirkvi. Týmito argumentmi sv. Augustín zdôvodnil nevyhnutnosť jej existencie.

tags: #svaty #augustin #filozofia