Svätý Béda Ctihodný: Životopis a odkaz

Svätý Béda Ctihodný, známy aj ako Beda Venerabilis, bol benediktínsky mních, učenec a autor diela Historia ecclesiastica gentis Anglorum (Církevní dějiny národa Anglů), vďaka ktorému získal prímenie Otec anglickej histórie. Narodil sa okolo roku 672 v Jarrow, Northumbrie a zomrel 25. mája 735 v Jarrow.

Ctihodný Beda sa mu začalo hovoriť brzy po jeho smrti, čo ovšem nesúviselo s projednáváním církve o jeho svatosti.

Svätý Otec František na stretnutí so španielskymi biskupmi oznámil, že 2. apríla bude svätorečiť troch blahoslavených prostredníctvom tzv. ekvipolentnej kanonizácie. Medzi najznámejších svätcov, ktorí boli takýmto spôsobom vyhlásení, patria napríklad sv. Gregor VII., sv. Gertrúda z Helfty, sv. Peter Damian, sv. Cyril a Metod, sv. Ján Damascénsky, sv. Béda Ctihodný, sv. Albert Veľký, sv. Tomáš Morus a sv. Ján z Avily. Sviatok svätého Juraja sa oslavuje 23. apríla, na Slovensku 24. apríla.

Svätý Béda Ctihodný

Svätý Ondrej (Andrej)

Svätý Ondrej (Andrej) (gr. Ἀνδρέας, Andreas, t.j. mužný) bol jedným z apoštolov Ježiša Krista a bratom apoštola Petra. Keďže bol ako prvý spomedzi apoštolov povolaný Ježišom, východné cirkvi ho zvyknú nazývať svätý Andrej Prvopovolaný.

Sv. Ondrej, apoštol, sa narodil v Betsaide, v mestečku na brehu Tiberiadského jazera neďaleko Kafarnauma. Jeho otec sa volal Jonáš (Ján) a jeho mladším bratom bol Šimon Peter. Východní cirkevní spisovatelia nazývajú Ondreja „prvým povolaným“, lebo Ježiš práve jeho povolal ako prvého k apoštolskej práci. Pôvodom bol rybár - ako celá jeho rodina. Detstvo a mladosť prežil v Betsaide a potom, už s manželkou a bratom Šimonom sa usadili v prístavnom meste Kafarnaum. Aj tam sa venoval rybárstvu. Bolo to remeslo namáhavé, ale výnosné.

Ondreja veľmi oslovilo vystúpenie Jána Krstiteľa. Spolu s Jánom, Zebedejovým synom, neskoršie Jánom apoštolom, patrili medzi verných Krstiteľových učeníkov. Keď Ján Krstiteľ raz s nimi stál, videl Pána Ježiša ísť smerom k nim, povedal im: „Hľa, Boží Baránok, ktorý sníma hriechy sveta“. (Jn 1, 29) Na druhý deň im znova povedal: „Hľa, Boží Baránok!“ Oni sa pohli za Ježišom. Vtedy zostali s ním. Ondrej potom vyhľadal svojho brata Šimona a povedal mu: „Našli sme Mesiáša.“ A priviedol ho k nemu.

Od toho času Ondrej a Šimon dochádzali k Ježišovi a boli aj svedkami prvého zázraku, ktorý urobil na svadbe v Káne. Cirkevní otcovia, najmä sv. Béda Ctihodný, nazývajú Ondreja „privádzačom ku Kristovi“.

Po zoslaní Ducha Svätého žil Ondrej zhruba dvanásť rokov v Jeruzaleme. Potom odišiel pravdepodobne do Bitýnie (M. Ázia), južného Ruska (kmene Skýtov), odtiaľ do Trákie (dnešné Bulharsko a Rumunsko) a nakoniec do Grécka, kde dosiahol najväčšie apoštolské úspechy. Pohanské chrámy zostali prázdne, spustli, ľudia sa dávali krstiť.

Podľa tradície ho v hlavnom meste Achájska (južné Grécko) v Patrase na podnet cisárskeho vladára Egea ukrižovali na kríži v podobe písmena X. Nepribili ho klincami, len ho priviazali. Okolo roku 356 dal cisár Konštanc preniesť jeho pozostatky do Konštantínopolu. Cisár chcel takto konkurovať Rímu, kde boli ostatky sv. apoštolov Petra a Pavla. Po páde Carihradu v roku 1206 pozostatky sv. Ondreja preniesli do katedrály v Amalfi (južne od Neapolu). V 15. storočí preniesli apoštolovu hlavu do Ríma, kde ju s veľkou úctou uložili v chráme sv. Petra. V roku 1964 však pápež Pavol VI. preniesol túto relikviu do Patrasu, kde je uložená v chráme sv. Ondreja.

Svätý Ondrej

30. novembra si Východná i Západná cirkev pripomína svätého apoštola Andreja (Ondreja). V Bratislavskej eparchii je tomuto svätcovi zasvätená Gréckokatolícka farnosť v Nitre. V Novom Meste nad Váhom (filiálka Gréckokatolíckej farnosti Trenčín) sa zasa bohoslužby konajú v Kaplnke sv. Ondreja.

Keď Ondrej zostal u Ježiša a mnoho sa tam naučil, neutajil tento poklad v sebe, ale behom sa ponáhľal k svojmu bratovi, aby urobil na ňom účastným aj jeho. Všimni si, čo povedal svojmu bratovi: „Našli sme Mesiáša, čo v preklade znamená Kristus.“ Vidíš, ako tu ohlasuje, čo sám za krátky čas pochopil? A prezrádza schopnosť Učiteľa, ktorý ich vedel o tom presvedčiť, ale aj ich nadšenie a svedomitosť, s akou sa hneď od začiatku usilovali poznať ho.

Toto Ondrejovo slovo vychádza zo srdca, ktoré úprimne túži po Kristovom príchode, očakáva, že príde z neba, a keď sa už zjavil, plesá radosťou a ponáhľa sa zvestovať túto veľkú udalosť aj ostatným. A všimni si Petrovu povahu. Aký je od začiatku ochotný a rýchly! Neotáľa, ale hneď uteká. Písmo hovorí: „Priviedol ho k Ježišovi.“ Ale nech nik neodsudzuje Petra, že je ľahkoverný, keď prijíma slovo bez veľkého skúmania. Pravdepodobne mu brat presne a obšírne všetko porozprával. Ale evanjelisti všelikde všeličo hovoria v skratke, lebo sa usilujú byť struční. Napokon ani sa nehovorí, že Peter hneď uveril, ale: „Priviedol ho k Ježišovi.“ Odovzdal mu ho, aby sa všetko naučil od neho.

Ak Ján Krstiteľ povedal: „Hľa, Baránok“ a „On krstí Duchom“ a naznačil každému, že ho o tejto veci môže najlepšie poučiť Kristus, tak Ondrej to urobil oveľa lepšie. (Hom. Evanjelium podľa Matúša 9. zač. V tom čase, keď Ježiš kráčal popri Galilejskom mori, videl dvoch bratov, Šimona, ktorý sa volá Peter, a jeho brata Andreja, ako spúšajú sie do mora; boli totiž rybármi. I povedal im: „Poďte za mnou a urobím z vás rybárov ľudí.” Oni hneď zanechali siete a išli za ním.

Ako šiel odtiaľ ďalej, videl iných dvoch bratov, Jakuba Zebedejovho a jeho brata Jána, ako na lodi so svojím otcom Zebedejom opravujú siete; aj ich povolal. Oni hneď zanechali loď i svojho otca a išli za ním. Evanjelium podľa Jána 4. zač. V tom čase Ján stál s dvoma zo svojich učeníkov. Keď videl Ježiša ísť okolo, povedal: „Hľa, Boží Baránok.” Tí dvaja učeníci počuli, čo hovorí, a išli za Ježišom. Ježiš sa obrátil a keď videl, že idú za ním, opýtal sa ich: „Čo hľadáte?” Oni mu povedali: „Rabbi - čo v preklade znamená: Učiteľ - , kde bývaš?” Odpovedal im: „Poďte a uvidíte!” Šli teda, videli, kde býva, a zostali v ten deň u neho. Boli asi štyri hodiny popoludní. Jeden z tých dvoch, čo to počuli od Jána a nasledovali Ježiša, bol Andrej, brat Šimona Petra. On hneď vyhľadal svojho brata Šimona a povedal mu: „Našli sme Mesiáša,” čo v preklade znamená Kristus. A priviedol ho k Ježišovi.

Ježiš sa naňho zahľadel a povedal: „Ty si Šimon, syn Jonášov, ale budeš sa vola Kéfas,” čo v preklade znamená Peter. Na druhý deň sa Ježiš rozhodol odísť do Galiley. Stretol Filipa a povedal mu: „Poď za mnou!” Filip bol z Betsaidy, z Andrejovho a Petrovho mesta. Filip vyhľadal Natanaela a povedal mu: „Našli sme toho, o ktorom písal Mojžiš v Zákone a Proroci, Ježiša, Jozefovho syna z Nazareta.” Natanael mu vravel: „Môže byť z Nazareta niečo dobré?!” Filip mu odpovedal: „Poď a uvidíš!” Keď Ježiš videl prichádzať Natanaela, povedal o ňom: „Toto je pravý Izraelita, v ktorom niet lesti.” Natanael sa ho opýtal: „Odkiaľ ma poznáš?” Ježiš mu vravel: „Videl som a prv, ako a Filip zavolal, keď si bol pod figovníkom.” Natanael mu povedal: „Rabbi, ty si Boží Syn, ty si kráľ Izraela!” Ježiš mu odvetil: „Veríš preto, že som ti povedal: Videl som a pod figovníkom?

Svätý Juraj

Svätý Juraj

Máloktorý zo svätcov je tak obklopený legendami ako svätý mučeník Juraj z Kapadócie. Jeho obraz, ako sedí na koni a bojuje s drakom, patrí k najznámejším vyobrazeniam svätých v celom kresťanskom svete. Pritom neexistujú žiadne spoľahlivé údaje o jeho živote, no napriek tomu poznáme množstvo rôznych legiend. Svätý Juraj je preto niekedy považovaný za postavu mytologickú. V Rímskej ríši bola úcta k nadprirodzeným silám dôležitou súčasťou každodenného života. Rímski štátni bohovia čiastočne pochádzali z gréckeho panteónu a čiastočne z miestnych a italských tradícií. Rimania otvorene prijímali do oficiálneho kultu i nových bohov, najmä v časoch štátnych kríz.

Náboženstvá z Východu si tak razili cestu do Ríma a úrady ich zvyčajne tolerovali. Problémy však nastali vtedy, keď sa nové náboženstvá začali domáhať výlučných práv na svojich uctievateľov. Nie inak to bolo v židovskom Judsku, ktoré - aj keď malo ponechanú veľkú autonómiu vo výklade rímskeho náboženského kultu - sa nikdy celkom nezmierilo s nadvládou Rimanov. Medzi chudobou sa rozmohli hnutia odporu a na ich čele stáli vidiecki vodcovia. Židovský národ veril v narodenie Mesiáša - Spasiteľa, ktorý sa mal stať ich vodcom a vyslobodiť ich spod rímskej nadvlády.

Ježiš začal verejne vystupovať okolo roku 27 n. l. a s jeho účinkovaním sa spájajú i mnohé zázraky. Po troch rokoch bol však samotnými Židmi a ich Najvyššou radou obvinený z rúhačstva a predvedený pred rímskeho miestodržiteľa, ktorý ho na nátlak publika nechal ukrižovať. Ježišovi učeníci uverili jeho zmŕtvychvstaniu a začali hlásať jeho myšlienky o rovnosti všetkých ľudí pred Bohom a o nebeskom kráľovstve, v ktorom sa všetci budú mať lepšie ako v pozemskom živote v závislosti od svojich pozemských skutkov.

Apoštoli sa teda dištancovali od rôznych odnoží judaizmu a postupne začali získavať stúpencov aj medzi osobami nežidovskej viery. Nové náboženstvo sa rozšírilo hlavne v krajinách Stredomoria, hoci nemalo veľa stúpencov a aj tí boli zväčša nízkeho sociálneho postavenia. Kresťanstvo požadovalo vernosť jednému bohu a zakazovalo uctievať iných bohov, čo sa celkom nezhodovalo s náboženskou toleranciou Rimanov. Kresťania tiež často odmietali prisahať na nadradenosť cisára, a práve tým sa stávali podozrivými. Prenasledovanie kresťanov bolo aj napriek tomu do polovice 3. stor. n. l. veľmi obmedzené a takmer vždy predstavovalo len akúsi reakciu na miestne špecifické okolnosti.

Mladí kresťania svojou smrťou už za prvých prenasledovaní prejavovali svoju oddanosť novému náboženstvu; stávali sa z nich martýri - mučeníci za vieru. A práve títo martýri najviac pomohli šíreniu kresťanského učenia; povzbudzovali konvertitov a získavali podporu ľudu. V roku 284 n. l. sa rímskym cisárom stal Aurélius Valérius Diocles, známy pod neskorším menom Dioklecián. Menová reforma uskutočnená počas jeho vlády sa z dlhodobého hľadiska skončila neúspechom, čo malo za následok prehĺbenie sociálnej a hospodárskej krízy. Dioklecián tiež zväčšil svoju armádu, aby posilnil obranu ríše, a pokúsil sa zvrátiť proces postupujúceho úpadku tým, že v roku 293 n. l.

Cisár Dioklecián chcel Rímskej ríši prinavrátiť „časy zašlej slávy“ a vďaka tomu sa presadila myšlienka jeho spoluvládcu Galeria o návrate k náboženstvu predkov. Dioklecián následne zvolal všetkých učencov, prefektov, sudcov a vojvodcov na veľkú poradu do sídelného cisárskeho mesta Nikomédie. Z tejto porady vzišli výnimočne tvrdé zákony proti kresťanom - ich chrámy mali byť zrúcané, sväté knihy spálené, mali byť zbavení všetkých občianskych práv a verejných hodností, biskupov a kňazov mali uväzniť a kto by nechcel obetovať štátnym bohom, toho mali donútiť mučením. Vypuklo všeobecné prenasledovanie. Roku 303 n. l. nastalo najväčšie „odkresťančovanie“ obyvateľov Rímskej ríše. Kresťanstvo bolo postavené mimo zákon a tento stav trval celých osem rokov až do r. 311, kedy sám Galerius tolerančným výnosom prenasledovanie zastavil. Za ten čas boli kresťania väznení a hromadne popravovaní.

Nariadenie neobchádzalo nikoho; roľníci, otroci, vážení občania, úradníci, vojaci - všetci boli prinútení vzdať hold a obetovať v chrámoch starých rímskych božstiev. Tí, čo tak spravili, boli ušetrení smrti, no tí, ktorí sa vzpierali a boli významného spoločenského postavenia, boli popravovaní zvlášť brutálnym spôsobom.

Svätý Juraj pochádzal z Kapadócie v Malej Ázií (stredná časť dnešného Turecka). Jeho matka bola Kapadóčanka a otec Peržan. Už od detstva ho rodičia vychovávali v kresťanskej viere. Čoskoro však ostal bez otca, ktorý zomrel v jednom z početných prenasledovaní prvých kresťanov. Vo veku 18 rokov bol zregrutovaný do rímskej armády, kde mu vďaka jeho bystrosti, mužnosti, odvahe a iným prednostiam udelili vysokú vojenskú hodnosť. Pravdepodobne sa zúčastnil početných razií, ktoré boli orientované na zajímanie a následné mučenie kresťanov. Keďže bol však sám kresťan, stalo sa mu to osudným a po údajnej zrade (alebo tiež potom, čo začal kresťanov obraňovať) bol zajatý. Pochovaný bol v Lydde (dnešný Lod pri Haife v Izraeli).

Miesto jeho hrobu sa čoskoro stalo cieľom mnohých pútnikov a už v období cisára Konštantína I. Uctievanie svätého Juraja sa najprv šírilo na Blízkom východe, kde ho uctievali ako „megalomartyra“ - veľkého mučeníka. To znamená, že ukrutnosti boli na ňom spáchané obzvlášť bezcitným spôsobom. Medzi hlavné regióny jeho uctievania patrila Palestína, Jordánsko, neskôr Egypt, Sýria, a dokonca Etiópia. Až neskôr sa jeho kult objavil v Turecku a na Cypre. Šírením medzi pospolitým ľudom sa postupne dostal na Balkán a cez Gruzínsko až do Ruska. Gruzínsko sa niekedy zvykne označovať aj ako rodisko svätého Juraja. Ako dôkaz sa často predkladá jeho meno Georgius, z ktorého je vlastne odvodený názov Gruzínsko - Georgia.

Do západnej Európy sa kult svätého Juraja dostal cez more; uctievali ho hlavne v Itálii a v Galii; prvé chrámy tu vznikli v 6. V Británii je známy od 7. - 8. storočia; spomínal ho Beda Ctihodný vo svojom martyrológiu, a tiež je prítomný v írskom martyrológiu od Oengusa. Príbeh svätého Juraja bol v Británii dodatočne a nepravdivo doplnený o útek svätého Juraja z Palestíny, keď sa za Diokleciána začalo s krvavým prenasledovaním. Údajne ušiel na lodi cez Stredozemné more a doplavil sa až k britským ostrovom, kde potom žil a aj zomrel. Na počesť jeho príchodu sa odvtedy prieliv medzi Anglickom a Írskom nazýva Prieliv svätého Juraja - Saint George´s Channel.

Nové rozmery získalo uctievanie kultu svätého Juraja počas križiackych výprav. Bolo to práve na prvej krížovej výprave (1096 - 1099), keď sa v čase obliehania Antiochie prisnil istému biskupovi sen, v ktorom sa mu prihováral svätý Juraj v bielom rúchu s červeným krížom na prsiach. Vo sne Juraj nabádal, aby križiaci nečakali a hneď na druhý deň zaútočili - to im zaručí víťazstvo. Pri dobýjaní Jeruzalema už malo vojsko okrem bielych zástav s červenými krížmi so sebou i vyobrazenia svätého Juraja a tiež jeho údajné pozostatky, ktoré križiaci ukoristili v meste Ramleh. Pri obliehaní Jeruzalema sa pri hradbách zjavil vojakom duch svätého Juraja. Svätý Juraj sa odvtedy tešil veľkej obľube hlavne medzi rytierskymi rádmi, ktoré v tom čase predstavovali spojenie rytierstva s mníšskym životom. Nebolo to však pre jeho mučeníctvo, ale pre symbol, ktorý predstavoval v spojitosti s rytiermi: bol tiež vojakom a zomrel za vieru.

Zo všetkých európskych krajín sa stal jeho kult najváženejším vo Veľkej Británii; v r. 1222 bol jeho sviatok uznaný ako menší sviatočný deň, avšak už v r. V roku 1347 bol Eduardom III. založený aj Podväzkový rád svätého Juraja. Veľkú úctu mu prejavovali i na Kyjevskej Rusi - bojovníci tiahnuci do bitky niesli jeho portrét na čele vojska. S vynájdením pušného prachu a strelných zbraní, čoho dôsledkom bol pokles dôležitosti meča a kopije, začala jeho popularita upadať.

Najväčší význam pre poznanie svätého Juraja v stredovekej Európe malo dielo s názvom Legenda Aurea. Dielo napísal Jakub de Voragine medzi rokmi 1250 - 1260, opisujúc skutky prvých mučeníkov. Samotný príbeh je však dosť romantizujúci; objavuje sa tu napríklad drak, čo v starších verziách legendy nebolo. Podľa legendy „…pochádzal svätý Juraj z urodzenej rodiny z Kapadócie. Neskôr prišiel do mesta Silena v Lýbii, kde drak - miestna pohroma - naháňal strach širokému okoliu a otravoval svojím dychom každého, kto sa k nemu priblížil. Ako výkupné dávali ľudia drakovi každý deň dve ovce. Keď mu však dali poslednú ovcu, drak si vyžiadal ľudské obete. Tie mal podľa dohody obyvateľov určiť lós. Lós padol na kráľovu dcéru, ktorá šla na smrť oblečená ako nevesta. Juraj však zaútočil na draka, prebodol ho svojím oštepom a celkom krotkého ho viedol spútaného princezniným podväzkom. Juraj draka doviedol do mesta, kde povedal ľuďom, aby sa nebáli - ak uveria v Ježiša a dajú sa pokrstiť, oslobodí ich od príšery. Kráľ a ľud súhlasili. Juraj zabil draka a 15 000 ľudí sa dalo pokrstiť.

Rozprávanie je pravdepodobne jediná historicky pravdivá časť príbehu. Prítomnosť rozprávkového draka je cielená symbolika, ktorou bol príbeh o Jurajovi „skrášlený“ samotnou cirkvou; drak ako symbol pohanského zla, ktorý je prebodnutý kopijou, znamená obrátenie krajiny na kresťanstvo. V novšej historiografii bola práve časť s drakom mnohokrát využitá ako dôkaz, že svätý Juraj je len obyčajný mýtus a vymyslená postava z nejakého rozprávania. Treba zdôrazniť, že v najranejších verziách legendy sa príhoda s drakom nevyskytuje. Juraj bol tiež zobrazovaný ako rímsky legionár na bielom koni; biela tu opäť symbolizuje čistotu a svätosť.

Svätý Juraj - militárny svätec - bol na území Slovenska svätený ako symbol mocného ochrancu v ranostredovekých kaplnkách, kláštoroch, hradiskách, dvorcoch a hradoch. V súvislosti so svätým Jurajom vzniklo v minulosti na území dnešného Slovenska jedenásť obcí nesúcich jeho meno. Celkovo je však na Slovensku zachovaných štyridsať patrocínií zasvätených tomuto svätcovi. Spolu tak tvoria tridsiaty najpočetnejší patronát na Slovensku. Patrocíniá sú nerovnomerne rozšírené po celom území Slovenska - ako na západe, tak i na východe, nevynímajúc sever a juh. Väčšinu počtu tvoria patrocíniá založené v novoveku, v 18. a v 19. storočí.

Medzi najstaršie obce s patrocíniom svätého Juraja, ktoré dodnes existujú, patrí Nitrianska Blatnica (kedysi len Jur) z 11. stor., Skalica z 12. stor., Svätý Jur pri Bratislave z r. 1209, Jur nad Hronom z prvej pol. 13. stor. a Spišská Sobota z r. Dôležitú úlohu zohral svätý Juraj pri vývine obecných pečatí a erbov. Každá obec, v ktorej sa časom vyvinula nejaká administratívna činnosť, sa usilovala o odlíšenie vo forme symbolu. Znaky, pečate a erby vyjadrovali v podstate isté špecifiká, ktorými sa daná obec vyznačovala. Vo väčšine prípadov sa symbol odvodzoval od patrocínia miestneho kostola a patrón bol tak so svojimi atribútmi umiestňovaný do obrazovej časti erbu alebo pečatidla.

Prehľad svätcov a ich sviatkov

tags: #svaty #beda #ctihodny