Svätý Bernard z Clairvaux sa narodil okolo roku 1090 vo francúzskom meste Fontaine-lès-Dijon. Pochádzal z vysokej šľachtickej rodiny a už v mladosti prejavoval záujem o literatúru a rétoriku. Nábožne ho vychovali a získal kvalitné vzdelanie.
Ako 22-ročný vstúpil spolu s bratmi a priateľmi do reformovaného kláštora Citeaux, kolísky cisterciánskeho rádu. V roku 1111 opustil rodné šľachtické sídlo a spolu so svojimi štyrmi bratmi vstúpil do cisterciánskeho kláštora v Cîteaux. Jeho príklad nasledovalo tridsať ďalších mladých šľachticov, vrátane jeho bratov a neskôr aj otca.
Bernard sa stal známym svojou múdrosťou a radami, ktoré vyhľadávali pápeži, biskupi aj panovníci. O tri roky na to z poverenia opáta založil nový kláštor v Clairvaux a stal sa tam opátom. Svojou činnosťou a príkladom vynikajúcim spôsobom viedol bratov k čnostiam. V roku 1115 bol Bernard poverený založením nového kláštora v údolí nazvanom Clairvaux, čiže „Jasné údolie“, ktoré sa stalo neoddeliteľne spojené s jeho menom.
Ako opát v Clairvaux prejavil pozoruhodné vodcovské schopnosti a jeho kláštor sa stal centrom duchovnej obnovy. Stelesňoval ideálny obraz mnícha. Miloval kláštornú samotu, ale pre dobro Cirkvi ju neraz neváhal opustiť a zasiahnuť do verejného diania. Precestoval Európu, aby obnovil pokoj a jednotu.
Počas jeho života, vďaka jeho vplyvu, vzniklo viac ako šesťdesiat ďalších cisterciánskych kláštorov po celej Európe. Všetky čestné úrady, ktoré mu ponúkali, rozhodne odmietal, ako napr. menovanie za biskupa v Janove a Miláne. Jeho radu si žiadali najpoprednejšie osobnosti jeho doby.
Preslávil sa ako horlivý kazateľ križiackych výprav, najmä v roku 1146 v burgundskej bazilike Vézelay, kde svojím plamenným slovom povzbudil kráľa Ľudovíta VII. aj šľachtu k prijatiu kríža. S jeho menom je nerozlučne spojené Vezelay. V tejto burgundskej bazilike predniesol Bernard svoju prvú kázeň na veľkú noc r. 1146 pred Ľudovítom VII.
Vystúpil proti vzdoropápežovi Anaklétovi II. a proti vtedajším bludárom Petrovi Ábelardovi a Arnoldovi z Brescie. Z pápežovho poverenia vyzýval k druhej križiackej výprave na odrazenie tureckých vojsk a dožil sa bolestného sklamania, keď táto výprava pre nesvornosť a hrabivosť križiakov a rôzne zákulisné intrigy jej vodcov skončila tragickým nezdarom.
Bernard, ktorý mal všetky možnosti ku „kariére“ v cirkevnej hierarchii, zostal po celý život pokorný a skromný. Napriek veľkej úcte a vplyvu zostal Bernard skromný a odmietal vysoké cirkevné úrady. Svoje najťažšie sklamanie zažil Bernard z Clairvaux, keď druhá krížová výprava, ktorú horlivo podporoval, r. 1149 stroskotala.
Je jedným z hlavných predstaviteľov kresťanskej stredovekej mystiky. Zanechal silnú pečať na stredovekej zbožnosti a mystike. Podľa neho má človek pokorne kontemplovať Stvoriteľa vo svete a v tejto kontemplácii nachádzať pravdu. Pokora je začiatkom všetkého poznania Pravdy.
Na tejto ceste rozlišuje Bernard tri stupne: consideratio, kde človek zbiera a hľadá, contemplatio, v ktorej sa človek v dôverčivej odovzdanosti a nazeraní zmocňuje pravdy a extázu. Ona je vrchol čiže úplné odtrhnutie mysle od vonkajšieho sveta a plné pohrúženie sa do Boha a rozplynutie sa v ňom (ako kvapka vody vo víne). Viera a odovzdanosť sú dôležitejšie než všetka dialektika.
Jeho spisy vynikajú dobrým štýlom, ktorý si osvojil čítaním biblie a cirkevných otcov najmä sv. Augustína. Napísal množstvo teologických a asketických diel. Vynikal veľkou úctou k Panne Márii. Jeho mystické a asketické spisy boli veľmi rozšírené a mali vplyv aj u nás. Jeho kázne na knihu Pieseň piesní patria k skvostom kresťanskej literatúry.
Sv. Bernard hovorí: „Duša hľadá Slovo, s ktorým by súhlasila pre svoju nápravu, ktorým by sa osvietila pre poznania, na ktoré by sa oprela, aby bola silná, ktorým by sa napravila, aby bola múdra, ktorému by sa podrobila, aby bola krásna, s ktorým by sa zasnúbila, aby bola plodná, ktoré by požívala, aby bola blažená. Slovo sa stalo telom a prebýva už v nás.“
Bernard bol zanieteným reformátorom cirkvi a jej inštitúcií. O sv. Bernardovi sa hovorí, že svojím príkladom vedel oduševniť druhých. Všetkých svojich rodných bratov oduševnil k rehoľnému povolaniu. Do kláštora spolu s ním vstúpila celá rota - 30 mladých mužov. O tri roky sám zakladá nový kláštor a za svojho života ich založil 68.
Láska podľa sv. Bernarda: „Láska si sama stačí, páči sa sama sebe a kvôli sebe. Je sama sebe zásluhou i odmenou. Láska nehľadá dôvod ani plod svojho bytia mimo seba: jej plodom je to, že miluje. Milujem, pretože milujem; milujem, aby som miloval. Láska je niečím veľkým, ak sa vracia k svojmu počiatku, ak má spätný vzťah k svojmu pôvodu, vlieva ak sa opäť do svojho prameňa, aby z neho stále čerpala a ustavične z neho vyvierala. Zo všetkých hnutí, myšlienok a citov duše je láska to jediné, čím môže tvor, aj keď nie rovnakou mierou, dávať odpoveď svojmu Tvorcovi, alebo mu splácať niečím podobným. Lebo keď Boh miluje, nechce nič iné, než aby bol milovaný. Láska Ženícha, či skôr Ženích, ktorý je láska sama, žiada za svoju lásku len lásku a vernosť. Preto nech je dovolené tej, ktorá je milovaná, aby splácala láskou. Či by mohla nemilovať nevesta, a to nevesta Lásky? Či by mohla byť Láska nemilovaná? Právom sa vzdáva nevesta všetkých iných náklonnosťou a celá sa venuje jedine láske, lebo má dávať odpoveď láske tým, že ju miluje. Ale aj keby sa úplne rozplynula láskou, čo je to v porovnaní s večným prúdením onoho prameňa? Čo z toho teda vyplýva? Nesplní sa nikdy prianie tej, ktorá túži po svadbe, vzdychá, planie žiarom lásky a s veľkou dôverou čaká? Vyjde jej želanie úplne naprázdno preto, že ona nemôže udržať krok s obrom, nemôže sa pretekať v sladkosti s medom, v miernosti s baránkom, v belosti s ľaliou, v jasnosti so slnkom, v láske s tým, ktorý je láska sama? Nie. Lebo aj keď tvor miluje menej, pretože jeho možnosti sú menšie, ak miluje celou svojou bytosťou, nič v tej láske nechýba, pretože je celá. A keď takto miluje, rovná sa to sobášu, pretože na túto jej lásku nemôže byť odpoveďou láska menšia, a v obojstrannej zhode spočíva plné a dokonalé manželstvo.
Na smrteľnom lôžku odovzdal bratom testament, ktorý nám odhaľuje jeho tajomstvo: „Nikdy som dosť sebe nedôveroval. Rád som prijímal mienky druhých. Krivdy som nikdy nepomstil. Vedome som nikdy nedal pohoršenie. Keď som čo i len slabo niečo postrehol, snažil som sa to napraviť.“
Strávený Božou láskou dokončil svoj život 20. augusta 1153 v Clairvaux. Vo veku 63 rokov Bernard z Clairvaux po ťažkej žalúdočnej chorobe 20. augusta 1153 zomrel, vyčerpaný a vysilený. Už v roku 1174 bol vyhlásený za svätého a v roku 1830 za učiteľa Cirkvi. Bol pochovaný v opátstve Cluny.
Pápež Alexander III. vyhlásil Bernarda za svätého už 18. januára 1174. Pápež Pius VIII. ho menoval r. 1830 učiteľom Cirkvi. Na zobrazeniach od 15. stor. ho niekedy vidieť s diablom na reťazi ako poukazom na prekonanie všetkých pokušení. Takáto socha z 15. storočia je v kostole Santa Maria Maggiore v Ríme.
Akej vážnosti sa tento mních tešil nielen vo svojej dobe, ale i u cirkevných vedcov a učencov všetkých storočí, ukazujú prívlastky, ktoré Bernard z Clairvaux dostal: arciotec európskeho cítenia (Friedrich Heer), vodca a sudca svojej doby (Jozef Lortz), náboženský génius svojej doby (Adolf von Harnack). Pre svoj horlivý spôsob kázania dostal okrem toho titul „doctor melfifluus“ (učiteľ „medotoký“).
| Dátum | Udalosť |
|---|---|
| cca 1090 | Narodenie vo Fontaine-lès-Dijon, Francúzsko |
| 1113 | Vstup do cisterciánskeho kláštora v Cîteaux |
| 1115 | Založenie kláštora Clairvaux |
| 1146 | Kázanie v bazilike Vézelay a podpora druhej križiackej výpravy |
| 20. august 1153 | Úmrtie v Clairvaux |
| 18. január 1174 | Kanonizácia pápežom Alexandrom III. |
| 1830 | Vyhlásenie za učiteľa Cirkvi pápežom Piom VIII. |
Patronát: patrón včelárov, voskárov, barmanov; pri posadnutosti, detských chorobách; v hodine smrti; proti búrke a nečasu; proti moru zvierat.
História svätého Bernarda z Clairvaux
