Svatý Boh Všemohúci: Význam a cesta k svätosti

Neviem, ako často sa nám darí premýšľať o Božích vlastnostiach, ale táto téma je dôležité preto, aby sme poznali hlbšie a dôkladnejšie, kto a aký je vlastne Boh, ktorému veríme, ktorému vzdávame úctu a ktorému sme zverili svoj život. Aký je Boh, ku ktorému sa aj teraz chceme modliť vo „svojich žiadostiach a prosbách“ s vierou a úplnou dôverou že ON má moc vypočuť, zmeniť život, dejiny, dať novú šancu, život srdce.

Jedna z jeho zásadných vlastností je Svätosť. Božia svätosť je to, čo Ho oddeľuje od všetkých ostatných bytostí, čo Ho robí jedinečným a odlišným od všetkého ostatného. Božia svätosť nie je len Jeho dokonalosť, alebo bezhriešna čistota; je to podstata Jeho „inakosti“, Jeho nadprirodzenosti. Božia svätosť spôsobuje, že sme v údive, až v úžase, keď postupne začíname chápať, čo i len po kúskoch, Jeho veľkosť a majestátnosť.

Izaiáš bol očitý svedok Božej svätosti, čo je opísané v Izaiášovi 6,1-8. Aj keď bol Izaiáš Božím prorokom a spravodlivým človekom, keď zažil Božiu svätosť, reakciou bolo, že si uvedomil svoju hriešnosť a cítil sa nečistý a stratený (Izaiáš 6: 5). Aj anjeli v Božej prítomnosti, tí, ktorí volali „Svätý, svätý, svätý je Hospodin Všemohúci“, si zakrývali tváre a nohy štyrmi zo svojich šiestich krídel. Zakrytie tváre a nôh bezpochyby znamená úctu a bázeň inšpirovanú bezprostrednou Božou prítomnosťou (2. Mojžišova 3,4-5). To, že stáli takto, čo najviac zakrytí, vypovedá o tom, že sa cítili nehodní v prítomnosti Svätého Boha.

A ak čistí a svätí serafíni prejavujú v prítomnosti Najvyššieho takúto úctu, s o čo hlbšou úctou by sme mali k Nemu pristupovať my?! Úcta, ktorú Bohu preukazujú anjeli, by nám mala pripomenúť našu vlastnú opovážlivosť, keď niekedy bezmyšlienkovite a neúctivo vstupujeme do Jeho prítomnosti, lebo nerozumieme Jeho svätosti.

Výzva k svätosti

Božia svätosť je pre nás vážnou a zásadnou výzvou, ako sme čítali v dnešnom texte: „Rovnako, ako je svätý ten, čo vás povolal, aj vy buďte svätí v celom svojom počínaní.“ Boh nás volá, aby sme boli iní, oddelení pre väčší účel.

Jedným z mien Boha je Jehovah-M'Kaddesh, čo znamená „Hospodin, ktorý posväcuje“ (Levitikus 20,7-8, Exodus 31,13). Posvätenie znamená oddeliť sa alebo separovať sa, nedovoliť, aby sme boli znečistení čímkoľvek, čo uráža a zarmucuje nášho Svätého Boha a Pána. Vyzýva nás, aby sme boli iní, oddelení pre väčší účel, tak ako vyzval Izraelčanov, aby sa odlišovali od sveta okolo nich: “Zachovávajte všetky moje ustanovenia a konajte podľa nich... Nesprávajte sa podľa zvyklostí národov, ktoré vyháňam pred vami.... Ja som Hospodin, váš Boh. Ja som vás oddelil od týchto národov“ (Levitikus 20,22-25). Chcel, aby boli iní. Pre nás chce dnes to isté.

Pri rozhovore často počujem výroky: Veď nikto nie je svätý. Alebo: Len Boh je svätý, my všetci sme hriešni. Avšak ani jeden z týchto pohľadov na svätosť nie je správny. Ľudia akoby si zvykli, že v súčasnosti svätý človek už ani nie je. Boli nejakí v minulosti, boli to mučeníci, pustovníci, alebo nejakí čudáci. Čo znamená svätý? Svätý znamená oddelený. Oddelený od sveta, od svetského spôsobu života a zmýšľania a vyčlenený pre Boha. Boh sa nám predstavuje ako svätý.

Lebo takto hovorí Najvyšší a Vznešený, čo tróni večne a sväté je jeho meno. Každá z týchto štyroch bytostí mala po šesť krídel; dookola i zvnútra boli plné očí a bez prestania vo dne i v noci volali: Svätý, svätý, svätý Pán, Boh, Všemohúci, ktorý bol, ktorý je a ktorý príde. V starozákonnej dobe boli sväté nádoby a náradie, ktoré sa používalo v chráme. Boli len na tento účel určené.

V súčasnej novozákonnej dobe sme všetci povolaní k svätosti prostredníctvom viery v Ježiša Krista. Keď uveríme, že Ježiš je ten pravý a jediný Mesiáš, poslaný od Boha Otca, ktorý zomrel za moje a tvoje hriechy na kríži, bol pochovaný, ale na tretí deň vstal z mŕtvych, keď ho prijmeme a odovzdáme mu svoj život a vyznáme ho za svojho Pána a Spasiteľa, oddeľujeme sa od sveta pre Boha - stávame sa svätými. Keď ľutujeme svoje hriechy, Boh nám ich odpúšťa, očisťuje nás a my získavame večný život. Nie pre naše zásluhy, alebo dobré skutky, ale pre vyliatu krv jeho Syna. Lebo milosťou ste spasení skrze vieru. A to nie sami zo seba; je to dar Boží; nie zo skutkov, aby sa nikto nechválil.

Boh túži po nás, ako milujúci otec túži po svojich deťoch. Chce, aby sme boli jeho, aby nás mohol zahrnúť svojou láskou a požehnaním. Chce s nami kráčať, žiť. Byť súčasťou nášho života. Odovzdať sa Bohu a oddeliť sa pre neho, neznamená stratiť slobodnú vôľu, neznamená, že nás bude nútiť robiť niečo, čo nechceme, alebo že nás vyšle na misiu kdesi na Sibír, či zakáže nám založiť si rodinu. Vôbec nie. Boh je láska. On ťa pozná, On ťa stvoril a miluje ťa.

Prví kresťania sa nazývali svätými. Alebo: Pozdravujte každého svätého v Kristovi Ježišovi. Byť svätý neznamená mať svätožiaru okolo svojej hlavy. Nie je to výsada len pre pár vyvolených, ani posmrtný titul za zásluhy. Nie je to nedosiahnuteľný sen, ktorý sa možno snažíme dosiahnuť trýznením svojho tela a asketizmom. Nie je to život v izolácii od okolitého sveta, ale práve medzi ľuďmi. Lebo každý, kto je sám a neprichádza do styku s ľuďmi, hneď sa vidí svätý vo svojich vlastných očiach. Nie je to ani náboženský fanatizmus, ale normálny životný štýl každého kresťana. Boh to od nás očakáva a k tomu nás vyzýva: Buďte svätý, lebo ja som svätý. Byť svätý znamená vedieť komu si uveril a podľa toho žiť.

Lebo Boh nás nepovolal k nečistote, ale posväteniu. Posväcovaním rozumieme naše zdokonaľovanie sa, tiež dovolenie Bohu nás premieňať, aby sme sa stali podobní obrazu jeho Syna. Ja som pravý vinič a môj Otec je vinohradník. Každú ratolesť na mne, ktorá neprináša ovocie, odrezáva, a každú, ktorá prináša ovocie, čistí, aby prinášala viac ovocia. Vy ste už čistí pre slovo, ktoré som vám povedal. Zostaňte vo mne a ja vo vás. Podobne ako ratolesť nemôže prinášať ovocie sama od seba, ak nezostane na viniči, tak ani vy, ak nezostanete vo mne. Ja som vinič a vy ratolesti. A sám Boh pokoja nech vás celých posvätí a pri príchode nášho Pána Ježiša Krista nech vášho ducha zachová neporušeného a dušu i telo bez úhony. Verný je ten, ktorý vás povoláva - on to aj urobí.

Tento verš zo Sv. Posvätenie tela- telo je chrámom Svätého Ducha. A vari neviete, že nepatríte sebe, ale že vaše telo je chrámom Svätého Ducha, ktorý vo vás prebýva a ktorého máte od Boha?

Ako dosiahnuť svätosť?

• Denne si vyhradiť čas na stretnutie s Bohom v modlitbe. Aspoň dvakrát denne, ráno a večer. Modlitba je rozhovor s Bohom. Je to čas, kedy ho uctievame. Je to čas medzi tebou a ním. Nie je to tvoj monológ, ani dlhý zoznam prosieb, ani odrecitovanie, či opakovanie naformulovanej modlitby. Boh chce počuť tvoje slová vychádzajúce zo srdca. Keď sa modlíme, nechajme priestor, aby aj Boh mohol hovoriť k nám a nie hneď skončiť a zberať sa preč.
• Aktívne sa vyhýbať hriechu. Akýkoľvek, aj ten najmenší hriech ak sa pritrafí, hneď oľutovať a vyznať pred živým Bohom, či je to myšlienka, slovo, skutok... Ak hovoríme, že sme bez hriechu, klameme sami seba a nieto v nás pravdy. Ale ak vyznávame svoje hriechy, on je verný a spravodlivý: Odpustí nám hriechy a očistí nás od všetkej neprávosti. Deti moje, toto vám píšem, aby ste nehrešili. Ale ak niekto zhreší, máme u Otca obhajcu - Ježiša Krista, spravodlivého. On je obetou zmierenia za naše hriechy, no nielen za naše, ale aj za hriechy celého sveta.
• Čítajme často bibliu - Boh sa prihovára k človeku najmä týmto spôsobom. Nechajme slovo Božie klesnúť hlboko do srdca, nech sa tam zakorení.
• Kráčajme s Bohom. Žime s ním ako Enoch, Noe, Mojžiš, Eliáš, Dávid, apoštolovia a prví kresťania. Ten istý Boh, tá istá viera, ten istý Duch Svätý, ktorý nás napája na Boha. Trávme s ním čas. Kamkoľvek ideme, čokoľvek robíme, robme s ním.
• Prosme o krst v Duchu Svätom. Boh ho udeľuje zo svojej milosti a je určený pre každého veriaceho. Ak ma milujete, budete zachovávať moje prikázania. A ja budem prosiť Otca a on vám dá iného Tešiteľa, aby bol s vami až naveky - Ducha pravdy, ktorého svet nemôže prijať, pretože ho nevidí, ani nepozná. Vy ho poznáte, veď zostáva pri vás a bude vo vás. Nenechám vás ako siroty, prídem k vám. Keď nadišiel deň Turíc, všetci boli na tom istom mieste. Tu sa odrazu strhol z neba hukot, ako keď sa ženie prudký vietor, a naplnil celý dom, v ktorom sedeli. Ukázali sa im akoby ohnivé jazyky rozdelené tak, že na každom z nich spočinul jeden. Všetkých naplnil Duch Svätý a začali hovoriť inými jazykmi, ako im Duch dával hovoriť. Peter im povedal: Kajajte sa a každý z vás nech sa nechá pokrstiť v mene Ježiša Krista na odpustenie svojich hriechov a dostanete dar Svätého Ducha. Veď tento prísľub patrí vám a vašim deťom, ako aj všetkým vzdialeným, ktorých si povolá Pán, náš Boh.

Božia všemohúcnosť

Zo všetkých Božích vlastností sa vo Vyznaní viery spomína iba Božia všemohúcnosť: vyznávať ju má veľký význam pre náš život. Sväté písmo často vyznáva univerzálnu Božiu moc. Volá Boha „Mocný Jakubov“ (Gn 49,25; Iz 1,24) , „Pán zástupov“, „silný a mocný“ (Ž 24,8-10) . Boh je všemohúci „na nebi i na zemi“ (Ž 135,6) preto, lebo on ich stvoril. Jemu nič nie je nemožné a so svojím dielom zaobchádza podľa svojej vôle. Je Pánom vesmíru, ktorému určil poriadok a ktorý mu ostáva plne podriadený a k dispozícii. Je Pánom dejín: riadi srdcia a udalosti podľa svojej vôle: „Lebo ty vždy môžeš uplatňovať svoju veľkú moc.

Boh je všemohúci Otec. Jeho otcovstvo a jeho moc sa navzájom objasňujú. Svoju otcovskú všemohúcnosť prejavuje totiž tým, ako sa stará o to, čo potrebujeme; ďalej tým, že nás prijíma za adoptívne deti ; a napokon svojím nekonečným milosrdenstvom, lebo najväčšmi prejavuje svoju moc, keď slobodne odpúšťa hriechy. Vieru v Boha Otca všemohúceho môže skúsenosť so zlom a utrpením podrobiť skúške. Niekedy sa môže zdať, že Boh je neprítomný a neschopný zabrániť zlu. Boh Otec však zjavil svoju všemohúcnosť najtajomnejším spôsobom v dobrovoľnom ponížení a v zmŕtvychvstaní svojho Syna, ktorými premohol zlo. Ukrižovaný Kristus je teda Božia moc a Božia múdrosť. „Lebo čo je u Boha bláznivé, je múdrejšie ako ľudia, a čo je u Boha slabé, je silnejšie ako ľudia“ (1Kor 1,24-25) . Iba viera môže prijať tajomné cesty Božej všemohúcnosti. Táto viera sa chváli svojimi slabosťami, aby pritiahla na seba Kristovu silu.

„Nič nemôže tak posilniť našu vieru a nádej, ako keď sme vo svojom srdci pevne presvedčení, že Boh môže všetko.

V knihe proroka Izaiáša nachádzame silné svedectvo o svätosti Boha a o povolaní samotného Izaiáša do prorockej služby. Tento text nám ponúka hlboký pohľad na Božiu podstatu a na to, ako sa človek môže stať Božím svedkom. Prorok Izaiáš hovorí: “V roku keď umrel kráľ Uzijá, videl som Pána sedieť na vysokom a vyvýšenom tróne a okraje jeho rúcha naplňovali chrám. Serafi stáli nad Ním, každý mal po šesť krídel. Dvomi si zakrýval tvár, dvomi si zakrýval nohy a dvomi lietal. Vtom sa zachveli základy dverají v prahoch pre hlas volajúceho a dom sa naplnil dymom."

Slovo proroka Izaiáša nám hovorí, že aj duchovné, nebeské bytosti, serafi, pred trónom Božím si musia zakrývať svoje oči, aby sa nepozerali priamo na Božiu tvár. Na Božiu tvár sa nemohol pozrieť ani Mojžiš, keď “vánok Boží” prešiel okolo neho. Je preto veľkou Božou milosťou ak vieme, že my, hoci sme hriešni ľudia, a nie sme svätí, budeme raz poznať Božiu tvár, a “naše oči - nie cudzie Ho uvidia”, ako to vyznal aj zbožný Jób v svedectvo o našom vzkriesení mocou nášho Vykupiteľa.

Pána Boha uvidia všetci, ktorí sú “čistého srdca” - totiž všetci tí, ktorí sa dali obmyť vodou Krstu Svätého a Duchom Božím, ktorí sú “znovuzrodení z vody a z Ducha”, ako hovorí Pán Ježiš. Takými sme my všetci, ktorí sme prijali Krst Svätý podľa Kristovho ustanovenia a boli sme pokrstení v meno Boha Otca, Boha Syna, a Boha Ducha Svätého. Toto videnie očividne vychádza zo zariadenia jeruzalemského chrámu, v ktorého svätyni bola umiestnená Šalamúnovom vyhotovená Archa zmluvy, ktorá sa považovala za Boží trón, na ktorom spočívala Šechína, tzn. Božie prítomnosť v Izraeli. Vedľa archy boli umiestnení dvaja mohutní cherubovia. Bohoslužbu v chráme pripomína aj následný opis mohutného spevu v Božom dome, ktorý bol naplnený dymom z kadidla. Z toho vyplýva nielen to, že Izaiáš mal toto videnie pravdepodobne počas bohoslužby v jeruzalemskom chráme, pričom to, čo bolo v chráme, sa mu stalo podkladom pre jeho duchovné vízie, ale toto prepojenie bohoslužby v chráme a bohoslužby v nebi vyjadruje aj vieru Izraela (aj Cirkvi), že pozemská bohoslužba je obrazom tej nebeskej, vzájomne úzko súvisia, a v podstate naša liturgia je už teraz súčasťou liturgie nebeskej, na ktorej budeme mať raz účasť.

Vízia proroka Izaiáša

Očistenie a povolanie

Potom priletel ku mne jeden zo serafov a v ruke mal žeravý uhlík, ktorý vzal kliešťami z oltára. Dotkol sa mi úst a riekol: Ajhľa, tento sa dotkol tvojich perí a zmizla tvoja vina, tvoj hriech je odpustený. A počul som hovoriť hlas Pánov: Koho pošlem a kto nám pôjde? Nato som povedal: Tu som ja, pošli mňa”.

K poznaniu svätého Pána Boha však patrí aj to druhé, čo počujeme z dnešného svedectva Písma. Pán nás nielen očisťuje od hriechu, ale nás aj povoláva do svojej služby, aby sme Jeho milosť, lásku a svätú vôľu hlásali a zvestovali aj ostatným ľuďom. Na otázku Božiu: “Koho pošlem a kto nám pôjde? Takto zmýšľal aj prorok Izaiáš, ktorý si uvedomuje svoju hriešnosť, a preto cíti pred Božou svätosťou úzkosť. Boh sám ho však prostredníctvom jedného zo serafínov očisťuje od hriechu žeravým uhlíkom, ktorým sa dotkol jeho úst.

Podobne ako v Jeremiášovej, aj v Izaiášovej dobe bolo ťažké hlásať Božie pravdy uprostred mocenských napätí medzi Egyptom a Asýriou, dvoma veľríšami vtedajšieho sveta, medzi ktorými bol maličký Izrael ako zrnko medzi dvomi mlynskými kameňmi (Izaiáš bol svedkom rozvrátenia severnej časti rozdeleného Izraelského kráľovstva Asýrčanmi v r. 722 pred Kristom). Izaiáš však nepodľahol všeobecnému pesimizmu, ale ani naivnému optimizmu či politicko-náboženskému fanatizmu, a neustále hlásal Izraelu, že základom jeho existencie je vnútorné spojenie s jeho Bohom, vernosť Jahvemu a jeho zmluve, ktorú Pán uzavrel s týmto národom. Jeho slová nestratili nič zo svojej aktuálnosti ani v dnešnej dobe, kedy sa aj Cirkev nachádza v mnohých ohrozeniach a uprostred rôznych mocenských napätí dnešnej doby.

Napriek tomuto poznaniu sa Izaiáš smel stať Božím prorokom, Božím mužom a svedkom o svätom Bohu.

Svätosť v Starom a Novom Zákone

V Starom Zákone sa problém svätosti spájal v prvom rade s Bohom. Všetko okolo neho sa stane sväté v spojitosti s Ním.

Pojem svätosti v Novom Zákone má nielen kultový význam, ale aj eticko-náboženský. Veľkňaz vchádzal raz do roka na sviatok Iom Kippur - sviatok odprosenia - do svätyne svätých v jeruzalemskom chráme, a potom po pokropení krvou na odpustenie hriechov požehnával zhromaždený zástup, pričom vyslovil jediný raz v roku, a aj to ešte tlmeným hlasom Božie meno: JAHWE, ktorý je svätý.

V evanjeliách čítame, že Ježiš sa modlí za apoštolov, aby boli svätí: „Buďte svätí, ako je váš nebeský Otec svätý!“ Svätí sa nazývajú aj prví kresťania, tí, ktorí patria Kristovi, vďaka sviatosti krstu. Svätosť je dar od Boha. Nie je to niečo, čo môžeme sami získať alebo nadobudnúť. Je to dôsledok Božej činnosti v duši.

Ale svätosť je aj dielom človeka, ktorý vynakladá úsilie, aby sa stal svätým. Svätosť sa môže realizovať rôznymi cestami. V dokumente Lumen Gentium sa píše: „Všetci veriaci v Krista sú v každom stave a postavení povolaní k plnosti kresťanského života a k dokonalosti v láske; a táto svätosť vedie i v pozemskej spoločnosti k ľudskejšiemu životu. O dosiahnutie tejto dokonalosti nech sa veriaci usilujú všetkými silami, ktorými disponujú podľa miery, ktorou ich obdaroval Kristus: nech sa z tej duše zasvätia sláve Božej a službe blížneho, nasledujúc Krista a stanúc sa podobnými obrazu, vo všetkom podrobení Otcovej vôli. Svätosť sa dá dosiahnuť všade, v kláštoroch, na púšti, v domácnosti, v manželstve… „Svätosť spočíva v konaní skutkov lásky a milosrdenstva, v sociálnej činnosti, v posväcovaní každodenných prác…“

„Dnešnému modernému človeku imponuje svätý, ktorý sa ním nenarodil, ale ktorý sa v spolupráci s Božou milosťou stal svätým, hoci musel prekonávať mnohé ťažkosti a chyby. Svätých treba nasledovať, a nie ich zbožňovať. V tom je múdrosť Cirkvi, že nám ich predkladá za vzor k nasledovaniu.

Svätosť podľa sv. Terézie z Lisieux

Ako vnímala svätosť Terézia z Lisieux? Vo svojom krátkom, ale bohatom duchovnom živote prišla na to, že svätosť nespočíva vo veľkých veciach, ani v realizácii konkrétneho ľudského programu, ani to nie je metóda zložená z rôznych úkonov. Objavila ju vo svojej „Malej ceste“. „Dokonalosť sa hodnotí podľa lásky a vernosti, podľa toho, ako prežívame každodenný kríž. Malá cesta Terézie - jednoduchý znak - prostota, ktorá nerobí hluk, ako hovorievala Terézia, je cestou, po ktorej aj dnes mnohí kráčajú.“

Malá cesta je jedna z možností, ako nadobudnúť svätosť. Základné princípy „Malej cesty“ sv. Terézie:

• Túžba po svätosti: milovať Boha do konca, úplne.
• Uznanie vlastnej nemohúcnosti: Svätosť je podľa Terézie horou, ktorá sa dotýka samotného Neba. Ona je iba malé zrnko, stratené v mori piesku na úpätí hory.
• Nedať sa znechutiť: Je to stála vlastnosť Terézie, ktorú si stanovila pri prvom sv. prijímaní: „Nikdy sa nedám znechutiť. Aj keď skutočnosť, že sa nedám nikdy znechutiť, nie je ešte vyriešením problému, je dôležitou podmienkou pri ďalšom hľadaní.“
• Vnútorná istota, že túžby pochádzajú od Boha: Boh, ktorý je Milosrdnou Láskou, by nikdy nežiadal od človeka to, čo by nedokázal splniť.
• Hľadanie iného spôsobu svätosti: Terézia hovorí o výťahu. Schody sú pre ľudí námahou a výťah ma vyvezie tam, kam chcem. Objavila teologickú pravdu, že človek pomocou vlastných síl nie je schopný dosiahnuť zjednotenie s Bohom. Malá cesta je mystickou cestou, na ktorej človek dovolí Bohu, aby konal.
• Potvrdenie svojej cesty podľa Božieho slova.
• Presvedčenie, že malí nemusia rásť: Človek by mal dokonca prijať svoju chudobu, a to si vyžaduje veľa pokory. Cesta svätosti je cestou dôvery a odovzdania sa Božiemu milosrdenstvu.

Aké meno však vystihuje Boha? Vtesnať Boha do jedného mena je priam nemožné. Ako obsiahnuť nekonečného, skutočného a živého Boha, pôvodcu života do nejakej pomyslenej krabičky ľudského pomenovania?

Mojžiš povedal Bohu: "Ja pôjdem k Izraelitom a poviem im: “Boh vašich otcov ma poslal k vám.” Oni sa budú pýtať: “Aké je jeho meno?” A čo im odpoviem?" Boh povedal Mojžišovi: "Ja som, ktorý som!" - a dodal: "Toto povieš Izraelitom: “Ja-som”(Jahve) ma poslal k vám!"

Mojžiš teda vykresal dve kamenné dosky, také, aké boli prvé, a včas vstal a vystúpil na vrch Sinaj, ako mu prikázal Pán; do rúk vzal tie dve tabule. Keď sa potom Pán zniesol v oblaku, Mojžiš sa postavil k nemu a vzýval Pánovo meno (Jahve). Potom Pán (Jahve) prešiel popred neho a volal: "Pán (Jahve), Pán (Jahve) je milostivý a láskavý Boh, zhovievavý, veľmi milosrdný a verný.

V Novej Zmluve sa nám Boh predstavuje vo svojom Synovi Ježišovi Kristovi. Je Ježiš Boží Syn? Áno. Je Ježiš Boh? Áno.

Ďakujme dnes aj my Trojjedinému, svätému Bohu: Otcu, Synu i Duchu Svätému, nielen za to, že nám daroval život a denne nám dáva chlieb každodenný k životu, ale najmä za to mnohé očistenie, mnohé odpustenie našich hriechov a očistenie - počnúc od Krstu svätého a potom najmä tým chlebom posväteným na oltári, prijímanie ktorého, podobne ako prijímanie z kalicha, znamená pre nás vždy plné odpustenie našich hriechov! Súčasne si uvedomujeme, že aj my všetci máme byť pripravení niesť našim blížnym, počnúc od najbližších, poznanie o Trojjedinom Pánu Bohu, ktorý je svätý, dokonalý a bohatý v milosti pre všetkých.

tags: #svaty #boh #vsemohuci