V liturgickom kalendári si 24. júla pripomíname svätého Charbela Machlúfa, libanonského mnícha a pustovníka z 19. storočia. Tento svätec žil v rokoch 1828 - 1898 a už počas života si získal povesť svätého muža. Bol vzorom mníšskeho života, ktorý prežil v tichu, modlitbe a úplnom odovzdaní sa Bohu.
Život svätého Charbela
Svätý Šarbel Machlúf, vlastným menom Júsef Antún Machlúf, sa narodil 8. mája 1828 v libanonskej horskej dedine Békaa Kafra. Pochádzal z chudobnej, no hlboko veriacej maronitskej katolíckej rodiny. Už v mladosti prejavoval veľkú zbožnosť a túžbu po modlitbe a samote, pričom jeho strýkovia pustovníci mu boli inšpiráciou.
Vstup do kláštora
V roku 1851, ako 23-ročný, tajne opustil domov a vstúpil do kláštora Libanonského maronitského rádu v Mayfouk, neskôr prešiel do Annaye. Prijal rehoľné meno Šarbel na počesť mučeníka z 2. storočia. Po zložení sľubov (1853) a štúdiu teológie bol v roku 1859 vysvätený za kňaza.
Život v kláštore a pustovni
Nasledujúcich 16 rokov strávil v kláštore svätého Marona v Annayi, kde bol príkladom poslušnosti, pokory a oddanosti modlitbe a manuálnej práci. V roku 1875 mu bolo umožnené odísť do neďalekej pustovne svätých Petra a Pavla, údajne po zázraku s lampou naplnenou vodou namiesto oleja, ktorá napriek tomu horela. Tam prežil zvyšných 23 rokov svojho života ako pustovník v mimoriadnej askéze, neustálej modlitbe sústredenej na Eucharistiu, prísnom pôste a mlčaní.
Kláštor svätého Šarbela v Annayi, Libanon
Zázraky, divy, uzdravenia a životné posolstvo - Sv. Charbela Makhloufa
Smrť a posmrtné zázraky
Zomrel na Štedrý deň, 24. decembra 1898, krátko po tom, čo utrpel mŕtvicu počas slávenia svätej liturgie. 16. decembra 1898 počas slávenia sv. omše dostal otec Charbel záchvat, pri ktorom kŕčovite zvieral kalich. Chcel prijať Kristovu krv, avšak záchvat mu v tom bránil. Z posledných síl držal kalich a priložil si ho k ústam V tej chvíli zmeravel, stihol sa však z neho napiť. Vyzliekli mu omšový habit a odniesli ho do pustovne. Jeho spoločník ho v kuchyni uložil na koberec z kozej srsti a prikryl ho, on však vzápätí prikrývku odhodil.
Keď znova nadobudol vedomie chcel pokračovať v slúžení sv. omše. Po čase upadol do agónie počas ktorej neustále opakoval nedokončenú eucharistickú modlitbu "Ó, Otče pravdy", mená Ježiša, Márie a Jozefa aj sv. Petra. V poslednej hodine agónie dostal rozhrešenie a pomazanie chorých, ktoré mu udelil kňaz Michael Ramja. Na druhý deň vyniesli jeho telo, v drevenej truhle potiahnutej kozou srsťou z pustovne a podľa mníšskej tradície s ním vošli do kláštorného kostola. O tretej popoludní sa v kláštore konal pohreb. Prítomní neodriekali pohrebnú modlitbu, akoby si otec Charbel prial po živote, ktorý v pokore zavŕšil zomrieť v tichu. Pozostatky otca Charbela pochovali v jeho čiernom rúchu k ostatným zosnulým mníchom na cintoríne.
Po jeho smrti sa začali diať mimoriadne javy - nad jeho hrobom bolo vidieť jasné svetlo a jeho telo, exhumované po niekoľkých mesiacoch, našli neporušené. Počnúc prvou nocou po pohrebe otca Charbela ľudia z blízkej dediny videli žiarivé svetlo z miesta, kde bol pochovaný. Keďže toto svetlo žiarilo aj nasledujúce dni, predstavený kláštora požiadal generálneho predstaveného radu, patriarchu maronitov, o dovolenie otvoriť hrob, aby pozostatky uložili na neverejné miesto, do niekdajšieho skladu náradia. 15.4.1899 Keď otvorili truhlu, našli telo v stave, akoby ho pochovali iba včera.
Z tela desaťročia vytekala nevysvetliteľná tekutina podobná oleju a krvi. Roku 1927 sa začal proces jeho blahorečenia, a tak rakvu znovu vyniesli na povrch. Mnísi a veriaci, ktorí sa tam zišli, videli z truhly vytekať tekutinu. Domnievali sa, že do nej prenikla voda, preto ju znovu otvorili. Telo bolo nedotknuté rozkladom a malo teplotu živého človeka. Na čele mŕtveho boli kvapky potu. Keď ich predstavený utrel, na šatke ostal odtlačok tváre. Spočiatku bolo z jeho tela cítiť zápach plesne, neskôr začalo vydávať príjemnú vôňu.
Telo prezliekli, ale opakovane vylučovalo zvláštnu tekutinu tekutinu. Po neprestávajúcom vylučovaní tekutiny sa ho rozhodli vyložiť na strechu kostola, aby sa vysušilo. V rokoch 1927-1950 na základe nariadenia Svätej stolice bolo telo otca Charbela pochované v pivničnom priestore vo vnútornom múre kláštora. Počas celej doby telo budúceho svätca stále vylučovalo zvláštnu tekutinu skúmajúcu mnohými lekármi a odborníkmi.
Uctievanie a vplyv
Po chýre neporušeného tela, zástupy pútnikov začali prichádzať, aby sa k nemu modlili. Na jeho príhovor pútnici obdržali mnoho milostí, stali sa tam zázraky uzdravenia. Pútnici rozličných vyznaní stáli v zástupoch, len aby sa mohli dostať k jeho pozostatkom a prosiť o milosti na jeho príhovor. Kláštor v Annayi sa stal významným pútnickým miestom a na príhovor svätého Šarbela boli zaznamenané tisíce zázračných uzdravení a milostí, ktoré zasiahli ľudí rôznych vierovyznaní.
Hrob sv. Charbela v kláštore sv.
Tieto udalosti a potvrdené zázraky viedli k jeho blahorečeniu pápežom Pavlom VI. 5. decembra 1965 a k svätorečeniu 9. októbra 1977. Svätý Šarbel je uctievaný ako mocný orodovník, patrón Libanonu a vzor mníšskeho života. Jeho sviatok sa slávi 24. júla (Rímsky kalendár).
Svätý Šarbel a Slovensko
Svätý Šarbel Machlúf, libanonský pustovník z 19. storočia, si v posledných rokoch získava pozoruhodnú popularitu medzi slovenskými katolíkmi oboch obradov. Hoci priame historické spojenie so Slovenskom chýba, je známy predovšetkým ako mocný orodovník a divotvorca, ku ktorému sa veriaci utiekajú najmä s prosbami o uzdravenie tela i duše a v ťažkých životných situáciách. Jeho úcta sa prejavuje konkrétnymi formami: vznikajú mu zasvätené miesta ako kaplnka v Bardejove či Dom úľavy v Ľubovnianskych Kúpeľoch , v mnohých kostoloch po celom Slovensku (napr. Bratislava, Banská Bystrica, Košice, Klokočov, Bošany) sa nachádzajú jeho relikvie a konajú sa pravidelné pobožnosti, často spojené s pomazaním olejom sv. Šarbela, najmä 22. dňa v mesiaci.
Duchovný význam svätého Šarbela pre Slovensko spočíva v jeho inšpiratívnom príklade radikálnej viery, hlbokej modlitby, pokory a asketického života v úplnom odovzdaní sa Bohu. Jeho život v skrytosti a odpútaní od svetského ponúka silný odkaz pre dnešnú dobu. Ako svätec východnej maronitskej cirkvi, uctievaný rímskokatolíkmi i gréckokatolíkmi, symbolicky prepája východnú a západnú tradíciu Cirkvi aj na Slovensku.
Formy úcty k svätému Šarbelovi na Slovensku
- Kaplnky zasvätené svätému Šarbelovi (Bardejov)
- Dom úľavy (Ľubovnianske Kúpele)
- Relikvie v kostoloch (Bratislava, Banská Bystrica, Košice, Klokočov, Bošany)
- Pravidelné pobožnosti a pomazania olejom sv. Šarbela (najmä 22. deň v mesiaci)
Modlitba k svätému Šarbelovi
Svätý Šarbel, pustovník opojený Bohom, ty si v samote hľadal a našiel Krista v Eucharistii. Vypros nám ducha modlitby, pokory a lásku k tichu. Oroduj za nás, najmä za trpiacich na tele i na duši, aby sme s dôverou prijímali Božiu vôľu a dosiahli uzdravenie a večný život.
Prvý životopis sv. Charbela v slovenčine
Svätý Charbel Makluf (1828 - 1898) bol kňaz, mních a pustovník Rádu libanonských maronitov. Pochádzal z rodiny skromných roľníkov, vytrvalých v modlitbe a v úcte k Panne Márii. Vo veku 23 rokov odišiel z rodného domu. 16 rokov žil v kláštornej komunite v Annayi a potom 23 rokov ako pustovník v Pustovni sv. Petra a Pavla v Annayi. Už za jeho života sa diali zázraky a dejú sa aj dnes. Svätý Charbel pustovník je prvým životopisom sv. Charbela v slovenčine. Dielo zostavil P. Elias al Jamhoury OLM. Na príhovor tohto svätca sa udialo množstvo zázrakov.
| Dátum | Udalosť |
|---|---|
| 8. mája 1828 | Narodenie v Békaa Kafra, Libanon |
| 1851 | Vstup do kláštora Libanonského maronitského rádu |
| 1859 | Vysvätený za kňaza |
| 1875 | Odchod do pustovne sv. Petra a Pavla |
| 24. decembra 1898 | Úmrtie v pustovni |
| 5. decembra 1965 | Blahorečenie pápežom Pavlom VI. |
| 9. októbra 1977 | Svätorečenie |