Otcovia našej viery sú pred nami väčšinou v obrazoch ako dve stojace, rovnocenné mužské postavy so svojou monumentálnosťou, takou silnou impozanciou. A my sme sa rozhodli v tomto obraze vyjadriť naopak to, čo charakterizuje schopnosť odovzdávať vieru.
Ide o dvoch bratov, z ktorých jeden je mních, druhý je biskup, intelektuál, ohlasovateľ Božieho Slova. Metod je ten, ktorý akoby myslí. Nemyslí však rozumovo, jeho myslenie je činnosťou srdca, ktoré počúva Božie Slovo, to Slovo nechá v sebe pôsobiť a v trpezlivosti a v pokore vyriekne svojimi ústami už kazateľské slovo. A to slovo premieňa srdcia dodnes. Premieňalo najprv jeho brata, sv. Cyrila.
Poslušnosťou tomuto slovu aj Cyril je schopný skutku, pretože slovo tvorí skutok človeka. A tým skutkom je symbolické pšeničné zrno, ktoré sv. Cyril kladie ako prvotinu našej viery do zeme. Ani to, že Cyril kladie od zeme zrno, ani to, že Metod káže, nerozhoduje o tom, či vzrastie to slovo, ktoré je vyrieknuté či práca, ktorú sme vykonali, prinesie ovocie. O tom rozhoduje už dialóg s Kristom.
Až bytie pri Kristovi úplne vo všetkom, ešte skôr ako začneme vôbec premýšľať, ešte skôr ako sa len chystáme niečo uskutočňovať... to je skutočným predpokladom rastu. Strieborný pás, ktorý prepája sv. Cyrila a Metoda: tak ako je zrno - skutočne reálne zrno vložené do obrazu postupne v štruktúre striebra od sv. Cyrila vidíme, že okolo jeho glorioly už vidieť vyklíčené klasy pšenice.
Ale to nie je posledné, čo klíči z práce sv. Cyrila a Metoda. Pretože z toho klíči slovo Sv. Písma, ktoré sme počuli v úvode dnešného dielu Slova v obraze. A je to to vysvetľovanie, že kto vlastne dáva rast našej práci. Nie sú to skvelé osobnosti, nie sme to ani my v svojej skvejúcej sa obdarovanosti. Je to Darca, ktorý sa v tom všetkom skvie - tento krát prekvapivo nie v zlate, ale v striebre.
Relikvie sv. Cyrila
Ordinariát OS a OZ SR prijal 1. marca 2011 relikviu sv. Cyrila, ktorá putuje po diecézach celého Slovenska v rámci prípravy na 1150. výročie príchodu vierozvestcov sv. Cyrila a Metoda na územie Veľkej Moravy (r. 863), ktoré budeme sláviť v roku 2013.
Putovanie relikvie sv. Cyrila v marci 2011:
- 1. marca - Katedrála sv. Šebastiána v Bratislave
- 2. - 3. marca - Katedrála sv. Martina v Bratislave
- 4. - 5. marca - Katedrála sv. Jána Krstiteľa v Trnave
- 6. marca - Kostol sv. Ondreja v Komárne
- 8. - 9. marca - Katedrála sv. Emeráma v Nitre
- 10. marca - Kostol sv. Petra a Pavla v Žiline
- 11. marca - Katedrála sv. Martina v Spišskej Kapitule
- 13. - 14. marca - Katedrála sv. Alžbety v Košiciach
- 15. - 16. marca - Bazilika minor rehole redemptoristov v Michalovciach
- 17. - 18. marca - Katedrála Najsvätejšej Trojice v Žiline
- 19. - 20. marca - Katedrála sv. Františka Xaverského v Banskej Bystrici
- 21. - 22. marca - Katedrála Nanebovzatia Panny Márie v Rožňave
- 23. - 24. marca - Katedrála sv. Mikuláša v Prešove
- 25. - 26. marca - Katedrála Sedembolestnej Panny Márie v Poprade
- 27. marca - Kostol sv. Gorazda v Bratislave
- 28. - 29. marca - Katedrála sv. Jozefa v Ružomberku
- 30. - 31. marca - Katedrála sv. Šebastiána v Bratislave
Podrobné informácie o čase a mieste záujemcom poskytnú kapláni Ordinariátu OS a OZ SR.
Relikvie nie sú len suché kosti. Nemožno o relikviách zmýšľať ani v tom duchu, že je to čudné prejavovať úctu mŕtvemu telu, či jeho čiastkam. V duchu optiky kresťanstva veríme, že Boh je Bohom živých a teda, že aj duše spravodlivých sú pri Bohu. Lenže niektorých ľudí Boh viedol osobitným spôsobom už tu na zemi. A to je dôvod, prečo ich telu prejavujeme úctu, lebo Boh sa ich dotkol už za ich života a konali veľké veci.
Úcta k relikviám svätých má v Cirkvi veľkú tradíciu a ak sa správne chápe, veriaci dokážu viac preniknúť veľkosť skutkov svätcov i dobrotu Pána Boha. Tešme sa, že, môžeme fyzicky vidieť a uctiť si telo veľkého svätca, vďaka ktorému môžeme čítať aj tento text v slovenčine...
Z príležitosti významného 1150 výročia ich príchodu na naše územie, ktoré budeme sláviť r. 2013 ich chceme mať pred naším duchovným zrakom a učiť sa od nich. Právom. Ich pôsobením naši predkovia vstúpili do európskych dejín do vtedajšieho sveta svojou písomnou kultúrou, právnym poriadkom, predovšetkým však s etickými normami kresťanstva.
Svojou múdrosťou predišli storočia, keď osvojovanie evanjelia prijímali autenticky vo svojej rodnej reči. A prečo len pozostatky sv. Cyrila a nie aj sv. Metoda? Pretože dodnes nevieme, kde sa nachádza hrob sv. Metoda. V zachovanej cirkevnej legende sa opisuje, kde ležia jeho telesné pozostatky.
Telo sv. Cyrila, ktorý zomrel 14. februára 869, bolo pochované s veľkou úctou, po pravej strane oltára v rímskej Bazilike sv. Klementa. Dobové kroniky spomínajú mnohé zázraky, ktoré sa udiali pri Cyrilovom hrobe. Po prestavbe baziliky boli relikvie prenesené do jej novej časti, kde sa nachádzali až do konca 18. storočia.
Počas nepriaznivých čias za Rímskej republiky (1798), ktorá vznikla ako dôsledok Napoleonovej okupácie Ríma, boli relikvie prenesené do chrámu Chiesa Nuova a uložené k hrobu sv. Filipa Neri. Začiatkom 19. storočia sa relikvie dostali do vlastníctva šľachtickej rodiny Mattei.
Rodina sa neskôr, i so svojimi cennosťami, medzi ktorými sa nachádzal i relikviár sv. Cyrila, presťahovala z Ríma do mesta Recanti pri Jadranskom mori. Relikvie boli naspäť odovzdané do Ríma do rúk pápeža Pavla VI. V Sixtínskej kaplnke 14. novembra 1963.
Nasledujúci rok bola časť relikvií darovaná katedrále v Nitre (3. Svätý Otec Benedikt XVI. (18.8.2005 v Kolíne nad Rýnom) o význame relikvii povedal: „Relikvie poukazujú na Boha samotného: je to totiž On, kto silou svojej milosti dáva krehkým bytostiam odvahu, aby o ňom svedčili pred svetom.
Keď nás Cirkev povzbudzuje k úcte voči telesným ostatkom mučeníkov a svätých, nezabúda, že v skutočnosti ide síce len o úbohé ľudské kosti, ale že sú to kosti osobností, ktoré navštívila všetko presahujúca Božia moc.
Sv. Cyril a Metod nám svojím účinkovaním sprostredkovali tieto hodnoty, ktoré označujeme „dedičstvo otcov.“ Čo však rozumieme pod tým, toľko ráz, používaným výrazom? Bohoslužba slova sv. omše k týmto svätcom nám osvetľuje, že ťažiskom tohto dedičstva je jedna viera, ku ktorej sme všetci povolaní, aby sme v nej rástli, kým nedospejeme v zrelého muža, k plnej miere Kristovho vzrastu, zachovajúc navzájom jednotu ducha vo zväzku pokoja (porov. Ef 4-13).
Koreň a pôvod nášho bohatstva viery, pochádza z príkazu samého Ježiša Krista, ktorý dal apoštolom a učeníkom a ktorý podnietil aj sv. Konštantína - Cyrila a Metoda: „Choďte teda, učte všetky národy a krstite ich v mene Otca i Syna i Ducha Svätého“ (Mt 28, 20). Naša viera, zdedená od sv. Cyrila a Metoda, má svoj konečný pôvod v Bohu, je Božím darom a vovádza do Božej rodiny.
Viera, ktorú nám priniesli sv. Cyril a Metod, je pravda. Pravda o Bohu a o jeho živote, pravda o človeku, o nás, pravda o svete a o vesmíre. Pravda, ktorú ľuďom zjavil Boh ako svetlo na cestu životom, ako silu a istotu, ako pomoc.
Viera dopĺňa naše prirodzené poznanie a stavia do vyššieho svetla niektoré známe skutočnosti. Viera nám dáva odpoveď na najzákladnejšie otázky bytia, na ktoré prírodné vedy nevedia odpovedať. Aj na životné veľmi dôležité otázky.
Viera nám dá potešujúcu silu a istotu, že pochádzame z večnej lásky jediného Otca, že žijeme večne a pre večnosť, pre nepominuteľné, nepoškvrnené a nehynúce dedičstvo, že smrť nie je pre nás koncom všetkého, ale začiatkom novej večnej existencie.
Viera je teda mimoriadnym obohatením, rozšírením horizontu, ale aj prehĺbením presvedčenia. Je to súhrn právd, ktoré prijímame nie pre ich prirodzenú zrejmosť, ale preto, že nám ich zjavil sám Boh, a teda pre jeho autoritu.
Zo subjektívneho hľadiska viera je ochotné prijatie, vyznanie a uznanie týchto právd vo vlastnom živote, ktorými sa riadime, ak berieme Boha vážne. Viera teda nie je len citovým nadchnutím. Zrelá viera je celoživotný, ale aj každodenný projekt a program. Ona v nás utvára ucelený svetonázor a utvrdzuje nás v presvedčení, ktoré nám dáva vnútornú istotu, čo pochádza z Boha.
Aj pre dnešného človeka žijúceho vo svete plnom neistoty, pochybnosti a úzkosti takáto nádej a istota znamená veľa, najmä keď sa treba vyrovnať s krížom, utrpením alebo s nejakým nešťastím. Hovoríme samozrejme o živej, činorodej viere, ktorá sa prejavuje v živote, v skutkoch.
Každý kultúrny národ si zachováva pamäť na svoje počiatky a na hodnoty dôležité pre jeho históriu i prítomnosť. My také dedičstvo tiež máme, len si ho musíme znovu a znovu obnovovať a oživovať, aby sa nestalo iba vzletným rečníckym výrazom, ktorý už pre nové generácie málo znamená.
Pripomenul nám to pápež Pavol VI. roku 1969, na tisícsté výročie smrti sv. Cyrila, keď nás vyzval: „Nech je pre vás posvätným záväzkom s nadšením si pripomínať staroslávne vznešené činy vlastného národa a s pozornosťou oživovať význačné udalosti zaznačené v dejinách. Veď každá ustanovizeň udržuje vlastnú životnú silu v tej miere, v akej dbá na svoj pôvod a v akej zachováva posvätné dedičstvo otcov. Keď ním pohŕda, zakrpatie a oslabne.“
V podobnom duchu sa nám často prihováral pápež Ján Pavol II., ktorý sa k tomuto dedičstvu hrdo hlásil ako to vyjadril aj na záver duchovných cvičení vo Vatikáne (7. marca 1998), ktoré viedol Ján Chryzostom kardinál Korec, nitriansky biskup: „Vo Vašej osobe a vo Vašich meditáciách viac než tisícročná kresťanská tradícia, ktorá má svoje korene v diele sv. Cyrila a Metoda, priniesla znova svoje ovocie, darované biskupovi Ríma, ktorý je synom a dlžníkom tej istej tradície.“
Tiež jeho slová vyjadrené na adresu nášho národa na národnej púti Slovákov 9. novembra 1996: „Drahí bratia a sestry! Európa prežíva veľmi háklivé obdobie svojich dejín: kresťania spolu s ľuďmi dobrej vôle sú povolaní ponúknuť (jej) doplnok života... Slovensko má osobitnú úlohu pri budovaní Európy tretieho tisícročia. Dobre si to uvedomte! Stopy cyrilo-metodstva v našich dejinách upevňovali nás nielen v jednote s Rímom, s Apoštolskou stolicou, ale prehlbovali aj naše vedomie s vlastnými dejinnými osudmi. Preto tieto hodnoty zostávajú pre nás prameňom obnovy tých duchovných síl, ktoré nás udržali pri živote a pri viere po celé tisícročie.
Celkom oprávnene platia slová biskupa Michala Rusnáka: „Pri Božom oltári sa náš národ zrodil, v tôni oltára sv. Cyrila a Metod žil a rástol, v krušných časoch sa okolo oltára združoval.
Spojme sa pri relikviách sv. Cyrila v modlitbe, ktorú predniesol zomierajúci Cyril, ktorá môže byť aj duchovným testamentom pre nás všetkých veď nám so svojim bratom Metodom priniesli hodnoty nepredstaviteľných hodnôt:
„Pane Bože môj, ktorý si všetky anjelské zbory a netelesné sily stvoril, nebo si vystrel a zem si založil a všetko jestvujúce z nebytia v bytie priviedol, a ktorý vždy vypočúvaš tých, čo plnia tvoju vôľu a boja sa teba a čo zachovávajú tvoje prikázania, vyslyš moju modlitbu a zachovaj verné stádo, nad ktorým si ustanovil mňa, nesúceho a nehodného svojho sluhu. Zbav ho bezbožnej a pohanskej zloby tých, čo vyslovujú proti tebe rúhanie, a znič trojjazyčný blud a zveľaď Cirkev svoju množstvom. Všetkých spoj do jednoty, učiň ho ľudom znamenitým, jednomyseľným v pravej viere a správnom vyznávaní a vnukni do ich sŕdc slovo tvojho prijatia za synov. Lebo to bol tvoj dar, takže si nás nehodných, ochotných na dobré skutky a tebe milé činy prijal hlásať evanjelium tvojho Krista. Ktorých si mi dal, ako tvojich tebe odovzdávam, spravuj ich svojou mocnou pravicou skry ich pod ochranu svojich krídel, aby všetci chválili a slávili tvoje meno, Otca i Syna i Ducha Svätého.
Kresťanská viera je niekedy považovaná za niečo absurdné a veriaci sú vysmievaní a prenasledovaní. Kto nikdy v živote neochutnal horké, nezrelé ovocie nikdy nedocení jeho sladkosť.
Homília pápeža Františka na Božskej liturgii sv. Jána Zlatoústeho v Prešove
„My - hlása sv. Pavol - ohlasujeme Krista ukrižovaného (…), Božiu moc a Božiu múdrosť“. Z druhej strany apoštol netají, že kríž v očiach ľudskej múdrosti predstavuje niečo celkom iné: je „pohoršením“ a „bláznovstvom“ (1 Kor 1, 23 - 24). Kríž bol nástrojom smrti, a predsa z neho vzišiel život. Bol tým, na čo sa nikto nechcel pozerať a predsa nám zjavil krásu Božej lásky. Preto ho uctieva svätý Boží ľud a oslavuje liturgia dnešného sviatku.
Evanjelium sv. Jána nás vedie a pomáha nám vstúpiť do tohto tajomstva. Evanjelista totiž stál práve tam, pod krížom. Hľadí na už mŕtveho Ježiša, zaveseného na dreve a píše: „A ten, ktorý to videl, vydal o tom svedectvo…“ (Ján 19, 35). Najprv vidí. Ale čo videl Ján pod krížom? Určite to, čo videli iní: Ježiš, nevinný a dobrý, brutálne zomiera medzi dvomi zločincami. Jedna z mnohých nespravodlivostí, jedna z mnohých krvavých obetí, ktoré nemenia dejiny, jedna z mnohých ukážok, že tok udalostí vo svete sa nemení: dobrí sú odstránení a zlí víťazia a prosperujú. V očiach sveta je kríž prehrou.
Aj nám hrozí nebezpečenstvo, že sa zastavíme pri tomto prvom povrchnom pohľade, že neprijmeme logiku kríža; že neprijmeme, že Boh nás zachraňuje dovoľujúc, aby sa na ňom vyzúrilo zlo sveta. Neprijať, alebo len slovami, Boha slabého a ukrižovaného a snívať o bohu silnom a triumfálnom. Je to veľké pokušenie. Koľkokrát túžime po kresťanstve víťazov, po triumfálnom kresťanstve, ktoré by bolo dôležité a významné, oslavované a uctievané.
Svätý Ján videl v kríži Božie dielo. Spoznal v ukrižovanom Kristovi Božiu slávu. Nehľadiac na zdanie videl, že On neprehral, ale je Boh, ktorý sa dobrovoľne ponúka za každého človeka. Prečo to urobil? Mohol si zachrániť život, mohol sa držať obďaleč od našich najbiednejších a najkrutejších dejín. A predsa, chcel vojsť do vnútra, ponoriť sa do nich.
Preto si vybral najťažšiu cestu: kríž. Aby nebol na zemi žiadny človek až tak zúfalý, že by sa s ním nemohol stretnúť. Dokonca aj v beznádeji, v tme, v opustenosti, v hanbe za svoju biedu a omyly. Práve tam, kde si myslíme, že Boh nemôže byť, práve tam vstúpil. Aby zachránil kohokoľvek, kto je zúfalý, chcel okúsiť zúfalstvo.
Ako sa môžeme naučiť vidieť v kríži slávu? Niektorí svätí učili, že kríž je ako kniha, ktorú, treba otvoriť a čítať, aby sme ju spoznali. Knihu nestačí kúpiť, pozrieť sa na ňu a vystaviť si ju doma na peknom mieste. To isté platí pre kríž: je namaľovaný alebo vytesaný na mnohých miestach našich chrámov.
Ak tak neurobíme, kríž pre nás zostane neprečítanou knihou, ktorej názov a autora dobre poznáme, ale ktorá nemá vplyv na náš život. Z nazerania na kríž vychádza druhý krok: vydávanie svedectva. Keď sa pohľadom ponoríme do Ježiša, jeho tvár sa začne odrážať na našej: jeho črty sa stanú našimi, Kristova láska si nás podmaní a premení nás.
Myslím na mučeníkov, ktorí v tomto národe vydávali svedectvo Kristovej lásky vo veľmi ťažkých časoch, keď všetky okolnosti radili mlčať, zostať v bezpečí, nevyznávať vieru. Ale nemohli, nemohli nevydávať svedectvo. Koľko ušľachtilých ľudí trpelo a zomrelo tu na Slovensku kvôli menu Ježiš!
Myslím aj na naše časy, v ktorých nechýbajú príležitosti vydávať svedectvo. Tu, vďaka Bohu, nie sú kresťania prenasledovaní, ako v mnohých iných častiach sveta. Zosvetštenie a vlažnosť však znehodnocujú svedectvo, kým kríž vyžaduje jasné svedectvo, pretože kríž nechce byť zástavou, ktorú by vystavovali, ale čistým prameňom nového spôsobu života.
Aký spôsob? Ten evanjeliový, toho z Blahoslavenstiev. Svedok, ktorý má kríž v srdci a nie iba na krku, nevidí nikoho ako nepriateľa, ale všetkých ako bratov a sestry, za ktorých Ježiš dal život.
Svedok kríža nasleduje len jednu stratégiu, tú Majstrovu: pokornú lásku. Drahí bratia a sestry, videli ste svedkov. Zachovajte si milú spomienku na osoby, ktoré vás živili a vychovávali vo viere. Boli to skromni a jednoduchí ľudia, ktorí dali svoj život, milovali až do konca. To sú naši hrdinovia, hrdinovia každodennosti a práve ich životy menia dejiny. Svedkovia plodia nových svedkov, lebo sú darcami života.
Na Kalvárii stála s Jánom Matka Božia. Nikto nevidel tak ako ona otvorenú knihu kríža a nevydal o tom svedectvo skrze pokornú lásku. Na jej príhovor prosme o milosť obrátiť pohľad srdca na Ukrižovaného.
Ján Pavol II. - PREŠOV 2.
Ctihodní bratia biskupi, milovaní veriaci tejto gréckokatolíckej eparchie, drahí Prešovčania! „Veľké veci mi urobil ten, ktorý je mocný a sväté je jeho meno.“ (Lk 1,49) Magnifikat, ktorý odznel v tejto krásnej byzantskej liturgii, je radostný chválospev Panny Márie, poníženej Pánovej služobnice, ktorá obdivuje veľké veci, ktoré jej urobil Všemohúci. Týmito slovami Panny Márie sa vyjadruje Cirkev, keď ďakuje Pánovi za prijaté dobrodenia.
Zvlášť sa nimi vyjadruje gréckokatolícka cirkev na Slovensku, ktorá môže po rokoch tvrdého útlaku znova slobodne dýchať. Dnes sa k vám, drahí bratia a sestry, tými istými slovami presvätej Panny pridáva Petrov nástupca.
Som tu, aby som s vami chválil Pána a tešil sa z veľkých vecí, ktoré vám a pre vás urobil Pán. Zo srdca pozdravujem aj veriacich pravoslávnej cirkvi a ich pastierov. Ešte cítim živú radosť zo stretnutia s ekumenickým patriarchom Bartolomejom prvým v Ríme na sviatok svätého Petra a Pavla. Modlím sa za odstránenie všetkých napätí, ktoré vznikli z historických dôvodov, aby sme mohli kráčať vo vzájomnom porozumení k plnej jednote.
Chcem sa prihovoriť aj všetkým tu prítomným Rusínom. Drahí bratia a sestry, ďakujem vám za vašu účasť. Prichádzajú mi na myseľ slová svätého Pavla Efezanom: „Jedno je telo a jeden Duch, ako ste aj povolaní v jednej nádeji svojho povolania. Jeden je Pán, jedna viera, jeden krst. Jeden je Boh a Otec všetkých, ktorý je nad všetkými, preniká všetkých a je vo všetkých.“ (Ef 4,4-6)
Pri tejto svojej návšteve Slovenska, najmä v tejto jeho východnej časti mohol som osobne poznať zvláštnosti, ktoré charakterizujú náboženský život a tradície tohto kraja. Tu sa Západ stretá s Východom, latinský obrad s východným. Takmer hmatateľne tu možno cítiť stopy dedičstva a posolstva svätého Cyrila a Metoda, apoštolov Slovanov a spolupatrónov Európy.
V dejinách boli chvíle, keď sa zdalo veľmi ťažké zachovať tento model, ktorý spájal rozdielnosť tradícií s požiadavkou jednoty, akú chcel Kristus pre svoju Cirkev. Ale vaša prítomnosť tu je výrečným svedectvom o tom, ako možno byť po stáročia a napriek všetkým ťažkostiam vernými pôvodnému modelu, ktorý uskutočnili svätí Cyril a Metod, a pritom zachovať jednotu so všeobecnou Cirkvou a Rímskou stolicou, ktorá je z Božej vôle jej stredom.
Vašou silou je duchovná jednota, ktorá sa prejavuje vo svornom konaní. Všetci si pamätáte dramatickú situáciu v nedávnej minulosti, keď sily ideológie, ktorá je v rozpore so slobodou a dôstojnosťou človeka, odsúdili vaše cirkevné spoločenstvo na zánik.
Gréckokatolícke spoločenstvo vyšlo z tejto skúšky obnovené a posilnené aj vďaka svedectvu a krvi početných mučeníkov. Živým dôkazom toho je viera veľkého počtu laikov, rehoľníkov, rehoľníčok, kňazov a duchovných pastierov. Stačí spomenúť utrpenie biskupa Vasiľa Hopku a mučeníctvo biskupa Pavla Gojdiča. Na prahu tretieho kresťanského tisícročia je to vzácny príspevok, ktorý vaše spoločenstvo dáva do pokladnice Cirkvi a najmä v prospech ekumenizmu.
V poslednej encyklike o ekumenizme som napísal, že „sa vyžaduje pokojný a jasný pohľad pravdy, oživovaný Božím milosrdenstvom, schopný oslobodiť ducha a vzbudiť v každom novú ochotu ohlasovať evanjelium človekovi z každého ľudu a národa“ (Ut unum sint, č. 2).
Pán Ježiš v predvečer svojho umučenia prosil Otca, „aby všetci boli jedno“, aby „svet uveril“ (Jn 17,21), a hneď potom dodal: „aby boli jedno, ako sme my jedno“ (Jn 17,22). Hľa, Boží plán s Cirkvou: ona „nie je skutočnosťou uzavretou do seba, ale je ustavične otvorená misionárskej a ekumenickej dynamike“, je povolaná „zhromaždiť všetkých a všetko v Kristovi; byť pre všetkých ,neoddeliteľnou sviatosťou jednoty’“ (Kongregácia pre vieroučné otázky, deklarácia Communionis notio, 4).
Jednotu Kristovej Cirkvi ozdobuje prijatie zákonitých odlišností. Ony v priebehu dejín umožnili, že sa živé ohlasovanie evanjelia stalo osobitným vlastníctvom a tradíciou každého ľudu. Bratia a sestry východného obradu, po stáročia ste si zachovali svoju liturgiu a nahromadili bohaté duchovné dedičstvo, ktoré charakterizuje vašu cirkev. Hovoria o ňom posvätné budovy, ikony, spevy a pobožnosti.
Často som od slovenských pútnikov, ktorí prišli do Ríma, počul pozvanie: „Svätý Otče, príďte si pozrieť Tatry aj z ich južnej strany!“ Dnes sa napĺňa táto vaša i moja túžba. Tatry, naše spoločné Tat...
Biskup Stanislav Stolárik: Sv. Cyrila a Metoda nám priniesli vieru
Dnes v Cirkvi, ale aj v našej spoločnosti slávime sviatok slovanských vierozvestov, svätého Cyrila a Metoda. Ich misia v svojom čase posunula Slovanov žijúcich na Veľkej Morave medzi kultúrne kresťanské národy vtedajšej Európy a našim predkom dala písmo, formujúce sa školstvo a Rímom zriadenú cirkevnú provinciu.
Preto dnes neslávi len Cirkev svojich svätcov, lebo svätý Cyril a Metod boli svätí muži. Ale môžeme povedať, že sú odkazom aj pre diplomatov - veď z ich životopisu je nám známa ich misia ku Chazarom, ako aj poslanie Konštantína u Saracénov.
Sú odkazom aj pre učiteľov, veď na území Veľkej Moravy sformovali školstvo a vyučili prvých žiakov, ktorých potom priviedli až do Ríma. Sú odkazom pre filológov a jazykovedcov, veď na Veľkú Moravu prišli s prvými prekladmi Svätého Písma a sformovali nové písmo - hlaholiku. Sú odkazom pre štátnikov a politikov, veď svojim pôsobením na Veľkej Morave mali vplyv na Rastislavovu a Svätoplukovu ríšu.