Významnosť spoločenského postavenia takého občana treba odvodiť z postavenia cechu a z postavenia samotného mesta. Súčasný pojem obchodník nezodpovedá súvekému pojmu. Bernardone zamestnával ľudí, ale nebol zamestnávateľom, lebo nepatril do skupiny zamestnávateľov. Bol bohatý natoľko, nakoľko môže byť bohatý občan mesta z práce svojej rodiny. Zjavne teda očakával, že aj celá jeho rodina bude pracovať pod jeho vedením. Patril medzi vznešenejších občanov, ale jeho zamestnanie mu pomáhalo, aby sa stal ešte vznešenejším občanom.
Mladícke roky
František získal pomerne dobré vzdelanie a vo svojej mladosti viedol bezstarostný život s dostatkom finančných prostriedkov. Bol neustále šťastný, okúzľujúci a rodený vodca. Ako rástol, stal sa vodcom skupiny mladých ľudí, ktorí trávili noci búrlivým životom. František sám povedal: „Žil som v hriechu.“ František napĺňal otcovu predstavu, zaľúbil sa do Francúzska. Páčili sa mu francúzske piesne, francúzske romance i potulní trubadúri, ktorí putovali Európou. Bol tiež dobrý v obchode. Ale František chcel viac, viac ako len bohatstvo. No nie svätosť. František chcel byť šľachticom.
Vojna bola tým miestom, kde sa dá získať sláva, po ktorej túžil. V roku 1199 vypukla v Assisi občianska vojna medzi mešťanmi a šľachtou. Mladý František sa do vojny zapojil v meštianskych oddieloch. V roku 1202 vytiahlo Assisi do boja proti susednému mestu Perugia, kam sa uchýlila veľká časť assiskej šľachty. V novembri toho roku skončila vojna pre Assisi porážkou v bitke pri Collestrade a František padol spolu so svojimi spolubojovníkmi do zajatia, z ktorého ho musel vykúpiť jeho otec. V zajatí František ťažko ochorel.
Keď po roku vychádzal z väzenia, mal za sebou viacero existenciálnych sklamaní: jeho mladíckym snom bolo stať sa široko-ďaleko známym rytierom, v boji však utrpel potupnú porážku; namiesto užívania si mládeneckej sily, životaschopnosti a bojovnosti sa vo svojich dvadsiatich rokoch musel vyrovnávať s telesnou slabosťou a chorobou. Po svojom návrate do Assisi a s postupne zlepšujúcim sa zdravotným stavom sa František ešte pokúsil nadviazať na svoj bezstarostný život.
V roku 1204 sa chcel pridať do armády šľachtica Gautiera III. z Brienne, ktorý si pod záštitou pápeža Inocenta III. nárokoval na sicílske kráľovstvo. Keď už bol na ceste do Puglie, mal v Spolete niekoľko mystických snov, ktoré prehĺbili jeho duchovnú krízu, ochorel a vrátil sa do Assisi. Začal sa postupný proces jeho obrátenia. Začal sa vyhýbať svojim obľúbeným kratochvíľam a bohémskym priateľom.
Obrátenie a nový život
Jedného dňa pri potulke krajinou sa František, ktorý miloval krásu a nenávidel nepodarky, stretol sa s malomocným. Hoci mal odpudivý výzor a zapáchal, František zoskočil z koňa a pobozkal malomocnému ruku. Františka naplnila radosť. Ako odchádzal, chcel mu ešte zakývať, ale malomocný zmizol. Pochopil to ako test od Boha a on tým testom prešiel. V tejto dobe vykonal púť do Ríma, všetky svoje peniaze venoval ako milodar pri hrobe sv. Petra a spolu so žobrákmi sa postil pri vstupe do baziliky.
Keď sa po svojom návrate modlil v kostole San Damiano, prehovoril k nemu Kristus z kríža. Trikrát zopakoval: „František, nevidíš, že sa môj dom rozpadá? Oprav ho!“ František si okamžite zadovážil stavebný materiál a začal opravovať kostol, v ktorom sa práve modlil. Neskôr podobne opravil aj dnes už neexistujúci kostol San Pietro della Spina a kostol Santa Maria degli Angeli neďaleko Assisi, známejší pod názvom Porciunkula.
Na opravu kostolov a iné dobročinné účely si František bral finančné prostriedky z obchodu svojho otca. To viedlo k hádkam a dokonca k súdnemu sporu, pri ktorom Pietro Bernardone podal na svojho syna žalobu u miestneho biskupa Guida II. Pri súdnom pojednávaní, ktoré sa konalo na jar roku 1206 verejne na námestí, sa František vyzliekol donaha, dramaticky sa vzdal svojho dedičstva a zriekol sa svojho otca slovami: „Do dnešného dňa som ťa volal svojím otcom na tejto zemi, odteraz však chcem hovoriť: Otče, ktorý si na nebesiach.“ Od tej chvíle žil František v dobrovoľnej chudobe ako pustovník na okraji spoločnosti.
24. februára 1208 na sviatok sv. Mateja ho pri omši v kostole Santa Maria degli Angeli zaujala pasáž z Evanjelia podľa Matúša o vyslaní učeníkov: „Choďte a hlásajte: Priblížilo sa nebeské kráľovstvo. […] Neberte si do opaskov ani zlato ani striebro ani peniaze; ani kapsu na cestu si neberte ani dvoje šiat ani obuv ani palicu…“ František pochopil tieto slová ako priamu a jednoznačnú výzvu žiť ako dvanásti Ježišovi učeníci, apoštoli (tzv. apoštolský život, lat. vita apostolica) a skromne zvestovať vieru.
Založenie rádu Menších bratov
František sa považoval za kajúcnika, čo ho chránilo pred cirkevným prenasledovaním kvôli kacírstvu. Ako kajúcnik nabádal aj ostatných, aby milovali Boha, kajali sa za svoje hriechy a takto postupne priťahoval ďalších mladých ľudí, ktorí boli ochotní zdieľať s ním jeho spôsob života. Podľa tradície sa k nemu ako prví pripojili bohatý šľachtic Bernardo di Quintavalle a právnik Pietro Cattani.
Krátko po Bernardovi a Pietrovi sa k Františkovi pripojil aj brat Egidio, začiatkom roka 1209 bolo bratov už osem a neskôr sa k nim pripojili ďalší štyria. Žili jednoduchým životom v opustenej nemocnici Rivo Torto neďaleko Assisi; mnoho času však trávili putovaním hornatými krajmi Umbrie, vždy v dobrej nálade a so spevom nabádali ľudí k pokániu. Ešte na jar roku 1208 sa prví štyria bratia vydali na svoju prvú misiu: František a Egidio do kraja Marche, Bernardo a Pietro opačným smerom. Na jeseň odišli na druhú misiu, pri ktorej doputovali až do Rietského údolia. V zime Bernardo a Egidio navštívili Florenciu.
V roku 1209 putoval František so svojimi jedenástimi nasledovníkmi do Ríma, aby tam pápeža Inocenta III. dobrovoľne požiadal o schválenie spôsobu života svojho malého spoločenstva, a to napriek tomu, že v dobe vojen proti kacírom bolo založenie nového náboženského hnutia vnímané veľmi skepticky. Z hľadiska cirkevného práva sa Františkovi podarilo svoju žiadosť šikovne obhájiť: svojich bratov označil za potulných kazateľov pokánia. Tých cirkev uznávala ako stav, zatiaľ čo proti ostatným chudobu hlásajúcim skupinám, akými boli napr. albigénci, valdénci a humiliáti, bojovala ako proti heretikom.
V lete alebo na jeseň roku 1210 (podľa niektorých zdrojov už v roku 1209) získal František od pápeža ústne povolenie žiť v chudobe a kázať pokánie. Zaslúžil sa o to aj kardinál Ugolino, neskorší pápež Gregor IX. Podľa populárnej tradície nechcel Inocent Františka najprv vôbec prijať, presvedčil ho však sen, v ktorom videl rúcajúci sa kostol (cirkev), ktorý podopiera chudobný muž. Keď Františka prijal, spoznal v ňom muža zo svojho sna a jeho regulu schválil.
Pápežské uznanie rehole bolo oficiálne zverejnené pravdepodobne až pred alebo počas Štvrtého lateránskeho koncilu v roku 1215, pretože po ňom bol vznik reholí na základe dovtedy neuznaných regúl (ako napr. Benediktova, Augustínova) zakázaný. V tejto dobe musel František a jeho bratia opustiť svoje pôsobisko na Rivo Torto. Opát benediktínskeho kláštora na hore Subasio im zveril do užívania kostol Santa Maria degli Angeli (Porciunkulu), ktorý sa tak stal strediskom nového náboženského hnutia.
V roku 1212 vznikol prvý františkánsky kláštor v Toskánsku neďaleko Cetony a mužská Rehoľa menších bratov. V tej dobe bol František vysvätený za diakona a ním zostal po celý život, pre svoju skromnosť a z úcty ku kňazstvu. František nebol reformátor; modlil sa za obrátenie k Bohu a poslušnosť Cirkvi. František musel počuť o úpadku Cirkvi, ale vždy sa správal k Cirkvi a jej ľuďom s najväčším rešpektom.
Založenie rádu klarisiek a Tretieho rádu
V roku 1212 prichádza za ním Klára - assiská šľachtičná, ktorá túži kráčať za Kristom v jeho šľapajach. Spolu s Františkom zakladajú rád chudobných panien, ktoré sa neskôr nazvú klariskami. Pre ľudí žijúcich vo svete zakladá sv. František roku 1221 svetský tretí rád. Tak dal laickým mužom a ženám možnosť uskutočňovať v občianskom živote evanjeliové rady. Z tohto hnutia vyšli neskôr mnohí laickí apoštoli a mnohí svätí. František odporúčal sebe i veriacim dôsledne prežívať evanjelium. Mal veľkú lásku k Eucharistii.
Cesty a misie
Túžba získať nesmrteľné duše pre Krista viedla Františka k misijným cestám mimo Talianska. V rokoch 1212-14 sa vydal na apoštolské cesty do Palestíny a do Maroka. No ani jeden z týchto cieľov sa mu nepodarilo dosiahnuť: raz pre morskú búrku, inokedy pre chorobu. Jemu samému sa konečne v rokoch 1219-20 podarilo dôjsť do Svätej zeme, Sýrie a Egypta, kde kázal priamo pred sultánom Al-Malik al-Kamilom. Sultán ho prijal zdvorilo, ale viac František nedosiahol.
No napriek tomu sa Františkovou iniciatívou začala nová misionárska éra Cirkvi, ktorá napokon prekonala mohamedánske obkľúčenie kresťanstva. Pravda, viacerí zaplatili za misionársku horlivosť životom. Tak už 16. januára 1220 v Maroku mohamedáni zabili päť františkánskych misionárov.
Posledné roky a smrť
Na Vianoce 1223 adoruje Krista v jasliach v Grecciu, kde pripravil „živý betlehem“ a takto dal základ vianočnej tradícii. Za Ježišom kráča aj na Kalváriu, ktorou sa pre neho stal vrch Alverno. Sám František mal účasť na Kristovom utrpení aj inou veľkou milosťou, keď počas zjavenia 14. septembra 1224 mu ukrižovaný Ježiš vtisol krvavé znaky utrpenia - stigmy. Je to prvý známy prípad stigmatizácie v dejinách Cirkvi. V tom čase František takmer oslepol a naplnený radosťou skladá Pieseň „brata Slnka“.
Pozemský život sv. Františka sa končí večer 3. októbra 1226, čo ale podľa vtedajšieho počítania času sa počítalo už k nasledujúcemu dňu, preto sa jeho sviatok slávi 4. októbra. V roku 1228 ho pápež Gregor IX. vyhlásil za svätého a v roku 1939 ho pápež Pius XII. vyhlásil za patróna Talianska. V roku 1980 ho Ján Pavol II. vyhlásil za patróna ekológov.
František zomrel v Porciunkule, na mieste, ktoré František zvlášť miloval. Zomiera obklopený bratmi, požehnáva aj tých, ktorí ešte len vstúpia do rehole.
Chronológia života sv. Františka:
| Rok | Udalosť |
|---|---|
| 1202 | Vojna medzi Perugiou a Assisi, František je zajatý. |
| 1206 | František sa vzdáva dedičstva a zriekol sa svojho otca. |
| 1208 | Počuje posolstvo Ukrižovaného v kostolíku San Damiano. |
| 1209 | František predkladá Regulu pápežovi Inocentovi III. |
| 1212 | František prijíma Kláru v Porciunkule a zakladá rád klarisiek. |
| 1219-20 | František cestuje do Sýrie a Egypta, káže sultánovi. |
| 1224 | František dostáva stigmy na vrchu Alverno. |
| 1226 | František zomiera v Porciunkule. |
| 1228 | František je svätorečený pápežom Gregorom IX. |
Niektoré dôležité dátumy a udalosti zo života svätého Františka:
- 1181/1182: Narodenie v Assisi
- 1202: Zajatý vo vojne medzi Assisi a Perugiou
- 1206: Vzdáva sa dedičstva a začína žiť v chudobe
- 1208: Počuje posolstvo Ukrižovaného v San Damiano
- 1209/1210: Pápež Inocent III. ústne schvaľuje Regulu
- 1212: Založenie rádu klarisiek
- 1219-1220: Misia do Sýrie a Egypta
- 1224: Prijíma stigmy na vrchu Alverno
- 1226: Zomiera v Porciunkule
- 1228: Svätorečený pápežom Gregorom IX.
Svätý František z Assisi zanechal hlboký odkaz, ktorý inšpiruje ľudí po celom svete svojou jednoduchosťou, láskou k prírode a oddanosťou Bohu.