Citanie proroka Habakuka: Obsah a Význam

Podľa úvodu prorockej knihy Habakuk bol dnešný svätec prorokom a jej autorom. Habakuk patrí do skupiny malých prorokov.

Poslanie Habakuka sa týkalo Júdu v čase hrozby zo strany Asýrčanov a Babylončanov na konci 7. storočia pred Kristom.

Prorok Habakuk, ilustrácia

Obsah Knihy Habakuk

Obsah knihy tvoria tri časti.

• Prvú tvorí žaloba na bezprávie v Júdskej krajine a ohlásenie súdu skrze Chaldejcov.
• Posolstvo knihy potvrdzuje konečné víťazstvo práva a spravodlivosti nad každým násilím a zločinom.
• Boh definitívne zachraňuje svoj verný ľud tým, že zničí jeho nepriateľov.

Kniha proroka Habakuka pripomína svojim obsahom Knihu Jób. Habakuk opisuje temnú stránku ľudskej existencie: násilie, hriech, nešťastie, útlak, spor a zvada.

Mottom knihy môžu byť slová „prečo“ a „dokedy“, aj keď sa v knihe až tak často neobjavujú (len 4x), ale tvoria refrén mučivého premýšľania o Božej spravodlivosti.

Aj v dnešnom úryvku sa v niekoľkých dramatických veršoch, akoby zúfalých zvolaniach trpiaceho človeka, prorok Habakuk dovoláva Božej odpovede a Božieho zásahu v ťažkých životných okolnostiach národa.

Kontextom týchto temných stránok Biblie je situácia za vlády kráľa Joakima (609-598 pred Kr.), o ktorých bližšie píše prorok Jeremiáš, Habakukov súčasník, v 22. kapitole svojej knihy, ako aj Druhá kniha kráľov (23,31-24,20) a Druhá kniha Kroník vo svojej záverečnej, 36. kapitole.

Joakim, dosadený na Dávidov trón najprv egyptským faraónom Nechaom II. (609 prnl.), sa snažil vyhovieť faraónovým požiadavkám, a preto vymáhal od vidieckeho ľudu striebro a zlato, aby mohol dať faraónovi toľko peňazí, koľko žiadal.

Dal preto aj „oceniť“ krajinu, čiže urobil veľkú daňovú reformu, ktorej zmyslom bolo zabrániť unikaniu pred daňovou povinnosťou (2Kr 23,35).

Joakim pod nátlakom Egypta, a možno aj aby sa zapáčil egyptskému faraónovi, zaviedol v krajine popri kulte Jahveho aj kult egyptských bôžikov, možno aj kult faraóna, ktorý sa vyhlasoval za božstvo, možno ho teda označiť za modlára.

V prvých dvoch veršoch dnešného čítania, ktoré pochádzajú zo samotného úvodu knihy proroka Habakuka, prorok opisuje neutešenú sociálnu a politickú situáciu v Jeruzaleme (proti sebe stáli hlavne dva názory ohľadne podrobenia sa alebo vzbury voči Babylončanom; prorok Jeremiáš napríklad pre dobro národa zastával pozíciu podrobenia sa babylonskej moci, za čo bol označovaný kráľovským dvorom za zradcu národa).

Habakuk sa sťažuje na násilnosti páchané na svojom národe za vlády kráľa Joakima a na to, že Pán nezasahuje. Dostáva odpoveď, že na potrestanie utláčateľov Boh pošle Chaldejcov (1,2-11). Prorok sa pohoršuje, že Boh chce potrestať bezbožných prostredníctvom ešte bezbožnejších Chaldejcov (por. 1,12-17). Boh mu ako odpoveď oznamuje trest, ktorý čaká aj na Chaldejcov (por. 2,1-5). Nato prorok vynáša proti nim päť výrokov »Beda!« (por. 2,6-20). Proroctvo sa končí Habakukovou modlitbou „na spôsob žalospevu“ k všemohúcemu Bohu, ktorý prichádza zachrániť svoj ľud a zničiť svojvoľníka (por. 3,1-19).

Pre vznešený rečnícky štýl a výraznú, pôsobivú obraznú reč, najmä v hymnickej skladbe 3. kapitoly (ktorá je dôležitou súčasťou Liturgie hodín - chválospev ranných chvál piatku druhého týždňa, aj na Veľký Piatok), sa kniha pokladá za perlu prorockej literatúry.

Kniha proroka Habakuka rieši na prípade utláčaného judského ľudu všeobecný problém, ako môže Boh dopustiť a nechať bez trestu zlo na svete.

Problém zla je častým problémom a pohoršením ľudí aj v dnešných časoch.

Prorokovi a všetkým, ktorí sa rozhorčujú nad tým, že Boh obchádza krivdu a zlo nevysvetliteľným mlčaním a že sa nečinne pozerá na toľké nespravodlivosti, Boh dáva túto odpoveď: Boh pripravuje a uskutočňuje konečné víťazstvo spravodlivosti, ale pre nás nepochopiteľným spôsobom; spravodlivý však bude žiť pre svoju vernosť Božiemu slovu a Božej vôli.

Prvé čítanie s evanjeliom spája záverečná myšlienka dnešného prvého čítania: „Spravodlivý bude žiť zo svojej viery“ (t.j. obe čítania spája otázka skutočnej viery), hoci v pôvodnom hebrejskom texte táto myšlienka znie trochu odlišne: „Spravodlivý bude žiť pre svoju vernosť“.

Sv. Pavol robí z tejto myšlienky jednu zo základných téz svojej teológie spásy - „zákon neospravedlňuje nikoho pred Bohom, lebo spravodlivý bude žiť z viery“ (Gal 3,11) - hoci ju čiastočne obsahovo pozmeňuje, keďže vernosť zamieňa s vierou (na príčine môže byť gréčtina, ktorá na obidva výrazy má len jeden pojem: pistis).

Biblia s knihou Habakuk

Habakuk: Prorok v Neľahkej Dobe

V čase, keď Habakuk prorokoval, v Judsku kraľovali dvaja králi. Najprv spravodlivý Joziáš a po ňom bezbožný Jehojakím. Asýrska ríša padla preto, lebo prišla na scénu iná ríša, väčšia, silnejšia - Babylonská ríša, národ Chaldejov. Babylonská ríša bola na vzostupe. Chaldeji si postupne porážali a podmaňovali iné krajiny, aj veľké ríše. Napríklad v roku 605 pred Kristom porazili a podmanili si Egypt. Boli na ceste do Jeruzalema. Prorok ešte nevedel, kedy to príde, ale v roku 597 pred Kristom vnikli aj do Jeruzalema a podmanili si Judské (Južné) kráľovstvo.

Stav národa v tejto dobe je žalostný. Charakterizuje ho neprávosť, trápenie, skaza, ukrutnosť, spory a sváry (verš 3). Rozmáha sa neprávosť, bezbožnosť a prevrátenosť (verš 4). Bezbožní krivdili spravodlivým. Bezbožník sa mal dobre, spravodlivý trpel, bol utláčaný, lebo sa nesúdilo podľa práva. Takýto bol stav izraelského a judského národa v čase, keď žil Habakuk. Prorok na tento stav upozorňuje.

Od ostatných prorokov sa líši tým, že v jeho proroctve je dialóg medzi ním a Pánom Bohom. Niečo podobné sčasti vidíme aj v knihe Jonáš. Aj Habakuk vedie dialóg v zmysle: „Pane, Bože, prečo dopúšťaš zlo v národe? Ty sa na to pozeráš, vidíš to, a nič s tým nerobíš!“ Takéto otázky mal Habakuk na začiatku tejto knihy. Tie otázky neboli len jeho, zástupne ich kladie za ďalších zbožných v národe napriek tomu, že to bola osobná modlitba.

V prvej kapitole vidíme Božie mlčanie. Boh je ticho. Nie je to prvýkrát, keď Pán Boh bol ticho. Boh má právo byť ticho. On má právo hovoriť, rozhodnúť, kedy bude hovoriť, čo bude hovoriť a čo nebude hovoriť, lebo je zvrchovaným Bohom.

V 5. verši Boh má vládu nad národmi, zvrchovane riadi ich konanie. Boh koná aj vtedy, keď to nevidno, keď to vyzerá, že mlčí. Je tu napísané: „vykonám dielo vo vašich dňoch, že mu neuveríte, keď sa bude rozprávať.“ Takže Pán Boh konal vtedy a robí aj dnes. Aj keď to nie vždy vidíme. Niekedy je človek tak zahľadený na seba a do seba, že Božie konanie nevidí. Toto hrozilo aj Habakukovi. Vidí seba, vidí svoj národ a ďalej nedovidí. Pán Boh ale hovorí: „Pozrite sa ďalej. Je tu Chaldejská ríša. Ja vzbudím Chaldejov.“

Cez koho bude Boh konať v tej dobe, o ktorej píše Habakuk? V 5. verši je napísané, že Boh „bude konať, vykoná dielo“. Ale cez koho? Cez najhorší národ, aký vtedy bol, krutý, ľúty, podrobujúci si iné národy. Poroba cez chaldejský národ, ktorá prichádza na Boží ľud, je Božím súdom a Božím trestom. Bola to Božia zvrchovaná vôľa, aby sa tak stalo. Boh vzbudil Chaldejov, aby tak konali (verš 6). Tento trest prišiel na Boží ľud pre ich hriechy. Potrestaní boli bezbožným, ešte hriešnejším národom a jeho krutosťou.

Habakuk však vidí viac než len Boží trest. Napriek tomu, že prorokuje o súde a treste, ktorý prichádza vo forme chaldejskej (babylonskej) nadvlády a poroby: „Hospodine, postavil si ho na súd, a, Skalo, založil si ho trestať“ (1:12), prorocky oznamuje aj dobrú zvesť, že Boží ľud v tomto treste nezahynie: „Či nie si ty od pradávna Hospodine, môj Bože, môj Svätý? Nezomrieme!“ (1:12).

Habakuk rozumie tomu, a aj to prorocky zjavuje, že účel Božieho trestu nie je, aby bol Boží ľud (ľud zmluvy) zahladený, ale aby sa napravil a vrátil sa k poslušnosti. Slovami: „môj Bože, môj Svätý“ prorok vyjadruje, že pre neho je Boh osobný, je to jeho Boh. Výsada Božieho dieťaťa je, že aj keď okolnostiam nerozumie, nevie, prečo sa dejú rôzne veci v jeho okolí, môže k Bohu volať slovami „môj Boh“.

Keď Boh neodpovedá, treba čakať. Boží ľud bol v babylonskym zajatí 70 rokov. Po sedemdesiatich rokoch zajatia sa vrátili do svojej domoviny (ako o tom prorokoval aj Jeremiáš). Dovtedy bolo treba trpezlivo a v nádeji čakať. Boh nikdy nemešká. Koná svojím časom. Tomuto sa musíme naučiť aj my.

Boh poslal dobyvačných Chaldejov na svoj ľud ako časný trest za ich neposlušnosť. Chaldeji však boli bezbožný národ. V druhej kapitole proroka Habakuka Boh cez prorocké zjavenie odhaľuje to, že raz potrestá každú bezbožnosť a bude súdiť všetkých nespravodlivých a bezbožných, bude súdiť národy.

Boh nakoniec odsúdi každého človeka, ktorý „je nadutý a nie je priamej duše“ (2:4). Avšak každého, kto je „spravodlivý z viery“ (2:4), z pohľadu Nového zákona kto je „ospravedlnený z viery“ (Rimanom 1:17, Galaťanom 3:11 a Židom 10:28), bude žiť.

Keď prídu Chaldeji, bude sa zabíjať, budú ľudia zomierať. A predsa je tu slovo o živote. Viera, milosť a spravodlivosť idú spolu. Abrahámovi sa viera počítala za spravodlivosť (1. Mojžišova 15:6) a počíta sa aj všetkým skutočne veriacim, ktorí činia pokánie zo svojich hriechov aj dnes.

V liste Židom je napísané, že bez viery nie je možné ľúbiť sa Bohu. Tieto slová, ktoré sú tu napísané, „spravodlivý bude žiť svojou vierou“, zmenili svet. Zmenili Luthera. Zmenili apoštola Pavla (pôvodne Saula), ktorý sa predtým spoliehal na skutky zákona a na zásluhy. Každý človek, ktorý je spravodlivý z viery, bude z viery žiť, bude žiť večne, bude mať večný život. Toto kratučké prorocké slovo v Habakukovi bolo nesmierne dôležité pre neho vtedy a je dôležité aj pre nás dnes.

Habakukovi bolo povedané, že toto slovo má napísať „zreteľne“ (2:12) Toto zjavenie malo zostať odkazom navždy. Je v ňom nádej a život. Pán Boh neskončil so svojím ľudom. Jeho ľud síce pôjde do zajatia, ale nezahynie. Je v tom posolstvo milosti, posolstvo evanjelia: spravodlivý z viery nezahynie navždy.

Okrem toho malo byť napísané zreteľne na doskách, aby v čase vojny si ho mohli prečítať aj tí, ktorí sa ponáhľali, napríklad utekali pred nepriateľom. Kiežby aj evanjelium, ktoré dnes zvestujeme, bolo zreteľne viditeľné. V prvom rade má byť kázané. Môže byť ale aj napísané.

Boh Habakukovi zjavuje, že bude súdiť. Na judské kráľovstvo privedie chaldejskú porobu ako časný súd. Bolo to pre ich neposlušnosť zákonu. Následne ale Boh zjavuje, že bude súdiť aj Chaldejov. Boh ich odsúdi, pretože sú bezbožní, pyšní, krutí, plní hriechu. Pri Božom súde im nepomôže ani to, že sa stali nástrojom v Božej ruke, nástrojom Božieho časného súdu nad Júdom.

Každá neprávosť, každý hriech raz bude spravodlivo potrestaný. Keď čítame proroka Daniela, vidíme ako pokračujú udalosti v Babylonskej ríši. V kráľovskom paláci sa hoduje a pije sa víno. Pilo sa z ukradnutých nádob z domu Božieho, ktoré boli ulúpené počas zajatia. Z posvätených nádob, ktoré takto znesväcovali.

Habakuk prorokoval, že „kameň bude kričať zo steny“ (2:11). To sa naplnilo v paláci, počas hodovania, keď boli písané na vápennú omietku kráľovho paláca slová. Bola to čiastka ruky, prst Boží, ktorý písal slová o Božom súde, o páde Babylonskej ríše. Tieto slová sa ešte v ten deň naplnili.

Súd sa začína od Božieho domu. Takto to platilo aj v dobe Starej zmluvy. Najprv bol súdený Júda (ešte predtým Izrael, Severné kráľovstvo), teda Boží ľud, aby sa napravil. Až potom prišiel súd aj na Babylonské kráľovstvo. Raz príde Boží súd na celý svet.

Boh je spravodlivý Sudca. Boh sa oslávi aj súdom. Keď Boh uskutočňuje časné súdy, tak dáva celej zemi (všetkým národom a všetkým ľuďom) poznať svoju vládu, svoju prítomnosť. Posilňuje sa v povedomí ľudí a národov známosť o Bohu.

Boh je suverénny vládca nad všetkým, nad každým národom, nad každou ríšou. Boh je vždy na tróne. Aj vtedy, keď si Habakuk myslí, že Pán Boh nie je na tróne. Aj vtedy, keď sa zdá, že veci plynú akoby bez Božieho riadenia, Boh ich riadi. Habakuk na začiatku 1. kapitoly volá k Bohu s výčitkou, že Boh nezachraňuje, že necháva okolnosti plynúť. Boh však má veci pod kontrolou, všetko riadi. Aj vtedy bol Boh na tróne, keď bol chrám neskôr ozbíjaný, keď boli posvätné nádoby ulúpené a odvezené do Babylona, keď bol chrám aj Jeruzalem zničený.

Najvyšší panuje. Táto pravda sa vyhlásila v minulosti v Egypte a skoro po týchto udalostiach aj v Babylone. Kráľ Nabuchodonozor pochopil, že Najvyšší panuje. Aj Balsazár to pochopil, keď videl ruku písať na omietku steny. Presvedčil sa o tom, čo sa už pred ním naučil Nabuchodonozor, že „Boh Najvyšší panuje nad kráľovstvom človeka a koho chce, toho ustanoví nad ním“ (Daniel 5:21). Boh je na tróne! Aj dnes panuje Pán, Boh v nebeskej svätyni, v nebeskom chráme. Našou výsadou je, že môžeme pristupovať do nebeskej svätyne k nášmu Pánovi. Máme prístup k Jeho trónu milosti (Židom 4:16).

Druhá kapitola končí veršom: „Mlč pred jeho tvárou celá zem!“ Mlč pred ním! Skloň sa pred ním! Každý, kto pozná, že Boh je na tróne, nech sa pred ním skloní. Habakuk začínal výčitkami voči Bohu, ale poznáva, že sa potrebuje v pokore pred Bohom skloniť a prijať jeho vôľu.

Tretia kapitola knihy proroka Habakuka je modlitbou vo forme piesne. Trikrát v nej nájdeme slovíčko sélah, ktoré sa používalo pri piesňach ako prestávka, ako čas na rozmýšľanie. Čítame o hudobnom nástroji šigjonót, ktorý bol nástrojom nadšenej piesne. Máme tu teda pieseň, ktorá je zároveň modlitbou.

V prvom rade je to modlitba. Nájdeme ju v prvých dvoch veršoch tretej kapitoly. Túto modlitbu sa môžeme modliť aj vtedy, keď veci nedávajú zmysel. Tieto verše vyzdvihujú Boha ako zvrchovaného vládcu, pred ktorým má mať človek bázeň, ale zároveň aj dôveru v jeho dielo. Habakuk sa tu modlí, ale jeho postoj je už zmenený. Nevyčíta nič Bohu, spolieha sa na Boha. Okolnosti sa nezmenili. Zmenil sa Habakukov postoj k Bohu. Habakuk sa teraz modlí inak ako v 1. kapitole. Tam Bohu vyčítal nečinnosť. Tu sa Habakuk v modlitbe spolieha na Boha a na jeho dielo: „Oživ svoje dielo“.

So všemožnou bdelosťou - t.j. Život, ktorý žijeme, vychádza z nášho srdca a to, čo teraz leží v našom srdci, určuje našu budúcnosť, ovplyvní to naše budúce veci. Ako rozmýšľaš o dňoch, ktoré prídu? Si plný strachu, očakávania a úzkosti, čo bude, alebo si plný nádeje, radosti a dôvery? Budúci život človeka sa neodvíja len tak z ničoho, ale tá jeho stránka, ktorá závisí od človeka a ktorú ovplyvňuje človek sám, sa odvíja od rozhodnutí, ktoré sa rodia v jeho srdci. V srdci môže byť všeličo.

Pán Ježiš Kristus karhá učeníkov, keď hovorí: „… Ó, nezmyselní a spozdilí srdcom veriť všetkému tomu, čo hovorili proroci!“ (Lukáš 24:25 - podľa prekladu prof. Roháčka, alebo podľa evanjelického prekladu: „Ó, nerozumní a leniví srdcom veriť...“). Srdce môže byť lenivé, neschopné a neochotné, ale tiež v ňom môže byť horlivosť - horlivosť pre Boha, alebo aj pre rôzne iné veci.

Toto je ponaučenie aj pre nás dnes. Požehnania, ktorých sa nám dostalo a dostáva, nie sú z nás! Mnohé Božie deti majú viacero cieľov, majú zacielené na viacero vecí.

Mnohé Božie deti majú viacero cieľov, majú zacielené na viacero vecí. Hľadajú Pána, ale súčasne hľadajú aj iné veci, ako je spoločenské postavenie, kariéra alebo niečo iné. Túžia po spoločenstve s Bohom, s Ježišom Kristom, ale túžia aj po inom. Veľa cieľov a veľa túžob v srdci spôsobuje rozdelenosť srdca. Má za následok, že nerozpoznávame Božiu vôľu, nemáme spoločenstvo s Pánom, alebo že je toto spoločenstvo slabé, plytké. Naším cieľom, zámerom, túžbou by mal byť len a len Ježiš Kristus: „A tak ak ste vstali z mŕtvych s Kristom, hľadajte veci, ktoré sú hore, kde sedí Kristus po pravici Boha; na to myslite, čo je hore, nie na to, čo je na zemi“ (Kolosenským 3:1-2).

Písmo Božie deti upravuje: Keď sme spolu s Kristom vstali z mŕtvych, tak by Ježiš Kristus mal byť naším hlavným a jediným cieľom a jedinou prioritou. Božie deti, tí, ktorí uverili v Ježiša Krista a sú znovuzrodení, majú nové srdcia; sú nové stvorenia v Kristovi: „Takže ak je niekto v Kristovi, je novým stvorením; drievne pominulo, hľa, všetko je nové“ (2. Korintským 5:17). Ich srdcia sú mäkké, mäsité - a to učinil v nich Boh tak, ako to zasľúbil: „A dám vám nové srdce a nového ducha dám do vášho vnútra a odstránim to kamenné srdce z vášho tela a dám vám srdce z mäsa.“ (Ezechiel 36:26).

Svedomie je súčasťou srdca a ak je hriech v živote človeka, tak je jeho svedomie nečisté. Hriech ťaží svedomie a srdce je utrápené, nečisté, no, všelijaké. Navyše, hriech spôsobuje stratu spoločenstva s Bohom.

S hriechom treba konať - máme milosť na pokánie. Vyznať hriech, opustiť ho a krv Ježiša Krista očistí naše svedomie a srdce sa upokojí. Pokánie by malo byť neoddeliteľnou súčasťou nášho každodenného života v posvätení. Písmo nás vedie k tomu, aby sme strážili svoje srdce a varuje nás, aby sme svoje srdce nezatvrdzovali (pozri Židom 3:12-13).

Uvedomme si, že strážiť svoje srdce je naša zodpovednosť. Boh nám stvoril nové (mäsité) srdce. Naše srdce je obrezané obriezkou Kristovou vo zvlečení tela hriechov (Kolosenským 2:11). Len a práve vďaka tomu sme aj schopní žiť v novote života a aj strážiť svoje srdce. Zároveň je to však aj našou zodpovednosťou. Strážiť svoje srdce je naša úloha, naša povinnosť! Sme zodpovední za svoje srdce. Pritom Boh naše srdce neustále stráži (1. Korintským 1:8), avšak robí to takým spôsobom, že neobchádza našu vôľu a naše chcenie. Robí to cez nás a v nás, takže sme to my, ktorí sme zároveň zodpovední za to, aby sme si srdce strážili.

Ochrana a stráženie svojho srdca potrebujeme aj ostatných bratov a sestry. Ty musíš byť presvedčený, že Boh s tebou má tie najlepšie úmysly, že ti chce len dobré a najlepšie. Mali by sme deň čo deň „držať“ svoje srdce na uzde a usmerňovať, upravovať ho k Božej kázni a poslušnosti. „Zaveď svoje srdce ku kázni a svoje uši obráť k rečiam známosti! Počuj, ty, môj synu, a buď múdry a uprav svoje srdce rovnou cestou. Obracaj svoje srdce vždy smerom k Bohu a jeho zapísanému slovu. Tvoje srdce chce ísť svojou cestou, po svojich vlastných chodníkoch, ale ty ho môžeš nasmerovať inak; môžeš ho riadiť a smerovať po Božích cestách.

Chránenie srdca súvisí nielen s hovorením, ale aj s tým, na čo sa dívame - vo všeobecnosti teda s tým, čo si púšťame do svojho vnútra - na čo sa dívame, čo počúvame. Tvoje srdce je prameň tvojho života. Nikto iný okrem teba nemá tú zodpovednosť a nebude strážiť tvoje srdce - len ty sám.

Zhrnutie

Spis proroka Habakuka sa v hebrejskej Biblii a v Septuaginte uvádza na ôsmom mieste medzi dvanástimi, tzv. menšími prorokmi.

O júdskom prorokovi Habakukovi okrem mena vieme iba toľko, že bol nabí, prorok (porov. 1,1) a že žil v Jeruzaleme. Pôsobil okolo r. 600 pred Kr., teda v čase, keď Júdske kráľovstvo po Jošiášovej smrti v bitke pri Megidde (r. 609 pred Kr.) začalo nábožensky upadať.

Habakuk sa sťažuje na násilnosti páchané na svojom národe za vlády kráľa Jójakima a na to, že Pán nezasahuje. Dostáva odpoveď, že na potrestanie utláčateľov Boh pošle Chaldejcov (1,2-11). Prorok sa pohoršuje, že Boh chce potrestať bezbožných prostredníctvom ešte bezbožnejších Chaldejcov (porov. 1,12-17). Boh mu ako odpoveď oznamuje trest, ktorý čaká aj na Chaldejcov (porov. 2,1-5). Nato prorok vynáša proti nim päť výrokov »Beda!« (porov. 2,6-20). Proroctvo sa končí »Habakukovou modlitbou« „na spôsob žalospevu“ (3,1) k všemohúcemu Bohu, ktorý prichádza zachrániť svoj ľud a zničiť svojvoľníka (porov. 3,2-19).

Navrhovaný text: Články na tejto webovej stránke môžu obsahovať vložený obsah (napr. videá, obrázky, články a podobne).

tags: #citanie #prorok #habakuk