Komárno, mesto s bohatou históriou, zohrávalo v minulosti dôležitú úlohu v Uhorsku. Jeho historické centrum, s námestiami a ulicami, pochádza prevažne z 19. a začiatku 20. storočia.
Kozmopolitný charakter Komárna dokladá množstvo kostolov rôznych vierovyznaní. Katolíci využívajú najväčší z nich - barokový kostol (dnes bazilika) svätého Ondreja, ktorý stavali aj pomocou muriva zo zničenej novozámockej pevnosti.
Veľa starších budov v centre pochádza z druhej polovice 19. storočia, keď sa v meste začal odzrkadľovať hospodársky rozmach Uhorska. Mária Terézia v roku 1745 povýšila Komárno na slobodné kráľovské mesto s vlastnou samosprávou.
Na území Slovenska bolo Komárno koncom 19. storočia jedným zo štyroch municipiálnych miest - patrila sem ešte Bratislava, Košice a Banská Štiavnica. S takmer 20-tisíc obyvateľmi bolo Komárno v roku 1900 tretím najväčším mestom zasahujúcim územie Slovenska. Ešte pred začiatkom 20. storočia.
Centrum tvorí viacero ďalších ulíc s historickými domami - napríklad Palatínova, Župná či Jókaiova, ktoré na námestie nadväzujú. Dá sa na nich nájsť viacero historických budov obchodov, kaviarní, spolkov, či bánk. Zaujímavý je napríklad bývalý kultúrny palác s Podunajským múzeom.
Najnápadnejšou budovou je radnica s vežičkou z roku 1875, jej staršiu verziu zničilo zemetrasenie a iné katastrofy. Nezaostáva však ani Zichyho palác či budova banky.
Keďže Komárno bolo sídlom jednej z uhorských žúp, nechýba ani župný dom na rovnomennej Župnej ulici či budova súdu z konca 19. storočia.
Veľká koncentrácia vojakov, alebo skôr dôstojníkov, mohla zas využívať jednu z najhonosnejších budov v meste - Dôstojnícky pavilón z rokov 1858-63. Dôstojnícky pavilón z 19. storočia.
V histórii Komárna hrala hlavnú úlohu pevnosť pri Dunaji, ktorá dlhé storočia patrila k najvýznamnejším vojenským bodom na mape bývalého Uhorska. Pevnosť vznikla zo starého komárňanského hradu, na ktorý kedysi rád chodieval kráľ Matej Korvín. Dal ju postaviť habsburský kráľ Ferdinand I., dôvodom bola turecká hrozba. Považovala sa za jednu z najdôležitejších vo vtedajšom Uhorsku a na rozdiel od Nových Zámkov ju Turci nikdy nedobyli. V 17. storočí pristavali ešte Novú pevnosť. Ako nedobytná sa ukázala byť i v roku 1849 za maďarskej revolúcie. Bol to ten istý generál, po ktorom je pomenované historické komárňanské námestie v centre mesta.
Do súboru pevností sa dnes turisti dostanú, v letných mesiacoch sa organizujú prehliadky aj cez víkendy. Zvonku toho príliš veľa nevidno, podobne ako kedysi nepriateľom tomu dnes bránia vysoké múry pevnosti hviezdicového tvaru. V jej okolí ešte dlho po roku 1989 chátral vežiak po sovietskych vojakoch, ktorí po okupácii v auguste 1968 zabrali aj priestory pevnosti. Predsunuté opevnenia Komárna je možné voľne vidieť pri Bratislavskej ceste a neďaleko Váhu. Stará pevnosť.
Výhľadu na Dunaj bráni rozsiahly areál komárňanských lodeníc. Tie narástli najmä za komunizmu a do mesta sa v ich dôsledku prisťahovalo množstvo ďalších ľudí. Komárno sa tak nevyhlo prestavbám typickým pre vtedajší režim - v okolí centra sa masovo búrali rodinné domy a stavali paneláky. Po revolúcii k turistickým atrakciám pribudlo Nádvorie Európy. Na tomto novom námestí každá budova reprezentuje architektúru niektorého z európskych štátov.
Podiel maďarskej národnosti tvorí v Komárne vyše polovice obyvateľstva, je to menej než za Uhorska či prvej Československej republiky.
Kostol sv. Ondreja v Komárne
Koncom 17. storočia sa v Komárne vytvorila komunita srbských emigrantov, keďže Turkov sa podarilo vytlačiť len z Uhorska a srbské územie zostalo naďalej pod ich panstvom. Ujali sa ako remeselníci a obchodníci. Jeden z nich, Ján Domonkoš, slúžil neskôr spisovateľovi Mórovi Jókaiovi ako vzor pre postavu Zlatého muža.
Nádvorie Európy v Komárne
tags: #komarno #palatinova #kostol #sv #jozefa