Slovensko sa môže pochváliť bohatou históriou a mnohými sakrálnymi pamiatkami, ktoré svedčia o hlbokých koreňoch kresťanstva na našom území. Medzi tieto významné miesta patria Kostol sv. Mikuláša biskupa v Domaniži a Mariánska hora v Levoči, ktoré sú cieľom mnohých pútnikov a návštevníkov.
Kostol sv. Mikuláša v Domaniži je rímskokatolícky kostol, ktorý bol v roku 1963 vyhlásený za národnú kultúrnu pamiatku. Stojí na južnom okraji obce v pomerne prudkom svahu na úpätí vŕšku Leska. Vypína sa ako dominanta na strategicky najvýhodnejšom mieste, nad údolím, už mimo zástavby obce, obkolesený mohutnými viac ako dvestoročnými lipami.
Podľa kanonickej vizitácie z roku 1766 patrónom kostola aj farnosti bol od začiatku svätý Mikuláš - biskup z Myry (dnes južné Turecko). Už v mladosti bol povestný pre svoju dobročinnosť, z jeho života je známa epizóda keď dal nepozorovane v noci trom chudobným dievčatám veno, aby sa mohli čestne vydať. Odtiaľ sa odvodzuje aj zvyk dávať deťom potajme darčeky v predvečer sviatku svätého Mikuláša. V prvej písomnej zmienke o obci Domaniža z roku 1268 sa už spomína existencia kostola, fary a kňaza Godislava. Domaniža teda patrí medzi najstaršie farnosti niekdajšieho rozsiahleho trenčianskeho archidiakonátu.
Najstaršia stavebná konštrukcia zachovaná v murivách kostola bola archeologicky zistená na východnej strane objektu pod základmi svätyne a severne od nej vo väzbe na sakristiu. Múry boli mohutné, široké až 230 cm, datované do začiatku 13. storočia. Strážnu vežu vystriedala výstavba objektu na kruhovom pôdoryse - rotundy, ktorá podľa zachovaných architektonických článkov bola reprezentatívnou a pomerne monumentálnou stavbou, zakončená kupolou. Dátum jej vzniku by sme na základe zachovaných prvkov mohli datovať okolo polovice 13. storočia.
Ďalšou etapou existencie kostola bola výstavba gotického kostola s obdĺžnikovou loďou, prestavanou vežou a novou svätyňou, ktorá nahradila pôvodnú rotundu. O dobe, kedy bol gotický kostol dostavaný, možno usudzovať podľa neskorogotického ostenia (vzhľadu) portálu v západnom múre veže a datuje sa do druhej polovice 14. a začiatku 15. storočia. Do tohto obdobia môžeme zaradiť aj kamennú gotickú krstiteľnicu (používala sa ešte na prelome 18. a 19. storočia), dnes zamurovanú v nike v podveží a maľovaný konsekračný kríž na severnej strane lode kostola. Prestavbu svätyne na novú možno datovať do včasno-renesančného obdobia, pravdepodobne do druhej polovice 16. storočia.
V prvej polovici 17. storočia došlo k významnej prestavbe kostola, ktorá mu do značnej miery vtlačila dnešnú charakteristickú podobu - dostavba sakristie a jej prepojenie s loďou kamenným portálom, postavenie dnešného oltárneho stola, osadenie mramorovej dosky ako mensy. V 17. storočí počas stavovských povstaní v Uhorsku sa do Domaniže dostali aj povstalecké evanjelické vojská. V roku 1605 niekoľkokrát obsadili hrad, mestečko, farský úrad a kostol.
V tomto nepokojnom období boli patrónmi kostola príslušníci uhorského rodu Esterházyovcov, ktorí realizovali významnú prestavbu kostola, ktorá mu dodnes, najmä v interiéri vtlačila charakteristickú podobu. Vznešený pán Wolfgang Esterházy ako patrón „ECCLESIE“ v roku 1643 kostol rozšíril prístavbou presbytéria, zväčšením centrálnej svätyne a postavil kryptu pod svätyňou. Chrámová loď bola ukončená klenbou s bohatou štukovou výzdobou, biele ornamenty na okrovom podklade. Po stranách boli okrídlené hlavičky anjelov. Pristavená bola veža s ihlanovitým ukončením, exteriérový prístup na vežu z južnej strany a s tým spojená úprava podvežia.
Hlavný oltár zasvätený k úcte Nanebovzatej Panne Márii je polychrómovaná drevorezba, stĺpová architektúra. V strede oltára bol pôvodne obraz Klaňania sa Troch kráľov, dnes je tam obraz Nanebovzatia Panny Márie. Zvláštnosťou oltára je skutočnosť, že oltárny obraz Nanebovzatia Panny Márie sa odsúva a tak vzniká priestor, ktorý slúžil ako Boží hrob na Veľký piatok a Bielu sobotu alebo v čase Vianoc na jasličky. V strede oltára je relikviár, kde sú uložené relikvie mučeníka sv. Placida, tiež panny a mučenice sv. Viktórie.
Druhý zásah do pôdorysu chrámu bol za pôsobenia farára Andreja Fodoru v roku 1784, kedy bola pristavená dnešná sakristia a veža dostala terajší cibuľovitý tvar, na severnej strane chrámovej lode boli zriadené nové dvere pre veriacich z Kardošovej Viesky. Dvere slúžili do roku 1940, dnes sú už zamurované, ale z vonkajšej strany kostola je priznaný portál dverí, nad ktorým je vyznačený rok prestavby 1784. Od prvopočiatku bol hlavný vchod do kostola zo západnej strany jedinými dverami, ktoré slúžia dodnes a ich pôvod sa datuje do poslednej tretiny 18. storočia.
Podľa kanonickej vizitácie z roku 1798 boli v kostole dva bočné oltáre, dnes je iba jeden zasvätený Panne Márii Škapuliarskej (Karmelskej) v bočnej lodi kostola. Dnešný bočný oltár je jednoetážový rannobarokový oltár, polychrómovaná drevorezba a stĺpová architektúra. Sviatok Panny Márie Karmelskej Škapuliarskej sa uctieva v našej farnosti vždy v nedeľu po 16. júli.
Kazateľnica umiestnená na severnej stene chrámu je postavená v barokovom slohu v prvej polovici 18. storočia. Má polygonálne riešenie pravidelne členené stĺpikmi, medzi ktorými sú plastiky štyroch cirkevných otcov - sv. Hieronym, sv. Ambróz, sv. Augustín a sv. Gregor. Uprostred je socha Krista Spasiteľa. Pri vchode do sakristie stoji klasická krstiteľnica z prelomu 18. a 19. storočia - maľba na drevo, tepaný kov. V roku 1973 sa za pôsobenia pána dekana Eduarda Vendrinského starý organ demontoval a realizovala sa montáž nového organa, ktorý zhotovila umelecká firma VARHANY KRNOV za 340 000 Kčs.
V roku 1928 farár Šebastián Slugeň zabezpečil náhradu za zvony, ktoré boli v chráme až do 1. svetovej vojny, rakúsko-uhorská armáda ponechala vo veži len jeden zvon a ostatné použila na odlievanie kanónov pre armádu. Od tej doby sú vo veži tri zvony.
Liturgická reforma Druhého vatikánskeho koncilu okrem iného nariadila, aby kňaz neslávil svätú omšu pri oltári, ale na obetnom stole, a bol obrátený tvárou k ľudu, liturgickým jazykom už nie je latinčina, ale reč ľudu a na homíliu už nepoužíva kazateľnicu, ale ambónu. Z tohto dôvodu bola počas pôsobenia pána dekana Eduarda Vendrinského v kostole umiestnená drevená ambóna a obetný stôl, pod ktorým sú v súčasnosti uložené relikvie sv. Lucie, sv. Jakuba staršieho, sv. Notburgy, sv. Alfonza Mária de Liguori, sv. Kamila, sv. Štefana a sv. Filomény.
Po dokončení prístavby kostola v roku 1940, za patronátu barónky M. S. Durneiss a počas služby kňaza Šebastiána Slugeňa v Domaniži, bol do bočnej lode nad lavicami umiestnený baldachýn a zástavy vyhotovené ešte v roku 1728 rodinou Esterházyovcov.
Krypta pod kostolom v Domaniži neďaleko Považskej Bystrice ukrýva fascinujúcu atrakciu. Pod tamojším Kostolom svätého Mikuláša sa totiž zachovala múmia Juraja Vrtíka. Farára, ktorého smrť mali na svedomí kumpáni najznámejšieho slovenského zbojníka Juraja Jánošíka. Jánošíkovi sa stali osudnými najmä dva zločiny - ozbíjanie bohatej vdovy po oficierovi a usmrtenie domanižského farára Juraja Vrtíka. Rodák zo Zliechova pôsobil na fare v Domaniži od roku 1694 do roku 1712.
Cestou z Rajeckej Lesnej v Suchej doline pri Fačkove narazil na zbojníkov z Jánošíkovej družiny. Juraj Vrtík mal 58 rokov. Pochádzal zo Zliechova, odkiaľ aj v súčasnosti prichádza mnoho pútnikov. Podľa Jánošíkovej výpovede na Božieho služobníka vystrelil Turiak, zvaný Huncaga zo Staškova, a Plavčík z Dunajova. Tak či onak, na zemi zostalo ležať krvavé a bezvládne kňazovo telo.
V príbehu o farárovi a Jánošíkovej družine zohráva zaujímavú rolu nenápadná studnička v Suchej doline. Podľa tamojších legiend nie je Juraj Vrtík jediný, koho prebrala k životu. Po skone ho pochovali v krypte domanižského svätostánku. Tam odpočíva dodnes. A nie je sám. Spolu s ním našli v hrobke ďalšie telá dvoch kňazov, z nich však zostali iba kosti.
Odhalená tajemství Sakkáry: Záhadné hieroglyfy pyramid...Dokument CZ
Pred siedmimi rokmi prebiehala v kostole rekonštrukcia a reštaurátori odhalili zaujímavý objav. Na desaťmetrovom oltári z roku 1643, ktorý dali postaviť Esterházyovci, našli tváre anjelov. Zdobia štyri hlavné stĺpy - naľavo vidno podobizne dvoch bucľatých detí, napravo zase muža a ženy. Umelec v nich možno zvečnil portréty Esterházyovcov. Gotický kostol aj jeho oltáre sú naozaj skvostné, ale svätostánok ešte čaká niekoľko opráv. A zrejme aj objavov a odhalených tajomstiev.
Prečo sa mumifikovalo práve telo Juraja Vrtíka? Pre jeho dobré skutky a tragický skon? Nájde sa telo Esterházyho či tajná chodba? Ukrýva okolie kostola ďalší poklad? Ktovie.
Najstarším pútnickým miestom východného Slovenska je Levoča, kde korene mariánskeho kultu siahajú až do XIII. storočia. Totižto z tých čias pochádzajú prvé zmienky o tomto pútnickom mieste a zhromažďovaní mariánskych ctiteľov. Roku 1247 bola postavená prvá kaplnka (kostolík) na Olivetskej hore.
R. 1311 do Levoče prichádzajú františkáni - minoriti, ktorí zaviedli sviatok Navštívenia Panny Márie. R. 1322 farár Henrich z Levoče opravil prvý kostol (kaplnku) na Mariánskej hore. V druhej polovici 15. storočia kostol na Mariánskej hore svojou veľkosťou už nestačil. Okrem toho stav kostola bol už taký, že i hrozilo jeho zrútenie. Farár Servác r. 1470 kostol zväčšil, čiastočne prebudoval a krátko nato kostol dostal dnešnú gotickú milostivú sochu Panny Márie. V tej dobe už bol pri kostole aj strážny domček.
Púte na Mariánsku horu neprestali ani počas reformácie. Oživenie pútí však nastalo po rekatolizácii, keď jej prvým činom bola veľká procesia a púť na Horu 2. júla 1671. V roku 1673 dostala Mariánska hora odpustkovú listinu od pápeža. Kostol bol viackrát prebudovaný a rozšírený. R. 1698 farár Štefan Gyôrffy vybudoval v poradí druhý kostol na Mariánskej hore. R. 1819 Ján Ehrnsperger, levočský farár, postavil tretí kostol na Mariánskej hore, ktorý roku 1820 posvätil spišský biskup, bývalý levočský farár Michal Brigido. R. 1847 dal rímskokatolícky farár Jozef Dulovič postaviť drevenú kaplnku pre veriacich východného obradu - gréckokatolíkov. Celestín Kompanyik r. 2. júla 1922 nový priestranný kostol slávnostne posvätil nový biskup Ján Vojtaššák, dnes Boží sluha - kandidát na blahorečenie.
Levočský farár kanonik Jozef Vojtas, ktorý pôsobil v Levoči po druhej svetovej vojne, sa roku 1947 pokúsil pripraviť veľkolepé plány na Mariánskej hore (vybudovať exercičný a rehoľný dom, pútnický dom s materiálno - technickým zabezpečením), avšak politické pomery v 50-tych rokoch mu to prekazili. Jeho veľkolepé plány sa podarilo uskutočniť až po páde komunizmu, po roku 1989, terajšiemu farárovi Mons. Doc. ThDr. ICLic.
Mariánska hora spočiatku sústredila pútnikov z východného a stredného Slovenska. Tu sa stretávali veriaci latinského a gréckeho obradu. Prichádzali sem pútnici z Košíc, spoza Magury, z Holiča, Pohronia, ale aj Poliaci z druhej strany Tatier. Jednoduchý slovenský ľud tu prichádzal so svojimi radosťami i bolesťami k Márii ako k svojej matke, ako to často ospieval vo svojich pútnických piesňach.
V roku 2000 vydal levočský farár František Dlugoš podrobné dejiny Mariánskej hory v Levoči. V tejto monografii bola snaha v plnej miere, ako to len dovolili pramene, predstaviť dejiny mariánskeho kultu v Levoči i jeho vplyv na náboženstvo Slovákov. Tak rozsiahla práca venovaná Mariánskej hore je prvou knihou tohto typu v historickej literatúre. Nebolo doposiaľ diela, ktoré by týmto spôsobom predstavilo dejiny tohto pútnického miesta. Najširšie a zaujímavo sú opísané súčasné časy.
Monografia ukazuje skutočnosť, že kontinuita pútí na Mariánsku horu neprestala ani v najtvrdších časoch útlaku náboženského života a viery v čase reformácie a v posledných desaťročiach komunistického totalizmu na Slovensku. Veriaci aj naďalej navštevovali toto pútnické miesto. Aj keď sa za púť na toto miesto trpelo, vyhadzovalo zo škôl, zamestnania a úradov, to ešte viac priťahovalo ľudí na toto miesto, a tak postupne Mariánska hora sa stala počtom pútnikov najväčším pútnickým miestom na Slovensku a zaradila sa medzi svetové pútnické miesta.
Tieto obete a utrpenia spojené s púťami ocenil aj Najvyšší Veľkňaz katolíckej Cirkvi - Svätý Otec Ján Pavol II., keď pútnický chrám 26. januára 1984 povýšil na Baziliku Minor. Najväčšia púť bola za prítomnosti Svätého Otca Jána Pavla II. 3. júla 1995, kedy sa spolu s ním okolo Matky Božej vinulo vyše 650.000 naradostených pútnikov. Svätý Otec zhromaždeným pútnikom vo svojom príhovore okrem iného povedal: Mariánske svätyne sú miesta kde sa Kristovo svedectvo stáva mimoriadne účinným, istotne mnohí synovia a dcéry Slovenska vďačia tejto levočskej svätyni za to že sa pravda o Bohu a viera v neho zachovali živé v ich srdciach...
Oba tieto sakrálne miesta, Kostol sv. Mikuláša v Domaniži a Mariánska hora v Levoči, sú dôležitými svedkami histórie a náboženského života na Slovensku. Ich história a kultúrny význam si zaslúžia pozornosť a ochranu aj pre budúce generácie.
| Pútnické miesto | Významné udalosti |
|---|---|
| Levoča, Mariánska hora |
|
| Domaniža, Kostol sv. Mikuláša |
|
Bazilika na Mariánskej hore v Levoči
Kostol sv. Mikuláša v Domaniži