Svätý Ján Pavol II: Životopis pápeža z ďalekej krajiny

Karol Józef Wojtyła, známy ako Ján Pavol II. po svojom zvolení za pápeža v októbri 1978, sa narodil 18. mája 1920 vo Wadowiciach, v Poľsku. Bol najmladším z troch detí Karola Wojtyłu a Emílie rod. Kaczorowskej. Meno dostal po otcovi- vojakovi.

Jeho matka mu zomrela v období, keď sa pripravoval na sviatosť Prvého svätého prijímania. 12 rokov po matkinej smrti, teda 22. februára 1941 mu zomrel otec, keď Karol Wojtyla už bol rozhodnutý prejsť na štúdium teológie.

Vo svojich rodných Wadowiciach ho kamaráti volali Lolek. Žil s rodičmi a medzi jeho najbližších priateľov patril aj syn predstaveného židovskej obce, o ktorom sa Ján Pavol II. vyjadril, že patria jednému Bohu.

V mladosti slúžil Lolek ako miništrant a v škole sa prejavilo jeho veľké dramatické nadanie. Preto sa rozhodol študovať literatúru.

20. júna 1920 je pokrstený vojenským kaplánom Františkom Zakom. 15. septembra 1926 začína navštevovať základnú školu. 13. apríla 1929 vo veku 45 rokov zomiera matka Emília. V júni 1930 je prijatý do gymnázia „Martina Wadowitu“.

Druhá smutná udalosť: 5. decembra 1932 vo veku 26 rokov zomiera brat Edmund, lekár, ktorý pracoval v nemocnici v Bielsku. Mladý lekár sa od jedného pacienta, ktorého sa snažil zo všetkých síl zachrániť, nakazil šarlachom.

V máji 1938 arcibiskup Krakova, metropolita Adam Sapieha, prichádza do Wadowíc a študentom udeľuje sviatosť birmovania. Medzi nimi je aj Karol Wojtyla. 14. mája 1938 vykonal maturitnú skúšku. 22. júna 1938 si podáva prihlášku na Filozofickú fakultu Jagelonskej univerzity v Krakove, v auguste 1938 sa aj s otcom presťahoval do Krakova.

1. septembra 1939 vypukla II. Svetová vojna. 2. novembra 1939 sa zapísal do druhého ročníka Literatúry a Filozofie a bol jedným z animátorov tajného divadla, ktoré vedie Kudlinski.Začiatkom roku 1940 stretáva Jána Tyranowskeho, človeka hlbokej spirituality. Prehlbuje svoje poznanie veľkých mystikov, svätého Jána z Kríža a svätej Terézie z Avily.

1. novembra 1940 sa stáva robotníkom v kameňolome Zakrzowek, pri Krakove. Tak sa vyhýba deportácii na nútené práce do Nemecka. 18. februára 1941 mu zomiera otec Karol. V auguste 1941 ho vo svojom dome prichýli rodina Mieczyslawa Kotlarczyka, zakladateľa divadla živého slova. Prvé divadelné vystúpenie v hre Król Duch (Kráľovský duch), od Júliusa Slowackeho, absolvoval 1. novembra 1941. Na jar 1942 ho z kameňolomu preložili do fabriky „Solvay“.

Tajné hodiny Teologicke fakulty Jagelonskej univerzity ako seminarista Krakovskej arcidiecézy, začína navštevovať v októbri 1942. 29. februára 1944 večer, keď sa vracia domov z fabriky, ho zrazí nemecké nákladné auto. Má poranenú hlavu. V priekope ho nájde jedna žena a odvedie do nemocnice. V auguste 1944 ho arcibiskup Adam Štefan Sapieha spoločne s ostatnými tajnými seminaristami presťahuje do arcibiskupského paláca. Tu zostane až do konca vojny.

9. septembra 1944 prijíma tonzúru, 17. decembra 1944 prijíma prvé dve nižšie svätenia, 12. decembra 1945 prijíma ďalšie dve nižšie svätenia, 13. októbra 1946 prijíma subdiakonát, 20. októbra 1946 prijíma diakonskú vysviacku.

Ako kňaz okolo seba zhromaždil skupinu veriacich, s ktorými trávil voľné chvíle. Začali sa nazývať „Rodzinka“ Wujeka Karola.

1. novembra 1946 je vysvätený za kňaza arcibiskupom - metropolitom Adamom Sapiehom, v jeho súkromnej kaplnke. 15. novembra 1946 odcestuje do Ríma, aby tam pokračoval v štúdiách. Zapíše sa na Angelicum. Licenciát z teológie získava 3. júla 1947. Následne s poľským kňazom Starowieyskim, uskutočnil cestu do Francúzska, Belgicka a Holandska. Pri meste Charleroi vyvíja pastoračnú aktivitu medzi poľskými robotníkmi.

Karol Wojtyla v Ríme 1947

19. júna 1948 obháji svoju doktorandskú prácu na tému „Doctrina de fide apud Sanctum Joannem de Cruc“. Z Ríma do Poľska sa vrátil v druhej polovici júna 1948. 8. júla 1948 je ako zástupca farára je poslaný do farnosti Niegowic pri meste Gdow, 50 kilometrov od Krakova.

Akademický senát Jagelonskej univerzity po uznaní štúdií v rokoch 1942-1946 v Krakove a neskôr v Ríme na Angelicu, mu 16. decembra 1948 udeľuje titul doktora.

1. septembra 1951 mu arcibiskup Baziak dáva dva roky voľna, aby sa pripravil na habilitačnú skúšku na univerzitného docenta. Dovtedy pastoračne pôsobil medzi univerzitnými študentmi a pracovníkmi v zdravotníctve. Od októbra 1953 vyučuje katolícku sociálnu etiku na Teologickej fakulte Jagelonskej univerzity.

Habilitačný pohovor k získaniu docentúry so schválením témy práce „Hodnotenie možností vytvorenia kresťanskej etiky na základe systému Maxa Schelera“ absolvuje 3. decembra 1953. V roku 1954 je Teologická fakulta Jagelonskej univerzity zrušená. Zriadia ju pri krakovskom seminári, kde pokračuje v docentúre. Zároveň vyučuje na Katolíckej univerzite v Lubline ako profesor.

Od 1. decembra 1956 pôsobí ako docent etiky na Katolíckej univerzite v Lubline, kde zotrvá až do svojho zvolenia za pápeža.

4. júla 1958 vo veku 38 rokov je menovaný za pomocného biskupa Krakovskej arcidiecézy. Je jedným z posledných menovaných biskupov pápežom Piom XII. 28. septembra je vo Wavelskej katedrále vysvätený za biskupa.

15. apríla 1962 bol menovaný za člena biskupskej komisie pre vzdelávanie. Po smrti arcibiskupa Baziaka, je 16. júla 1962 zvolený za kapitulného vikára.

5. októbra 1962 odcestuje na prvé zasadanie II. Vatikánskeho koncilu. Od 11. októbra do 8. decembra nechýba na žiadnom plenárnom zasadaní. V dňoch 6. októbra - 4. decembra 1963, sa zúčastní Druhého zasadania II. Vatikánskeho koncilu. V dňoch 5. - 15. decembra 1963, absolvuje púť do Svätej zeme s niektorými biskupmi prítomnými na koncile.

Pavol VI. ho 30. decembra 1963 menuje za arcibiskupa Krakova. Pápežská bula, ktorou je menovaný za arcibiskupa - metropolitu Krakova, má dátum 13. januára 1964.

V dňoch 10. septembra 1964 - 8. decembra 1965 sa zúčastňuje prác II. Vatikánskeho koncilu až do jeho skončenia. V decembri 1964 vykoná púť do Svätej zeme so skupinou koncilových otcov, na záver tretieho zasadania II. Vatikánskeho koncilu.

31. januára - 6. apríla 1964 sa zúčastňuje na príprave schémy XIII. encykliky Gaudium et spes (O Cirkvi v súčasnom svete) (Ariccia 31. januára - 6. februára; Rím 8. februára - 13. februára; Rím 29. marca - 6. apríla).

14. septembra - 8. decembra 1965 sa zúčastní IV. zasadania a ukončenia II. Vatikánskeho koncilu. 29. decembra 1966 bola založená biskupská komisia pre apoštolát laikov. Arcibiskup Wojtyla sa stáva jej predsedom.

13. - 20. apríla 1967 sa zúčastňuje prvého stretnutia Consilium pro Laicis. 29. mája 1967 Pavol VI. ohlasuje konzistórium. Medzi novými kardinálmi je aj meno Karol Wojtyla. 21. júna 1967 prebieha konzistórium. 28. júna 1967 je Karol Wojtyla kreovaný za kardinála v Sixtínskej kaplnke.

29. septembra - 29. októbra 1967 sa koná prvé riadne generálne zhromaždenie Synody biskupov: Kardinál Wojtyla sa na ňom nezúčastní zo solidarity s prímasom Poľska Wyszynskim, ktorému odmietli udeliť cestovný pas.

25. septembra 1968 absolvuje návštevu „ad limina“. 28. februára 1969 počas návštevy farnosti Božieho Tela, zavíta do krakovskej synagógy vo štvrti Kazimierz. 15. marca 1969 bol schválený štatút biskupskej konferencie, ktorej sa stáva podpredsedom.

V dňoch 11. - 28. októbra 1969 sa v Ríme zúčastňuje prvého zasadania mimoriadnej Synody biskupov, ako člen menovaný pápežom. 27. mája - 2. júna 1970 sa koná púť poľských kňazov do Ríma, ktorí boli väzňami v Dachau.

23. júla 1951 zomrel knieža Sapieha, ktorý podporoval Karola Wojtylu v jeho štúdiu teológie. Karol Wojtyla mal čoskoro zaujať Sapiehovo miesto a dňa 6. augusta 1978 sa stal pápežom Albin Luciano, ktorý prijal meno Ján Pavol I. no približne po 1 mesiaci sa však jeho pontifikát ukončil náhlou smrťou.

Medzi kandidátmi na nového pápeža bol aj Karol Wojtyla, ktorý sa ním stal dňa 16. októbra 1978. Karola Wojtylu väčšina z nás spoznala až keď si vybral meno Ján Pavol II.

3. októbra odcestuje do Ríma na pohrebné obrady pápeža Jána Pavla I. 14. októbra začína konkláve. 16. októbra 1978 (okolo 17.15 h) kardinál Karol Wojtyla je zvolený za pápeža 99 hlasmi zo 111, v ôsmom skrutíniu.

30. augusta 1978 ho Ján Pavol I. prijme na súkromnej audiencii.

Ján Pavol II. bol jedným z najvýznamnejších pápežov v histórii a prvým netalianskym pápežom po 455 rokoch. Napriek tomu, že za celý pontifikát nevyhlásil ani jednu dogmu, prispel k mnohým malým, či väčším zmenám v Cirkvi, ako napríklad zavedenie 4. desiatku v ruženci.

Navštívil mnoho krajín sveta, prečo si vyslúžil prezývku „lietajúci Peter“. Dňa 11. mája 1981 sa stal známy atentát, ktorý zanechal na pápežovi trvalé následky. Pápež vykonal počas svojho pontifikátu množstvo zázračných liečení.

Ján Pavol II. v New Yorku v roku 1979

V rokoch 1962-1978 navštevoval Vatikán, kde sa zúčastňoval na 2. Vatikánskom koncile. Tu stretol aj svetoznámeho kapucína, pátra Pia, známeho najmä svojimi stigmami. Páter Pio predpovedal, že Karol Wojtyla sa stane pápežom. Karol Wojtyla sa čoskoro na to stal kardinálom. 26. augusta 1978 sa stal pápežom Albin Luciano, ktorý prijal meno Ján Pavol I. no približne po 1 mesiaci sa však jeho pontifikát ukončil náhlou smrťou.

Medzi kandidátmi na nového pápeža bol aj Karol Wojtyla, ktorý sa ním dňa 16. októbra 1978.

Medzi rokmi 1962-1978 navštevoval Vatikán, kde sa zúčastňoval na 2. Vatikánskom koncile. Tu stretol aj svetoznámeho kapucína, pátra Pia, známeho najmä svojimi stigmami. Páter Pio predpovedal, že Karol Wojtyla sa stane pápežom. Karol Wojtyla sa čoskoro na to stal kardinálom.

Ján Pavol II. nás opustil 2. apríla 2005. Narodil sa 18. mája 1920 vo Wadowiciach, v malom (okolo 7 tisíc obyvateľov), ale dôležitom centre, ktoré sa nachádza asi 50 kilometrov na juhozápad od Krakova.

Dávajú mu meno Karol Jozef: Karol ako otec a Jozef ako národný poľský hrdina Pilsudski (ktorý práve v ten deň oslavoval dobytie Kyjeva na Ukrajine). Najprv má prezývku Lolus a neskôr Lolek.

Žije s rodičmi.Otec, Karol Wojtyla, syn krajčírskeho majstra Mateja a Anny, narodený 18. júla 1879 v Lipniku pri meste Bielsko Biala. Krajčír, od roku 1900 poddôstojník rakúskej armády a neskôr poručík poľskej, na odpočinku od roku 1927.

Matka Emília Kaczorowska, piata z ôsmich detí sedlára Félixa a Márie Anny, sa narodila 26. marca 1884 v Krakove. Manželia už majú jedného syna, Edmunda, ktorý sa narodil 27. augusta 1906 v Krakove. Dcéra, Oľga, sa narodila mŕtva (alebo zomrela ihneď po narodení) v roku 1914.

20. júna 1920 je pokrstený vojenským kaplánom Františkom Zakom. 15. septembra 1926 začína navštevovať základnú školu. 13. apríla 1929 vo veku 45 rokov zomiera matka Emília. V júni 1930 je prijatý do gymnázia „Martina Wadowitu“.

Druhá smutná udalosť: 5. decembra 1932 vo veku 26 rokov zomiera brat Edmund, lekár, ktorý pracoval v nemocnici v Bielsku. Mladý lekár sa od jedného pacienta, ktorého sa snažil zo všetkých síl zachrániť, nakazil šarlachom.

V máji 1938 arcibiskup Krakova, metropolita Adam Sapieha, prichádza do Wadowíc a študentom udeľuje sviatosť birmovania. Medzi nimi je aj Karol Wojtyla. 14. mája 1938 vykonal maturitnú skúšku. 22. júna 1938 si podáva prihlášku na Filozofickú fakultu Jagelonskej univerzity v Krakove, v auguste 1938 sa aj s otcom presťahoval do Krakova.

1. septembra 1939 vypukla II. Svetová vojna. 2. novembra 1939 sa zapísal do druhého ročníka Literatúry a Filozofie a bol jedným z animátorov tajného divadla, ktoré vedie Kudlinski.Začiatkom roku 1940 stretáva Jána Tyranowskeho, človeka hlbokej spirituality. Prehlbuje svoje poznanie veľkých mystikov, svätého Jána z Kríža a svätej Terézie z Avily.

1. novembra 1940 sa stáva robotníkom v kameňolome Zakrzowek, pri Krakove. Tak sa vyhýba deportácii na nútené práce do Nemecka. 18. februára 1941 mu zomiera otec Karol. V auguste 1941 ho vo svojom dome prichýli rodina Mieczyslawa Kotlarczyka, zakladateľa divadla živého slova. Prvé divadelné vystúpenie v hre Król Duch (Kráľovský duch), od Júliusa Slowackeho, absolvoval 1. novembra 1941. Na jar 1942 ho z kameňolomu preložili do fabriky „Solvay“.

Tajné hodiny Teologicke fakulty Jagelonskej univerzity ako seminarista Krakovskej arcidiecézy, začína navštevovať v októbri 1942. 29. februára 1944 večer, keď sa vracia domov z fabriky, ho zrazí nemecké nákladné auto. Má poranenú hlavu. V priekope ho nájde jedna žena a odvedie do nemocnice. V auguste 1944 ho arcibiskup Adam Štefan Sapieha spoločne s ostatnými tajnými seminaristami presťahuje do arcibiskupského paláca. Tu zostane až do konca vojny.

9. septembra 1944 prijíma tonzúru, 17. decembra 1944 prijíma prvé dve nižšie svätenia, 12. decembra 1945 prijíma ďalšie dve nižšie svätenia, 13. októbra 1946 prijíma subdiakonát, 20. októbra 1946 prijíma diakonskú vysviacku.

Ako kňaz okolo seba zhromaždil skupinu veriacich, s ktorými trávil voľné chvíle. Začali sa nazývať „Rodzinka“ Wujeka Karola.

1. novembra 1946 je vysvätený za kňaza arcibiskupom - metropolitom Adamom Sapiehom, v jeho súkromnej kaplnke. 15. novembra 1946 odcestuje do Ríma, aby tam pokračoval v štúdiách. Zapíše sa na Angelicum. Licenciát z teológie získava 3. júla 1947. Následne s poľským kňazom Starowieyskim, uskutočnil cestu do Francúzska, Belgicka a Holandska. Pri meste Charleroi vyvíja pastoračnú aktivitu medzi poľskými robotníkmi.

19. júna 1948 obháji svoju doktorandskú prácu na tému „Doctrina de fide apud Sanctum Joannem de Cruc“. Z Ríma do Poľska sa vrátil v druhej polovici júna 1948. 8. júla 1948 je ako zástupca farára je poslaný do farnosti Niegowic pri meste Gdow, 50 kilometrov od Krakova.

Akademický senát Jagelonskej univerzity po uznaní štúdií v rokoch 1942-1946 v Krakove a neskôr v Ríme na Angelicu, mu 16. decembra 1948 udeľuje titul doktora.

1. septembra 1951 mu arcibiskup Baziak dáva dva roky voľna, aby sa pripravil na habilitačnú skúšku na univerzitného docenta. Dovtedy pastoračne pôsobil medzi univerzitnými študentmi a pracovníkmi v zdravotníctve. Od októbra 1953 vyučuje katolícku sociálnu etiku na Teologickej fakulte Jagelonskej univerzity.

Habilitačný pohovor k získaniu docentúry so schválením témy práce „Hodnotenie možností vytvorenia kresťanskej etiky na základe systému Maxa Schelera“ absolvuje 3. decembra 1953. V roku 1954 je Teologická fakulta Jagelonskej univerzity zrušená. Zriadia ju pri krakovskom seminári, kde pokračuje v docentúre. Zároveň vyučuje na Katolíckej univerzite v Lubline ako profesor.

Od 1. decembra 1956 pôsobí ako docent etiky na Katolíckej univerzite v Lubline, kde zotrvá až do svojho zvolenia za pápeža.

4. júla 1958 vo veku 38 rokov je menovaný za pomocného biskupa Krakovskej arcidiecézy. Je jedným z posledných menovaných biskupov pápežom Piom XII. 28. septembra je vo Wavelskej katedrále vysvätený za biskupa.

15. apríla 1962 bol menovaný za člena biskupskej komisie pre vzdelávanie. Po smrti arcibiskupa Baziaka, je 16. júla 1962 zvolený za kapitulného vikára.

5. októbra 1962 odcestuje na prvé zasadanie II. Vatikánskeho koncilu. Od 11. októbra do 8. decembra nechýba na žiadnom plenárnom zasadaní. V dňoch 6. októbra - 4. decembra 1963, sa zúčastní Druhého zasadania II. Vatikánskeho koncilu. V dňoch 5. - 15. decembra 1963, absolvuje púť do Svätej zeme s niektorými biskupmi prítomnými na koncile.

Pavol VI. ho 30. decembra 1963 menuje za arcibiskupa Krakova. Pápežská bula, ktorou je menovaný za arcibiskupa - metropolitu Krakova, má dátum 13. januára 1964.

V dňoch 10. septembra 1964 - 8. decembra 1965 sa zúčastňuje prác II. Vatikánskeho koncilu až do jeho skončenia. V decembri 1964 vykoná púť do Svätej zeme so skupinou koncilových otcov, na záver tretieho zasadania II. Vatikánskeho koncilu.

31. januára - 6. apríla 1964 sa zúčastňuje na príprave schémy XIII. encykliky Gaudium et spes (O Cirkvi v súčasnom svete) (Ariccia 31. januára - 6. februára; Rím 8. februára - 13. februára; Rím 29. marca - 6. apríla).

14. septembra - 8. decembra 1965 sa zúčastní IV. zasadania a ukončenia II. Vatikánskeho koncilu. 29. decembra 1966 bola založená biskupská komisia pre apoštolát laikov. Arcibiskup Wojtyla sa stáva jej predsedom.

13. - 20. apríla 1967 sa zúčastňuje prvého stretnutia Consilium pro Laicis. 29. mája 1967 Pavol VI. ohlasuje konzistórium. Medzi novými kardinálmi je aj meno Karol Wojtyla. 21. júna 1967 prebieha konzistórium. 28. júna 1967 je Karol Wojtyla kreovaný za kardinála v Sixtínskej kaplnke.

29. septembra - 29. októbra 1967 sa koná prvé riadne generálne zhromaždenie Synody biskupov: Kardinál Wojtyla sa na ňom nezúčastní zo solidarity s prímasom Poľska Wyszynskim, ktorému odmietli udeliť cestovný pas.

25. septembra 1968 absolvuje návštevu „ad limina“. 28. februára 1969 počas návštevy farnosti Božieho Tela, zavíta do krakovskej synagógy vo štvrti Kazimierz. 15. marca 1969 bol schválený štatút biskupskej konferencie, ktorej sa stáva podpredsedom.

V dňoch 11. - 28. októbra 1969 sa v Ríme zúčastňuje prvého zasadania mimoriadnej Synody biskupov, ako člen menovaný pápežom. 27. mája - 2. júna 1970 sa koná púť poľských kňazov do Ríma, ktorí boli väzňami v Dachau.

3. októbra odcestuje do Ríma na pohrebné obrady pápeža Jána Pavla I. 14. októbra začína konkláve. 16. októbra 1978 (okolo 17.15 h) kardinál Karol Wojtyla je zvolený za pápeža 99 hlasmi zo 111, v ôsmom skrutíniu.

Významné míľniky v živote Jána Pavla II.

• Kňazom sa stal v roku 1946.
• V rokoch 1962 až 1965 sa aktívne zúčastňoval na druhom vatikánskom koncile, podieľal sa na tvorbe viacerých dokumentov a vyslúžil si pozornosť v cirkevných kruhoch.
• Ako kardinál, ktorým bol od roku 1967, pokračoval v odpore proti komunistickým autoritám v Poľsku.
• V roku 1978 zvolili Karola Wojtylu za pápeža, prijal meno Ján Pavol II.

Aj vďaka jeho vplyvu a úsiliu Poliaci vo voľbách v roku 1989 zvrhli komunistický režim. Dianie v Poľsku navyše pomohlo inšpirovať vznik obdobných hnutí aj v okolitých krajinách vrátane Československa.

V roku 1981 sa Ján Pavol II. stal terčom prvého z dvoch pokusov o vraždu. Na Námestí svätého Petra vo Vatikáne ho štyrikrát postrelil útočník tureckého pôvodu.

Hoci jeho motív nie je dodnes jasný, po atentáte sa objavilo množstvo teórií, ktoré atentátnika spájali so sovietskou tajnou službou. Aj keď sa tieto teórie nikdy nepotvrdili, pomohli zvýšiť nespokojnosť verejnosti s vtedajšími garnitúrami vo východnej Európe.

Pápež neskôr po vyzdravení navštívil svojho atentátnika vo väzení a verejne mu odpustil. Vo svojej humanitárnej misii pokračoval aj po tomto nevydarenom atentáte. Nezastavil ho ani útok o rok neskôr, keď na pápeža v portugalskej Fatime zaútočil nožom ultrakonzervatívny španielsky kňaz.

Takisto sa usiloval o dialóg s ostatnými vierami, bol prvým pápežom, ktorý vstúpil do synagógy a mešity, dokopy sa s moslimskými lídrami stretol takmer 50-krát.

Súčasťou jeho misie boli aj verejné ospravedlnenia za historické hriechy katolíkov proti iným vieram vrátane križiackych výprav. Antisemitizmus pápež označil za hriech, no kritizoval aj katolíckych teroristov v Severnom Írsku. V roku 1993 pod jeho vedením Vatikán oficiálne uznal Izrael.

Okrem toho bol aj prvým pápežom, ktorý odsúdil deštrukciu životného prostredia v kontexte kresťanskej viery a označil to za smrteľný hriech. Tak ako súčasný pápež František aj Ján Pavol II. kritizoval kapitalizmus a nerovnosti, ktoré v spoločnosti vytvoril.

tags: #svaty #jan #pavol