Život svätého Jozefa je fascinujúci príbeh pokory, poslušnosti a lásky. Hoci sa v evanjeliách o ňom hovorí pomerne málo, jeho úloha v dejinách spásy je nezastupiteľná. Bol vyvolený Bohom, aby sa stal snúbencom Panny Márie, pestúnom Ježiša Krista a ochrancom Svätej rodiny.
Poznáme ho ako muža spravodlivého, ktorý starostlivo počúva Boží hlas a koná neodkladne, čo mu vnuká Duch Svätý, a to bez strachu a obavy, kde my ľudia tak často zlyháme. V celej svojej podstate je veľmi skromný a utiahnutý a bez toho, aby sa pýtal prečo, poslúcha na každý pokyn z neba.
Pôvod a mladosť
Svätý Jozef pochádzal z kráľovského rodu, bol potomkom kráľa Dávida. Narodil sa v Betleheme, no neskôr sa presťahoval do Nazareta, kde pracoval ako tesár (porov. Mt 13,55). Jozefovým rodovým mestom bol júdsky Betlehem. No on sám býval v galilejskom Nazarete, kde bol chudobným tesárom.
Mnohé obrazy predstavujú Jozefa ako starého muža pri mladej Márii, ale bez vážneho opodstatnenia. Skôr sa dá predpokladať, že Jozef bol pri zasnúbení mladý muž, vekovo primeraný snúbenici a schopný zvládnuť náročné úlohy, ktoré mu určila Božia prozreteľnosť.
Evanjelium nespomína, koľko mal rokov, ale vieme, že „on svoju mladosť spojil s mladosťou Márie.“ Je skôr pravdepodobné, že Jozef nevedel, ako vyzerá staroba, lebo zomrel pravdepodobne skôr, ako Ježiš začal verejne účinkovať.
Rodokmeň svätého Jozefa
Radi by sme vedeli čo najviac o jeho živote, no nemáme poruke dosť údajov, ktoré by nám umožnili zostaviť jeho úplný životopis. To, čo vieme, nachádzame takmer všetko v prvých kapitolách Matúšovho a Lukášovho evanjelia. Je zvláštne, že spomenuté evanjeliá uvádzajú dva rozdielne rodokmene sv. Jozefa, a tým aj Pána Ježiša.
Od Abraháma po kráľa Dávida sa zjavujú v oboch rodokmeňoch okrem malej výnimky tie isté osoby. Ale počnúc Dávidovými synmi až po Jozefovho otca ide o dve rozdielne vetvy Dávidovho potomstva. To by samo osebe v rozvetvenom príbuzenstve neprekvapovalo. Najväčším problémom ostáva Jozefov otec.
O vysvetlenie sa pokúšali už starí cirkevní Otcovia. Tak podľa mienky sv. Augustína Jozef bol prirodzeným Jakubovým synom, ktorého adoptoval Héli, a tak bol aj Héliho synom. Július Africanus z 3. stor. zasa predpokladá, že Héli a Jakub boli rodní bratia. Héli zomrel bez potomka a podľa ustanovenia o švagrovskom manželstve (Dt 25,5-6) si jeho ženu vzal Jakub, ktorý s ňou mal syna Jozefa, prípadne i ďalších.
Tak by bol Jozef legálnym synom Héliho a prirodzeným synom Jakubovým. Ide tu však len o dohady, ktoré sa nedajú overiť, a tak ostáva otázka otvorená. Hlavný význam rodokmeňov jc v tom, že poukazujú na Jozefov pôvod z Dávidovho rodu.
Zásnuby s Pannou Máriou
Významnú úlohu zohrávajú zásnuby Jozefa s Pannou Máriou. Sú určité náznaky, podľa ktorých chceli snúbenci v spoločnom živote zachovávať Bohu zasvätenú zdržanlivosť (por. Počas zasnúbenia Jozef zistil, že Mária čaká dieťa. V takom prípade by mal každý pokušenie myslieť si, že Mária sa previnila proti vernosti. Mlčanie Márie ho len mohlo v tom utvrdiť.
Jozef nepochyboval o jej nevine. V Máriinom pohľade stále žiarila tá istá čistota, ako pred počatím. Jozef preto bol presvedčený, že Mária je nevinná. Len Jozef poznal Máriinu panenskú čistotu a vo svojom srdci bol presvedčený. „Jozef, jej manžel, bol človek spravodlivý a nechcel ju vystaviť potupe, preto ju zamýšľal potajomky prepustiť“ (Mt 1,19). Bol spravodlivý, preto si neprisvojoval právo byť otcom dieťaťa, ktoré nebolo jeho. Na druhej strane ju nechcel vystaviť potupe, preto ju zamýšľal potajomky prepustiť. Chcel to urobiť čo najohľaduplnejšie.
Niektorí dokonca myslia, že Jozef chcel tajne odísť z Nazaretu. Tak by na jednej strane dal slobodu Márii a na druhej by ju zachránil od potupy, lebo na ňom by ostal biľag manželskej a otcovskej nevernosti.
Aká bola Jozefova radosť, keď sa mu zjavil anjel: „Ako o tom uvažoval, zjavil sa mu vo sne Pánov anjel a povedal: Jozef, Syn Dávidov, neboj sa prijať Máriu za svoju manželku, lebo to čo sa v nej počalo, je z Ducha Svätého“ (Mt 1,20). Toto upozornenie zastihlo Jozefa vo chvíli, keď chcel Máriu tajne prepustiť.
Anjelovým posolstvom bol Jozef nielen zbavený mučivej bolesti, v ktorej sa nachádzal pred zvestovaním, ale teraz už rozumel, kam ho vedie jeho zviazanosť s Máriou. Rozkvitla v ňom mesiášska radosť. V tejto radosti sa skrývala potecha celého sveta. Teraz si už v Márii vážil nielen jej panenskú čistotu, ale aj jej materstvo.
Podľa anjelových pokynov už vedel, čo má ďalej robiť. Zosobášil sa s Máriou: „Urobil, ako mu prikázal Pánov anjel, a prijal svoju manželku“ (Mt 1,24). Podľa židovskej tradície sa snúbenica stala ženíchovou právoplatnou manželkou vtedy, keď prišla do manželovho domu. „Jozef si teda vzal Máriu za manželku vtedy, keď ju pozval, aby prišla k nemu bývať“ Jozef v manželstve poskytoval Márii oporu. Panne Márii pomáhala jeho stála vernosť, pokojná a pevná odvaha, úplná úprimnosť a oddanosť. To všetko prispievalo k upevňovaniu ich zväzku a k rozkvitnutiu ich svätého zápalu.
Zásnuby Panny Márie a Jozefa
Narodenie Ježiša a život v Nazarete
Keď sa zdalo, že je už všetko vyriešené, situáciu skomplikovalo rímske vládne nariadenie o sčítaní ľudu. Izraelskí občania sa mali dať zapísať v meste alebo obci svojho rodu. Tak sa aj Jozef musel odobrať s Máriou do Betlehema, odkiaľ pochádzal Dávidov rod.
Jozef bol vo veľmi zlej situácií, keď sa dozvedel, že musí putovať do Betlehema kvôli spísaniu obyvateľstva. Musel tam ísť aj s Máriou, ktorá už mala čoskoro porodiť dieťa. Jozef nenašiel iné východisko. Musel ísť do Betlehema, pretože to Božia láska tak chcela. On to nechápal, ale predsa sa vydal na cestu s plnou dôverou. Počas cesty robil všetko preto, aby spríjemnil cestu Márii.
Obrazy Kristovho narodenia obyčajne predstavujú Jozefa, ako sa spokojne opiera o palicu a pozerá sa na malého Ježiška. V skutočnosti však Jozef sotva mohol postávať, ak chcel v núdzových podmienkach zaistiť všetko potrebné novonarodeniatku a jeho matke. Betlehemčania spočiatku neposkytli Svätej rodine ani to najskromnejšie pohostinstvo. Preto sa musel najväčší Dávidov potomok a Spasiteľ sveta narodiť v jaskynnom útulku pre zvieratá.
Keď došli do Betlehema, snažil sa zaistiť manželke na odpočinok čo najlepšie miesto. Pre svoju chudobu vyhľadal útulok v jaskyni. Táto jaskyňa ináč slúžila pre dobytok. Evanjelista hovorí, že „pre nich nebolo miesta v hostinci“ (Lk 2,7). Bolo pre neho ponižujúce, že musel vyhľadať útulok v maštali. Bolesť veľmi rýchlo pominula, keď sa narodil Ježiš. Radosť Márie z narodenia dieťaťa prešla na Jozefa.
No neskôr sa Jozef s Máriou a malým Ježišom pravdepodobne predsa len ubytovali v nejakom dome. Keď prišli východní mudrci, evanjelium už jednoznačne hovorí, že "vošli do domu, našli dieťa s Máriou, jeho matkou..." (Mt 1,25).
Jozef sa neradoval iba z toho, že sa narodilo dieťa, ale radoval sa z toho, že sa narodilo Mesiáš, Spasiteľ všetkých ľudí. Jozef mal šťastie, že prvý uzrieť dieťa, ktoré očakával celý židovský národ.
Jeho radosť bola väčšia, keď prišli pastieri a „našli Máriu a Jozefa i dieťa uložené v jasliach“ (Lk 2,16). Jozef si splnil svoju otcovskú povinnosť a dal dieťaťu meno Ježiš. V jeho otcovstve bolo všetko, čo sa nachádza v ľudskom otcovstve, okrem telesného plodenia. Otcovstvo urobilo z Jozefa predovšetkým vychovávateľa.
V obidvoch týchto prípadoch Jozef vystupoval ako hlava rodiny. Keď hovorí Lukášovo evanjelium o obriezke, používa iba všeobecný výraz "dali mu meno Ježiš" (Lk 2,21). Matúšovo evanjelium priamo hovorí o Jozefovi: "I dal mu meno Ježiš" (Mt 1,25). Pri správe o obetovaní v chráme Lukášovo evanjelium, ktoré je v prvých dvoch kapitolách veľmi zamerané na osobu Panny Márie, nemôže obísť ani sv. Jozefa. Preto spomína rovnocenne obidvoch manželov: "... priniesli ho do Jeruzalema, aby ho predstavili Pánovi, ako predpisuje zákon Pánov" (Lk 2,22). "A keď rodičia priniesli malého Ježiška, aby ho obetovali..." (Lk 2,27).
Z jeruzalemského chrámu sa Svätá rodina vrátila do Betlehema. Možno chcela ostať v meste, ku ktorému ju pútali rodové korene a kde sa narodilo predpovedané Dieťa. V takejto situácii Jozef a Mária pravdepodobne netúžili po Nazarete, ktorý nemal najlepšiu povesť. Ale Božia prozreteľnosť mala iné plány. Betlehem im mal poskytnúť útulok iba do tých čias, kým sa veriaci a šľachetní mudrci z východu nepoklonia "novonarodenému židovskému kráľovi" - Mesiášovi.
Neskôr, po návšteve mudrcov z východu, bol Jozef vo sne varovaný pred Herodesom, ktorý chcel zabiť Ježiša. Poslušne vzal Máriu a dieťa a utiekol do Egypta, kde žili v exile, kým Herodes nezomrel.
Udalosti po zvláštnej návšteve východných mudrcov spôsobili Jozefovi veľa starostí a vyžadovali od neho rozhodné činy na záchranu jemu zvereného Ježiša. Podrobnosti sa dozvedáme z Matúšovho evanjelia. "Keď mudrci odišli, anjel Pánov sa zjavil vo sne Jozefovi a vyzval ho: 'Vstaň, vezmi dieťa i jeho matku a uteč do Egypta!
Odchod rodiny do cudziny nikdy nebol ľahký a vždy si vyžadoval istý čas na prípravu. Bola to ťažká cesta. Vtedy ešte nejestvovali turistické mapy a orientačné tabule, podľa ktorých by sa boli mohli pocestní riadiť. Preto sa jednoduchí ľudia zvyčajne pripájali k nejakej karaváne alebo väčšej cestujúcej skupine, ktorá mala skúseného vodcu.
Tu sa ukázalo, ako ten skromný a naoko málo podnikavý muž vedel byť veľmi rozhodný, keď išlo o vážne veci a o plnenie Božej vôle.
No smerom na juh, do Sinajskej púšte, nechodilo takýchto karaván veľa a Svätá rodina utekala pred mocným prenasledovateľom. Preto nemohla na nikoho vyčkávať, ba ani sa veľmi vypytovať. Evanjelium nehovorí nič bližšie o tom, kde našla Svätá rodina prístrešie. V Egypte boli viaceré židovské kolónie, ktoré mohli poskytnúť utečencom pohostinstvo. Stará kresťanská tradícia uvádza osadu Matariyeh na severovýchod od Káhiry. Pobyt Svätej rodiny v Egypte trval do smrti kráľa Herodesa. Mohlo to byť niekoľko mesiacov až dva roky. Viac nie je pravdepodobné.
Po návrate z Egypta sa Svätá rodina usadila v Nazarete. Tam Jozef pracoval ako tesár a vychovával Ježiša. Jozef bol vychovávateľom a robil túto úlohu s opravdivou radosťou, tak ako každý dobrý otec. Jozef mal vplyv na rozvoj Ježišovej osobnosti. Bol človekom spravodlivým (porov. Mt 1,19). U Boha je človek vtedy spravodlivý, keď plní jeho vôľu. Bol spravodlivý nie preto, že plnil úplne Zákon, ale že mal v hlbokej úcte meno druhých ľudí. Nešlo iba o plnenie Zákona, ale aby sa naplnil jeho duch a tento duch spočíval v láske k Bohu a k blížnym.
O návrate z Egypta hovorí Matúšovo evanjelium. "Keď Herodes umrel, anjel Pánov sa zjavil vo sne Jozefovi v Egypte a vyzval ho: 'Vstaň, vezmi dieťa i jeho matku a vráť sa do izraelskej krajiny, lebo pomreli tí, čo číhali dieťaťu na život!' On teda vstal, vzal dieťa i jeho matku a vrátil sa do izraelskej krajiny. Ale keď sa dopočul, že v Judsku kraľuje Archelaus namiesto svojho otca Herodesa, bál sa ta ísť. Poznámka o Jozefových obavách z Archelaa nám prezrádza, že Jozef nevykonával Božie pokyny bezmyšlienkovite, ale s poslušnosťou spájal i múdru starostlivosť. Tak sa Jozef po niekoľkých rokoch vrátil do Nazaretu, odkiaľ kedysi odišiel s Máriou do Betlehema. Odchádzali dvaja, vrátili sa traja. Pre Nazaretčanov to nebolo nič nápadné, najmä keď neboli svedkami mimoriadnych udalostí, ktoré sa spájali s Ježišovým narodením v Betleheme.
Útek do Egypta
Posledná zmienka v evanjeliu
Poslednú správu o Jozefovi nám podáva Lukášovo evanjelium v súvislosti s púťou dvanásťročného Ježiša do jeruzalemského chrámu (Lk 2,41 nn). V evanjeliovom rozprávaní sa odzrkadľuje usporiadaný náboženský život Svätej rodiny. "Jeho rodičia chodili každý rok do Jeruzalema na veľkonočné sviatky." Či s nimi chodil mladý Ježiš, nevedno. Ale istotne s nimi šiel - ako spomína evanjelium - po dosiahnutí dvanásteho roku. Bol to vek, keď sa izraelský chlapec začleňoval medzi mužov vyvoleného národa a s nimi sa zúčastňoval na verejných náboženských úkonoch.
Dvanásťročný Ježiš však nečakaným spôsobom naznačil rodičom, že dospieva aj pre životné poslanie, ktoré mu určil jeho nebeský Otec. Po skončení sviatkov sa spolu s ostatnými pútnikmi vydali na cestu domov. Ježiša síce nevideli, ale predpokladali, že tento poslušný a už veľký chlapec sa nestratí a ide v inej časti pútnického sprievodu. Azda sa pripojil k iným príbuzným. V miliónovom zástupe veľko-nočných pútnikov v Jeruzaleme sa to dalo ťažko zistiť. Ale na každom rázcestí sa nejaká skupina oddelila, takže po jednom dni cesty ostal už menší prehľadný zástup galilejských pútnikov, v ktorom sa mohli príbuzní pomerne ľahko nájsť.
Na druhý deň, sotva začalo svitať, vydali sa naspäť do Svätého mesta. Úzkosť zrýchľovala ich kroky, takže o niekoľko hodín boli v meste, odkiaľ deň predtým vyšli. Bez meškania sa dali do hľadania, ale bez výsledku. Až na tretí deň ho konečne uvideli tam, kde to azda najmenej očakávali. Evanjelium hovorí: "Našli ho v chráme, ako sedel medzi učiteľmi, počúval ich a vypytoval sa ich. Všetci, čo ho počúvali, žasli nad jeho múdrosťou a odpoveďami."
Žasli aj jeho rodičia, no ich obdiv bol spojený s trpkosťou. Jozef mlčal, ale Mária prehovorila aj v jeho mene: "Dieťa moje, prečo si nám to urobil? Tvoj otec a ja sme ťa s úzkosťou hľadali!" Ježišova odpoveď dovŕšila prekvapenie ustarostených rodičov: "Prečo ste ma hľadali? Či ste nevedeli, že mám byť v tom, čo je môjho Otca?" Isteže to nevedeli a ani nepochopili jeho odpoveď. Evanjelista mlčí o citoch Sv. Jozefa. Iba jednoducho poznamenáva, že sa celá rodina vrátila do Nazareta, kde sa Ježiš správal ako predtým: ako dobrý poslušný syn. Bol to pomerne dlhý čas osemnástich rokov. Ježiš sa v tom čase vyučil v remesle svojho pestúna, takže ho evanjelium na jednom mieste priamo nazýva tesárom (Mk 6,3).
Mária spomína Jozefa, keď vyčíta Ježišovi: „Pozri, tvoj otec a ja sme ťa s bolesťou hľadali“ (Lk 2,48). Ježiš pred pozemským otcom hovorí o svojom Nebeskom Otcovi: „Prečo ste ma hľadali? Nevedeli ste, že mám byť tam, kde ide o môjho Otca“ (Lk 2,49)?
V evanjeliovom rozprávaní sa odzrkadľuje usporiadaný náboženský život Svätej rodiny. Pod Jozefovým vedením Ježiš rastie v zrelého muža. Uprostred rodiny ho učí hodnotám rodinného života a živeniu sa z práce vlastných rúk. Nás učí pravému duchu spoločenstva a pripravenosti tohto ducha neustále obnovovať.
Smrť svätého Jozefa
Evanjelium nám o tom nič nehovorí. Zo spomenutých náznakov sa dá usudzovať, že to bolo už v období Ježišovej plnej dospelosti, ale isto ešte pred jeho verejným vystúpením. Apokryfné spisy a legendy vykresľujú smrť sv. Jozefa priveľmi ružovými farbami. No i bez legiend je isté, že sv. Jozef mal pri smrti privilégium, ktoré nemala ani Ježišova matka; že totiž mohol zomrieť v blízkosti alebo priamo v objatí Spasiteľa sveta. Ježiš nemohol byť bezcitný voči pestúnovi, ktorý ho dlhé roky živil, chránil a úprimne miloval. Jeho lásku odplácal svojou láskou, ktorá sa mala možnosť zvlášť prejaviť v ťažkej chvíli, keď sv. Jozef uzavieral svoj pozemský život.
O Jozefovej smrti sa v evanjeliách nehovorí. Predpokladá sa, že zomrel pred Ježišovým verejným účinkovaním.
Smrť svätého Jozefa
Úcta k svätému Jozefovi
Jedinečná úloha sv. Jozefa ako ženícha Panny Márie a pestúna Pána Ježiša mu zaistila i významné miesto v úcte Cirkvi. Táto úcta sa odzrkadľuje už v spisoch cirkevných Otcov, počnúc sv. Hieronymom a Augustínom, ale väčšmi sa rozvinula od čias sv. Bernarda (12. stor.). Odvtedy vznikli v Cirkvi mnohé spisy, organizácie, bratské, rehoľné spoločnosti, svätyne, ba i ľudové obyčaje, ktoré vyzdvihujú pamiatku sv. Jozefa a vyjadrujú úctu k nemu.
V liturgii sa okrem sviatku Svätej rodiny (nedeľa po Narodení Pána) uctieva sv. Jozef osobitným sviatkom 19. marca. V roku 1955 pápež Pius XII. zasvätil sv. Jozefovi i robotnícky sviatok - 1. máj, na ktorý teraz pripadá liturgická spomienka sv.
V celom svete je rozšírená úcta k sv. Jozefovi. U nás sviatok nie je prikázaným sviatkom, ale i napriek tomu sa konajú rôzne pobožnosti na počesť tohto svätca, ktorý je hlavou svätej rodiny a ochrancom svätej Cirkvi.
Úctu k svätému Jozefovi veľmi odporúčali a rozšírili pápeži Pius IX., Lev XIII., Benedikt XV., Pius XII., Pavol VI. a Ján Pavol II. najmä v apoštolskej exhortácii Redemptoris custos. Pápež Lev XIII. v encyklike Quamquam pluries venoval mesiac marec k úcte sv. Jozefa. Pápež Pius X. schválil verejné litánie k sv. Jozefovi. 1. mája 1955 ustanovil pápež Pius XII. nový sviatok s názvom Slávnosť svätého Jozefa, robotníka, ženícha Panny Márie, vyznávača, patróna robotníkov.
Sv. Jozef je skrytý apoštol, človek nádeje, veľký orodovník, ochranca Cirkvi. Ešte jeden titul, ktorý sv. Jozefovi bezpochyby patrí: sv. Jozef je čistého srdca a zmýšľania. Jeho čistota spočíva nielen v tom, že ho chránila mimoriadna milosť, ale i v tom, že ho chránila čistota srdca Panny Márie. Aj blahoslavenstvo objasňuje zmysel Jozefovej panenskej čistoty: „Blahoslavení čistého srdca, lebo oni uvidia Boha“ (Mt 5,8). Jozef očami ochránenými čistotou sa pozeral na Boha.
Zostaňme verní v úcte k svätému Jozefovi. Vyzýva nás k tomu Cirkev, pápeži. Kde hlaholí meno Mária, meno najčistejšej Matiky Pánovej, kde sa vzýva presväté, presladké, premocné meno Ježiš, všade tam sa ozýva tiež slávne meno sv. Jozefa. Sv. Jozef bol pestúnom Pána Ježiša, snúbencom Panny Márie, je mocným ochrancom celej katolíckej Cirkvi. Po Božej Rodičke nie je na zemi ani na nebi bytosti, ktorá by bola hodnejšia našej úcty, ako sv. Jozef. Pán Boh ho vyvolil za snúbenca najblahoslavenejšej Panny Márie, za ochrancu a strážcu jej panenstva, za jej oporu v živote.
Svätý Jozef bol hlavou Svätej rodiny. To je bezpochyby jedinečná hodnosť, v ktorej sa mu nik nevyrovná a pre ktorú si sv. Je našim pomocníkom v každej potrebe.
Sviatky svätého Jozefa:
- 19. marec: Sviatok svätého Jozefa, ženícha Panny Márie
- 1. máj: Sviatok svätého Jozefa, robotníka
Svätý Jozef Robotník