Svätý Jozef, manžel Panny Márie a pestún Ježiša Krista, je jednou z kľúčových, hoci tichých postáv Nového zákona.
Svätý Jozef bol hlavou Svätej rodiny. To je iste jedinečná hodnosť, v ktorej sa mu nik nevyrovná a pre ktorú si sv. Jozef zasluhuje osobitnú úctu.
I keď by sme sa radi dozvedeli o jeho živote čo najviac, nemáme takmer žiadne údaje, ktoré by nám poslúžili k podrobnejšiemu zostaveniu jeho životopisu. To, čo o ňom vieme, nachádzame takmer všetko v prvých kapitolách Matúšovho a Lukášovho evanjelia.
Sv. Jozef tu vystupuje ako potomok kráľa Dávida, ženích Panny Márie a zákonitý pestún Pána Ježiša so všetkými právami a povinnosťami otca rodiny.
Je zvláštne, že spomenuté evanjeliá uvádzajú dva rozdielne rodokmene sv. Jozefa, a tým aj Pána Ježiša. Od Abraháma po kráľa Dávida sa zjavujú v oboch rodokmeňoch okrem malej výnimky tie isté osoby.
Ale počnúc Dávidovými synmi až po Jozefovho otca ide o dve rozdielne vetvy Dávidovho potomstva. To by samo osebe v rozvetvenom príbuzenstve neprekvapovalo. Najväčším problémom ostáva Jozefov otec.
O vysvetlenie sa pokúšali už starí cirkevní Otcovia. Tak podľa mienky sv. Augustína Jozef bol prirodzeným Jakubovým synom, ktorého adoptoval Héli, a tak bol aj Héliho synom.
Július Africanus z 3. stor. zasa predpokladá, že Héli a Jakub boli rodní bratia. Héli zomrel bez potomka a podľa ustanovenia o švagrovskom manželstve (Dt 25,5-6) si jeho ženu vzal Jakub, ktorý s ňou mal syna Jozefa, prípadne i ďalších.
Tak by bol Jozef legálnym synom Héliho a prirodzeným synom Jakubovým. Ide tu však len o dohady, ktoré sa nedajú overiť, a tak ostáva otázka otvorená.
Hlavný význam rodokmeňov jc v tom, že poukazujú na Jozefov pôvod z Dávidovho rodu.
Pochádzal z Dávidovho kráľovského rodu , narodil sa pravdepodobne v Betleheme, no Evanjeliá ho predstavujú usadeného v Nazarete, kde pracoval ako remeselník - tesár (tekton).
Jozefovým rodovým mestom bol júdsky Betlehem. No on sám býval v galilejskom Nazarete, kde bol chudobným tesárom.
Evanjelista Matúš ho opisuje ako „muža spravodlivého“.
Tam sa i zasnúbil s mladou ušľachtilou devou, ktorá sa volala Mária.
Mnohé obrazy predstavujú Jozefa ako starého muža pri mladej Márii, ale bez vážneho opodstatnenia. Skôr sa dá predpokladať, že Jozef bol pri zasnúbení mladý muž, vekovo primeraný snúbenici a schopný zvládnuť náročné úlohy, ktoré mu určila Božia prozreteľnosť.
Podľa všetkého Jozef a Mária predstavovali mladý nábožný pár, ktorý mal všetky predpoklady pre šťastný život.
Sú určité náznaky, podľa ktorých chceli snúbenci v spoločnom živote zachovávať Bohu zasvätenú zdržanlivosť (por.
No istý čas po zasnúbení Jozef s prekvapením zbadal na snúbenici znaky materstva.
Tu sa ukázalo, že Jozef bol výnimočne spravodlivý muž, ako ho nazýva evanjelium. Neodsúdil Máriu, ktorú si veľmi vážil, a nedal ju odsúdiť ani iným.
Keď zistil, že jeho snúbenica Mária počala pred spoločným životom, rozhodol sa ju potajomky prepustiť, aby ju nevystavil hanbe.
Chcel v skrytosti zrušiť snúbenecký zväzok a dať tak Márii plnú slobodu, aby sa mohla spojiť s mužom, ktorý mal byť podľa ľudského úsudku otcom čakaného dieťaťa.
Azda pomýšľal i tajne odísť z Nazaretu tak by na jednej strane dal slobodu Márii a na druhej by ju zachránil od potupy, lebo na ňom by bol ostal biľag manželskej a otcovskej nevery.
A tu zasiahol mimoriadnym spôsobom Boh, aby sa odstránilo vážne nedorozumenie a aby Jozef zaujal v dejinách spásy to miesto, pre ktoré ho vyvolila Božia prozreteľnosť.
Svätý Jozef, tesár
Anjel mu však vo sne odhalil Boží plán a Jozef poslušne prijal Máriu za manželku aj s dieťaťom, ktorému dal meno Ježiš.
V Matúšovom evanjeliu čítame: "Anjel Pánov sa mu zjavil vo sne a prehovoril: 'Jozef, syn Dávidov, neboj sa vziať k sebe svoju manželku Máriu, lebo čo sa v nej počalo, je z Ducha Svätého.
Porodí syna a dáš mu meno Ježiš; lebo on vyslobodí svoj ľud od jeho hriechov… Keď sa Jozef prebudil, urobil, ako mu prikázal Pánov anjel.“ (Mt 1, 20 21. 24)
A tak sa konala skromná svadba, po ktorej Jozef prijal Máriu do svojho domu.
Keď sa zdalo, že je už všetko vyriešené, situáciu skomplikovalo rímske vládne nariadenie o sčítaní ľudu. Izraelskí občania sa mali dať zapísať v meste alebo obci svojho rodu.
Tak sa aj Jozef musel odobrať s Máriou do Betlehema, odkiaľ pochádza Dávidov rod.
Keďže medzitým prišiel čas Máriinho pôrodu, Ježiš Kristus sa narodil v Dávidovom meste, ako to predpovedali proroctvá.
Preukázal odvahu a vieru pri úteku do Egypta na ochranu dieťaťa pred Herodesom a neskôr pri návrate a usadení sa v Nazarete.
Betlehemčania spočiatku neposkytli Svätej rodine ani to najskromnejšie pohostinstvo. Preto sa musel najväčší Dávidov potomok a Spasiteľ sveta narodiť v jaskynnom útulku pre zvieratá.
No neskôr sa Jozef s Máriou a malým Ježišom pravdepodobne predsa len ubytovali v nejakom dome.
Po obetovaní dieťaťa v jeruzalemskom chráme sa Svätá rodina vrátila do Betlehema.
Možno chcela ostať v meste, ku ktorému ju pútali rodové korene a kde sa narodilo predpovedané dieťa.
V takejto situácii Jozef a Mária pravdepodobne netúžili po Nazarete, ktorý nemal najlepšiu povesť. Ale Božia prozreteľnosť mala iné plány.
Betlehem im mal poskytnúť útulok iba do tých čias, kým sa veriaci a šľachetní mudrci z východu nepoklonia novonarodenému Mesiášovi.
Udalosti po zvláštnej návšteve východných mudrcov spôsobili Jozefovi veľa starostí a vyžadovali od neho rozhodné činy na záchranu jemu zvereného Ježiša. Podrobnosti sa dozvedáme z Matúšovho evanjelia.
Tu sa ukázalo, ako ten skromný a naoko málo podnikavý muž vedel byť veľmi rozhodný, keď išlo o vážne veci a o plnenie Božej vôle.
Odchod rodiny do cudziny nebol nikdy ľahký a vždy si vyžadoval istý čas na prípravu. No v tomto naliehavom prípade Jozef nestráca ani chvíľu: hneď vstal, zobudil Máriu a Ježiška a ešte tej noci sa vydali na cestu.
Bola to ťažká cesta. Vtedy ešte nejestvovali turistické mapy ani orientačné tabule, podľa ktorých by sa mohli pocestní riadiť.
Preto sa jednoduchí ľudia zvyčajne pripájali k nejakej karaváne, alebo väčšej cestujúcej skupine, ktorá mala skúseného vodcu.
No smerom na juh, do Sinajskej púšte, nechodilo takýchto karaván veľa a Svätá rodina utekala pred mocným prenasledovateľom.
Preto nemohla na nikoho vyčkávať, ba ani sa veľmi vypytovať. Bola odkázaná na svoju múdrosť, odvahu a najmä na Božiu prozreteľnosť, ktorá síce žiadala veľké obety od svojich vyvolených, ale neopúšťala ich.
Evanjelium nehovorí nič bližšie o tom, kde našla Svätá rodina prístrešie. V Egypte boli viaceré židovské kolónie, ktoré mohli poskytnúť utečencom pohostinstvo.
Pobyt Svätej rodiny v Egypte trval do smrti kráľa Herodesa.
O návrate z Egypta hovorí Matúšovo evanjelium: „Po Herodesovej smrti sa Pánov anjel zjavil vo sne Jozefovi v Egypte a povedal mu: Vstaň, vezmi so sebou dieťa i jeho matku a choď do izraelskej krajiny.
Ale keď sa dopočul, že v Judei kraľuje Archelaus namiesto svojho otca Herodesa, bál sa ta ísť. Varovaný vo sne, odobral sa do Galilejského kraja. Keď ta prišiel, usadil sa v meste, ktoré sa volá Nazaret…
Jozef nevykonával Božie pokyny bezmyšlienkovite, ale s poslušnosťou spájal i múdru starostlivosť.
Tak sa Jozef po niekoľkých rokoch vrátil do Nazaretu, odkiaľ kedysi odišiel s Máriou do Betlehema. Odchádzali dvaja, vrátili sa traja.
Pre Nazaretčanov to nebolo nič nápadné, najmä keď neboli svedkami mimoriadnych udalostí, ktoré sa spájali s Ježišovým narodením v Betleheme.
Modlitba k svätému Jozefovi
Poslednú správu o Jozefovi nám podáva Lukášovo evanjelium v súvislosti s púťou dvanásťročného Ježiša do jeruzalemského chrámu.
V evanjeliovom rozprávaní sa odzrkadľuje usporiadaný náboženský život Svätej rodiny. "Jeho rodičia chodili každý rok do Jeruzalema na veľkonočné sviatky."
Či s nimi chodil mladý Ježiš, nevedno. Ale istotne s nimi šiel - ako spomína evanjelium - po dosiahnutí dvanásteho roku.
Bol to vek, keď sa izraelský chlapec začleňoval medzi mužov vyvoleného národa a s nimi sa zúčastňoval na verejných náboženských úkonoch.
Dvanásťročný Ježiš však nečakaným spôsobom naznačil rodičom, že dospieva aj pre životné poslanie, ktoré mu určil jeho nebeský Otec.
Po skončení sviatkov sa spolu s ostatnými pútnikmi vydali na cestu domov. Ježiša síce nevideli, ale predpokladali, že tento poslušný a už veľký chlapec sa nestratí a ide v inej časti pútnického sprievodu.
Azda sa pripojil k iným príbuzným. V miliónovom zástupe veľkonočných pútnikov v Jeruzaleme sa to dalo ťažko zistiť.
Ale na každom rázcestí sa nejaká skupina oddelila, takže po jednom dni cesty ostal už menší prehľadný zástup galilejských pútnikov, v ktorom sa mohli príbuzní pomerne ľahko nájsť.
Na druhý deň, sotva začalo svitať, vydali sa naspäť do Svätého mesta. Úzkosť zrýchľovala ich kroky, takže o niekoľko hodín boli v meste, odkiaľ deň predtým vyšli.
Bez meškania sa dali do hľadania, ale bez výsledku. Až na tretí deň ho konečne uvideli tam, kde to azda najmenej očakávali.
Evanjelium hovorí: "Našli ho v chráme, ako sedel medzi učiteľmi, počúval ich a vypytoval sa ich. Všetci, čo ho počúvali, žasli nad jeho múdrosťou a odpoveďami."
Žasli aj jeho rodičia, no ich obdiv bol spojený s trpkosťou. Jozef mlčal, ale Mária prehovorila aj v jeho mene: "Dieťa moje, prečo si nám to urobil? Tvoj otec a ja sme ťa s úzkosťou hľadali!"
Ježišova odpoveď dovŕšila prekvapenie ustarostených rodičov: "Prečo ste ma hľadali? Či ste nevedeli, že mám byť v tom, čo je môjho Otca?"
Isteže to nevedeli a ani nepochopili jeho odpoveď. Evanjelista mlčí o citoch Sv. Jozefa. Iba jednoducho poznamenáva, že sa celá rodina vrátila do Nazareta, kde sa Ježiš správal ako predtým: ako dobrý poslušný syn.
Bol to pomerne dlhý čas osemnástich rokov. Ježiš sa v tom čase vyučil v remesle svojho pestúna, takže ho evanjelium na jednom mieste priamo nazýva tesárom (Mk 6,3).
Evanjeliové slová „Vari to nie je tesár, syn Márie…“ naznačujú aj ďalšiu skutočnosť, a to, že pri Ježišovom verejnom vystúpení Jozef už nežil a že Ježiš už samostatne vykonával tesárske remeslo.
Hoci Evanjeliá nezaznamenávajú ani jedno jeho slovo, jeho činy svedčia o hlbokej viere, poslušnosti Božej vôli, starostlivosti o rodinu a pracovitosti.
Evanjelium nám o tom nič nehovorí. Zo spomenutých náznakov sa dá usudzovať, že to bolo už v období Ježišovej plnej dospelosti, ale isto ešte pred jeho verejným vystúpením.
Predpokladá sa, že zomrel v Nazarete pred začiatkom Ježišovho verejného účinkovania.
Apokryfné spisy a legendy vykresľujú smrť sv. Jozefa priveľmi ružovými farbami.
No i bez legiend je isté, že sv. Jozef mal pri smrti privilégium, ktoré nemala ani Ježišova matka; že totiž mohol zomrieť v blízkosti alebo priamo v objatí Spasiteľa sveta.
Ježiš nemohol byť bezcitný voči pestúnovi, ktorý ho dlhé roky živil, chránil a úprimne miloval. Jeho lásku odplácal svojou láskou, ktorá sa mala možnosť zvlášť prejaviť v ťažkej chvíli, keď sv. Jozef uzavieral svoj pozemský život.
Jedinečná úloha sv. Jozefa ako ženícha Panny Márie a pestúna Pána Ježiša mu zaistila i významné miesto v úcte Cirkvi.
Táto úcta sa odzrkadľuje už v spisoch cirkevných Otcov, počnúc sv. Hieronymom a Augustínom, ale väčšmi sa rozvinula od čias sv. Bernarda (12. stor.).
Odvtedy vznikli v Cirkvi mnohé spisy, organizácie, bratské, rehoľné spoločnosti, svätyne, ba i ľudové obyčaje, ktoré vyzdvihujú pamiatku sv. Jozefa a vyjadrujú úctu k nemu.
V liturgii sa okrem sviatku Svätej rodiny (nedeľa po Narodení Pána) uctieva sv. Jozef osobitným sviatkom 19. marca. V roku 1955 pápež Pius XII. zasvätil sv. Jozefovi i robotnícky sviatok - 1. máj, na ktorý teraz pripadá liturgická spomienka sv.
Úcta k svätému Jozefovi
Svätý Jozef, ženích Panny Márie a starostlivý pestún Pána Ježiša, patrí na Slovensku medzi najznámejších, najuctievanejších a najobľúbenejších svätcov.
Jeho meno patrí k tradičným a veľmi rozšíreným krstným menám a jeho hlavný sviatok, 19. marca, je nielen cirkevnou slávnosťou, ale aj populárnym dňom osláv menín.
V povedomí slovenských katolíkov je pevne zakotvený ako spravodlivý a mlčanlivý muž, hlava Svätej rodiny, vzor manžela a otca, a mocný ochranca.
Úcta k nemu je hlboko zakorenená, o čom svedčí veľký počet kostolov, kaplniek a oltárov zasvätených svätému Jozefovi po celej krajine.
Jeho zobrazenia - či už s dieťaťom Ježišom v náručí (ako na priloženom obraze), s ľaliou symbolizujúcou čistotu, alebo s tesárskym náradím - sú neodmysliteľnou súčasťou našich chrámov i mnohých katolíckych domácností.
Okrem marcovej slávnosti si ho pripomíname aj 1. mája ako svätého Jozefa robotníka, patróna práce.
Hoci svätý Jozef historicky nepôsobil na území Slovenska, jeho duchovné spojenie s naším národom je mimoriadne silné a relevantné.
Ako patrón univerzálnej Cirkvi, ale aj rodín, otcov, manželov, tesárov, remeselníkov a všetkých pracujúcich, prihovára sa za mnohé základné rozmery života veriacich na Slovensku.
Je tiež vzývaný ako patrón dobrej smrti.
Jeho čnosti - vernosť Bohu, tichá poslušnosť Božej vôli, pracovitosť, zodpovednosť za rodinu a jej ochrana - sú vnímané ako nadčasové hodnoty a ideály hodné nasledovania.
Pre slovenských katolíkov je aj dnes svätý Jozef inšpiratívnym vzorom manžela a otca, ktorý s láskou a obetavosťou zabezpečuje a chráni svojich najbližších.
Je príkladom statočného muža, ktorý si poctivou prácou plní svoje povinnosti a v dôvere sa spolieha na Boha.
V súčasných neistých časoch zostáva mocným orodovníkom a ochrancom pre rodiny, Cirkev i celú krajinu, a jeho blížiaci sa sviatok (1.
Poznáme ho ako muža spravodlivého, ktorý starostlivo počúva Boží hlas a koná neodkladne, čo mu vnuká Duch Svätý, a to bez strachu a obavy, kde my ľudia tak často zlyháme.
V celej svojej podstate je veľmi skromný a utiahnutý a bez toho, aby sa pýtal prečo, poslúcha na každý pokyn z neba.
Pod Jozefovým vedením Ježiš rastie v zrelého muža. Uprostred rodiny ho učí hodnotám rodinného života a živeniu sa z práce vlastných rúk.
Nás učí pravému duchu spoločenstva a pripravenosti tohto ducha neustále obnovovať. Je našim pomocníkom v každej potrebe.
Cirkev si ho ctí ako patróna celej Cirkvi (od r. 1870), rodín, otcov, robotníkov (sviatok 1. mája), zomierajúcich a mnohých ďalších.
Jeho hlavný liturgický sviatok je 19.
Uč nás tichej poslušnosti, dôvere v skúškach a dôstojnosti každodennej práce. Ochraňuj naše rodiny, Cirkev i všetkých pracujúcich. Buď nám vzorom spravodlivosti a pokory. Stoj pri nás v hodine smrti.