V ľuďoch je od pradávna zakorenená zvláštna túžba zobraziť si predmet svojho uctievania a prednášať mu svoje modlitby a dary. Toto počínanie však z istého uhla pohľadu postráda logiku. Pokiaľ sme nikdy Boha nevideli, ako ho môžeme chcieť stvárniť? Ešte predtým, než by sme začali nejaký obraz vyrábať, by nám predsa muselo byť jasné, že nech sa budeme snažiť akokoľvek, zobraziť niečo, čo sme nikdy nevideli, asi nebude možné. Cieľom článku bude zamyslenie sa nad základnou otázkou, týkajúcou sa úcty k obrazom, a to, aký je pôvod tejto myšlienky.
Predpokladám, že väčšina z nás aspoň približne vie, ako znie druhé prikázanie Desatora. Chcel by som sa preto na celú vec pozrieť viac z pohľadu historika a ukázať, aký bol vývoj tohto fenoménu od antiky po novovek. Výklad začneme stručným opisom grécko-rímskej náboženskej praxe, ukážeme si ďalej aspoň niečo z toho, čo o úcte k obrazom hovorí Písmo, a tiež aký bol vývoj tejto myšlienky v rámci kresťanstva. Vrcholom článku bude popis praxe raného novoveku, špeciálne obdobia, ktoré sa zvykne označovať slovom „baroko“.
Tak ako v iných oblastiach, aj v oblasti náboženstva sa Rimania veľmi radi učili od okolitých národov. Učili sa od Etruskov, Keltov a predovšetkým od Grékov. Vďaka úspešnej vojenskej expanzii ríše bolo mnoho kultov importovaných aj z východu - z Malej Ázie či z Egypta. Takto sa do Ríma dostáva kult Veľkej Matky (Kybelé), kult boha Mithru a z Egypta kulty Serapisa a Isis. Rímsky panteón tvorilo nepreberné množstvo božstiev významnejších a menej významných, domácich a cudzích, pričom mnohé postupom času vznikali a zanikali, podľa toho, ako boli niektoré božstvá importované a iné zasa strácali svoju popularitu.
Rímsky prístup k bohom bol vo svojej podstate veľmi pragmatický. Náboženstvo nebolo založené na viere. Išlo skôr o znalosť a presné vykonanie predpísaných rituálov. Vzťah človeka s bohmi bol založený na princípe „niečo za niečo“. Za to, že niektoré z božstiev bolo poctené obetami alebo hrami, ľud očakával, že bude zasahovať v jeho prospech. Prípadne naopak, ak bola nejaká zásluha pripísaná určitému božstvu, bol mu postavený nový chrám, vyhlásené hry na jeho počesť atď.
Ústredným predmetom v rímskom chráme bývala spravidla kultická socha božstva, ktorému bol chrám zasvätený. Sochy bohov boli počas sviatkov a hier nosené v procesiách. O niektorých z nich sa verilo, že môžu uzdravovať chorých, iné sprostredkovali „zjavenia“ a veštby. Podľa svedectva antických prameňov mohli sochy plakať, vydávať zvuky a dokonca sa aj hýbať. Aký však bol skutočne postoj Rimanov k sochám božstiev a ako mu teologicky rozumeli, nie je úplne isté. Jednou z interpretácií je tvrdenie, že obrazy bohov zdieľali so „skutočnými“ bohmi ich identitu a tým ich reprezentovali.
Reliéf rímskych bohov.
Stará zmluva a úcta k obrazom
Stará zmluva výslovne zakazuje uctievanie aj samotné zhotovovanie obrazov na základe 2. prikázania Desatora (Ex 20,4-5). V jej textoch nájdeme tiež takmer nepreberné množstvo (niekedy až výsmešných) pasáží, odsudzujúcich takéto počínanie (porov. Dt 4,15-20; Dt 7,25-26; Dt 8,19; Dt 12,2-3; Jer 10,1-17; Iz 44,9-20). Hlavným posolstvom starozákonného pojatia modlárstva je myšlienka, že Hospodin je jediným pravým Bohom - je to ten, ktorý učinil nebesia a zem, ktorého nikto nevidel (Dt 4,15), a ktorému nie je nikto podobný (Jer 10,6). Nie je jednoducho logicky možné Jeho osobnosť pomyselne „zabetónovať“ do nejakej úbohej sochy, ktorú vyhlásime za jeho „podobu“. Sformovanie sochy Boha teda nie je v starozmluvnom ponímaní chápané ako úcta, ale ako zvrátený výsmech do tváre Všemohúceho. Uctievanie iných bytostí než Boha prostredníctvom sôch, je, samozrejme, tiež neprijateľné.
Novozákonný pohľad na modlárstvo
Nová zmluva možno nie je na prvý pohľad tak dokonale explicitná, pokiaľ ide o túto tému, no niet vážnejších pochýb o tom, že preberá chápanie modlárstva priamo zo starozákonných textov (1Kor 10,7). Apoštol Pavol bol farizej a výborný znalec zákona. Nie je teda prekvapivé, že jeho chápanie modlárstva je v zjavnom súlade so základnou argumentáciou Starého zákona. V Aténach sa priam búril jeho duch, pretože mesto bolo plné modiel (Sk 17,16). V Efeze zasa Pavol neúmyselne vyvolal ľudové nepokoje, pretože všade tvrdil, že „bohovia urobení ľudskými rukami nie sú bohmi“ (Sk 19,26). A práve toto je jeden z najčastejšie užívaných argumentov starozmluvnej kritiky uctievania obrazov - modly sú bezmocné, sú výtvorom ľudských rúk, nehovoria, nepočujú a musia byť nosené, pretože nemôžu ani chodiť (porov. Dt 4,28; Jer 10,3). Pohania však paradoxne o niektorých sochách otvorene prehlasovali, že neboli učinené ľudskou rukou, aby tak zdôraznili ich „nadprirodzenú podstatu“.
Pavol sám sa explicitne k modlárstvu vyjadruje ďalej vo svojich listoch: napríklad v 8. a 10. kapitole 1. listu Korinťanom, pričom má celkom zjavne na mysli grécko-rímsku prax spojenú s uctievaním sôch. Jediným prijateľným „obrazom“ (gr. eikón - odtiaľ tiež slovo ikona) je podľa Pavla Kristus sám, „ktorý je obrazom neviditeľného Boha“ (Kol 1,15; 2Kor 4,4), a poťažne tí, ktorí sa na neho chcú podobať (1Rim 8,29; 1Kor 11,7; 1Kor 15,49; 2Kor 3,18). Preto sa Pavol rozhodne nedíva pozitívne na praktiky ľudí, ktorí „zamenili slávu neporušiteľného Boha za podobnosť obrazu porušiteľného človeka“ (Rim 1,23).
Zobrazovanie apoštolov či samotného Ježiša bolo v cirkvi prítomné už pomerne skoro. Maľby z rímskych katakomb (datované od konca 2. storočia), však neboli kultickými obrazmi. V prvých storočiach bol Ježiš často zobrazovaný len prostredníctvom symbolov ako boli ryba (ichthys) či baránok, a to len v súkromných priestoroch alebo spomínaných katakombách. Pokiaľ bol zobrazený antropomorfne (teda ako ľudská bytosť), neexistovala žiadna pevná podoba, čo bolo iste dané tým, že ľudia jednoducho nemali veľmi jasno v tom, ako naozaj vyzeral. Raz bol mladým pastierom, inokedy starým ctihodným mudrcom. Ťažko budeme prvým kresťanským maľbám prikladať kultický význam, keď od samotných kresťanov vieme, že takéto využitie obrazov odsudzovali. Názor Minucia Felixa (citovaný v úvode kapitoly), ktorý žil snáď na prelome 2. a 3. storočia, je pomerne jasný.
Známy autor, Tertullianus, tvrdo odsudzuje modlárstvo a s ním spojenú výrobu obrazov „akéhokoľvek druhu, materiálu a tvaru“ vo svojom spise De Idolatria (O modlárstve). Klement Alexandrijský hovorí: „Lebo obraz je vskutku len mŕtvou vecou zhotovenou rukou remeselníka. Ale my nemáme žiadny zjavný obraz, len obraz vnímaný samotnou mysľou - Boha, ktorý jediný je skutočným Bohom“ (Cohortatio ad Gentes kap. 4). Dokonca aj synoda v Elvíre, zvolaná zrejme začiatkom 4. storočia, medzi svoje ustanovenia zahrnula zákaz umiestňovania obrazov do kostolov, aby sa nestávali predmetom úcty (Can. 36). Skutočnosť, že biskupi tento bod na zasadaní vôbec prejednávali, svedčí však aj o tom, že podobné tendencie už v cirkvi museli byť prítomné. Približne o storočie neskorší svedok, Aurelius Augustinus (354-430), mimoriadne dôležitá osobnosť pokiaľ ide o vývoj teológie stredovekej cirkvi, kritizoval vo svojom diele O Božej obci zázračnú plačúcu sochu Apollóna v italských Kúmach. Podľa neho tento úkaz jasne odhaľuje povahu pohanského kultu, ktorý stotožňuje s démonmi.
Dobry pastier, maľba z rímskych katakomb.
Obrazy si napriek opozícii postupom storočí prerážali cestu do životov kresťanov, alebo tých, ktorí sa za kresťanov aspoň označovali. Tento proces sa zjavne urýchlil najmä po legalizácii kresťanstva v rámci Rímskej ríše (313) a po jeho následnom vyhlásení za jediné povolené náboženstvo (380). Kresťanstvo bolo, a logicky muselo byť, od tejto doby masívne konfrontované s helenistickou a rímskou obrazovou kultúrou. Zrejme vôbec prvé známe zobrazenie Krista ako najvyššieho vládcu sveta pochádza práve zo 4. storočia a dodnes sa nachádza v rímskej bazilike Santa Pudenziana. Thomas Mathiews svojím rozborom presvedčivo dokazuje, že Kristus na mozaike preberá základné ikonografické atribúty rímskeho „otca bohov“ Jupitera (Mathiews s. 101-109). Ten bol v Ríme známy ako Optimus Maximus (Najlepší a Najväčší) a medzi jeho základné znaky patrí aj bujný porast tváre - dlhé tmavé vlasy a fúzy. Hoci Ježiš zrejme fúzy nosil, dlhé vlasy sú uňho skôr nepravdepodobné (porov. 1Kor 11,14). Mozaika zo Santa Pudenziana však vo všeobecnosti silne pripomína štýl, akým bol zobrazovaný Jupiter alebo niektorí iní pohanskí bohovia ako Serapis či Asklépios.
Odpor proti obrazom sa aj v ďalších storočiach naďalej prejavoval, no bol len obmedzený. Koncom 4. veku vystupoval proti obrazom biskup Epifanius zo Salamíny. Na prelome 6. a 7. storočia zasa musel pápež Gregor I. Veľký napomenúť biskupa z Massilie (dnešné Marseilles): „Lebo skutočne, donieslo sa k nám, že zanietený unáhlenou horlivosťou, si rozbil obrazy svätých, akoby pod zámienkou, že nemajú byť uctievané“ (Gregorius I Magnus: Patrologia Latina 77, s. 1128.) Gregor biskupa vlastne chváli, že chcel zabrániť uctievaniu týchto obrazov, ale nechváli ho za to, že ich zničil, pretože obrazy rozprávajú príbeh a poskytujú ponaučenie pre nevzdelaných veriacich. Silnejší rozmach úcty k obrazom, predovšetkým na Východe, je možné sledovať najneskôr od 6. storočia. Do verejnej bohoslužobnej praxe sa v tejto dobe dostávajú ikony - zo 6. storočia pochádza aj najstaršia dochovaná ikona Ježiša Krista.
Praktikovanie úcty k obrazom dospelo však postupom času do štádia, kedy spôsobilo vo vnútri cirkvi vážne a dlhotrvajúce problémy. Vlny ikonoklazmu na Východe v 8. a 9. storočí ukázali, že zďaleka nie každý považuje náboženské obrazy za vhodné, a nešlo pritom len o nejaké neurčité ľudové masy. Na počiatku hnutia stál samotný byzantský cisár Leo III. a postupne sa k nemu pridali aj niektorí biskupi. Ikony museli byť nosené na verejné miesta a tam pálené. Na Západe žiadne veľké ikonoklastické nepokoje neprebehli.
Postoj latinskej cirkvi v týchto časoch vlastne zostal podobný tomu, ktorý presadzoval už Gregor Veľký. Obrazy nemajú byť uctievané, ale môžu poslúžiť ako výzdoba chrámov a na vyučovanie veriacich, je to „písmo nevzdelaných“, preto nemajú byť ničené. Tieto myšlienky boli vyjadrené najmä v slovách Libri Carolini, ktoré boli priamou reakciou na dianie v Byzancii. V praxi však predsa len došlo k akémusi rozdeleniu obrazov na také, ktoré zrejme neboli predmetom úcty, a na také, ktorých obľuba vzrástla tak, že boli považované za sväté. Po vlnách byzantského ikonoklazmu sa tiež definitívne a jednoznačne odlíšila prax Východu a Západu pokiaľ ide o formu náboženských vyobrazení. Byzantínci v liturgii používali zásadne len ikony, teda dvojrozmerné maľby.
Od prelomu 13. a 14. storočia sa datuje používanie nového typu náboženských vyobrazení, dnes označovaných nemeckým pojmom Andachtsbild - devočný obraz. Andachtsbilder boli veľmi emotívne zobrazenia utrpenia Krista (predovšetkým motívy ako Ecce Homo, Ukrižovanie či Pieta). Špecifickým typom obrazu bol tiež krucifix. V tejto dobe začali tvorcovia krucifixov viac zdôrazňovať prvky Ježišovho utrpenia, ako boli rany alebo krvavé škvrny na jeho tele. Motívy ako bolesť, trápenie a Kristov smútok sa stali veľmi obľúbenými a to nielen na obrazoch a sochách, ale aj v literatúre. Mnohé obrazy obsahovali motív Arma Christi (dosl. Kristove zbrane) čo boli nástroje spojené s Ježišovým utrpením a ukrižovaním.
Ukrižovanie s Pannou Máriou a svätým Jánom Evanjelistom.
Prax spojená s týmito obrazmi bola až príliš do očí bijúca, než aby na ňu v 16. Dôležitým medzníkom v otázke uctievania obrazov sa stal Tridentský koncil (1545-1563), ktorý významne napomohol vyriešiť tzv. krízu devočného obrazu na počiatku 16. storočia. Táto kríza súvisela s reformačnými myšlienkami, ktorých šíritelia zásadne odmietali mnohé praktiky ľudovej a tiež ortodoxnej katolíckej zbožnosti týkajúcej sa obrazov. S niektorými praktikami mali čas od času problém aj samotní katolícki predstavitelia, ktorí takisto mohli dôjsť k názoru, že forma úcty preukazovaná niektorému obrazu alebo relikvii bola už „cez čiaru“.
Podivné kulty pestované na vidieku mohli byť skutočne rôznorodé. Napríklad v stredovekom Francúzsku vznikol kult svätého Guineforta, čo na prvé počutie neznie vôbec zvláštne. Guinefort však nebol žiadny zbožný mních, ani svätec, ale pes. Na základe akejsi legendy o jeho nespravodlivej smrti začali pútnici navštevovať jeho hrob a zbudovali mu v lese svätyňu. Kult „svätého chrta“ sa napriek cirkevným zákazom udržal celé stovky rokov - a to až do 30. rokov 20. storočia, kedy konečne vymizol. V roku 1466 bol zasa v Čechách vydaný zákaz uctievania „stôp sv. Wolfganga“, ktoré sa nachádzajú pri Kájove.
Uvedenie teórie uctievania obrazov, ostatkov svätých a iných relikvií na pravú mieru bolo teda dôležitým cieľom Tridentina. Koncil stanovoval, ako treba obrazy uctievať, a najmä ako túto úctu chápať. Základným argumentačným bodom je, že úcta venovaná obrazu, vlastne nie je venovaná samotnému obrazu, ale prostredníctvom neho vzoru, ktorý tento obraz predstavuje. Tridentské dekréty tiež rozlišujú úctu preukazovanú Bohu a obrazom rozdielnymi slovami - adoratio/veneratio. Viditeľné rozlíšenie týchto dvoch druhov úcty v praxi je však v podstate nemožné. Stále tiež platilo rozlišovanie sakrálnych obrazov, ktoré mali mať len dekoratívnu a liturgickú úlohu od tých, ktoré boli posvätné - určené k uctievaniu (veneratio). Vhodnosť určitého obrazu k uctievaniu musela byť riadne schválená cirkevnou inštitúciou - spravidla miestnym biskupským konzistóriom. To sa pri procese schvaľovania riadilo záväznými vieroučnými dokumentmi cirkvi, najmä novými dekrétmi Tridentského koncilu. Konzistórium podrobovalo jednotlivé prípady dôkladnému skúmaniu. Zázraky boli zaznamenávané do špeciálnych kníh a boli poverené komisie, ktorých úlohou bolo preveriť vierohodnosť svedkov a zázrakov, ktoré sa skrze obraz mali uskutočniť.
Schválený milostný či zázračný obraz sa mohol vzápätí oficiálne stať predmetom úcty ľudových más a spravidla sa stával cieľom náboženských pútí. V období nasledujúcom po Tridentskom koncile (koniec 16. Kalvín ďalej píše: „Hovoria, že obrazy nie sú pokladané za bohov. Avšak Židia neboli tak bezmyšlienkovití, aby si nepamätali, že to bol...
Aby sme to mohli plniť musíme nutne poznať svätého Jozefa čím lepšie, preto pápež František od nás chce, aby sme tohto mlčanlivého, ale oveľa viac pracujúceho svätca poznali, preto máme Rok svätého Jozefa. Preto naše periodikum ponúka viacero príspevkov, pomocou ktorých môžeme tohto svätca poznávať, píše Daniel Dian.
Vatikán môže byť „optimálnym miestom“ pre rokovania s Ruskom o Donbase. Uviedol to ukrajinský prezident Volodymyr Zelenský v rozhovore pre talianske noviny La Repubblica. „Svätá stolica je svetová morálna autorita, ktorá vždy koná ako mediátor a je nestranná a dôveryhodná pre všetky strany konfliktu.
Vatikán zavádza do praxe ďalšie preventívne opatrenia proti korupcii. Všetci pracovníci na riadiacich postoch budú podpisovať prehlásenie o bezúhonnosti a všeobecne sa zakazuje prijímať v súvise s funkciou dary v hodnote viac ako 40 eur.
Pápež František vyhlásil venezuelského „lekára chudobných“ Josého Hérnandeza Cisnerosa (1864-1919), ktorý bude zajtra 30. apríla blahorečený v Caracase, za spolupatróna študijného cyklu mierových vied na Pápežskej Lateránskej univerzite. Urobil tak prostredníctvom osobitného listu, tzv. chirografu, s dátumom 26. apríla.
Singapur si celonárodným rokom oslavy pripomína 200 rokov katolicizmu. Pre Cirkev v Singapure je to významná udalosť, ktorá má cieľ prehĺbiť vieru katolíkov v celej krajine. Katolícka Cirkev v Singapure slávi svoje jubileum v roku poznačenom pandémiou. Aj to je však pre Cirkev príležitosť prejaviť svoju flexibilitu.
Nový film Vivo ponúka svedectvá o tom, ako Eucharistia mení životy ľudí. Jeho hlavní protagonisti sa v ňom podelia o príbehy o tom, ako sa vo svojom vnútri stretli s Bohom. Natáčanie filmu trvalo štyri roky. Produkovala ho spoločnosť, ktorá podporuje evanjelizáciu prostredníctvom modlitby a adorácie. Týmto spôsobom šíri posolstvo, že Eucharistia je zdrojom večného života.
Do kostolov sa opäť vrátili veriaci. Bohoslužby sa môžu konať za prísnych hygienických opatrení s obmedzeným počtom ľudí. Priestory chrámov musia byť dezinfikované. Na Orave v tejto službe pomáhajú aj dobrovoľníci z Oravského záchranného systému. Dezinfekcia kostola im trvá približne 15 minút. V niektoré dni za jeden večer dokázali vydezinfikovať aj 15 kostolov.
Svätý Juraj patrí medzi starokresťanských mučeníkov, ktorých uctievanie sa rozšírilo vo východnej i západnej Cirkvi. Aj keď sa informácie o jeho živote zachovali iba v legendách, obľubu si získal u mnohých veriacich. V Trstenej na Orave mu zasvätili františkánsky kostol, kde každoročne slávia odpustovú slávnosť. Duchovná vakcína od pápeža Františka: „Sila nádeje.
„Sila nádeje. Myšlienky v čase pandémie“ - to je nová publikácia Vatikánskeho knižného vydavateľstva (LEV) s výberom pápežových textov a príhovorov na tému ako čeliť pandémii. Predhovor k brožúrke napísal predseda Pápežskej rady pre kultúru kardinál Gianfranco Ravasi.
„Zakladateľ Spoločnosti Božieho Slova sv. Arnold Janssen hovorieval, že „život zasvätený misiám je vzácny“, veríš tomu? My sme uverili a nasadili sme sa do misionárskej služby. Je nás viac ako 6000 bratov po celom svete. Čo nás motivuje? Je to Kristova láska!,“ píše na webe Spoločnosť Božieho Slova.
Slavistický ústav Jána Stanislava SAV a Centrum pre štúdium biblického a blízkovýchodného sveta v Košiciach pozývajú na online konferenciu. Uskutoční sa pri príležitosti ukončenia riešenia projektu Terminologické diskurzy a špecifiká biblických jazykov vzhľadom na preklady Biblie do slovenčiny.
Organizátori Národného pochodu za život opäť pozývajú na spoločnú modlitbu ruženca za život a rodinu, ktorá sa bude konať v piatok 30. K modlitbe sa pridá aj speváčka Dominika Jurena (Stará), známa predovšetkým zo súťaže Česko Slovenská SuperStar.
V Peru sa vo štvrtok 28. apríla konali pohrebné obrady talianskej laickej misionárky Nadie De Munariovej, ktorá v predošlú sobotu v nemocnici podľahla zraneniam po brutálnom útoku. Kondolenčný telegram pri tejto príležitosti zaslal do Peru pápež František. Vo Venezuele 30.
Lekár José Gregorio Hernández Cisneros (1864-1919), laik a františkánsky terciár známy ako „lekár chudobných“, bude v piatok 30. apríla blahorečený vo venezuelskom hlavnom meste Caracas.
Slávnostnou svätou omšou, ktorú celebroval ordinár Ozbrojených síl a ozbrojených zborov SR Mons. František Rábek, príslušníci a zamestnanci Generálneho štábu OS SR a Ministerstva obrany SR, ktorí tvoria cirkevné spoločenstvo vojenskej farnosti, oslávili sviatok svojho patróna - svätého Juraja.
Pri budove Parku kultúry a oddychu Čierny orol v Prešove v stredu na múre budovy odhalili pamätnú tabuľu. Práve v tejto budove sa pred 71 rokmi uskutočnil štátnym aparátom zinscenovaný tzv. Prešovský sobor, ktorým bola Gréckokatolícka cirkev v Československu zrušená a postavená mimo zákon.
Nedeľná svätá omša v chráme by sa mala opäť stať centrom života veriacich. Po rok trvajúcich anticovidových obmedzeniach, biskupi Anglicka a Walesu ju označili za prioritu Katolíckej cirkvi vo Veľkej Británii.
Spoločnosť Foxx Media Group, s. r. o. ponúka záujemcom zorganizovať verejnú projekciu historickej drámy Fatima. „Pri príležitosti blížiaceho sa výročia zjavenia Panny Márie vo Fatime vám ponúkame možnosť vrátiť sa v čase do roku 1917 a pripomenúť si príbeh o sile viery, ktorého posolstvo stále trvá,“ avizuje.
Pri generálnej audiencii v stredu 28. apríla venoval Svätý Otec František katechézu téme meditatívnej, čiže rozjímavej modlitby. V 31. pokračovaní cyklu o modlitbe zdôraznil, že kresťanská meditácia sa od iných druhov meditovania líši tým, že nás privádza k stretnutiu s Ježišom Kristom.
V utorok 27. apríla 2021 zomrel kňaz Košickej eparchie, Dávid Zorvan. Zomrel zaopatrený sviatosťami po ťažkej a krátkej chorobe vo veku 46 rokov a v 23 roku kňazskej služby. Archijerejská svätá liturgia spojená s kňazským pohrebom bude v piatok 30. apríla 2021 o 9:30 h v gréckokatolíckom chráme v Slanskom Novom Meste.
Rožňavský biskup Mons. Stanislav Stolárik pozýva veriacich pripojiť sa k májovej iniciatíve Svätého Otca Františka. Veriacich pozýva modliť sa posvätný ruženec. Obetovať ho majú za ukončenie pandémie. Pridať sa k tejto iniciatíve pozýva v osobitnom Slove pastiera, ktorý prinášame v plnom znení.
Sestry saleziánky uverejňujú na svojom instagramovom profile emauzy_fma aktivitu s veľkonočnými minivideami. Na začiatku symbolicky vyrozprávali príbeh emauzských učeníkov a keďže sa stretli s priaznivým ohlasom, pokračujú v uverejňovaní videí až do Turíc. Iniciatívu nazvali Fifty4theBible.
V uplynulých týždňoch prišiel do ponuky pre poľských čitateľov životopis blahoslaveného saleziána mučeníka Titusa Zemana. Pripravilo ho Wydawnictwo Salezjańskie. Publikácia vo formáte trochu väčšom ako slovenské vydanie je prekladom oficiálnej biografie z pera autorky Maria Lodovica Zanet.
Vatikán spolu so saleziánmi v stredu 28. apríla prezentovali nový projekt, ktorý má dať príležitosť mladým ľuďom rozvíjať svoj hudobný talent a kreativitu v službe Dobrej zvesti. Tzv. „Christmas contest“ má stimulovať mladých k skladaniu originálnych vianočných skladieb a piesní. Víťazi súťaže budú môcť vystúpiť so ...
Farar Timkovic v pastoracii 94 Ked spadne svaty obrazok 2019
tags: #svaty #jozef #teologicke #vovedenie #nenebovzatie