Sv. Jozef ako hlava Svätej rodiny si zasluhuje osobitnú úctu. O jeho živote je však veľmi málo informácií, čo možno vidieť aj pri čítaní Svätého Písma. Avšak aj z tých málo informácií je zrejmé, že sv. Jozef bol výnimočný človek. Zmienky o osobe sv. Jozefa sú v Svätom písme veľmi skromné. Je to pochopiteľné, lebo v centre evanjeliových textov je postava a učenie Ježiša Krista.
Svätý Jozef s Ježiškom
Pôvod a mladosť
Svätý Jozef pochádzal z kráľovského rodu, bol potomkom kráľa Dávida. Narodil sa v Betleheme, no neskôr sa presťahoval do Nazareta, kde pracoval ako tesár (porov. Mt 13,55). Mnohé obrazy predstavujú Jozefa ako starého muža pri mladej Márii, ale bez vážneho opodstatnenia. Skôr sa dá predpokladať, že Jozef bol pri zasnúbení mladý muž, vekovo primeraný snúbenici a schopný zvládnuť náročné úlohy, ktoré mu určila Božia prozreteľnosť.
Evanjelium nespomína, koľko mal rokov, ale vieme, že „on svoju mladosť spojil s mladosťou Márie.“ Je skôr pravdepodobné, že Jozef nevedel, ako vyzerá staroba, lebo zomrel pravdepodobne skôr, ako Ježiš začal verejne účinkovať.
Sväté písmo nám neuvádza žiadne detaily o detstve svätého Jozefa ani o jeho dospievaní. Takisto tu nie sú žiadne informácie o jeho počatí a narodení. V tomto zmysle sa teda musíme pozrieť na iné Bohom inšpirované zdroje. Čo sa týka malého Jozefa, isté odhalenie nám poskytuje ctihodná Mária de Agredy, blahoslavená Anna Katarína Emmerichová a božia služobníčka Matka Cecilia Baijová. Všetky nám vykresľujú Jozefa ako pokorného a svätého chlapca, ktorý mal v mladom veku veľké vnímanie Boha a vedomie o Ňom.
Blahoslavená Anna Katarína Emmerichová hovorí: Jozef, ktorého som videla vo svojej vízii, mal okolo osem rokov. Bol veľmi nadaný a veľmi šikovný žiak, pritom bol jednoduchý, tichý, zbožný a vôbec nie ambiciózny. Často som ho videla, ako kľačí tvárou k stene a modlí sa s natiahnutými rukami. Ctihodná Maria de Agreda hovorí: Sväté dieťa Jozef sa narodilo v krásnom a dokonalom tele. Bol mimoriadnou potechou svojim rodičom a dokonalý vo všetkých svojich vzťahoch s okolím… Pán ho obdaroval rozumom už v skorom veku, napĺňal ho intelektom a jeho dušu neustále potešoval novými a novými milosťami a cnosťami. … Dieťa začalo poznávať Boha ako príčinu a pôvodcu všetkých vecí.
Božia služobníčka Matka Cecilia Baijová hovorí: … Jozef mal tie najlepšie dispozície … Jeho život bol charakteristický veľmi vyspelým spôsobom fyzického i duchovného vyzrievania … Boh ho utvoril podľa vzoru vlastného srdca a ducha, aby ho nakoniec urobil za hodného ženícha Matky Božieho Slova. Dieťa Jozef vďačne prijímalo dary, ktoré dostalo od Boha. Jozef mal dar užívania rozumu spolu s darom posväcujúcej milosti a v dôsledku toho oplýval väčším chápaním Boha a dôsledkov priestupkov spáchaných ľudstvom proti nemu.
Ctihodná Mária de Agreda hovorí: Mladý sv. Jozef bol milý, láskavý, prívetivý, úprimný, s prejavmi svätca, ale aj anjela. Oplýval čoraz väčšími cnosťami a dokonalosťami. Božia služobníčka, matka Cecilia Baijová hovorí: Svätý Jozef nikdy nespôsobil Bohu žiadnu nespokojnosť, nespáchal ani smrteľný ani žiadny úmyselný hriech. Vynaložil všetko úsilie na to, aby sa vyhýbal dokonca i tieňu hriechu. Ako dospieval, učinil veľké kroky v cnostiach, v láske k Bohu a v štúdiu svätého písma, najmä v Dávidových žalmoch. Často ich opakoval, väčšinu vedel naspamäť. Život Jozefa sa takto vyvíjal pätnásť rokov. Najpozornejšie sledoval svoje zmysly, hlavne oči, pričom sa inšpiroval Dávidom a mnohými inými, ktorí padli do zvedavého pohľadu, čomu by sa mal človek vyhýbať.
Podľa nich vieme, že svätý Jozef mal 18 rokov, keď jeho rodičia odišli z tejto zeme. Jeho matka zomrela na chorobu. Bol to Jozef, ktorý sa jedného dňa stane patrónom šťastnej smrti. On jej v posledných dňoch slúžil. Rovnako, ako predtým preukázal svoju vďačnosť za jej dobrotu, tak aj v posledných chvíľach jej života bolo jeho správanie príkladné. Nechcel ju opustiť a nikdy nebol unavený v službe pre ňu. Jozef zostal s ňou až do jej smrti.
Svätý Jozef, trpiaci a oslabený stratou svojej matky, mal len málo času na trápenie, keďže po smrti jeho matky ochorel aj jeho otec. Pokračoval vo svojej úlohe oddaného syna a slúžil svojmu otcovi tak ako pomáhal aj svojej matke a slúžil mu v posledných chvíľach. V pevnej nádeji na získanie večného života zomiera aj Jozefov otec. Akonáhle vydýchol, Jozef sa utiahol a vo svojej zarmútenosti našiel úľavu v slzách. V skutočnosti mal dôvod byť zarmútený, keďže stratil veľkorysého a milujúceho otca.
Zásnuby s Pannou Máriou
Významnú úlohu zohrávajú zásnuby Jozefa s Pannou Máriou. Sú určité náznaky, podľa ktorých chceli snúbenci v spoločnom živote zachovávať Bohu zasvätenú zdržanlivosť (por. Počas zasnúbenia Jozef zistil, že Mária čaká dieťa. V takom prípade by mal každý pokušenie myslieť si, že Mária sa previnila proti vernosti. Jozef nepochyboval o jej nevine. V Máriinom pohľade stále žiarila tá istá čistota, ako pred počatím. Jozef preto bol presvedčený, že Mária je nevinná.
„Jozef, jej manžel, bol človek spravodlivý a nechcel ju vystaviť potupe, preto ju zamýšľal potajomky prepustiť“ (Mt 1,19). Bol spravodlivý, preto si neprisvojoval právo byť otcom dieťaťa, ktoré nebolo jeho. Na druhej strane ju nechcel vystaviť potupe, preto ju zamýšľal potajomky prepustiť. Aká bola Jozefova radosť, keď sa mu zjavil anjel: „Ako o tom uvažoval, zjavil sa mu vo sne Pánov anjel a povedal: Jozef, Syn Dávidov, neboj sa prijať Máriu za svoju manželku, lebo to čo sa v nej počalo, je z Ducha Svätého“ (Mt 1,20).
Toto upozornenie zastihlo Jozefa vo chvíli, keď chcel Máriu tajne prepustiť. Anjelovým posolstvom bol Jozef nielen zbavený mučivej bolesti, v ktorej sa nachádzal pred zvestovaním, ale teraz už rozumel, kam ho vedie jeho zviazanosť s Máriou. Rozkvitla v ňom mesiášska radosť. V tejto radosti sa skrývala potecha celého sveta. Teraz si už v Márii vážil nielen jej panenskú čistotu, ale aj jej materstvo.
Podľa anjelových pokynov už vedel, čo má ďalej robiť. Zosobášil sa s Máriou: „Urobil, ako mu prikázal Pánov anjel, a prijal svoju manželku“ (Mt 1,24). Podľa židovskej tradície sa snúbenica stala ženíchovou právoplatnou manželkou vtedy, keď prišla do manželovho domu. „Jozef si teda vzal Máriu za manželku vtedy, keď ju pozval, aby prišla k nemu bývať“ Jozef v manželstve poskytoval Márii oporu.
Vzhľadom na zvyky Jozefových čias sa traduje, že Mária nemala viac ako šestnásť, keď sa vydala. Ctihodná Mária de Agredou, matka Mária Cecilia Baijová a blahoslavená Anna Katarína Emmerichová tvrdia, že Jozef bol mladým mužom v čase svojho sľubu Márii. V priebehu vekov ho umelci zobrazovali ako staršieho človeka hrbiaceho sa s palicou, sotva schopného stáť. Jozef ale nebol starým človekom. Boh si ho vybral ako silného, energického muža, ktorý bol schopný podporovať svoju rodinu.
Prečo bol teda Jozef v priebehu stáročí zobrazovaný ako starý človek na toľkých dielach? Prvým dôvodom bolo vysvetliť „bratov a sestry“ Pána, uvedených v Biblii. Druhým dôvodom, prečo sa Jozef zobrazuje ako starší muž je, že mal ochraňovať Pannu Máriu. Biblia nám hovorí, že Mesiáš sa narodí z panny (Iz 7, 14). Prví svätí v cirkvi, ktorí mali kontakt s pôvodnými dvanástimi apoštolmi, boli všetci jednotného názoru, že Ježišova matka bola panna pred i po narodení Krista. Taktiež cirkevné tradície plne podporujú to, že Jozef, vedený Duchom Svätým, sa rozhodol ponúknuť všetko zo seba samého Bohu a odovzdal sľub panenstva vo svojom ranom veku.
Narodenie Ježiša a život v Nazarete
Jozef bol vo veľmi zlej situácií, keď sa dozvedel, že musí putovať do Betlehema kvôli spísaniu obyvateľstva. Musel tam ísť aj s Máriou, ktorá už mala čoskoro porodiť dieťa. Jozef nenašiel iné východisko. Musel ísť do Betlehema, pretože to Božia láska tak chcela. On to nechápal, ale predsa sa vydal na cestu s plnou dôverou. Počas cesty robil všetko preto, aby spríjemnil cestu Márii. Keď došli do Betlehema, snažil sa zaistiť manželke na odpočinok čo najlepšie miesto. Pre svoju chudobu vyhľadal útulok v jaskyni. Táto jaskyňa ináč slúžila pre dobytok. Evanjelista hovorí, že „pre nich nebolo miesta v hostinci“ (Lk 2,7).
Bol pre neho ponižujúce, že musel vyhľadať útulok v maštali. Bolesť veľmi rýchlo pominula, keď sa narodil Ježiš. Radosť Márie z narodenia dieťaťa prešla na Jozefa. Jozef sa neradoval iba z toho, že sa narodilo dieťa, ale radoval sa z toho, že sa narodilo Mesiáš, Spasiteľ všetkých ľudí. Jozef mal šťastie, že prvý uzrieť dieťa, ktoré očakával celý židovský národ. Jozef si splnil svoju otcovskú povinnosť a dal dieťaťu meno Ježiš. V jeho otcovstve bolo všetko, čo sa nachádza v ľudskom otcovstve, okrem telesného plodenia.
Neskôr, po návšteve mudrcov z východu, bol Jozef vo sne varovaný pred Herodesom, ktorý chcel zabiť Ježiša. Poslušne vzal Máriu a dieťa a utiekol do Egypta, kde žili v exile, kým Herodes nezomrel. Po návrate z Egypta sa Svätá rodina usadila v Nazarete. Tam Jozef pracoval ako tesár a vychovával Ježiša. Jozef bol vychovávateľom a robil túto úlohu s opravdivou radosťou, tak ako každý dobrý otec. Jozef mal vplyv na rozvoj Ježišovej osobnosti. Bol človekom spravodlivým (porov. Mt 1,19). U Boha je človek vtedy spravodlivý, keď plní jeho vôľu.
Ak pri zvestovaní Ježišovho narodenia sa píše, že dieťa bude „Emanuel“ = „Boh s nami“, tak aj o Jozefovi môžeme povedať, že objavil túto Božiu lásku a dokázal byť manželom a otcom, ktorý neodišiel, ale bol s Máriou a Ježišom. Podľa židovského náboženstva bol to otec, ktorý pri obriezke oznamoval meno svojho dieťaťa. Môžeme predpokladať, že to tak bolo aj pri Ježišovej obriezke na ôsmy deň po jeho narodení.
Pri obetovaní Ježiša a pri jeho nájdení v chráme Jozef stojí po boku Márie. Evanjelista Lukáš hovorí, že Simeon požehnal Ježišových rodičov (Lk 2, 34). Keď sa 12 ročný stratil v chráme, matka Mária povie: „Tvoj otec i ja sme ťa s bolesťou hľadali.“ (Lk 2, 48). Jozef je označený výrazom „tvoj otec“ a hovorí sa o bolesti pri hľadaní. Evanjelista Matúš hovorí, že Ježiš bol „tesárov syn“ (porov. Mt 13, 55). Grécky jazyk, v ktorom boli napísané všetky novozákonné spisy, používajú výraz „tekton“. Zvyčajne to označuje stolára, alebo jednoducho remeselníka, ktorý pracuje s drevom od tesárskych hrubých prác až po jemné opracovanie.
Bolo bežné, že otec mal na starosti aj náboženskú formáciu syna, ako zase matka niesla zodpovednosť za ľudskú a náboženskú formáciu dcér. Môžeme si teda predstaviť, ako Jozef učil Ježiša prvé modlitby, rozprával mu príbehy vlastného národa, učil ho sláviť náboženské sviatky a vysvetľoval Božie prikázania. Každú sobotu kráčali uličkami Nazareta do tamojšej synagógy. Približne od 12. roku života sa spolu s rodičmi Ježiš zúčastňoval aj pravidelných pútí do chrámu v Jeruzaleme.
Jozefov dom v Nazarete sa teda stal príbytkom Svätej rodiny. Z udalostí vo Svätom Písme vidíme, že Jozef a Mária stále konajú to, čo káže Pánov, resp. Mojžišov zákon, (lebo Pán Boh ho dal Izraelitom prostredníctvom Mojžiša na vrchu Sinaj). Evanjelium podľa Matúša pri Jozefovi viackrát používa slovo „vziať“. Jozef si vzal Máriu za svoju manželku.
Výraz „za noci“ nie je len časový údaj. Má hlbokú symboliku. Jozef je skutočne Ježišov otec a to síce nie v biologickom význame, ale otec ako ten, ktorý stráži a chráni svoju rodinu. Sväté písmo tak k jemnosti matky Márie, bezbrannosti dieťaťa Ježiša kladie aj obetavosť, odvahu, odhodlanie, múdrosť a prezieravosť otca Jozefa. Aj z tohto dôvodu je svätý Jozef patrónom rodín.
Putovanie Jozefa pripomína starozákonné putovanie patriarchov Abraháma, Izáka, Jakuba a Jozefa, ktorí taktiež zišli do Egypta, aby sa napokon vrátili a usadili v zasnúbenej krajine. Jozef je napokon označený ako spravodlivý muž, čo je vlastnosť, ktorú udeľuje Kniha Genezis patriarchovi Abrahámovi (porov. Do popredia tak má vystúpiť jeho poslušnosť Božiemu slovu.
Posledná zmienka v evanjeliu
Posledná zmienka o Jozefovi je v evanjeliu, keď dvanásťročný Ježiš zostal v chráme v Jeruzaleme. Mária spomína Jozefa, keď vyčíta Ježišovi: „Pozri, tvoj otec a ja sme ťa s bolesťou hľadali“ (Lk 2,48). Ježiš pred pozemským otcom hovorí o svojom Nebeskom Otcovi: „Prečo ste ma hľadali? Nevedeli ste, že mám byť tam, kde ide o môjho Otca“ (Lk 2,49)?
O Jozefovej smrti sa v evanjeliách nehovorí. Predpokladá sa, že zomrel pred Ježišovým verejným účinkovaním. Apokryfné spisy a legendy vykresľujú smrť sv. Jozefa priveľmi ružovými farbami. No i bez legiend je isté, že sv. Jozef mal pri smrti privilégium, ktoré nemala ani Ježišova matka; že totiž mohol zomrieť v blízkosti alebo priamo v objatí Spasiteľa sveta. Ježiš nemohol byť bezcitný voči pestúnovi, ktorý ho dlhé roky živil, chránil a úprimne miloval. Jeho lásku odplácal svojou láskou, ktorá sa mala možnosť zvlášť prejaviť v ťažkej chvíli, keď sv. Jozef uzavieral svoj pozemský život.
Úcta k svätému Jozefovi
V celom svete je rozšírená úcta k sv. Jozefovi. U nás sviatok nie je prikázaným sviatkom, ale i napriek tomu sa konajú rôzne pobožnosti na počesť tohto svätca, ktorý je hlavou svätej rodiny a ochrancom svätej Cirkvi.
Úctu k svätému Jozefovi veľmi odporúčali a rozšírili pápeži Pius IX., Lev XIII., Benedikt XV., Pius XII., Pavol VI. a Ján Pavol II. najmä v apoštolskej exhortácii Redemptoris custos. Pápež Lev XIII. v encyklike Quamquam pluries venoval mesiac marec k úcte sv. Jozefa. Pápež Pius X. schválil verejné litánie k sv. Jozefovi. 1. mája 1955 ustanovil pápež Pius XII. nový sviatok s názvom Slávnosť svätého Jozefa, robotníka, ženícha Panny Márie, vyznávača, patróna robotníkov.
Sviatky svätého Jozefa:
- 19. marec: Sviatok svätého Jozefa, ženícha Panny Márie
- 1. máj: Sviatok svätého Jozefa, robotníka
Sv. Jozef je skrytý apoštol, človek nádeje, veľký orodovník, ochranca Cirkvi. Ešte jeden titul, ktorý sv. Jozefovi bezpochyby patrí: sv. Jozef je čistého srdca a zmýšľania. Jeho čistota spočíva nielen v tom, že ho chránila mimoriadna milosť, ale i v tom, že ho chránila čistota srdca Panny Márie.
Sv. Jozef ako hlava Svätej rodiny si zasluhuje osobitnú úctu. O jeho živote je však veľmi málo informácií, čo možno vidieť aj pri čítaní Svätého Písma. Avšak aj z tých málo informácií je zrejmé, že sv. Jozef bol výnimočný človek.
Svätý Ján Pavol II. o sv. Jozefovi povedal: „Hoci je príbeh sv. Jozefa úplne výnimočný, jeho osobnosť môže byť vzorom pre všetkých otcov. Veď Jozef je skutočným otcom Svätej rodiny: aj keď jeho otcovstvo nebolo biologické, predsa nebolo len „náhradné“ či len „zdanlivé“, bolo to autentické ľudské otcovstvo.
Zostaňme verní v úcte k svätému Jozefovi. Vyzýva nás k tomu Cirkev, pápeži. Kde hlaholí meno Mária, meno najčistejšej Matiky Pánovej, kde sa vzýva presväté, presladké, premocné meno Ježiš, všade tam sa ozýva tiež slávne meno sv. Jozefa. Sv. Jozef bol pestúnom Pána Ježiša, snúbencom Panny Márie, je mocným ochrancom celej katolíckej Cirkvi. Po Božej Rodičke nie je na zemi ani na nebi bytosti, ktorá by bola hodnejšia našej úcty, ako sv. Jozef. Pán Boh ho vyvolil za snúbenca najblahoslavenejšej Panny Márie, za ochrancu a strážcu jej panenstva, za jej oporu v živote.