Svätý Jur v rokoch 1939-1945: Od Slovenského štátu po oslobodenie

Obdobie rokov 1939 až 1945 bolo pre Svätý Jur, rovnako ako pre celé Slovensko, časom zásadných zmien a ťažkých skúšok. Vznik Slovenského štátu, druhá svetová vojna a následné oslobodenie výrazne ovplyvnili život v meste a jeho okolí.

Nemecké ochranné pásmo a príprava na obranu

19. marca 1939 podpísal Jozef Tiso vo Viedni vazalskú „Zmluvu o ochrannom pomere medzi Nemeckou ríšou a Slovenským štátom“.

Dohodu podpísal za nemeckú stranu minister zahraničných vecí Joachim von Ribbentrop 23. marca v Berlíne.

Druhý článok umožňoval Nemecku na prihraničnom území Slovenska zriaďovať vojenské objekty a držať ich obsadené vojenskou silou, ktorú pokladá za potrebnú. Jednalo sa o územie Záhoria, Malých a Bielych Karpát a Javorníkov - tzv. Nemecké ochranné pásmo alebo tiež Schutzzone.

Mapa Slovenského štátu v rokoch 1939-1945

Podľa tohto článku ochranné územie spadalo pod správu nemeckej brannej moci. I keď konkrétna dohoda o ochrannom pásme vznikla až 12. augusta toho roku, Nemci obsadili toto územie bez akéhokoľvek ozbrojeného odporu už druhý deň po vyhlásení samostatnosti Slovenska 14. marca 1939.

Územie Slovenska napriek tomu, že sa nenachádzalo na hlavných strategických smeroch postupu Červenej armády, predstavovalo významný prvok v obrane tzv. Veľkonemeckého priestoru. Plány Hlavného veliteľstva (nemeckých) pozemných vojsk počítali na našom území s viacerými opevnenými líniami.

Jednotlivé línie obrany sa mali križovať v defenzívnych uzloch, ktoré vymedzovali strategicky dôležité oblasti. Tretia ríša a ich spojenci sa všemožne snažili zadržať alebo aspoň spomaliť Červenú armádu predovšetkým na prírodných prekážkach.

Hlavnou obrannou líniou na juhozápadnom Slovensku mali byť Malé Karpaty geograficky orientované severojužne s predpolím riek Váh, Nitra, Žitava a Hron. Na toto pohorie kládli veľký dôraz, nakoľko bolo hranicou ochrannej zóny a považovali ho za jednu z dôležitých prekážok v postupe na západ.

Nemci dokonca rátali s maskovanými postaveniami ťažkého ďalekonosného delostrelectva v úbočiach Malých a Bielych Karpát ako s predsunutými palebnými postaveniami pre sústavu nedokončených opevnení Z-Stellung v Alpách.

Oblasť Malých Karpát tvorila časť opevnenej línie nazvanej Waag Stellung tiahnucu sa od Bratislavy po Jablunkovský priesmyk na Kysuciach. Táto línia bola súčasťou väčšieho systému opevnení s názvom Südostwall, na ktorý sa napájala v Bratislave. Tá dostala aj s okolím osobitný štatút pevnosti 14. decembra 1944 (Die Festung Pressburg).

Nemeckí vojaci na Slovensku

Na boj sa pripravovali aj všetky mestá a mnohé obce nezahrnuté do líniovej obrany. Celé územie ochranného pásma bolo vyhlásené za Pevnostný úsek ochranná zóna Slovensko.

S prípravami na výstavbu sa začalo už v septembri 1944 práve na západnom Slovensku, keďže v tomto čase ešte veľkú časť stredného Slovenska mali v rukách povstalci. Po potlačení Povstania a stabilizácii režimu sa koncom novembra 1944 výstavba rozbehla naplno a vo veľkom rozsahu.

Práce na opevnení a tylovom zabezpečení organizoval za nemeckú armádu podplukovník Daubner a zúčastňovali sa na nich nemecké pracovné útvary, rôzne zložky Slovenského štátu a miestne slovenské i nemecké obyvateľstvo. Na práce dohliadali žandári, policajti a nemeckí dôstojníci.

Napriek tomu, že boli práce platené, obyvateľstvo ich úmyselne aj neúmyselne sabotovalo, nedosahoval sa požadovaný výkon i kvalita prác a opevnenia sa nestihli dobudovať.

Opevnená línia sa budovala na východnej strane Malých Karpát v smere predpokladaného útoku. Na západnej strane je mimo drevozemných a zemných opevnení doložený len cestný uzáver (zátaras) v Perneku.

Línia pozostávala zo súvislých protitankových priekop, ktoré kryli na dostrel strelecké zákopy. Pechotné zákopy sa rozprestierali zväčša pred obcami, na pokraji lesov a vo svahoch Malých Karpát.

Dôležité priestory tiež vykrývali železobetónové guľometné palebné postavenia (najmä typu Ringstand a Kugelstand) a palposty pre protitankové kanóny. V mestách boli opevnené aj dôležité križovatky ciest.

Na dôležitých prístupových cestách do hôr, do obcí, medzi obcami a na železničných tratiach boli uzávery zo železných, železobetónových a betónových prekážok (rozsocháče - tzv. českí ježkovia, bloky rôznych veľkostí a tvaru, ojedinele „dračie zuby“).

Spojovacie zákopy prepájali jednotlivé prvky obrany. K ďalším prvkom opevnenia patrili „líščie diery“, kryty a prekážky z ostnatého drôtu. Palebné postavenia (mimo strážnych a protilietadlových) boli obsadzované až tesne pred príchodom frontu, aby sa zbytočne nestali terčom útokov zo vzduchu.

Veľký dôraz v obrane sa kládol na frekventované horské priechody ako ústupové trasy a aj možné smery útoku.

Muničné sklady sa vybudovali nad Neštichom (časť Svätého Jura) a na kopci Všivavec medzi Smolenickou Novou Vsou a Hornými Orešanmi v starých dolomitových lomoch. V Igramskom háji medzi Hornými Orešanmi a Lošoncom postavili kasárne a poľnú nemocnicu. Ďalšie nemocnice boli v Marianke, Stupave a Svätom Juri.

Netradične počas prechodu frontu bola zriadená poľná ošetrovňa nad Cajlou pod Starým zámkom v banskej štôlni v minulosti slúžiacej na ťažbu pyritu.

V Svätom Juri a Stupave dielne na opravu techniky a zbraní.

Pri vrchu Kolovrátok sa nachádzala výcviková škola pre guľometčíkov.

Nemci tiež obsadili vojenské letisko v Novom Dvore pri Kuchyni (slúžilo aj ako nemecká letecká škola) a vybudovali poľné letisko medzi Modrou-Kráľovou a Budmericami.

Kasárne v Kuchyni, Pezinku a Rohožníku využívané slovenskou armádou ešte pred vojnou tiež slúžili nemeckej armáde. Okrem kasární boli vojaci a dôstojníci ubytovaní v kaštieľoch (napr. v Trstíne, Plaveckom Podhradí), školách, kinosálach, hostincoch a v rodinných domoch.

Na niektorých vrchoch, hradoch a kostolných vežiach boli pozorovateľne a rádiostanice. Ako strážne objekty a pozorovateľne sa používali aj Einmannbunkre.

Pri Grinave (Mysleniciach) a medzi Sološnicou a Plaveckým Podhradím boli zajatecké tábory, pri Svätom Juri pracovný tábor. Grinavský tábor zanikol po tom, čo posádka a zajatci po vypuknutí SNP odišli na povstalecké územie.

Odbojová činnosť v Malých Karpatoch

V oblasti Malých Karpát pôsobilo niekoľko partizánskych skupín. Vykonávali spravodajskú, agitačnú, bojovú a diverznú činnosť. Už v apríli 1944 boli vysadení dvaja sovietski pyrotechnici s cieľom zapáliť letecký benzín na letisku pri Kuchyni. Boli však prezradení a úlohu sa im nepodarilo splniť.

Najaktívnejšia a najväčšia bola 2. partizánska brigáda Stalin. Jej 5. oddiel Kollár veliteľa V. Brunovského zničil 20. marca 1945 v priestore Roháč nemeckú rádiostanicu.

10. oddiel pod vedením V. Fenstera 24. decembra 1944 prepadol sklady vyššej školy pre nemeckých dôstojníkov na Tureckom vrchu a spôsobil veľké škody.

11. oddiel generála M. R. Štefánika veliteľa V. Lančariča zaútočil 12. novembra 1944 na nemeckú výcvikovú guľometnú školu pri Kolovrátku. 3. marca 1945 neúspešne zaútočil na nemeckých vojakov strážiacich stavbu úzkokoľajnej železnice pri Sklenej hute v katastri Doľan.

Časť partizánov z tejto brigády 19. marca 1945 oslobodila zo zajateckého tábora pri Pieskoch 86 sovietskych vojakov.

Aktívny bol aj oddiel Jána Reptu z 2. partizánskej brigády generála M. R. Štefánika. Jej členovia 27. septembra 1944 prepadli a zničili nemeckú pozorovateľňu - leteckú hlásnu službu na Holom vrchu pri Trstíne. Jedného vojaka zabili a ďalšieho zranili. Pozorovateľňa nebola viac obnovená. 29. marca 1945 vypálili vojenský sklad pri Dolných Orešanoch.

1. apríla 1945 pri prepade zajateckého tábora pri Plaveckom Podhradí oslobodili 67 sovietskych vojakov. Zabili 8 a zajali 5 Nemcov, ostatní utiekli.

Začiatkom marca 1945 prepadli partizáni pracovnú skupinu pracujúcu na pozorovacích stanoviskách v horách.

20. septembra 1944 podniklo spojenecké letectvo nálet na letisko v Kuchyni - Novom Dvore. Bolo zničených 27 lietadiel, 8 vážne poškodených, vyradená vzletová a pristávacia dráha, zničené hangáre a čerpacia stanica.

19. decembra 1944 bombardovali letisko pri Budmericiach pričom zahynula jedna osoba. 31. januára 1945 bol nálet na kasáme v Rohožníku, ale lietadlá cieľ nezasiahli.

Bratislavsko-brnianska ofenzíva a oslobodenie Svätého Jura

Prekročením opevnenej línie na dolnom toku Hrona pri Leviciach 25. marca 1945 sa začali boje spadajúce do Bratislavsko-brnianskej ofenzívnej operácie. Jej súčasťou bolo i zdolanie nemeckej obrany na Váhu a Malých Karpatoch.

Proti vojskám 2. ukrajinského frontu (zloženého zo sovietskych a rumunských armád) pod velením maršala Sovietskeho zväzu R. J. Malinovského stála nemecká Skupina armád Juh, pod ktorú spadali aj maďarské divízie a niekoľko bojaschopných útvarov Slovenského štátu.

Napriek tomu už 28. marca Sovieti prekročili Nitru a Žitavu a v noci na 30. marec rýchlym útokom zdolali obrannú líniu na Váhu, ktorú nepriateľ nestihol včas zorganizovať.

Bratislavsko-brnianska operácia

1. apríla do večera postúpili na viacerých úsekoch jednotky 2. ukrajinského frontu až k úpätiu Malých Karpát. Zavčasu ráno 2. apríla po krátkom boji Sovieti oslobodili obce Dolné a Horné Orešany a prelomením obrany v tomto úseku prenikli do lesného porastu Malých Karpát do tyla vybudovanej obrany. Pred obedom oslobodili obec Lošonec.

Červená armáda zatiaľ zdolala pohorie nečakane a vynútene v úseku Lošonec - Plavecký Mikuláš medzi Čiernou skalou a Veterlínom. Útok sa rozdelil na viacero smerov s cieľom obkľúčiť brániace sa jednotky. Už 3. apríla predsunutá hliadka na koňoch za pomoci partizánov prekvapivo po krátkom boji obsadila Plavecký Mikuláš.

Prielomy na viacerých úsekoch a neschopnosť zatlačiť Červenú armádu za vybudované pozície spôsobili rozvrat nemeckej obrany v južnej časti Malých Karpát a pod hrozbou obkľúčenia Bratislavy zo všetkých strán bol nepriateľ prinútený k rýchlemu ústupu a mesto mohlo byť oslobodené už 4. apríla.

Z Modry nemecké vojsko ustúpilo a bola obsadená takmer bez boja už v noci z 1. na 2. apríla. O priestor medzi Modrou a Dolnými Orešanmi sa však muselo bojovať ešte 4. apríla. Prudké boje sa zvádzali o oblasť Pezinka 1. až 3. apríla chrániacu ústupovú cestu do Malaciek cez sedlo Baba.

Svätý Jur oslobodili na svitaní 3. apríla.

Stupava a obce severne od nej na záhorskej strane Malých Karpát po Prievaly boli oslobodené 3. - 5. apríla.

Po zdolaní obrany v južnej časti pohoria sa väčšia pozornosť zamerala aj na obce v severnej časti Malých Karpát.

Bzince pod Javorinou oslobodili ako poslednú obec v malokarpatskej oblasti 8. apríla. Ešte do 21. apríla v horách prebiehali prestrelky s vojakmi, ktorí nestihli ustúpiť, zablúdili alebo dezertovali.

Medzi hlavné príčiny rýchleho oslobodenia môžeme zaradiť nečakane rýchly postup Červenej armády, všeobecne nízku morálku a taktické chyby obrancov a aktivity partizánov.

Pamätné tabule a obete vojny

Pamätná tabuľa hrdinom padlým v SNP bola odhalená v roku 1959. Má v zozname sedem mien, ktoré sú aj na pamätnej tabuli na pomníku padlých na katolíckom cintoríne, s čiastočnými zmenami v údajoch. Navyše ale na nej pribudlo meno Jána Schwarza.

Alojz Bernadič zo Svätého Jura na východnom fronte padol do sovietskeho zajatia a vstúpil do radov 1. československého armádneho zboru v ZSSR. V hodnosti vojaka (niekde sa uvádza slobodník) 2. čsl. paradesantnej brigády bol na palube Lisunova Li-2, letiaceho na pomoc SNP. Lietadlo bolo zostrelené v noci 13. októbra 1944 nad vrchom Slemä pri Liptovskej Porúbke, zahynulo 13 príslušníkov brigády a 6-členná sovietska posádka.

Karol Kujovič zo Svätého Jura sa zúčastnil protipoľského ťaženia. Ako príslušník východoslovenskej divízie prešiel v čase SNP k partizánskej brigáde Kriváň. Po prechode frontu vstúpil do 1. čs. armádneho zboru v ZSSR, v bojoch pred Žilinou bol ťažko ranený. Zomrel 23. alebo 25. apríla 1945 v poľnom lazarete vo Vrútkach, kde bol aj pochovaný na dočasnom vojenskom cintoríne.

Michal Lisý zo Svätého Jura sa zúčastnil Malej vojny (konflikt s maďarskou armádou) aj protipoľského ťaženia slovenskej armády. Ako príslušník povstaleckej armády v čase SNP padol 8. novembra 1944 pri Balážoch do zajatia. Deportovaný bol do nemeckého zajateckého tábora na území Poľska. Po neúspešnom úteku pravdepodobne zomrel od vyčerpania v zajateckom tábore v českom Sokolove 21. alebo 23. marca 1945.

Ján (Hans) Schwarz sa narodil v Berlíne, ako interbrigadista v Španielsku bol ranený, odišiel odtiaľ do Sovietskeho zväzu. Stal sa agentom sovietskej vojenskej rozviedky, kurzy výcviku absolvoval v Sovietskom zväze. V apríli 1939 bol vyslaný do Budapešti a v máji 1940 na Slovensko. Oženil sa s obyvateľkou Svätého Jura, ktorú zapojil do ilegálnej činnosti. Vo februári 1943 ich zatkli a v januári 1944 odsúdili na dlhoročné tresty. Z väznice v Ružomberku ich 26. augusta oslobodili partizáni skupiny Jánošík, ku ktorým sa pridali.

Futbal vo Svätom Jure v rokoch vojny

Svoju históriu začal písať futbal vo Svätom Jure v roku 1921, kedy skupina mladíkov navštívila zopár futbalových zápasov v neďalekej Bratislave. Takto sa klubovými farbami stali červená a biela, no a miesto známej hviezdy, ktorá zdobila dresy Slavie sa našil mestský erb s Jurajom na koni. Klub si z vďaky k Pražanom, prevzal aj pomenovanie ŠK Slávia.

Žiaľ, z tohto obdobia sa nezachovali žiadne podrobnejšie dokumentačné materiály. To, čo vieme, je len z rozprávania dnes už nežijúcich pamätníkov.

Prvý dokument, ktorý sa zachoval v písomnej podobe má dátum 24. augusta 1931, kedy bola spísaná zápisnica ŠK Svätý Jur. Predsedom sa stal František Orel - český úradník štátnych dráh a tajomníkom František Kuracina.

V období takzvaného Slovenského štátu sa klub premenoval na ŠK HG Svätý Jur. Viacerí funkcionári, ktorí mali českú národnosť museli Slovensko opustiť. Ako to už v časoch vojny býva zvykom, niektorí hráči slovenskej alebo nemeckej národnosti museli narukovať. Za mužstvá mužov a dorastencov nesmeli nastupovať tí, ktorí mali židovský pôvod.

Po oslobodení a ukončení II. svetovej vojny sa klub skonsolidoval a pokračoval aj naďalej vo svojej činnosti. Vrátil sa k názvu ŠK Svätý Jur.

tags: #svaty #jur #v #rokoch #1939 #az