Medzi významné osobnosti jezuitskej rehole patrí aj páter Andrej Osvald SJ (1925-2019), provinciál slovenských jezuitov v rokoch 1977 - 1990, ktorého nedožité storočnice si pripomíname v roku 2025.
Na miestach spojených so životom a pôsobením P. Andreja Osvalda SJ mu odhalia pamätné tabule. Vo Svätom Kríži (okr. Liptovský Mikuláš), kde pôsobil v období 1977 - 1987 ako správca farnosti, mu odhalia pamätnú tabuľu na budove fary v nedeľu 29. júna 2025 o 10.30.
V Lackovej (okr. Stará Ľubovňa), kde sa P. Andrej Osvald SJ narodil a kde je aj pochovaný, mu odhalia pamätnú tabuľu pri vchode do kostola v nedeľu 27. júla 2025 o 11.00.
Slávnosti vo filiálnom kostole Najsvätejšieho Srdca Ježišovho bude opäť predsedať vladyka Ján Babjak SJ. Spomienkové podujatie organizuje farnosť Nižné Ružbachy - filiálka Lacková v spolupráci s obcou Lacková a Konfederácia politických väzňov Slovenska.
Páter Andrej Osvald SJ sa narodil 9. mája 1925 v Lackovej v okrese Stará Ľubovňa, ako tretie z jedenástich detí. V roku 1946 vstúpil do jezuitského noviciátu v Ružomberku.
Po maturite na Učiteľskom ústave v Spišskej Kapitule vstúpil do Spoločnosti Ježišovej. Filozofiu študoval na Filozofickom inštitúte Českej provincie SJ v českom Děčíne.
Neskôr pracoval ako roľník v rodnej obci, od roku 1967 aj ako organista v Nemčiňanoch a vo Vrbovom. Po roku 1967 si dokončil štúdiá na bohosloveckej fakulte v Bratislave a ako 45-ročný bol 1. júna 1970 vysvätený za kňaza.
Slávnostné rehoľné sľuby v Spoločnosti Ježišovej zložil 15. augusta 1971 v kostole Najsvätejšej Trojice v Trnave. Dňa 10. novembra 1977 bol vymenovaný za provinciála Spoločnosti Ježišovej na Slovensku, ktorým bol až do 1. januára 1991. Tento úrad prevzal po P. Jánovi Srnovi.
Ako provinciál organizoval činnosť jezuitov na Slovensku vrátane tajnej pastorácie, štúdií a vysviacok. Po nástupe náboženskej slobody sa ako provinciál do roku 1990 venoval obnove rehoľného života jezuitov prípravou noviciátneho domu v Trnave, exercičných domov, ako aj prípravou obnovenie činnosti Teologického inštitútu sv. Alojza.
Ďalej pôsobil v Prešove, Košiciach a od roku 2008 bol na dôchodku v jezuitskom dome seniorov v Ivanke pri Dunaji, kde zomrel 20. januára 2019 vo veku 93 rokov.
Svoj život opísal P. Andrej Osvald v autobiografii s názvom Boží dlžník. Autobiografiu napísal A. Osvald, zaopatrený sviatosťami, zomrel ráno 20. januára 2019 v Senioráte Spoločnosti Ježišovej v Ivanke pri Dunaji.
Keď páter Andrej diktoval svoj životopis novicom v roku 1995, mali pre neho novici prichystanú len jednu kazetu. Keď sa však táto kazeta naplnila napínavým rozprávaním, novici cítili, že je potrebné zachytiť pokračovanie aj ďalších udalostí a vytiahli hneď ešte druhú - doteraz schovanú kazetu. Práve v tomto akte láskavosti svojej matky Andrej spomína ako si uvedomil, že žije a že naša dobrá matka nás má rada. Z deviatich detí ostalo sedem živých.
Vďaka ochotnej pomoci rodičov najprv začal študovať v r. 1942 na učiteľskej akadémii v Spišskom Podhradí. Po maturite na učiteľskej akadémii, a po examinácii v Levoči, Andrej vstupuje 30. júla 1946 do jezuitského noviciátu v Ružomberku.
Ani tu mu nechýbajú dobrí priatelia, zapálení do štúdia i športu, ale zároveň aj vyskúšaní komunistickým projektom, ktorým sa 14. apríla 1950 zlikvidovali rehoľné komunity. Na jeseň sa mení politická stratégia a Andrej musí narukovať do Pomocno-technického práporu v Komárne. Vo vízii skorého prepustenia sa nechá v roku 1953 preložiť na ťažké práce do čiernouhoľnej bane na Ostravsku.
Andrejovu väzenskú identitu na dlhý čas ukrývalo len registračné číslo 8623. Súd v Ostrave mu vymeral 4 roky nepodmienečného trestu a ako odsúdený sa vrátil opäť do bane. Tentoraz do Jáchymova, kde v uránovej šachte Rovnosť ťaží smolinec.
Sviatok sv. Michala - 29. september 1959 - priniesol Andrejovi slobodu. Po prepustení odchádza do svojho rodiska, do Lackovej i do zamestnania v magnezitke v Lubeníku (1960-63). Ťažšie okolnosti doma ho zamestnajú na hospodárstve v Lackovej (1963-65), a po príchode brata Ruda domov odchádza ako robotník na poľnohospodárske družstvo do Nemčinian.
Tu je zároveň činný (1965) ako organista u miestneho kňaza, priateľa i bývalého jezuitu Štefana Ondruška. Pokusy o obnovenie verejného rehoľného života v rokoch 1968-69 nevyšli. Posilnilo sa ale vedomie spolupatričnosti, vďaka čomu sa mohli jezuitskí pátri i školastici pravidelnejšie stretávali na slobode.
V nových podmienkach sa našla možnosť, ako svoje zasvätenie obnovovať komunikáciou s druhými. Novšia iniciatíva, ktorá ovplyvní Andrejovu budúcnosť, vzišla v roku 1968, keď sa mu podarilo dostať do kňazského seminára v Bratislave. Tu dokončí svoje začaté teologické štúdiá a ako 45-ročný bude 1. júna 1970 vysvätený na kňaza.
Zároveň je zaradený do diecéznej pastorácie v Spišskej diecéze. Verejná pastorácia umožnila pátrovi Andrejovi žiť svoje rehoľné záväzky v komunikácii s pátrami žijúcimi v Ružomberku. Oporou mu boli pátri Rudolf Lednický, Michal Petráš, Pavol Horský, Juraj Bak. V komunikácii hľadali aj novšie a funkčnejšie formy jezuitskej misie.
Jeho aktívna služba so štátnym súhlasom pre verejnú pastoráciu i potreba nového ducha pre roztratenú jezuitskú provinciu podmienili 13. novembra 1977 Andrejovo vymenovanie Generálnou kúriou z Ríma za provinciála slovenských jezuitov.
V novej úlohe P. Andrejovi pomáhajú ďalší pátri - P. František Bednár, P. Ján Dieška, P. Valér Zavarský, P. Emil Krapka a P. Karol Ďurček. Niektoré kroky musí ale urobiť sám. Dôležité bolo posilniť novými rozhodnutiami začatú tajnú formáciu mladých jezuitov.
Nastolená línia jezuitského hľadania vlastnej misie Spoločnosti priniesla mnohé novšie veci. Ich základom mali ostať duchovné cvičenia a potrebné štúdium. Slovenskí jezuiti v Kanade pomáhali bohatým knižným trhom a posilňovali hľadanie duchovného pokroku na Slovensko aj tak, že rešpektovali podnety, aké ku spirituálnej potrebe zo Slovenska vysielal P. Andrej so spolupracovníkmi.
Zdokonaľovaním prešla aj skrytá teologická formácia jezuitských školastikov. Pre jej potreby sa zostavilo veľa samizdatovej teologickej a prekladovej tvorby. Komunikácii s rímskym ústredím napomáhal P. Andrej utajovanými stretnutiami s asistentom P. Generála.
Udalosti z novembra 1989 zavŕšili 13-ročný provincialát P. Andreja. Jezuitská rehoľa vystúpila z tajných štruktúr na verejnosť a dalo sa pomýšľať na zmenu vedenia v provincii. V poslednom roku jeho pôsobenia vo vedení (1990) páter Andrej stihol vyslať do zahraničia na štúdiá ďalších mladých jezuitov, otvoril noviciátny dom v Trnave a intenzívnou korešpondenciou i siahodlhými vyjednávaniami vymáhal vrátenie rehoľného majetku z rúk nejezuitských svetských i cirkevných štruktúr.
Po ukončení misie na čele provincie páter Andrej odchádza do Prešova. Tu napomáha stavbu exercičného domu a rozbieha aj vlastný exercičný apoštolát. Od januára 1993 do septembra 1997 je menovaný predstaveným a neskôr ministrom prešovského domu. Jeho superiorský talent od jesene 1997 až do r. 2000 využili predstavení rehole pre Košickú komunitu, ktorý začas viedol.
Posledná rozlúčka so zosnulým pátrom Andrejom Osvaldom sa konala 24. januára 2019 v jeho rodisku v Lackovej, okr. Stará Ľubovňa. Svätú omšu a pohrebné obrady viedol Mons. Ján Babjak SJ, prešovský arcibiskup. Napísal knihu spomienok, ktorá je ďalším dokumentom a svedectvom o živote a prenasledovaní Cirkvi na Slovensku v 20. storočí.
Páter Andrej Osvald SJ sa narodil 9. mája 1925 v Lackovej, okr. Ľubovňa, ako tretie z jedenástich detí. V r. 1950 bol internovaný v Bohosudove, od septembra 1950 do konca roka 1953 pracoval v tzv. Pomocných technických práporoch Podbořany a Hájniky na Slovensku. Po r. 1953 pracoval ako baník v Ostrave. V septembri 1955 bol zatknutý a politicky odsúdený na štyri roky, pracoval ako baník-väzeň v uránových baniach v Jáchymove. Po prepustení bol stavebným zámočníkom na Pozemných stavbách Poprad, v rokoch 1962-1964 samostatne hospodáriacim roľníkom v rodisku, od r. 1964 murárom na JRD, organistom v kostole v Nemčiňanoch, v rokoch 1967-1969 organistom vo Vrbovom. Od r. 1969 pokračoval v štúdiu teológie, po skončení bol 21. júna 1970 vysvätený za kňaza. Slávnostnú profesiu štyroch sľubov v Spoločnosti Ježišovej zložil 15. augusta 1971 v kostole Najsvätejšej Trojice v Trnave. Bol kaplánom v Liptovskej Lúžnej v okrese Ružomberok, v rokoch 1972-1977 v Ružomberku, v r. 1977 správcom farnosti Liptovský Kríž, (Svätý Kríž). Od r. 1977 bol až do r. 1991 provinciálom Spoločnosti Ježišovej na Slovensku, do r. 1989 tajne. Od 31. januára 1990 bol uvoľnený zo Spišskej diecézy, stal sa superiorom v Prešove, od r. 1995 exercitátorom, spovedníkom, od r. 2000 ministrom Exercičného domu v Prešove. Od r. 2008 žil na odpočinku v senioráte v Ivanke pri Dunaji, kde aj zomrel.
Páter Andrej Osvald SJ
Život a pôsobenie pátra Andreja Osvalda SJ v kocke
Pre lepšiu prehľadnosť uvádzame stručný prehľad života a pôsobenia pátra Andreja Osvalda SJ v tabuľke:
| Rok | Udalosť |
|---|---|
| 9. máj 1925 | Narodený v Lackovej, okr. Stará Ľubovňa |
| 1946 | Vstup do jezuitského noviciátu v Ružomberku |
| 1950 | Internovaný v Bohosudove |
| 1950-1953 | Práca v Pomocných technických práporoch |
| 1953 | Práca ako baník v Ostrave |
| 1955 | Zatknutý a odsúdený na 4 roky |
| 1955-1959 | Baník-väzeň v uránových baniach v Jáchymove |
| 1. jún 1970 | Vysvätený za kňaza |
| 15. august 1971 | Zložil slávnostné sľuby v Trnave |
| 1977 | Správca farnosti v Liptovskom Kríži (Svätý Kríž) |
| 1977-1991 | Provinciál Spoločnosti Ježišovej na Slovensku |
| 20. január 2019 | Zomrel v Ivanke pri Dunaji |
Kostol v Lackovej, kde sa narodil a je pochovaný páter Andrej Osvald SJ
Slávnosti, ktorá sa začne vo farskom Kostole Povýšenia Svätého kríža, bude predsedať emeritný prešovský archieparcha Ján Babjak SJ. Podujatie organizuje Konfederácia politických väzňov Slovenska v spolupráci s miestnou farnosťou.
„Nie som nijaký mimoriadne nadaný človek. Boh ma povolal prostredníctvom predstavených Spoločnosti Ježišovej od pasenia kráv a koní do rehole sv. Ignáca. Iste som si to ničím nezaslúžil. Veď ma po prvej žiadosti ani neprijali! Až keď som sa hlásil tretí raz. Nech je Boh za všetko zvelebený a oslávený.“ (Andrej Osvald SJ: Boží dlžník. Subjektívny pohľad na môj život, Dobrá kniha, Trnava 2008, s. 12)