V kaplnke della Colona v bazilike sv. Petra v Ríme je nápadný zvlášť pekný náhrobok. Je miestom posledného odpočinku pápeža, ktorý spolu s pápežom Gregorom dostal prívlastok Veľký, a ktorý vošiel do dejín cirkvi ako jeden z najvýznamnejších pápežov.
Sviatok Všetkých svätých
Už v Starom zákone Jahve oznamoval vyvolenému ľudu: "Budete mi kráľovským kňazstvom a svätým národom" (Ex 19, 6). Preto aj v Novom zákone sa členovia Božieho ľudu nazývali svätými. V spisoch Nového zákona sa na mnohých miestach stretáme s označením "svätý", ktoré sa vzťahuje na príslušníkov Kristovej Cirkvi.
Pravidelne ich takto nazýva apoštol Pavol vo svojich listoch: "Všetkým, čo sú v Ríme, Bohom milovaným, povolaným svätým" (Rim l, 7); "Pavol... Božej cirkvi v Korinte, posväteným v Kristovi Ježišovi, povolaným svätým..." (1 Kor l, 1n) "Pavol... Božej cirkvi v Korinte aj všetkým svätým v celom Achájsku..." (2 Kor 1, 1) "Pavol... svätým v Efeze a veriacim v Kristovi Ježišovi..." (Ef 1, 1) "Pavol a Timotej ... všetkým svätým v Kristovi Ježišovi, čo sú vo Filipách..." (Flp 1, 1) "Pavol ... Neskôr, keď sa Cirkev stala masovým spoločenstvom, v ktorom sa na istých členov ťažko dal uplatniť titul "svätý", sa tento názov používal iba na tých veriacich, ktorých Cirkev uznala za takých. Predovšetkým to boli mučeníci, ktorí svoje spojenie s Kristom a vernosť k nemu dosvedčili vlastnou krvou.
Aby sme však nejakým spôsobom mohli prejaviť živé spoločenstvo s nespočítateľným zástupom zo všetkých národov, kmeňov, plemien a jazykov, ktorí stoja pred trónom a Baránkom (porov. Úcta jednotlivých svätých môže zachytiť iba ich obmedzený počet.
Už od prvých čias kresťanstva sa vyskytovali diskusie o tom, či je takáto úcta mučeníkov a neskôr iných svätých správna a či nezatieňuje úctu k Ježišovi Kristovi. Ako odpoveď na túto otázku sa v spise o mučeníctve sv. Polykarpa (zomrel okolo r. 156) hovorí: "Kristovi sa klaniame, lebo je Boží Syn. Svätí sú živým dôkazom skutočnosti, že Boh neopustil svet, ba že je nám blízko a že jeho milosť môže urobiť veľké veci v slabých a nedokonalých ľuďoch. Vo 4. storočí sa vo východnej Cirkvi slávil už spoločný sviatok mučeníkov a za čias sv. Jána Zlatoústeho (+407) bol v liturgickom kalendári aj sviatok všetkých svätých, ktorý pripadal na 1. nedeľu po Sv. Duchu. V rámci spoločenstva svätých sa utiekame k svätým ako k Božím a našim priateľom, ktorých modlitby vystupujú pred Boha a sú mu milé (porov.
Do liturgie západnej Cirkvi prenikol tento sviatok v 7. storočí. O jeho konečnú úpravu a slávenie v deň 1. novembra sa zaslúžil známy stredoveký liturgista a teológ Alkuin (730-804) spolu so salzburským arcibiskupom Arnom. Ako hovoria texty sviatočnej bohoslužby sviatkom všetkých svätých oslavujeme Boha ako prameň všetkej svätosti. V tento sviatok si pripomíname nebeský Jeruzalem, Božie sväté mesto, kde spieva na Božiu chválu zástup našich svätých bratov a sestier. Svoju pozornosť obraciame k svätým, lebo sú živými svedkami Božej milosti a hrdinskými svedkami Ježiša Krista, ktorého vo svojom živote verne nasledovali. V druhej polovici 9.
V tomto sviatku sa spája cirkevná náuka o posmrtnom živote, o očistci a o spoločenstve svätých. Veríme, že naši zosnulí časnou smrťou prešli do večného života, dúfame, že z Božieho milosrdenstva boli uchránení od večného zatratenia, avšak pre svoje nedostatky sú v stave očisťovania a my im svojimi modlitbami a záslužnými skutkami môžeme pomôcť. Pre prirodzené spoločenstvo, ktoré nás spájalo v časnom živote a pre spoločenstvo svätých, ktoré prekračuje hranice smrti, aspoň raz v roku chceme pamätať na svojich zosnulých.
Spomienka na verných zosnulých
Sviatok verných zosnulých na tento deň uviedol do cirkevnej praxe významný benediktínsky opát sv. Odilo z Cluny, ktorý zomrel r. Praveká úcta k zosnulým je v kresťanstve zameraní na spojenie s Kristom, ktorý zomrel a vstal z mŕtvych. Na ilustráciu nám môže poslúžiť niekoľko citátov z listov sv. "Ak sme zomreli s Kristom, veríme, že s ním budeme aj žiť." (Rim 6, 8) "Či žijeme alebo umierame, patríme Pánovi. Cirkev vyjadruje kresťanskú vieru v omšových modlitbách toho dňa. Tak v prvej modlitbe prvej sv. A v záverečnej modlitbe tretej sv.
Život a dielo svätého Leva Veľkého
Lev prišiel na svet začiatkom 5. st. v Etrurii, v dnešnom Toskánsku. O jeho detstve a mladosti nevieme nič. Jeho životnú púť môžeme sledovať až od okamihu ako sa stal arcidiakonom pápeža Celestína. Asi osem rokov po smrti pápeža Celestína bol zvolený sám za pápeža. Pri voľbe bol zrovna na ceste po Gálii a tak až 29. augusta 440 prijal v Ríme potrebné svätenie.
Hneď na počiatku svojho pontifikátu previedol podstatnú zmenu vo vnútri pápežského úradu. Odosobnil pápežský úrad a zdôraznil ho ako dedičstvo Petrovo. Nesmierne zásluhy získal Lev I. svojou dôslednou obranou cirkevných práv, rovnako ako odmietaním početných bludov, ktoré sa v tej dobe v Európe objavovali (napr. manichejizmu a pelagianizmu). V mnohých krajoch pápež usporiadal cirkevné pomery tým, že dal do poriadku cirkevnú hierarchiu.
Zjavne obhajoval učenie o dvoch prirodzenostiach v Ježišovi Kristovi (Ježiš je Pravý Boh ale súčasne pravý človek), zvlášť v liste adresovanom carihradskému patriarchovi. Odmietol učenie monofyzitov, ktorí uznávali v Kristovi len jednu prirodzenosť a to vtelenú božskú. Keď Východná cirkev trvala na synode v Efeze v r. 449 ďalej na učení monofyzitismu, nazval ich zhromaždenie „lúpežnou synodou“.
Keď v roku 452 vpadli do Itálie Huni, zachránil pápež Lev Veľký mesto Rím pred barbarmi, ktorí všade inde vraždili a plienili. Pápež vyšiel naproti Attilovmu vojsku a stretol sa s hunským vojvodcom v Mantove. Pápež Lev vystúpil proti Attilovi s tak veľkou dôstojnosťou a presvedčivosťou, že Attila sám od seba upustil od zničenia Ríma.
O tri roky neskôr vpadli Vandali vedení kráľom Geiserichom do Ríma. Levovi sa vtedy síce nepodarilo zachrániť Rím od plienenia, avšak po jeho osobnom zásahu ušetrili Vandali životy rímskych občanov a mesto nezapálili, ako obvykle robievali. Obidvomi týmito udalosťami sa pápež Lev stal v očiach obyvateľov Ríma hrdinom a záchrancom a už za života ho uctievali ako svätca.
Jeho učenie môžeme poznať aj z tejto jeho kázne (Sermo in Nativitate Domini 7, 2- 6: PL 54, 217-218. „Keď sa náš Pán Ježiš Kristus narodil ako pravý človek, pričom neprestal byť pravým Bohom, položil v sebe základ nového stvorenia a svojím príchodom dal ľudskému pokoleniu duchovný začiatok. Ktorá myseľ dokáže pochopiť toto tajomstvo, ktorý jazyk vysloviť túto milosť? Neprávosť sa mení na nevinnosť a starina na novosť. Zobuď sa, človeče, a spoznaj vznešenosť svojej prirodzenosti. Spomeň si, že si bol stvorený na Boží obraz, lebo aj keď bol v Adamovi porušený, v Kristovi sa opäť obnovil. Užívaj viditeľné stvorenia, ako ich treba užívať, ako užívaš zem, more, nebo, vzduch, pramene i rieky. No týmto vám, milovaní, ani nekážeme, ani neradíme, aby ste pohŕdali Božími dielami alebo v tom, čo dobrý Boh stvoril ako dobré, videli niečo, čo odporuje vašej viere, ale aby ste všetku krásu tvorov a nádheru celého tohoto sveta užívali rozumne a s mierou. Veď hoci sme sa narodili pre prítomnosť, znovuzrodili sme sa pre budúcnosť. Preto sa neoddávajme časným dobrám, ale smerujme k večným. A aby sme sa mohli zbližša prizrieť na svoju nádej, myslime na to, čo Božia milosť pridala k našej prirodzenosti. Počúvajme Apoštola: „Veď ste zomreli a váš život je s Kristom ukrytý v Bohu. A keď sa zjaví Kristus, váš život, vtedy sa aj vy zjavíte s ním v sláve,” lebo on žije a kraľuje s Otcom a Duchom Svätým po všetky veky vekov.
Pápež Lev Veľký zomrel vo veku 60 rokov 10. novembra 461 v Ríme. Ako prvý pápež bol pochovaný v predsieni konštantínskej baziliky sv. Petra. Pápež Sergius I. vyzdvihol neskoršie jeho ostatky a preniesol ich na oltár, ktorý mu bol zasvätený. Ešte dnes je zachovaných mnoho jeho dopisov a kázni.
Pokušenie a duchovný boj podľa sv. Leva Veľkého
Dnes by sme si povedali o pokušení a duchovnom boji, ktorý sprevádza človeka od jeho narodenia až po smrť. Vysvetlíme si, ako Kristovo Vtelenie zlomilo diablovu moc nad ľuďmi a stručne si predstavíme teologické učenie niekoľkých známych svätcov o pokušení a duchovnom boji. Platí pri tom, že diabol nás osobne pozná a Kristus nás chráni.
Antropológia Vtelenia: základ boja proti pokušeniu
Učenie sv. Leva Veľkého stojí na jednom z najdôležitejších pilierov kresťanskej teológie - na Vtelení. Sv. Lev zdôrazňuje, že Kristus, pravý Boh a pravý človek, „prijal skutočnú ľudskú prirodzenosť“, a preto pozná ľudskú skúsenosť zvnútra. To znamená, že v Kristovi Boh pozná naše slabosti nie zvonka, ale zvnútra našej prirodzenosti; ľudská slabosť, ktorá pociťuje pokušenie, nie je sama osebe hriechom a Boh vstupuje do dejín nielen ako sudca, ale ako lekár.
Levova teológia stojí v protiklade k monofyzitizmu, ktorý by chcel stiahnuť Kristovu ľudskosť do božskej „absorbcie“. Pre Leva je pravá ľudskosť Krista nevyhnutnou podmienkou pre akékoľvek duchovné víťazstvo človeka.
Vtelenie je preňho kľúčovou antropologickou udalosťou: Boh spája ľudstvo so sebou, čím pozdvihuje ľudskú prirodzenosť, obnovuje jej dôstojnosť, otvára človeku cestu k nadprirodzenému životu. Dôstojnosť človeka pramení z toho, že Boh sa stal človekom. Slávna Levova veta „Agnosce, o Christiane, dignitatem tuam (Uvedom si, kresťan, svoju dôstojnosť) vyjadruje presvedčenie, že človek má hodnotu, lebo Kristus prijal našu prirodzenosť a zjednotil ju s božstvom.
Vtelenie umožňuje osobný vzťah s Bohom. Keďže Kristus nás pozná „zvnútra“, religio je pre Leva osobná čnosť - odpoveď jednotlivca Bohu, ktorý vstúpil do ľudských dejín a stal sa nám blízkym. Podľa sv. Leva Veľkého Kristus chápe naše pokušenia, pretože Kristus prijal ľudskú slabosť (nie hriech, ale možnosť byť pokúšaný), rozumie našim bojom a dáva milosť zvíťaziť nad hriechom. To je základ jeho učenia o duchovnom boji.
Démonológia sv. Leva: diabol ako osobný protivník
Sv. Lev Veľký patrí k tým cirkevným Otcom, ktorí chápu diabla nielen ako symbol zla, ale ako osobnú, inteligentnú bytosť, ktorá pozná každého človeka, pozoruje naše sklony a slabosti a prispôsobuje pokušenia konkrétnej osobe. Sv. Lev Veľký tak anticipuje neskoršiu duchovnú tradíciu, najmä askézu sv. Antona Veľkého a neskôr sv. Ignáca z Loyoly. Diabol podľa Leva neútočí chaoticky, ale strategicky: identifikuje „slabé miesto“ človeka (lat. locus fragilitatis) a útočí práve tam. Toto učenie zdôrazňuje, že pokušenie nie je všeobecný „psychologický problém“, ale duchovný konflikt, v ktorom ľudská vôľa a duchovná modlitba spolupracujú s Božou milosťou.
Démonológia sv. Leva Veľkého je pevne zakotvená v biblicko-patristickej tradícii a tvorí dôležitý rozmer jeho učenia o vtelení, milosti a duchovnom boji. Ak by som mal byť konkrétnejší, tak pre sv. Leva Veľkého je diabol osobný, inteligentný duch, nie abstraktný symbol zla. Je to padlý anjel s narušenou vôľou, protivník Boha a človeka, aktívny zvodca, ktorý pôsobí v dejinách. Lev pokračuje v línii sv. Augustína, sv. Ambróza a východných Otcov.
Diabol pozná človeka individuálne. Študuje jednotlivca, pozná jeho slabosti, dispozície a sklony. Sv. Lev Veľký hovorí, že Satan sleduje návyky každého človeka, útočí cielene, nie všeobecne, pokušenia má „šité na mieru“. Pre Leva je pokušenie personalizovaný útok, nie mechanická skúška.
Sv. Lev Veľký zdôrazňuje, že diabol nezvádza človeka brutálnou silou, ale prekrútením prirodzených túžob. Podľa sv. Leva Veľkého sa každé pokušenie začína predstieraným dobrom, hriech je narušenie poriadku, nie číre zlo; satan manipuluje motívy, aby človek videl zlo ako dobro. Toto je plne augustiniánske chápanie, v ktorom každý hriech je zneužitím nejakej dobrej veci - neporiadok, nie čisté zlo. Sv. Lev Veľký je v súlade s tradíciou Cirkvi, keď učí, že Satan manipuluje prirodzené túžby, no nevytvára ich. Uviedol by som príklady. Túžba po uznaní je dobrá, Satan ju zvrhne nakoniec na pýchu. Túžba po pokoji je dobrá - Satan ju zvrhne na lenivosť. Túžba po spravodlivosti je dobrá - Satan ju zvrhne na hnev.
U sv. Leva Veľkého je diabol nielen osobným protivníkom jednotlivca, ale aj protivníkom Kristovho diela. Preto sa pokúša rozvracať jednotu Cirkvi, inšpiruje herézy (nestorianizmus, monofyzitizmus), usiluje sa narušiť správne chápanie Vtelenia. Sv. Lev Veľký učí, že nesprávna kristológia nie je iba intelektuálny omyl - má démonické pozadie, lebo ohrozuje spásu.
Sv. Lev Veľký však nevidí človeka ako úplne bezmocného. Podľa jeho teologických predstáv diabol môže navrhovať pokušenia, ale nemôže prinútiť človeka k hriechu, ľudská vôľa spolupracujúca s Božou milosťou môže odolať. Pre sv. Leva Veľkého je teda boj so Satanom spirituálnym konfliktom, v ktorom je rozhodujúca Božia milosť.
Kristovo Vtelenie definitívne zlomilo moc diabla. Celá Levova démonológia je zasadená do jeho kristológie. Pre sv. Leva Veľkého je Vtelenie „exorcizmom vesmíru“, Kristus vstupuje do dejín, aby „odzbrojil kniežatstvá“, diabol stráca právo nad ľudskou prirodzenosťou, lebo ju Boh prijal. Satan môže pokúšať, ale už nemôže človeka zotročiť - jeho moc je radikálne obmedzená Kristovou prítomnosťou v tele.
Mnohí kresťania zažívajú frustráciu: napriek svojej snahe upadajú stále do rovnakých hriechov. Sv. Lev Veľký to vysvetľuje nasledovne: diabol dobre pozná naše staré rany a preto ich znovu a znovu skúša otvárať. Ale Kristus pozná našu prirodzenosť lepšie než diabol a milosť je mocnejšia než pokušenie. Dôležitým faktom je, že sv. Lev Veľký odmieta moralizmus, pre neho nie je cieľom stať sa dokonalým, ale žiť život v milosti spojený s Kristom, ktorý premieňa ľudské srdce zvnútra.
Sv. Lev Veľký ponúka aj liek proti pokušeniam, ktorý možno aplikovať v troch základných krokoch:
1. Spomeň si na svoju dôstojnosť
Človek je stvorený na Boží obraz (imago Dei) a vtelenie obnovuje túto dôstojnosť. Levova veta: „Prebuď sa, človek, a spoznaj dôstojnosť svojej prirodzenosti“ je jadrom kresťanskej antropológie.
2. Správny vzťah k materiálnemu svetu
Nie puritánstvo, nie hedonizmus. Lev ide strednou cestou. Všetko, čo Boh stvoril, je dobré, ale musí to byť používané „rozumne a mierne“. To je forma kresťanského asketizmu, nie odmietanie stvorenia.
3. Spoj svoje pokušenia s Kristovou milosťou
Toto je jedna z najhlbších téz v teologickom myslení sv. Leva Veľkého. Človek sám pokušenie neporazí, ale v spojení s Kristom je možné „zbaviť sa otroctva hriechu“. Spiritualita sv. Leva Veľkého je sakramentálna, nie moralistická. Nespolieha sa na silu vôle, ale na silu Boha, ktorý sa stal človekom.
Lev Veľký, ktorý čelil herézam, zrúteniu Rímskej ríše a barbarským vpádom, učí, že najväčšia bitka sa neodohráva na hraniciach impéria, ale v každom ľudskom srdci. A zároveň zdôrazňuje, že táto bitka je víťazná, pretože Kristus už porazil diabla a daroval človeku schopnosť znovu nadobudnúť svoju dôstojnosť.
Porovnanie démonológie svätcov
Na záver tohto článku by som porovnal démonológiu sv. Leva Veľkého, sv. Antona Pustovníka, sv. Augustína a sv. Ignáca z Loyoly. Ukazuje sa totiž, že démonológia štyroch svätcov si neprotirečí, ale vzájomne sa nádherne dopĺňa. Sv. Anton Pustovník ukazuje na drámu útokov Satana; sv. Augustín vysvetľuje ich vnútornú logiku; sv. Lev Veľký odhaľuje ich personalizovanú stratégiu; no a sv. Ignác z Loyoly dáva k dispozícii ako bývalý vojak praktickú metódu obrany voči týmto útokom. Učenie týchto štyroch významných teológov vytvára zaujímavý a komplexný pohľad na duchovný boj v dejinách katolíckej teológie.
Sv. Anton Pustovník
Sv. Anton Pustovník (4. stor.) - diabol ako útočník cez zmysly, fantáziu a asketický boj Démonológia sv. Antona Pustovníka je najviac obrazná a dramatická. V jeho teologických spisoch diabli útočia cez: telesné žiadosti, halucinácie, fantáziu a sny, strachy, hluk, vidiny. Pokušenie je chápané ako frontálna bitka, často s fyzickými pocitmi alebo víziami. Sv. Augustín kladie dôraz na asketický boj, pôst, bdenie a modlitbu. Vystríha pred neustálou prítomnosťou démonov aj na tichých miestach v púšti. Víťazstvo prichádza skrze vytrvalosť, modlitbu a Kristovo meno. V porovnaní so sv. Levom Veľkým, sv. Anton Pustovník zdôrazňuje zmyslové a psychické útoky diabla, sv. Lev Veľký kladie dôraz na morálne prekrútenie dobra. Sv. Anton Pustovník bojuje s démonmi vonkajšími obrazmi; sv. Lev Veľký bojuje s nimi v oblasti vôle a úsudku. Démonológia sv. Antona Pustovníka je „bojová a konfrontačná“; démonológia sv. Leva Veľkého má „pastiersko-teologický charakter“.
Sv. Augustín
Sv. Augustín (4. - 5. stor.) - diabol ako zvodca skrze neporiadok túžob Aj sv. Augustín razí predstavu, že diabol sa sústreďuje na skresľovanie dobra a vyvolávanie neusporiadaných túžob (cupiditas). Vplyv diabla je prepojený s hriešnosťou človeka a dôsledkami dedičného hriechu. Satan zvádza predovšetkým cez pýchu, zmyselnosť, márnivosť, intelektuálnu pýchu. Diabol nemá moc nad vôľou človeka, človek hriechy chce (súvisí to s dedičným hriechom), človek je veľmi náchylný prijať voľbu prekrúteného dobra. Pre sv. Augustína je hriech prejavom neusporiadaných túžob človeka.
Víťazstvo nad diablom je možné vďaka milosti, pokore a láske. Sv. Lev Veľký de facto rozširuje tézu sv. Augustína, že zlo je prekrútenie dobra. Sv. Augustín zdôrazňuje teológiu túžob; Lev personalizáciu pokušení. Obaja tvrdia, že démoni nemôžu človeka prinútiť spáchať hriech (Kristovo Vtelenie zlomilo moc diabla nad človekom), môžu ho však ovplyvniť, človek je však zodpovedný za svoju vlastnú vôľu.
Sv. Lev Veľký
Sv. Lev Veľký (5. stor.) - diabol ako stratég prekrucovania dobra Ako už bolo vyššie uvedené, diabol je inteligentná a zlá bytosť, ktorá pozná individuálne slabosti človeka. Jeho pokušenie spočíva v prekrútení prirodzených túžob a predstieraní dobra. Satan sa zameriava na kristologické a morálne oslabenia; herézy považuje za dielo diabla. Moc diabla je po Vtelení výrazne obmedzená, Kristus ho „odzbrojil“. Kristovo vtelenie sa stalo základom víťazstva nad pokušením, sv. Lev Veľký presadzuje racionalitu a pastoračnú miernosť. Človek napriek svojim zlyhaniam nie je zničený, len oslabený.
Sv. Ignác z Loyoly
Sv. Ignác z Loyoly (16. stor.) - diabol ako „taktik a stratég Ako som už uviedol, démonológia sv. Ignáca z Loyoly je najprepracovanejšou praktickou učebnicou duchovného boja v dejinách kresťanstva. Nie je to teoretická démonológia ako u niektorých Otcov, ale metodická analýza spôsobov, akými sa diabol snaží manipulovať ľudské myšlienky, city a rozhodnutia. Kľúčom je Ignácovo slávne učenie o rozlišovaní duchov (discernimento de espíritus), kde opisuje, ako pôsobí „dobrý duch“ (Boh a anjeli) a ako „zlý duch“ (diabol a padlí anjeli).
Ignácov zásadný objav je, že zlí duchovia pôsobia predovšetkým zvnútra, nie zvonka. Útočia cez myšlienky, predstavy, vnútorné nálady, falošné presvedčenia, emócie, sebaklam, neútechu (smútok, pocit opustenia, úzkosť, roztržitosť), klamnú útechu (podozrivo príjemné pocity vedúce k zlu). Sv. Ignác z Loyoly hovorí, že diabol sa mieša do každého pohybu duše, aby jej zmenil smer.
Tu vidieť rozdiel oproti sv. Antonovi, ktorý vníma démonov skôr „zvonku“. Sv. Ignác z Loyoly ich lokalizuje hlboko v psychike - v samotnom myšlienkovom procese.
Sv. Ignác z Loyoly hovorí, že diabol je ako zlodej, ktorý sa chce dostať dnu potichu. Preto sa maskuje za dobré myšlienky, skrýva svoje skutočné motívy, pôsobí nepozorovane, pracuje s polopravdami a nedokonalým dobrom. Kľúčovou vetou je tvrdenie sv. Ignáca z Loyoly, že diabol chce zostať skrytý a preto je prvým krokom obrany odhalenie mechanizmu jeho pôsobenia. Ak je diabol odhalený, jeho moc slabne.
Diabol je pre sv. Ignáca z Loyoly ako skúsený stratég, ktorý útočí tam, kde je človek slabý. Ako bývalý vojak podal sv. Ignác z Loyoly tri slávne prirovnania diablovej taktiky k vojenskej taktike. Diabol ako skúsený stratég mapuje pevnosť ľudského srdca a vôle, hľadá trhliny a miesta, kde je obrana najslabšia a potom vrhne všetky svoje sily do útoku voči tomu najslabšiemu miestu.
Pre tých, ktorí neboli vojakmi, ale mali problém so zmyselnosťou podal sv. Ignác z Loyoly ďalšie prirovnanie. Diabol je ako skúsený zvodca a milenec. Ostáva skrytý, mení svoj tón a správanie podľa charakteru osoby, ktorú pokúša, lichotí, klame a navodzuje príjemný pocit.