Svätí košickí mučeníci Marek Krížin, Melichar Grodziecki a Štefan Pongrácz sa uctievajú na Slovensku, i keď žiaden z nich nebol rodom Slovák. Všetci traja ku koncu svojho života pôsobili na Slovensku a tam aj vydali hrdinské svedectvo viery mučeníckou smrťou.
Historické pozadie ich života a smrti bolo poznačené búrlivým obdobím politických, vojenských a náboženských nepokojov na začiatku 17. storočia.
Zo situácie sa usilovali vyťažiť sedmohradské kniežatá, ktoré sa spojili s Turkami proti habsburskej vláde, aby sa tak pod patronátom Turkov mohli stať pánmi zvyškov uhorského územia. Okrem Sedmohradska to bolo Slovensko, ktoré veľmi trpelo výbojmi sedmohradských vojvodov, lebo títo nevystupovali iba ako politicko-vojenskí odporcovia Habsburgovcov, ale aj ako mocenskí predstavitelia protestantizmu. Smrť košických mučeníkov spadá do obdobia vlády kniežaťa Gabriela Bethlena.
Životy svätých mučeníkov
Traja kňazi, ktorí sa stali obeťami náboženského fanatizmu:
Svätý Marek Križin
Najmladší z mučeníkov, ale cirkevnou hodnosťou najvyššie postavený, bol kanonik Marek Štefan Križin, nazývaný aj Križevčanin. Narodil sa roku 1588 alebo 1589 v mestečku Križevci v Chorvátsku. Od roku 1600 študoval na jezuitskom kolégiu vo Viedni a neskôr v Štajerskom Hradci. Tam získal roku 1610 titul magistra filozofie a fyziky.
Po návrate do Uhorska sa začal horlivo venovať kňazskej duchovnej službe. No už v roku 1616 ho ostrihomský arcibiskup (sídliaci v Trnave) Peter Pázmány poveril osobitnými úlohami. Marek Krížin za istý čas vyučoval na trnavskej kapitulnej škole. Arcibiskup ho čoskoro vymenoval aj za kanonika ostrihomskej kapituly, za komárňanského archidiakona a napokon za správcu opátstva v Krásnej nad Hornádom pri Košiciach.
Svätý Štefan Pongrácz
Narodil sa roku 1582 alebo roku 1583 v Alvinci v Sedmohradsku. Stredoškolské štúdiá si vykonal na jezuitskom kolégiu v sedmohradskom meste Kluži (ter. Rumunsko). Po nich sa rozhodol vstúpiť do jezuitskej rehole. Rehoľný život začal v brnenskom noviciáte roku 1602.
Odtiaľ ho poslali predstavení do Prahy, kde ako mladý klerik vyučoval na gymnáziu a začal študovať filozofiu. Od roku 1611pokračoval v štúdiách v Štajerskom Hradci. Roku 1615 bol vysvätený za kňaza. Predstavení mu určili za pôsobisko Humenné na východnom Slovensku, kde bol kazateľom a prefektom štúdií na jezuitskom kolégiu. Od roku 1618 Pongrácz účinkoval v Kočiciach a na okolí.
Svätý Melichar Grodziecki
Pochádzal zo sliezskeho Tešína, kde sa narodil pravdepodobne v roku 1584. V príbuzenstve mal viacerých významných duchovných. Jeden strýko bol biskupom, iný prepoštom a jeden z matkiných príbuzných dokonca mučeníkom. Bol to moravský blahoslavený Ján Sarkander.
Podobne ako Marek Križin aj Melichar Grodziecki študoval na jezuitskom kolégiu vo Viedni, kde sa bližšie oboznámil s jezuitskou rehoľou a rozhodol sa do nej vstúpiť. Tento zámer uskutočnil ako 19-ročný, keď bol prijatý do jezuitského noviciátu v Brne. Po skončení noviciátu študoval a medzitým i vyučoval na viacerých miestach: v Brne, v Prahe, v Štajerskom Hradci a znova v Prahe, kde bol v roku 1614 vysvätený za kňaza. Za čas bol i riaditeľom ústavu pre chudobných žiakov. V decembri roku 1618 ho predstavení poslali ako misionára a zároveň i kaplána cisárskych vojakov do Košíc.
Umučenie a smrť
Obaja jazuiti (Grodziecki a Pongrácz) bývali a mali kaplnku v dome kráľovského miestodržiteľa Andreja Dóczyho. Ich utrpenie sa začalo 3. alebo 4. septembra 1619, keď Bethlenovo vojsko pod vedením Juraja Rákócziho obsadilo Košice. Veliteľ dal hneď izolovať a stážiť kňazov v miestodržiteľovom dome.
Situáciu väzňov sťažoval citeľný hlad a smäd. V takom stave ich navštívili protestantskí predstavitelia a žiadali ich, aby sa zriekli katolíckej viery. Kanonikovi sľúbili cirkevné majetky, ktoré spravoval. Vtedy nastúpili do akcie vojaci. Nedali kňazom pokoj a surovo s nimi zaobchádzali. Dňa 6. septembra večer ešte od nich žiadali výkupné. Keď však duchovní nemohli splniť ani túto požiadavku, vojaci im pohrozili smrťou. Kňazi vedeli, že musia brať túto hrozbu vážne.
Posledné dejstvo drámy sa odohralo krátko po polnoci zo 6. na 7. septembra. Do izby, kde boli kňazi, sa vrútila skupina ozbrojencov, s ktorými prišiel aj kalvínsky kazateľ Alvinczi. Pongrácza hneď zrazili na zem a zviazali ho. Nato nútili oboch jezuitov, aby sa stali kalvínmi. Keď títo odmietli, nastalo mučenie.
Najväčšmi sa vyvŕšili na Pongráczovi. Za ruky ho zavesili na hradu povaly, vyrezali mu pohlavie, hlavu mu stiahli povrazom a pálili ho fakľami, až mu vyšli črevá. Grodzieckeho veľmi dopichali. Kanonika navádzali, aby sa pridal k tým, čo vyznávajú "uhorské náboženstvo" a bojujú proti "cudziemu tyranstvu". Keď ten slušne, ale rozhodne odmietol, tiež ho pálili a napokon sťali. Hlavu odťali aj Grodzieckemu. Najdlhšie mučili Pongrácza, ktorému tiež dva razy sekerou zaťali do hlavy. Nakoniec všetky tri nehybné skrvavené telá hodili do odpadovej žumpy miestodržiteľovho domu. Pongrácz vtedy nebol ešte celkom mŕtvy.
Košickí mučeníci
Zvesť o krutej smrti bezbranných kňazov sa rýchlo rozšírila a zhrozili sa nad ňou i mnohí protestanti. Katolíci sa dožadovali aspoň mŕtvych tiel zabitých duchovných, aby ich mohli dôstojne pochovať. Napokon predsa dostali katolíci telesné pozostatky svojich hrdinských duchovných pastierov. Stalo sa to za zvláštnych okolností 6 mesiacov po ich smrti. V marci 1620 knieža Gabriel Bethlen vystrojil v tom istom dome, kde boli kňazi umučení, hostinu na počesť uhorského palatína Žigmunda Forgácha. Pri hostine požiadal do tanca nábožnú palatínovu manželku Katarínu, rodenú Pálffyovú, ktorá prijala výzvu s podmienkou, že bude môcť slušne pochovať telá troch mučeníkov. Bethlen súhlasil.
Mestský kat prezradil miesto ich tajného hrobu. A tak mohli katolíci prevziať vzácne relikvie. Najprv ich previezli do Nižnej Šebastovej a potom do Hertníka, kde mali Forgáchovci majetky. Napokon roku 1635 boli pozostatky košických mučeníkov prevezené do Trnavy, kde boli najprv uložené v kostole klarisiek.
Relikvie a uctievanie
Cesty pozostatkov sú niekedy tiež rovnako zaujímavé, ako sú zaujímavé cesty živých ľudí. Relikvia znamená po latinsky pozostatok, ako niečo zanechané. Ich uctievanie sa spája s vierou.
Konkrétne ide o relikvie troch Košických mučeníkov, ktoré sa hrou osudu dostali po umučení až do Trnavy. Sprievodca Slavomír Dzvoník dodal: „Všetky tri lebky sa zachovali. Jezuiti sú tu Štefan Pongrácz a Melichar Grodiecki. Tretia lebka je prenesená do Ostrihomu (Mareka Križina) a na základe moderných metód sa na 90 až 95 percent dá už určiť ich podoba. O relikvie Košických mučeníkov je zo strany turistov v Trnave veľký záujem. Prichádza pri ich uctievaní od ich smrti v roku 1619 u ľudí k mnohým zázračným uzdraveniam a rozličným znameniam.
Ostrihomský arcibiskup (a od roku 1629 kardinál) Peter Pázmány zaviedol kánonický proces, ktorý mal viesť k blahorečeniu košických mučeníkov, a požiadal pápeža Urbana VIII., aby dovolil ich verejné uctievanie. Žiadosť znova predkladali viacerí Pázmányovi nástupcovia (J. Lippay, J. Szelepcseny, Ján Scitovský). V Ríme však proces postupoval veľmi pomaly.
Konečne po viacnásobnom prešetrení života a smrti umučených kňazov ich vyhlásil za blahoslavených pápež Pius X. dňa 15. januára 1905 a o 90 rokov neskôr, 2. júla 1995 pápež Ján Pavol II. Liturgická pamiatka košických mučeníkov sa na Slovensku slávi vo výročný deň ich smrti - 7. septembra. Úcta košických mučeníkov nestratila nič zo svojej aktuálnosti ani v období zvýšeného ekumenizmu. Naopak, ešte zreteľnejšie zdôrazňuje jeho potrebu a význam.
Chronológia udalostí
| Dátum | Udalosť |
|---|---|
| 3.-4. september 1619 | Bethlenovo vojsko obsadzuje Košice, začiatok utrpenia kňazov. |
| 6.-7. september 1619 | Umučenie a smrť Marka Križina, Melichara Grodzieckeho a Štefana Pongrácza. |
| Marec 1620 | Gabriel Bethlen povoľuje Kataríne Pálffyovej pochovať telá mučeníkov. |
| 1635 | Pozostatky prevezené do Trnavy. |
| 15. január 1905 | Pápež Pius X. vyhlasuje kňazov za blahoslavených. |
| 2. júl 1995 | Pápež Ján Pavol II. svätorečí košických mučeníkov v Košiciach. |
Farnosť svätých košických mučeníkov v Humennom
Farnosť svätých košických mučeníkov v Humennom bola zriadená 1. júla 2004. Títo veľkí svätci sú patrónmi miestnej farnosti i chrámu.
„Máme v kostole vystavené relikvie svätých košických mučeníkov, ktoré boli predtým uložené v oltári.„Vždy sa snažím, aby to pokračovalo, aby to v mysliach a srdciach veriacich ďalej trvalo. Mám dobrú skúsenosť s jubilejným Svätým rokom milosrdenstva. Jeho ovocie sa v našej farnosti prejavuje aj tak, že každý prvý piatok v mesiaci sa stretávame v kostole na modlitbu korunky Božieho milosrdenstva. Mnohí ľudia sa o tretej zastavia a prídu sa spoločne pomodliť do chrámu. Okrem toho máme vyloženú Oltárnu sviatosť na celodennú adoráciu.
Najmladšiu humenskú farnosť čaká začiatkom septembra tradičná odpustová slávnosť na sviatok svätých košických mučeníkov.
„Jeden kňaz adresoval Humenčanom tieto slová: ,Neviem, či si, vy Humenčania, uvedomujete, že kráčate po miestach, po ktorých chodili svätí?!‘ Z histórie vieme, že svätí košickí mučeníci si krátko pred smrťou vykonávali práve tu duchovné cvičenia. Takže tu máme svätých, ktorí sa pohybovali po tých istých uliciach, v tom istom priestore ako my a dnes ich voláme o orodovanie. Táto spomienka je úžasne živá.