Svätý Ľúbi Boha: Hlboký Význam a Pobožnosť

V srdci kresťanskej viery leží hlboký vzťah medzi svätosťou a láskou k Bohu. Táto láska sa prejavuje rôznymi spôsobmi, od osobnej modlitby a účasti na svätých omšiach až po skutky milosrdenstva a lásky k blížnym. Tento článok skúma význam svätosti a lásky k Bohu, s dôrazom na pobožnosť k prevelebnej Sviatosti a na to, ako sa táto láska prejavuje v živote veriaceho.

Pobožnosť k Prevelebnej Sviatosti

Od tej doby nachádza viera ešte všade a nepretržite nášho Pána Ježiša prítomného v prevelebnej Sviatosti i po jeho odchode z tohoto sveta i po jeho návrate k Otcovi. Kdekoľvek zdvihne sa chrám boží na česť Pánovi, tam vzal i svoje bývanie, tam i stále zostáva a ta hrnú sa a budú sa hrnúť až do skončenia čias zástupy jeho verných, aby sa mu u jeho nôh s najhlbšou poníženosťou klaňali. Svätý apoštol a evanjelista Ján píše: „Keby kto povedal, že miluje Boha, a nenávidí svojho brata, je luhár, lebo kto nemiluje svojho brata, ktorého vidí ako môže milovať Boha, ktorého nevidí?“ (1. Jan, 4. 20.)

Podobne môžeme povedať, máme-li lásku k svojmu Pánovi a Bohu a Spasiteľovi, vtedy musí tá láska nás viesť k prevelebnej Sviatosti, kde je Pán ako pravý Boh a človek, s telom a dušou, s telom a krvou skutočne, podstatne, osobne prítomný, kde je nám tak blízko. Máš Ježiša rád, musí tvoja duša žiadať, ba túžiť po kostole, kde sa nachodí prevelebná Sviatosť. Tvoje srdce musí byť obrátené ku chrámu božiemu, k prevelebnej Sviatosti, ktorá sa v ňom schováva, práve tam nachodíš i svojich bratov v Pánu, ktorí sú v láske spojení skrze spoločnosť krvi Kristovej a ktorí sa zúčastňujú na tele Pánovom; „Lebo jeden chlieb, jedno telo sme mnohí; všetci ktorí sa zúčastňujú jedného tela.“ (1 Kor. 10, 16.) Tam musíš držať svoju nedeľu, tam musíš svoje sviatky svätiť, tam musíš meno Pánovo zvelebovať, tam k Bohu svojmu sa modliť.

Tam musíš svoje oči obracať, odtiaľ príde ti spása a pomoc od Pána. A táto pobožnosť k prevelebnej Sviatosti má sa trojnásobným spôsobom zjavovať, ako i láska Ježišova v prevelebnej Sviatosti trojnásobne sa dokazuje. Prvé teda je, že Pána Ježiša hľadáme v jeho bývaní, že ho v kostole, vo svätostánku navštevujeme. Ježiš praví, že Jeho rozkoš je byť medzi synami ľudskými; nech teda je i naša radosť byť so Synom božím. A čím dokazujeme, že byť so Synom božím je naša radosť? Po prvé tým, keď radi chodievame k spoločným službám božím a prevelebnej Sviatosti podlžnú úctu a poklonu preukazujeme.

Časom môže každý zjaviť sa pred bývaním Pána Ježiša. Podistým mnohí by mohli i každý deň navštiviť Pána Ježiša, ale sú ľahostajní a dokazujú, že ich srdce je lásky prázdne. To musí bolieť Pána Ježiša. Duša kresťanská chodievaj, a čím častejšie chodievaj k Pánu Ježišovi v jeho samote. Veď on je spoločník nášho srdca, naším potešením v tomto pozemskom živote. Preto postavil svoj stánok v prostriedku Israela, aby pod spôsobom chleba bol naším Bohom a my jeho ľudom. Nenavštevuješ-li rád tých, ktorí sú tvojmu srdcu blízky cez zväzok krvi alebo priateľstva? A či stojí kto bližšie k tvojmu srdcu, než tvoj Vykupiteľ, tvoj Boh, ktorému má patriť každý úder tvojho srdca a každá žilka tvojho tela? Nože keď ideš popri kostolu, vojdi doň, padni na kolená a láskavé pozdrav Ježiša, svojho Spasiteľa.

Príklady svätých a ich pobožnosti

K tomu nech vás povzbudí príklad svätých. Vídame i všetkých pobožných a svätých ľudí tak často pred prevelebnou Sviatosťou. Nábožná grófka Feria, ktorá zomrela ako mníška, často celé hodiny bdela pred svätostánkom. Jednúc sa jej pýtali, čim môže sa tam tak dlhý čas zaoberať. A ona im odpovedala: Čo činí chudobný pred bohatým, nemocný pred svojím lekárom, smädný u žriedla, lačný pred hojne prikrytom stolom? Nuž to činím pred prevelebnou Sviatosťou. Sv. František Borgias každý deň sedemkrát navštevoval prevelebnú Sviatosť. Blahoslavená Margaréta trávila celé noci pred svätostánkom. Sv. František Xaverský často bol večer celkom ustatý, ale predsa celé polnoce zotrvával v modlitbe pred prevelebnou Sviatosťou.

Často nemáš k tomu príležitosti, ale keď ideš do mesta alebo popri kostolu nezabúdaj pozdraviť Ježiša, ktorý sa tam zdržiava. Taká príležitosť sa poskytuje, keď býva prevelebná Sviatosť vyložená a dáva sa ňou požehnanie. Tu ukáž kresťan svoju pobožnosť a úctivosť. Zvláštne keď sa dáva požehnanie s prevelebnou Sviatosťou, padaj na kolená. Ježiš ťa žehná, ako žehnal svojich apoštolov pred svojím nanebovstúpením. Toto požehnanie máš kľačiačky prijať. Iná príležitosť sa poskytuje, keď kňaz nesie Pána Ježiša v prevelebnej Sviatosti k nemocnému. V mnohých krajoch je tá krásna obyčaj, že veriaci sprevádzajú ho s modlitbou, alebo aspoň z domoch vychádzajú a kľakajú, aby prijali požehnanie. Všetci, ktorí sprevádzajú prevelebnú Sviatosť, získajú dve sto dňové odpustky.

Po druhé, Pán Ježiš postavil si v prevelebnej Sviatosti oltár, kde ustavične obnovuje obetu krížovej smrti a obetúva sa za nás Otcu nebeskému vo svätej omši. Preto máme čím častejšie slušne a nábožne svätú omšu slyšať, svoju obetu s obetou Spasiteľovou spojovať a Bohu donášať za tak súrne potreby a nebezpečenstva jeho svätej Cirkve a celého pokolenia ľudského. Máme pri svätej omši prosiť, aby všetci od hriechu a jeho následkov oslobodení boli. Ale i pre nás pripravil Ježiš stôl v prevelebnej Sviatosti a preto po tretie máme mu za to svoju zvláštnu lásku a povďačnosť preukazovať. Pre všetkých totiž platí slovo: Veru, veru, povedám vám: Jestli nebudete jesť telo Syna človeka a piť jeho krv, nebudete mať v sebe života. „Kto je moje telo a pije moju krv, má život večný a ja ho vzkriesim v posledný deň.“ (Ján. 6, 54. Sv.

Srdce Ježišovo - Liek pre Chorý Svet

Tá dúha je krásny chválospev o slnku; lebo slnko vlastne je to, ktoré sa hľadí v dáždových kvapkách a vyludzuje z nich tie podivukrásne barvy. A hľa, niečo podobného máme i v duchovnom svete. Za celých štyri tisíc rokov ležal ten starý svet v tmavých mrákotách pohanstva. Ale konečne vyjasnilo a otvorilo sa nebo a slnko spravodlivosti zhliadlo dole, ba prišlo k nám svetlo sveta, Syn boží. Z jeho Srdca žiarila plnosť milostí a pravdy a nevyčerpateľný poklad všetkých čností.

Predsa ešte povedal Ježiš svojím učeníkom, keď sa lúčil s nimi, že celú jeho slávu a velebnosť, ktorú im za svojho života nemohol ukázať pre ich slabosť, uvidia a skúsia len keď z neba pošle im Ducha svätého, lebo ten ma oslávi. A akým spôsobom? On vezme z toho, čo mám ukryté v Srdci a vloží do sŕdc kresťanov a tí budú tiež krásni a dobrí, ako on. Týmto spôsobom bude sa v ich živote zrkadliť duch Kristov ako v dúhe zrkadlí sa krása a jasnosť slnka. Kresťania budú oslavovať Ježiša svojimi čnosťami, lebo vtedy ukáže sa v nich, aké veľké bohatstvo milosti, sily, lásky a čnosti sa nachodí v jeho Srdci. To však vykonal a až po dnes koná Duch svätý v ľudských srdciach. On mňa oslávi, lebo vezme z môjho a zvestuje vám. Azda ešte vieš zo školy, že je sedem darov Ducha svätého.

Ukrýva sa síce v tom najtajnejšom kúte srdca a predsa svoju moc javí i na očiach, ústach, na čele a na celej tvári, ba na celom vyzeraní človeka. Predstavme si ku príkladu, že dobré dieťa, to je také, ktoré dbá na štvrtý príkaz boží a chová svoju matku v drahej pamiatke, musí isť slúžiť ďaleko od domu. Pracuje na poli svojho pána a čo tak pohrúžená do práce zdvihne oči a tu spatrí svoju vlastnú matku pred sebou. Viď ako sa tu zmení celé vyzeranie oboch. To oko dieťaťa, ktoré prv tak smutne k zemi hľadelo, skveje jako hviezda, ústa sa radostne usmievajú, celá tvár sa vyjasní a žiari od radosti, ramená mimovoľne sa rozprestrú, nohy rýchlo poskočia a už spočíva blažené dieťa na prsiach matkiných. A čože spôsobilo túto zmenu oboch?

Tak teda vie láska prírodzená premeniť bytnosť človeka. Čo potom učiní láska nadprírodzená, svätá, božská láska! Tu chcem hovoriť len o láske, ktorú kresťan prijal do srdca pri svätom krste ako dieťa k svojmu Otcu nebeskému. Ku príkladu svätý Karol Boromejský ako gróf a kardinál, bol takou bázňou božou preniknutý, že pri každom vyslovovaní mena božieho hlavu svoju odkryl a vôbec nikdy ho nevyslovil, jedine len ku cti a chvále božej. Iný grófsky syn, svätý Alojz z Gonzagy, ktorý včas pochopil, že človek nemá pri modlitbe dovoliť svojim myšlienkam blúdiť sem tam po svete ako sliepka, ale že ich má držať pohromade a na to obrátené, čo s Pánom Bohom hovorí. Ale to nie je tak ľahko pre dieťa. I teda čo čnil Alojz? Namáha sa, aby aspoň jednu hodinu bez roztržitosti strávil s Bohom a neustal, dokiaľ mohol jednu celú hodinu bez roztržitosti sa pomodliť.

Dcéra cisárova Margaréta z Kríža bola tak preniknutá živou vierou v prítomnosť Ježiša Krista v najsvätejšej Sviatosti oltárnej, že pri svätej omši nespustila oči svoje s oltára, ba ani netrúfali si sebou pohnúť. Pred niekoľko rokmi sedeli v istom hostinci pri spoločnom stole hostia rozličného druhu. Jeden z nich dovolil si verejne o Pánu Bohu potupne a rúhavé hovoriť. Nikto z ostatných sa ani neohlásil, len dieťa asi dvanásť ročné, ktoré sedelo neďaleko rúhača. Hľa, tak si vážili kresťania Boha, že ani nevedeli jako sa majú pred ním ponížiť. A táto poníženosť, skromnosť v hovorení a chovaní sa pred Bohom, svojim nebeským Otcom je tá fialková barva v onej duchovnej dúhe.

Slnkom tým je božské Srdce Ježišovo. Teraz by bola rozkoš ti vylíčovať milý čítateľu, tú hlbokú úctu a bázeň božiu, ktorú to Srdce Ježišovo chovalo k svojmu Otcu nebeskému. Ale vezmi sám do ruky sväté evanjelium a čítaj. Tu ho môžeš počuť jak milo a úctivo vraví k ľudom o svojom Otcu nebeskom, na príklad v onej kázni na hore. S akou úctou rozpráva sa so svojím Otcom, to môžeš vidieť tam v zahrade Getsemanskej. Kristus Pán sa modlí! On zohýňa svoje kolená a kľaká na zem, áno i tvár svoju skloňuje do prachu zeme a hovorí k Otcovi svojmu tak ponížene, že - ako tvrdí svätý Pavol - práve pre túto velikú úctivosť k Otcovi je vyslyšaný. Ale kto zo Srdca Ježišovho túto úctu a bázeň božiu prelieva do sŕdc kresťanov, to je zase Duch svätý sám.

Ale v bázni božej, v tomto dare Ducha svätého nachodí sa ešte niečo väčšieho. Pán Ježiš za života svojho často rozjímal o svojom horkom utrpení a tiež i hovoril o ňom svojím učeníkom. On po ňom celým srdcom dychtil. Veď sám povedal: „Krstom musím byť pokrstený (vlastnou totiž svojou krvou) a ako ma to tlačí, kým sa to nevykoná !“ (Luk. I čože tak nútilo Ježiša k utrpeniu a smrti? Ako môže srdce ľudské žízniť a dychtiť po tak hroznom utrpení? Hľa, kresťan, i to učinila detská úctivosť Srdca Ježišovho naproti svojmu Otcu nebeskému. On jedine znal a vedel, jak škaredá ohavnosť je pred očami Otca nebeského každý hriech. Ale túto ohavnosť môže len tak s očí jeho odstrániť, keď vezme na seba všetko to utrpenie a bolestnú smrť kríža. I teda nevysloviteľná ošklivosť pred hriechom je, čo ho nutí k utrpeniu a smrti.

I dieťa, ktoré úprimne miluje svojich rodičov, len s veľkou bolesťou hľadí na to, keď jeho rodičia urážky a protivenstvá trpia. Preto chce i Spasiteľ, aby všetci, ktorí sa k nemu hlásia, chovali ako On, hlbokú ošklivosť pred hriechom, nad ktorým niet v očiach božích nič ohavnejšieho a ošklivejšieho. Tak napríklad žil v Poľsku syn rodičov šľachtických. Celý dom bol síce katolícky a nábožný, nič menej dochádzali k nim priatelia, ktorí si dovolili niekdy slová, ktoré sa na kresťana neslušia. Keď zbožný chlapec počul také slová, veľmi ho dojalo a v srdci zabolelo, že padol zamdlel a bez seba padol na zem.

Pred niekoľko rokmi bol blahoslavený Benedikt Labre vyhlásený za svätého. Ako chlapec žil u svojho strýca, ktorý bol farárom. Strýc mal vo svojej záhrade krásne jahody. Jedného dňa prišiel k nemu do záhrady cudzí chlapec, a chcel mať z jahôd. Benedikt však odoprel mu z nich dať, lebo nemá k tomu dovolenia od strýca. Ale veď to strýc neuvidí, povedal chlapec. Ovšem, odpovedal prísne a zkrátka Benedikt: „Ale Boh to vidí.“

Boh je žiarlivý na všetko, čo nám robí zle. Žiarli na každú modlu alebo na každý náš idol, ktorý si postavíme na vyššie miesto ako Boha. Pretože Boh vie a Boh prežíva, že kedykoľvek si niekoho postavíme na miesto, kde má byť On, tak nám to prinesie zlé veci do života. Boh nie je nadšený, keď k Nemu prichádzame ako k poslednej možnej záchrane. No túži byť prvá záchrana a túži byť prvý požiadaný o pomoc, nie až keď všetko ostatné zlyhá. Písmo nás viackrát nabáda „skúmajte, čo sa páči Pánovi,“ alebo „robte, čo sa páči Pánovi,“ alebo „skúmajte Božiu vôľu“ a to je nesmierne dôležité pre náš život.

To, za čo sa modlíme, by mala byť správna a dobrá vec. Niekedy to môže byť aj správna vec a nie je v súlade s Božou vôľou, pretože Boh práve túto správnu vec nechce pre nás, pretože pre nás má „lepšiu“ správnu vec. Ale pri rozlišovaní je dobré skúmať, či je to dobrá vec. Keď sa chcem modliť, aby môj sused zomrel, pretože ma nahneval, tak to nie je správna vec a dosť ťažko to bude v súlade s Božou vôľou. Keď niečo riešime v afekte alebo neodpustení, keď sa modlíme, aby bol niekto potrestaný, … Keď sú to veci, o ktorých vieme, že nie sú správne. A potom sú veci, ktoré sú naozaj v súlade s Božou vôľou, čo je menšia množina, ako správne veci.

Pán Ježiš hovorí v evanjeliu Jána 14, 13-14: „A urobím všetko, o čo budete prosiť v mojom mene, aby bol Otec oslávený v Synovi. Ak ma budete prosiť o niečo v mojom mene, ja to urobím.“ Podobne v nasledujúcej 15. kapitole: „Nie vy ste si vyvolili mňa, ale ja som si vyvolil vás, a ustanovil som vás, aby ste šli a prinášali ovocie a vaše ovocie aby zostalo. Aby vám Otec dal všetko, o čo ho budete prosiť v mojom mene.“ „V mojom mene“ neznamená, že sa pomodlím za čokoľvek a na konci poviem „o to ťa prosím v mene Ježiš.“ To by bola čarovná formulka a tie používajú okultisti a čarodejníci. Kresťania nepoužívajú čarovné formulky, pretože ich nezachráni nijaký princíp alebo niekto, ale živý Boh, živá osoba. Modlitba v mene Pána Ježiša znamená niečo hlbšie. Je to niečo, pod čo sa Pán Ježiš môže podpísať.

Je jasné, že niektoré modlitby sú bleskové alebo strelné, nazvime ich akokoľvek, a tie sú v konkrétnej, možno zúfalej situácii a pri nich nemusíme mať veľa trpezlivosti, pretože sa týkajú situácie, keď nám možno hrozí nejaké nebezpečenstvo alebo niečo sa deje. Rýchlo ju vystrelíme, preto je to „strelná“ modlitba. Keď sa prihovárame, keď stojíme pred Pánom za niečo, čo nám leží na srdci, čo cítime, že by sme mali vymodliť alebo za čo by sme mali prosiť, vtedy by sme mali byť vytrvalí a trpezliví. K vytrvalosti je veľmi výstižné podobenstvo v Písme - o sudcovi a vdove. Je to v evanjeliu Lukáša na začiatku 18. kapitoly.

Pán Ježiš nám radí: buďte vytrvalí. Mnohí z nás sa prestaneme za krátky čas modliť. Pán Boh nás nevypočul, tak skúsime inú modlitbu za inú vec. Pekný verš je v liste Hebrejom 6, 15 o Abrahámovi: „Tak Abrahám trpezlivo čakal a dosiahol prisľúbenie.“ Abrahám dostal prisľúbenie, že bude mať syna a pravidelne sa za to modlieval, až kým po mnohých rokoch nerezignoval a neskúsil to inak, aj keď na návod svojej ženy. Ale Písmo ho chváli za to, že to bolo mnoho rokov, čo trpezlivo čakal a modlil sa. V Judite v 8. kapitole je napísané niečo podobné, prežívané v naozaj ťažkej situácii: „Preto trpezlivo čakajme Jeho záchranu vzývajme ho, aby nám pomohol. On vyslyší náš hlas.“

Vytrvalosť súvisí viac so silou alebo nasadením a trpezlivosť s postojom nášho srdca. Obidvoje súvisia s vierou. Jednoducho verím v to, že Boh počúva, keď sa modlím, verím tomu, že Boh obráni svojich vyvolených a nebude k nim nevšímavý. S vďačnosťou za to, čo Boh už pre nás urobil, očakávajúc, že bude pokračovať. Pretože sa nám môže stať, že Boh pre nás už veľa urobil, my na to zabudneme a ideme sa modliť ďalej bez vďačnosti. Boh sa teší, že nás môže vypočuť. Boh má z toho úžasnú radosť. Je nadšený a všetko, čo nám prináša dobro, nám rád dáva. Ale keď na to zabudneme a prichádzame znova a znova s prosbami bez vďačnosti, tak to nie je kľúč k tomu, aby Boh vypočúval naše modlitby.

Jeden z takých kľúčových veršov, ktoré si ja často čítam, je z listu Filipanom 4,6-7: „O nič nebuďte ustarostení, ale vo všetkom modlitbou, prosbou a so vzdávaním vďaky prednášajte svoje žiadosti Bohu. A pokoj Boží, ktorý prevyšuje každú chápavosť uchráni vaše srdcia a vaše mysle v Kristovi Ježišovi.“ Sme tu povzbudení, aby sme prednášali svoje žiadosti Bohu. To máme robiť tak, že sa modlíme, prosíme a ďakujeme - so vzdávaním vďaky. „So vzdávaním vďaky“ znie starobylo a už sa to veľmi nepoužíva. Vzdávame vďaky vtedy, keď je naše srdce vďačné, keď prekypuje vďačnosťou.

Povzbudzujem nás: Boh Otec čaká, že budeme k Nemu prichádzať, že Ho budeme prosiť a že sa budeme modliť. Teší sa z toho, keď budeme očakávať, že modlitby aj vypočuje a že možno urobí aj veci, na ktoré nemáme vieru, že by ich mohol urobiť. Povzbudzujem nás: modlime sa, pro...

Tabuľka: Sedem darov Ducha Svätého a ich význam

tags: #svaty #lubi #boha