Svätý Marek: Patrón Benátok a autor evanjelia

Svätý Marek (zomrel okolo roku 74), ktorého sviatok si Cirkev pripomína 25. apríla, je tradične považovaný za autora druhého evanjelia v Novom zákone. Preklad jeho relikvií do Benátok sa oslavuje 31. januára.

Symbol svätého Marka, okrídlený lev, v Benátkach

Život a pôvod

Hoci niesol latinské meno Marcus, bol židovského pôvodu, pravdepodobne z kňazského rodu Lévi, a jeho hebrejské meno bolo Ján. Svätý Marek, pôvodným menom Ján Marek, pravdepodobne pochádzal z Jeruzalema.

Pochádzal z Jeruzalema, kde jeho matka Mária vlastnila dom, ktorý slúžil ako dôležité miesto stretávania pre ranú kresťanskú komunitu. Na ich vzájomnú blízkosť poukazuje aj to, že Peter po zázračnom vyslobodení z väzenia utekal „k domu Márie, matky Jána, ktorý sa volá Marek”, kde boli zhromaždení kresťania a modlili sa za jeho vyslobodenie. Tradícia dokonca naznačuje, že práve v tomto dome sa mohla konať Posledná večera a neskôr aj Zoslanie Ducha Svätého.

Podľa historika Eusébia bol Marek synom jednej zo sestier sv. Petra, apoštola. Pochádzal z Cyrény v Afrike.

Niektorí biblisti sa domnievajú, že Marek mohol byť mladíkom spomenutým v jeho vlastnom evanjeliu, ktorý v Getsemanskej záhrade pri Ježišovom zatknutí utiekol a zanechal plachtu v rukách vojakov. Sám seba zvečnil vo svojom evanjeliu v príbehu záhadného mladíka, ktorý sa po zatknutí Ježiša objavuje v Getsemanskej záhrade: „Vtedy ho všetci opustili a rozutekali sa. No mladík išiel za ním, odetý plachtou na holom tele; a chytili ho. Ale on im nechal plachtu a utiekol nahý.“ (Mk 14,51-52)

Sv. Marek je autorom druhého evanjelia. Hoci mal latinské meno, podľa historikov bol pôvodom Žid, synovec sv. apoštola Petra. Podľa všetkého nepatril medzi učeníkov Ježiša Krista, keďže v tých časoch bol ešte mladíkom. Pri opise udalostí umučenia vo svojom evanjeliu spomína bezvýznamnú príhodu, pri ktorej vojaci chytili nejakého mladíka zahaleného do plachty. Ten im však plachtu nechal v rukách a ušiel. Niektorí tvrdia, že týmto mladíkom bol práve sv. Marek, keďže ostatní evanjelisti o tejto príhode mlčia.

Podľa Nového zákona jeho plné meno bolo Ján Marek. On aj jeho matka Mária boli v prvej Cirkvi známi a vážení. Dom jeho matky v Jeruzaleme podľa všetkého slúžil ako miesto stretávania pre Ježiša a jeho apoštolov a potom aj pre kresťanov. V Skutkoch apoštolských sa opisuje vyslobodenie sv. Petra z väzenia. Peter bežal odtiaľ priamo do „domu Márie, matky Jána, ktorý sa volá Marek“ (Sk 12). Mnohí tam boli vtedy zhromaždení a modlili sa za neho.

Spolupráca s apoštolmi

Marek nepatril medzi Dvanástich apoštolov, no stal sa blízkym spolupracovníkom apoštolov Petra a Pavla, ako aj svojho bratranca Barnabáša. Bol blízkym spolupracovníkom apoštola Petra, ktorý o ňom píše ako o svojom „synovi“ (1 Pt 5,13), a neskôr aj Pavla a Barnabáša.

Po smrti Spasiteľa a po veľkých udalostiach Pánovho zmŕtvychvstania a nanebovstúpenia, Marek bol jedným z prvých, ktorí prijali krst z rúk apoštola Petra. Odvtedy sa Peter stal jeho učiteľom, vodcom a otcom, a Peter ho aj volá „môj syn Marek” (1 Pt 5,13).

Starovekí spisovatelia Marka nazývajú „Petrovým učeníkom a tlmočníkom”, „Petrovým nasledovníkom”, „Petrovým tlmočníkom a poslucháčom”.

Sprevádzal Pavla a Barnabáša na časti prvej misijnej cesty, no v Perge sa od nich oddelil a vrátil do Jeruzalema, čo neskôr viedlo k dočasnej nezhode s Pavlom. Po Turícach Marek hlásal evanjelium spolu s Barnabášom a Pavlom. Z tejto prvej misijnej cesty sv. Pavla sa však predčasne vrátil do Jeruzalema (Sk 13,13). Potom sprevádzal Barnabáša na ostrov Cyprus (Sk 15,39). Neskoršie apoštol Peter vyslal Marka spolu s Barnabášom a Pavlom do Malej Ázie hlásať evanjelium. Marek bol s nimi na ich prvej apoštolskej ceste na Cyprus a v Perge v Pamfýlii. Tam sa však Marek od nich odlúčil, azda pre náročnosť cesty a sám sa vrátil do Jeruzalema. Keď si tam upevnil zdravie, odišiel s Barnabášom na iné dôležité apoštolské cesty. Skutky apoštolov často spomínajú Marka.

Neskôr sa však zmierili a Marek sa stal Pavlovým cenným pomocníkom v Ríme. Asi v r. 60 sa Marek znovu objavuje v spoločnosti apoštola Pavla. V listoch Kolosanom a Filemónovi odporúča, aby prijali Marka, ktorý je jeho spolupracovníkom (Kol 4,10; Flm 1). Neskoršie, počas druhého väzenia v Ríme, krátko pred umučením, Pavol píše Timotejovi, ktorého ustanovil za správcu Cirkvi v Efeze, aby prišiel k nemu a priviedol so sebou Marka, ktorý „mu je užitočný v službe” (2 Tim 4,11). Ak sa toto jeho želanie splnilo, môžeme predpokladať, že Marek bol prítomný pri smrti apoštola národov.

Obzvlášť blízky vzťah mal k apoštolovi Petrovi, ktorý ho vo svojom liste nazýva „svojím synom“ (1 Pet. 5:13), čo súhlasí s tradičným priradením Markovho evanjelia Petrovi. Na druhej strane aj Peter vo svojom prvom liste, napísanom okolo r. 60, pozdravuje kresťanov „v Ponte, Galácii, Kapadócii, Ázii a Bitýnii”, ako i „jeho syn Marek” (1 Pt 5,13).

Najväčšia sláva patrí Markovi za to, že napísal evanjelium. Eusébius v Cirkevných dejinách píše, že: „Marek sa stal Petrovým učeníkom a vtedy presne napísal veci, ktoré Peter povedal o Ježišovi, pretože on sám ich ani nepočul, ani nenasledoval Pána, ale iba Peter, od ktorého mal všetky poučenia.”

Markovo evanjelium

Podľa starokresťanskej tradície (Papias, Irenej, Klement Alexandrijský) Marek pôsobil ako Petrov „tlmočník“ a svoje evanjelium napísal v Ríme na základe Petrovho kázania, pravdepodobne pred rokom 60 alebo 70 n. l., pre kresťanov obrátených z pohanstva. Svoje evanjelium napísal Marek pravdepodobne v Ríme pred rokom 60. Písal v gréčtine pre kresťanov, ktorí pochádzali z pohanských národov. Podľa tradície čerpal predovšetkým z rozprávania sv. apoštola Petra. Z toho, ako vystupuje Peter v Markovom evanjeliu, sa zdá byť táto tradícia veľmi pravdepodobná.

Vplyv apoštola Petra poznať aj zo zvláštneho spôsobu, akým bolo evanjelium napísané, aj z toho, čo rozpráva a ako to rozpráva. Je zrejmé, že Marek, keď hovorí o Petrovi, ponecháva akoby v tieni to, čo ho môže povýšiť. Tak napr. nespomína, že Peter chodil po vode (Mt 14,28-32), že mu Pán Ježiš sľuboval a potom i udelil primát, čiže prvé miesto a právomoc v Cirkvi (Mt 16,17-19), nespomína peniaz, ktorý na Ježišov rozkaz vytiahol z ryby na zaplatenie dane (Mt 18,24-26), ani že mu Ježiš rozkázal, aby utvrdzoval bratov vo viere.

Naopak: so všetkými podrobnosťami rozpráva, že Peter tri razy zaprel Ježiša, obšírne hovorí, že ho Pán ostro pokarhal, keď ho odrádzal, aby nepodstúpil mučenie; zaznačuje, že Peter na hore Tábor pri premenení Pána nevedel, čo hovorí, keď žiadal Ježiša, aby tam mohol postaviť tri stany.

Aj z cieľa druhého evanjelia a z toho, komu bolo určené, vysvitá tá istá pravda. A tak Petrove kázne, ako aj Markovo evanjelium boli špeciálne určené kresťanom v Ríme. Cieľ je dokázať, že Ježiš je pravý Boh, Syn Otca, Pána všetkého, ktorý zomrel za našu spásu, ktorého musíme poslúchať prijatím jeho učenia a zachovávaním jeho prikázaní. A Marek to dokazuje nie odvolávaním sa na proroctvá a na písma, ako evanjelista sv. Matúš, ale rozprávaním série zázrakov, čo vykonal Ježiš.

Jeho evanjelium, považované mnohými za najstaršie, sa vyznačuje živosťou, dôrazom na Ježišove činy a zázraky a vynecháva mnohé židovské kontexty, aby bolo zrozumiteľnejšie pre rímskych čitateľov. Je isté, že Marek nepísal pre Židov, pretože sa iba dvakrát odvoláva na Starý zákon. Predpokladá, že jeho čitatelia nepoznajú Palestínu, a preto poskytuje najpotrebnejšie zemepisné a miestopisné informácie. Jeho evanjelium je najstaršie spomedzi všetkých štyroch evanjelií. Je písané špeciálne pre pohanov v Ríme - Marek nespomína židovské obyčaje, nespomína polemiky Ježiša so Židmi, nehovorí o podobenstvách, ktoré predpokladajú poznanie židovských obyčajov, a mlčí o tom, čo by mohlo navodzovať myšlienky, že Židia sú v Božom kráľovstve uprednostňovaní.

Pôsobenie v Egypte a smrť

Podľa tradície Peter neskôr kázal Marekovi, aby šiel hlásať evanjelium do Egypta. Cirkevná tradícia tvrdí, že na príkaz apoštola Petra odišiel do Egypta hlásať evanjelium a že založil cirkevnú obec v Alexandrii a bol jej prvým biskupom. Hovoria o tom mnohé starokresťanské spisy. Marek založil cirkevnú obec v Alexandrii, stal sa tam biskupom. Toto potvrdzujú rozličné a početné starokresťanské spisy. Ale ťažko určiť presný dátum, kedy sa to stalo.

Podľa apokryfných Skutkov sv. Marka, po príchode do Alexandrie si dal opraviť obuv u obuvníka Aniana, a ako prvému v Alexandrii mu ohlasoval evanjelium. Anian potom prosil Marka, aby sa u neho ubytoval. Uveril a dal sa pokrstiť on i celý jeho dom. Neskoršie sa Anian stal Markovým nástupcom na biskupskom stolci v Alexandrii. Anian zomrel v r. 85. Sviatok sv. Aniana, biskupa, je tiež 25.

Markova aktivita sa rozvíjala aj mimo Alexandrie, pretože susedná Etiópia ešte dnes uznáva sv. Marka za svojho vierozvesta.

Tradícia ďalej hovorí, že Peter poslal Marka hlásať evanjelium do Egypta. Tam založil cirkevnú obec v Alexandrii a stal sa jej prvým biskupom. Podľa nezaručených historických správ prvý človek, ktorý sa obrátil na Markovo kázanie, bol Anian, pôvodom obuvník, u ktorého si dal Marek opraviť obuv. Tento človek sa neskôr stal Markovým nástupcom na biskupskom stolci v Alexandrii.

Jeho pôsobenie bolo úspešné, no vyvolalo hnev miestnych pohanov. Ako ďalej hovorí cirkevná tradícia, pohania s nenávisťou pozorovali rozkvet kresťanskej obce v Alexandrii, preto chceli Marka dostať do svojej moci. Raz ráno ho prekvapili pri bohoslužbách, chytili ho, uviazali mu okolo hrdla povraz, za ktorý ho vláčili po uliciach a cestách mesta, až vypustil dušu. Podľa neskorších správ bol počas slávenia Veľkej noci zatknutý, povrazom vláčený ulicami mesta, až kým nezomrel mučeníckou smrťou, pravdepodobne okolo roku 68 n. l.. Podľa tradície zomrel Marek mučeníckou smrťou - pohania ho raz ráno prekvapili pri bohoslužbách, uviazali mu povraz okolo hrdla a vláčili ho ulicami mesta, kým nezomrel.

Veriaci ho pochovali v dedine Bucoli blízko Alexandrie. Nad jeho hrobom neskoršie postavili nádherný chrám, ktorý sa zachoval až do vpádu mohamedánov. Veriaci ho pochovali v dedine Bucoli pri Alexandrii.

Prenesenie ostatkov do Benátok a úcta

Jeho telo kresťania pochovali a jeho ostatky boli v 9. storočí prenesené do Benátok, ktoré si ho ctia ako svojho hlavného patróna a kde mu je zasvätená slávna bazilika. Podľa menej spoľahlivých správ v r. 828 dvaja benátski kupci, aby zachránili jeho sväté ostatky pred zneuctením mohamedánmi, uniesli ich z chrámu a odviezli do Benátok, kde pre ne v rokoch 1063-1094 vystavali baziliku. Pri vpáde mohamedánov do Egypta v roku 828 preniesli dvaja benátski kupci jeho pozostatky do Benátok. Toto však nie je zaručene isté. V Benátkach je úcta k nemu veľmi živá. V rokoch 1063-1094 tam postavili známu baziliku, ktorá je zasvätená práve sv. Markovi.

Pôvodný kostol svätého Marka bol zničený v roku 976, ale prestavaná bazilika obsahuje relikvie z Alexandrie a sériu mozaík zobrazujúcich Marekov život, smrť a prevoz relikvií, pochádzajúcich z 12.-13. storočia.

Symbolika a patrónstvo

Symbolom svätého Marka je okrídlený lev. Znakom sv. Marka je lev, pretože svoje evanjelium začína správou o pôsobení sv. Jána Krstiteľa na púšti. Lev sa stal aj znakom Benátok. Lev s krídlami drží v labách otvorenú knihu evanjelia, kde vidieť slová: Pax tibi, Marce, Evangelista meus!

Tento symbol sa odvodzuje od začiatku jeho evanjelia, ktoré opisuje Jána Krstiteľa ako „hlas volajúceho na púšti“. Lev, kráľ púšte, tak symbolizuje silu a kráľovskú dôstojnosť Kristovho posolstva ohlasovaného na púšti.

Podľa zbožnej tradície tieto slová Markovi povedal Pán Ježiš, ktorý sa mu zjavil v noci, keď ho po prvý raz povláčili po meste. Podľa tejto tradície Marek zomrel až na druhý deň, keď ho znovu a ešte krutejšie mučili. Bolo to v r. Jeho sviatok sa slávi 25. apríla.

Svätý Marek je patrónom Benátok, Egypta, notárov, pisárov, sklenárov, košikárov a vzýva sa ako ochranca pred búrkou, krupobitím a za dobrú úrodu. Donedávna sa u nás v tento sviatok konala procesia do prírody, kde sa svätili oziminy.

Sv. Marek je autorom druhého evanjelia. Hoci mal latinské meno, podľa historikov bol pôvodom Žid, synovec sv. apoštola Petra. Podľa všetkého nepatril medzi učeníkov Ježiša Krista, keďže v tých časoch bol ešte mladíkom.

Svätý Sviatok: 25. apríl

• 1. storočie
• Význam mena: narodený v marci alebo zasvätený rímskemu bohu Marsovi (lat.)
• Atribúty: evanjelium, lev
• Patrón stavbárov, murárov, sklenárov, košikárov, notárov, pisárov; ochranca pred búrkou, krupobitím, patrón dobrého počasia a dobrej úrody

Dnešný deň, 25. apríla, si pripomíname sviatok sv. Marka.

Vo farnosti Gbeľany je farský Kostol sv. Jozefa robotníka z roku 1995 a Kaplnka Nepoškvrneného Počatia Panny Márie (1750). Rímskokatolícka farnosť Gbeľany patrí pod Dekanát Varín a dekanát pod Žilinskú diecézu.

Ďalší svätí sláviaci sviatok 25. apríla

• Svätá Franca (* okolo 1173 Piacenza, Taliansko † 25. apríl 1218 Pittolo pri Piacenze, Taliansko) - Patrónka pri očných chorobách a pred nočnými morami.
• Svätý Ján Krstiteľ Piamarta (* 26. november 1841 Brescia, Taliansko † 25. apríl 1913 Remedello, Taliansko) - zakladateľ Kongregácie Svätej rodiny Nazaretskej a pokorných služobníc Pána.

Socha svätého Marka v Gbeľanoch

Socha sv. Mareka, evanjelistu na námestí v Gbeľanoch pred farským Kostolom sv. Jozefa. Mučeník a autor jedného z evanjelií svätý Marek je patrónom Gbelian. Je zobrazený na obecnom erbe i pečati so zlatým pierkom a knihou. Na podstavci na prednej strane je vygravírovaný nápis "sv. Marek patrón obce" a na zadnej strane je na tabuľke nápis "Pax tibi marce evangelista meus" - buď v pokoji evanjelista Marek.

Tabuľka: Atribúty svätého Marka

tags: #svaty #marek #ochranca