Detstvo a mladosť
Narodil sa 9. decembra 1579 v Lime, hlavnom meste juhoamerickej krajiny Peru, ktoré bolo v tom čase aj sídlom španielskeho miestokráľa pre Južnú Ameriku. Keďže chlapec sa narodil s tmavou pokožkou, otec sa k nemu nechcel hlásiť. V matrike ho zapísali ako syna neznámeho otca. Ten istý osud postihol aj Martinovu sestru Janu, ktorá sa narodila o dva roky neskôr. Deti žili niekoľko rokov v biednych podmienkach s matkou. Po čase sa však v otcovi pohlo svedomie a uznal deti za svoje. Keď mal Martin osem rokov, otec ho vzal i s mladšou Janou do Ecuádoru, kde spolu prežili päť spokojných rokov. Otec sa staral aj o ich vzdelanie. Potom však otca vymenovali za guvernéra do Panamy. Tam nechcel brať deti so sebou; dcérku zveril istému príbuznému a Martina odviedol do Limy k matke. Dal jej peniaze na ďalšie chlapcove školy a na to, aby sa vyučil nejaké povolanie.Martina veľmi zaujímalo liečiteľstvo. Najprv sa priúčal v lekárni istých známych a potom sa učil za holiča, s čím bolo vtedy spojené aj ránhojičstvo a niektoré chirurgické praktiky. Na živobytie si zarábal ako učeň u holiča, ktorý bol zároveň aj chirurgom. Roku 1583 sa vyučil za felčiara. Pomáhal rovnako aj v lekárni a aj z oblasti farmácie niečo pochytil.
Vstup do rádu dominikánov
Keď mal Martin 15 rokov, žiadal o prijatie do dominikánskeho kláštora v Lime. Pretože bol mulat, stal sa laickým bratom (terciárom). Roku 1586 vstúpil do rádu dominikánov ako terciárny, laický brat. Pracoval ako sluha a upratovač. Martin s tým bol spokojný a s radosťou vykonával všetky práce, ktoré mu určili. Metla sa stala jeho najpoužívanejším nástrojom. Okrem toho však slúžil spolubratom aj ako holič a liečiteľ. Neraz s ním zachádzali hrubo a urážlivo, ale on všetko znášal so spokojnou poníženosťou. Ochotne si prisvojoval hanlivú prezývku “mulatský pes”, a keď bol kláštor v hospodárskych ťažkostiach, ponúkol sa predstaveným, aby ho predali za otroka.Keď bol kláštor v zlej finančnej situácii, sám požiadal predstaveného, aby ho predali ako otroka. Vtedy si predstavení všimli jeho duchovnú zrelosť a prijali ho do kláštora, už nie ako laického brata, ale ako rehoľníka. Predstavení ho nielenže nepredali, ale stále viac si uvedomovali jeho mimoriadnu hodnotu, až sa napokon rozhodli prijať ho za rehoľného brata. Martin najprv z poníženosti nechcel, ale potom súhlasil a 2. júna 1603 zložil slávnostné rehoľné sľuby.
Život v kláštore a služba blížnym
Plnoprávny rehoľný život znásobil Martinovu horlivosť v Božej službe. Dlhé hodiny strávil pred svätostánkom, trikrát za noc sa bičoval na zadosťučinenie za seba i za druhých. V Lime žili vtedy viacerí svätci, ako arcibiskup Turibius de Mogrovejo, františkán František Solano, dominikánska terciárka Ružena Limská a dominikánsky rehoľný brat Juan Macias. Okrem prirodzenej rozumovej bystrosti a obratnosti v mastičkárskom umení Martin mal aj rozličné charizmy, mimoriadne dary proroctva, zázrakov a bilokácie (schopnosť byť súčasne na rozličných miestach), ktoré naplno využíval pre službu iným, zvlášť chudobným a chorým.Po čase sa stal známym duchovným sprievodcom a po radu k nemu prichádzajú miestodržitelia, ale aj cirkevní hodnostári. Veľa času trávil medzi chudobnými a chorými. Keď v meste vypukol mor a aj jeho spolubratia sa nakazili touto chorobou, Martin premenil časť kláštora na nemocnicu. Staral sa o ľudí nakazených morom bez rozdielu rasy, farby pleti či socio-ekonomickej vrstvy. Keď bolo v kláštore málo miesta, zriadil v dome svojej sestry sirotinec so školou a ďalšiu nemocnicu pre chudobných. Čoskoro sa začali šíriť chýry o jeho nadprirodzených schopnostiach. Údajne ovládal umenie bilokácie a levitácie.Láska a dobročinnosť brata Martina sa vzťahovala aj na zvieratá, s ktorými sa vedel zhovárať, ošetroval ich a živil. Ony zase ho poslúchali, keď im zakazoval robiť škodu. Dokázal vraj vyhnať hlodavce z každého príbytku, či záhrady a tak ochrániť úrodu, či domáce zásoby.
Skúsenosť s uzdravovaním mal aj mexický arcibiskup, ktorý ho chcel vziať so sebou, avšak Martin odmietol opustiť svojich chudobných. Keď sa bratovi Martinovi blížil šesťdesiaty rok života, navštívil ho nový mexický arcibiskup, ktorý bol postihnutý vážnou chorobou. Brat ho vyliečil. Vtedy ho arcibiskup so súhlasom predstavených chcel vziať so sebou do Mexika.
Smrť a kanonizácia
Ale brata Martina prepadla ťažká zimnica (malária?), ktorej podľahol 3. novembra 1639. Umieral 3. novembra 1639 obklopený bratmi, ktorí spievali Krédo. Veľká úcta k čiernemu bratovi v bielom habite neustala ani po jeho smrti, takže čoskoro sa mohol začať proces jeho blahorečenia. Rozličné prekážky, medzi iným aj spoločenské predsudky, oddialili jeho dokončenie. Brata Martina de Porres vyhlásil za blahoslaveného pápež Gregor XVI. roku 1837 a za svätého pápež sv. Ján XXIII. 6. mája 1962.
Svätý Martin de Porres je patrónom holičov a kaderníkov - on sám bol vyučený tomuto remeslu. Taktiež je patrónom nechcených - po narodení bol odmietnutý vlastným otcom a v živote bol veľa krát odmietaný pre svoj pôvod a farbu pleti.
Ľudia ho nazývali: Láskavý Martin. Hneď po smrti bol pre obyvateľov Peru svätcom, ale cirkev ho až v roku 1837 vyhlásila za blahoslaveného a 6. mája 1962 bol pápežom Jánom XXIII. kanonizovaný. Jeho sviatok sa slávi 3. novembra.
Atribúty svätého Martina de Porres: metla, krucifix, ruženec, srdce, zvieratá jediace z jednej nádoby.
Patronát: černochov, miešancov, Peru, chudobných.
Príbeh svätého Martina de Porres
Ostatní svätí
Priamo v kostole sa vo vitríne nachádzajú relikvie Jána Pavla II., bl. sestry Zdenky a Vasiľa Hopka. V malom kríži na bočnom oltári sa nachádza relikvia sv. Filipa Neriho.Svätý Ján Pavol II.
Svätý Ján Pavol II. prijal kňazské svätenie 1. novembra 1946. Roky, ktoré strávil medzi mladými, mu umožnili poznať do hĺbky nepokoj ich srdca a ako kňaz sa pre nich stal nielen učiteľom, ale aj duchovným sprievodcom a priateľom. 16. októbra 1978 bol zvolený za pápeža a biskupa Ríma a prijal meno Ján Pavol II. Svojím pastierskym srdcom, plne darovaným veci Božieho kráľovstva, objímal celý svet. Kristova láska ho viedla k tomu, aby navštevoval rímske farnosti a aby zvestoval evanjelium po celom svete.
Vo svojom neobyčajnom misionárskom zápale mal obrovskú lásku k mladým ľuďom. Zaviedol tradíciu zvolávania svetových dní mládeže, ktoré mali pre neho cieľ zvestovať novým generáciám Ježiša Krista a jeho evanjelium a urobiť tak z mladých ľudí protagonistov vlastnej budúcnosti a spolupracovníkov pri vytváraní lepšieho sveta. Za svätého bol vyhlásený spolu s pápežom Jánom XXIII. 27. apríla 2014 na Námestí sv.
Blahoslavená Zdenka Schelingová
Blahoslavená Zdenka Schelingová sa narodila roku 1916 a zomrela v roku 1955. Bola slovenská rehoľníčka rádu Milosrdných sestier Svätého Kríža a obeť prenasledovania katolíckej cirkvi v Česko-Slovensku. Pochádzala z 11 detí a jej krstné meno bolo Cecília. V roku 1931 nastúpila do kláštora v Podunajských Biskupiciach ako kandidátka. V rokoch 1933-1935 absolvovala zdravotnú školu. Do noviciátu vstúpila roku 1936 a prijala rehoľné meno Zdenka. Od roku 1942 pracovala ako ošetrovateľka v Humennom a nakoniec do roku 1952 v Bratislave ako laborantka na röntgenologickom oddelení štátnej nemocnice.
Začiatkom roka 1952 pomohla k úteku kňazovi a trom bohoslovcom, ktorí boli väznení. Spravila to tak, že strážnikovi namiešala do pohára s čajom uspávací prostriedok. Motívom jej činu boli slová dozorcu, ktorý tvrdil, že väzňov deportujú do Ruska, kde budú popravení. Ešte v roku 1952 ju zatkla ŠTB. Po niekoľkomesačnom vyšetrovaní, počas ktorého bola mučená, ju súd odsúdil za velezradu na 12 rokov vo väzení a na 10 rokov straty občianskych práv. Väzenie a mučenie podlomilo jej zdravie natoľko, že v roku 1955 bola podmienečne prepustená a deň nato prijatá v trnavskej nemocnici ako pacientka. V tejto o pár dní nato zomrela na následky mučenia.
Jej pozostatky boli uložené na cintoríne v Trnave a v roku 1979 boli premiestnené na kláštorný cintorín v Podunajských Biskupiciach. V roku 2003 ju pápež Ján Pavol II.
Blahoslavený Vasiľ Hopko
Blahoslavený Vasiľ Hopko sa narodil roku 1904 a zomrel v roku 1976. Pôsobil ako svätiaci biskup gréckokatolíckej cirkvi. V roku 1951 bol odsúdený na 15 rokov odňatia slobody, peňažný trest a prepadnutie majetku. V roku 1964 bol z väzenia prepustený „za dobré správanie“ a zo zdravotných dôvodov. Zomrel na následky väznenia roku 1976 v Prešove. Je pochovaný v krypte katedrálneho chrámu sv. Jána Krstiteľa v Prešove. Za blahoslaveného ho vyhlásil pápež Ján Pavol II. roku 2003 v Bratislave. Gréckokatolícka cirkev na Slovensku slávi sviatok blaženého hieromučeníka Vasiľa Hopka 11.
Svätý Filip Neri
Sv. Filip Neri žil v rokoch 1515 až 1595. Pochádzal z Florencie a pôsobil ako rímskokatolícky kňaz. Je známy najmä svojou činnosťou medzi deťmi a mládežou. Je patrónom mesta Rím a detí. Patrí medzi najobľúbenejších rímskych svätých. Po rokoch štúdia založil roku 1548 bratstvo Najsvätejšej trojice na pomoc chudobným a chorým pútnikom. Roku 1551 bol vysvätený za kňaza. V Ríme založil oratórium. Po jeho smrti bola odhalená telesná anomália - 2 rebrá na ľavej strane mal vypuklé a pod nimi bolo nezvyčajne veľké srdce. Táto zvláštnosť sa spája s istým mystickým zážitkom v jeho mladosti, keď sa mu na Turíce 1544 pri modlitbe v katakombách zjavil pán Ježiš v podobe žiarivej gule, ktorá mu prenikla do hrude. Roku 1610 ho pápež Pavol V. vyhlásil za blahoslaveného a v 1822 Gregor XV.
Tabuľka: Prehľad spomínaných svätých
| Meno | Dátum narodenia | Dátum úmrtia | Patronát |
|---|---|---|---|
| Svätý Martin de Porres | 9. december 1579 | 3. november 1639 | Černosi, miešanci, Peru, chudobní |
| Svätý Ján Pavol II. | 18. máj 1920 | 2. apríl 2005 | Rodiny, mládež, Poľsko |
| Blahoslavená Zdenka Schelingová | 25. december 1916 | 31. júl 1955 | Zdravotné sestry, prenasledovaní |
| Blahoslavený Vasiľ Hopko | 21. apríl 1904 | 23. júl 1976 | Gréckokatolícka cirkev |
| Svätý Filip Neri | 21. júl 1515 | 26. máj 1595 | Rím, deti |