Svätý Michal Archanjel, ktorého meno znamená „Kto je ako Boh?“ (etymologicky v opytovacej forme MI KA EL: „Kto je ako Elohim?“), je biblická postava. Veľakrát sa objavuje v Biblii. Židovský ľud už vtedy považoval archanjela za ochrancu Izraela (Dan 12, 1). V kresťanskej tradícii sa meno svätého Michala spomína hneď po mene Mária, Kráľovná anjelov, ako meno ochrancu Cirkvi. Veľký obranca Boha, Cirkvi, Ježiša Krista a kresťanského ľudu je anjelom strážcom svätého kríža, evanjelií a veľkým ochrancom Eucharistie.
Vo Svätom písme sú anjeli Michal, Rafael a Gabriel jedinými anjelmi, ktorí sú označení vlastnými menami. Navyše Biblia Michalovi pripisuje titul „archanjel“ (Jud 9). Znamená to „vrchný anjel“, „hlavný anjel“ alebo „knieža prvého stupňa“. Tento termín sa v Biblii vyskytuje len v jednotnom čísle. Na základe toho sa dá predpokladať, že Boh určil iba jedného veliteľa armády anjelov (Joz 5, 14). V tejto hodnosti bojoval a zvíťazil nad satanom. Počas boja naňho zavolal „Michael“, čo v hebrejčine znamená „Kto je ako Boh?“. Narážal tým na satanovu pýchu, pretože chcel byť podobný Najvyššiemu (Iz 14, 13 - 15). Táto bitka sa opisuje v Zjavení svätého Jána takto: „Michal a jeho anjeli bojovali proti drakovi. Bojoval drak i jeho anjeli, ale neobstáli a už nebolo pre nich miesto v nebi“ (Zjv 12, 7 - 8).
Eugène Delacroix, Svätý Michal archanjel poráža Satana
Symbolika svätého Michala
- Váhy: Podľa kresťanov sa archanjel Michal nachádza medzi človekom a Bohom vo chvíli smrti a váži duše zosnulých.
- Meč: Meč pripomína vojnu. Nejde však o deštruktívnu vojnu, ktorá má za cieľ uspokojiť výbojné chúťky, ale o konštruktívnu vojnu.
- Pancier: Svätý Michal sa často zobrazuje v rytierskom pancieri, ktorý mu prilieha na telo. Tento pancier, táto ochrana, do ktorej sa má kresťan odieť ako do „duchovného boja“ proti „zlu“, je jeho viera v Boha.
Svätý Michal Archanjel je teda poverený týmto bojom dobra voči zlu vo svete, ale aj v nás. Riadi duchovný boj tým, že nám umožňuje naprávať účinky zla a udusiť jeho zdroj. Sviatok má 29.
Modlitba svätého Michala archanjela (dlhá verzia) - Celá modlitba
Duchovná služba v Rakúsko-Uhorskej Armáde
Korene duchovnej služby v habsburskej armáde siahajú až do obdobia Tridsaťročnej vojny, ale inštitucionálnu formu dostala až v sedemdesiatych rokoch 18. storočia po zásadných armádnych reformách uskutočnených za vlády Márie Terézie. Po vydaní Tolerančného patentu bola armádna duchovná služba rozšírená aj o evanjelických duchovných a v roku 1839 bolo vydané nariadenie, že na duchovnú opateru má nárok každý vojak bez ohľadu na vierovyznanie. Prirodzene, reč bola výhradne o vtedy štátom uznaných náboženstvách. Tak sa pri vojenských jednotkách objavili gréckokatolícki a pravoslávni duchovní, židovskí rabíni a po anexii Bosny a Hercegoviny aj moslimskí imámovia.
V čele katolíckeho vojenského kléru stál apoštolský poľný vikár. K funkcii patrila cirkevná hodnosť biskupa a vojenská hodnosť generálmajor. Po ďalších vojenských reformách zo začiatku 20. storočia tentoraz iniciovaných následníkom trónu a súčasne generálnym inšpektorom ozbrojených síl Františkom Ferdinandom d´Este, apoštolskému poľnému vikárovi podliehal riaditeľ poľného konzistória v hodnosti plukovníka, ktorý mal dvoch zástupcov v hodnosti podplukovníka, resp. majora.
Rakúsko-uhorská armáda sa pred Prvou svetovou vojnou členila na 16 armádnych zborov. Každý zbor mal pridelené stále miesto dislokácie a oblasť, z ktorej bol doplňovaný. Mestá, v ktorých sídlili zborové veliteľstvá, sa tešili patričnej prestíži. Na Slovensku boli dve. V Prešporku, dnešnej Bratislave, v šedej budove na dnešnom Šafárikovom námestí, ktorá v súčasnosti patrí filozofickej fakulte, sídlilo veliteľstvo V. armádneho zboru a v Košiciach na nachádzalo veliteľstvo VI. Ku každému armádnemu zboru bol pridelený jeden poľný superior v hodnosti podplukovníka. Tomu priamo podliehali poľní kuráti (v hodnosti major a kapitán) slúžiaci v jednotlivých posádkach, vo vojenských nemocniciach a invalidovniach. Každá divízia mala svojho hlavného farára a pri jednotlivých plukoch slúžili vojenskí duchovní tej denominácie, ku ktorej sa hlásila väčšina mužstva.
Špecifickým prípadom bolo námorníctvo, ktorého duchovnú službu viedol námorný superior. Tomu podliehali hlavný námorný farár (arcikňaz) a jednotliví lodní kapláni. Pokiaľ to z personálnych dôvodov bolo možné, každá veľká vojnová loď, t. j. najmä pancierové krížniky a bitevné lode, mala mať vlastného lodného kaplána. Nie je bez zaujímavosti, že čo sa týka organizácie duchovnej služby, armádne pravidlá sa vzťahovali aj na žandárstvo (k. k. resp. k. u.
Aby sa kňaz mohol stať poľným kurátom, musel byť zdravý, telesne zdatný, mladší ako štyridsať rokov a mať za sebou aspoň tri roky kňazskej služby. Zásadnou podmienkou bolo, aby okrem úradnej nemčiny bol patrične jazykovo vybavený. Rakúsko-uhorská ríša bol mnohonárodnostný štát a zloženie armády tomu zodpovedalo. Velenie rakúsko-uhorskej armády preto dbalo na to, aby nielen poľní duchovní, ale celý dôstojnícky zbor sa vedel dohovoriť so svojimi vojakmi v ich vlastnej reči. Preto pre všetkých kariérnych dôstojníkov platila povinnosť zvládnuť prevládajúce jazyky mužstva zverenej jednotky. Táto pomerne striktná požiadavka na jazykové schopnosti dôstojníkov ale platila bezpodmienečne najmä v tzv. spoločnej armáde (Gemeinsame Armee).
Spoločná armáda tvorila jadro cisárskych a kráľovských ozbrojených síl Rakúsko-Uhorska (k. u k. Heer) a sústreďovala najlepšie vycvičené a vyzbrojené jednotky. Okrem nej súčasť pozemnej armády (Landstreitkräfte alebo tiež k. u k. Armee) ozbrojených síl tvorili ešte tzv. zemebranecké armády. V Predlitavsku to bola cisársko-kráľovská zemebrana (k. k. Landwehr) a v Zalitavsku, teda Uhorsku, kráľovské uhorské honvédstvo (k. u. honvédség).
Duchovná služba v rakúsko-uhorskej armáde nebola nijako početná. V mierových obdobiach pri jednotkách slúžilo približne 160 katolíckych poľných kurátov. Práve požiadavka na jazykovú vybavenosť, ktorá vysoko prevyšovala požiadavky kladené na „obyčajných“ dôstojníkov, spôsobila, že v armádnej duchovnej službe sa výraznejšie nepresadili kňazi z čisto nemeckých a maďarských oblastí, ktorí okrem nemčiny a prípadne maďarčiny často nehovorili žiadnym iným jazykom. Naopak, široké uplatnenie tu našli kňazi z Haliče, dnešného Česka, Chorvátska, Sedmohradska a v neposlednej miere aj z Horného Uhorska, t. j. dnešného Slovenska.
Slováci vo vedení duchovnej služby
Imrich Bielik (tiež Emmerich alebo Imre Bjelik) sa narodil v Ilave v roku 1860. Do vojenskej duchovnej služby nastúpil päť rokov po svojom vysvätení za kňaza v Nitre v októbri 1883. Ako poľný kurát pôsobil v posádkových mestách Sarajevo a Prešporok (Bratislava). V oboch mestách sídlili zborové veliteľstvá (v Bratislave spomínaný V.
Bielik si našiel čas aj na publikačnú činnosť a počas svojho pôsobenia v Prešporku vydal v roku 1891 knihu modlitieb „Od srdca k srdcu“, napísanú po slovensky pre vojakov slovenskej národnosti. Bielik zároveň stále pracoval na svojom vzdelaní. Úsilie mladého talentovaného kňaza nezostalo nepovšimnuté a ešte počas prešporského pôsobenia získal titul apoštolského pronotára a pápežského preláta. Jeho kariéra nabrala spád. V roku 1894 bol menovaný za 2. tajomníka poľného konzistória, o štyri roky neskôr za 1. tajomníka. Od 1. novembra 1903 už poľné konzistórium viedol ako jeho riaditeľ.
V januári roku 1911 vo veku 51 rokov bol ilavský rodák vymenovaný za apoštolského poľného vikára. O dva roky neskôr bol Bielik vysvätený za titulárneho biskupa z Tarzu. Hlavným svätiteľom bol Bielikov predchodca vo funkcii apoštolského poľného vikára, toho času už veľkoprepošt Veľkovaradínsky (dnes Oradea v Rumunsku) biskup Koloman Belopotocký.
Na rozdiel od Bielika, ktorý prakticky celý svoj kňazský život venoval vojenskej duchovnej službe, biskup Belopotocký sa k najvyššej vojenskej duchovnej funkcii prepracoval cez pedagogickú činnosť. Po gymnaziálnych štúdiách v rodnom Ružomberku a v Levoči a absolvovaní kňazského seminára v Innsbrucku bol v roku 1860 vysvätený za kňaza. Popri kňazskej službe pokračoval v teologickom štúdiu na viedenskej univerzite, kde získal titul doktora teológie. Následne pôsobil ako profesor teológie v spišskokapitulskom seminári a neskôr dokonca v centrálnom seminári v Budapešti. Ten ho v júni 1890 vo veku 45 rokov vymenoval do funkcie apoštolského poľného vikára a krátko na to bol v Katedrále svätého Martina v Spišskom Podhradí vysvätený za titulárneho biskupa trikarského. V danom čase bol jedným z najmladších biskupov aj generálov v celej monarchii. Biskup Belopotocký na poste najvyššieho vojenského duchovného pôsobil úctyhodných 21 rokov, až do júna 1911, keď sa funkcie zo zdravotných dôvodov vzdal. Svoj zostávajúci čas strávil vo Veľkom Varadíne, kde aj 15.
Rakúsko-Uhorsko samo seba videlo ako najdôležitejšiu katolícku mocnosť, a preto krátko po vypuknutí Prvej svetovej vojny cisár František Jozef I. žiadal Vatikán, aby pápež požehnal rakúsko-uhorským zbraniam v ich „svätom“ boji. Svätý otec Pius X. bol však nekompromisný. Žiadosť odmietol a cisárovi až nediplomaticky otvorene odpovedal: „...nežehnám vojne ani tomu, kto ju chcel.
Všeobecná mobilizácia sa vzťahovala aj na kňazov v odvodovom veku. V jej dôsledku počet vojenských duchovných v rakúsko-uhorskom vojsku dramaticky vzrástol. Najznámejším predstaviteľom početného zástupu slovenských kňazov, ktorí museli tiahnuť do vojny, je poľný kurát trenčianskeho c. a k. pešieho pluku č.71 a neskorší preziden...