Benedikt XVI.: Životopis emeritného pápeža

Emeritný pápež Benedikt XVI., občianskym menom Joseph Ratzinger, sa narodil 16. apríla 1927 v bavorskom mestečku Marktl am Inn. Bol 265. pápežom v dejinách Katolíckej cirkvi. Jeho úmrtie bolo oznámené v Ríme 31. decembra 2022.

„So zármutkom vám oznamujem, že emeritný pápež Benedikt XVI. zomrel dnes o 9.34 h v kláštore Mater Ecclesiae vo Vatikáne,“ uviedol riaditeľ vatikánskeho tlačového úradu Matteo Bruni.

Benedikt XVI. bol popredný teológ 20. a 21. storočia.

Raný život a kňazské pôsobenie

Po štúdiu filozofie a teológie vo Freisingu a Mníchove prijal 29. júna 1951 vo Freisingu kňazskú vysviacku. Potom pracoval ako výpomocný kňaz vo Farnosti sv. Martina v München-Moosach a ako kaplán v München-Bogenhausen vo Farnosti Najsvätejšej Kristovej krvi.

V rokoch 1952 až 1954 pôsobil ako docent na Arcibiskupskom kňazskom seminári vo Freisingu a potom ako docent dogmatiky a fundamentálnej teológie na Filozoficko-teologickej vysokej škole vo Freisingu. V roku 1957 sa habilitoval na Mníchovskej univerzite prácou o sv. Bonaventúrovi v odbore fundamentálnej teológie.

V nasledujúcich rokoch pôsobil ako mimoriadny profesor dogmatiky a fundamentálnej teológie na Filozoficko-teologickej vysokej škole vo Freisingu a ako ordinár pre fundamentálnu teológiu na univerzite v Bonne. V rokoch 1962 až 1965 pôsobil ako oficiálny koncilový teológ (peritus) Druhého vatikánskeho koncilu.

Akademická a cirkevná kariéra

Na univerzite v Münsteri sa v r. 1963 stal ordinárom pre dogmatiku a dejiny dogiem. Od roku 1966 vykonával ten istý úrad na univerzite v Tübingene a v rokoch 1969 až 1977 na univerzite v Regensburgu. Tam sa v r. 1976 stal viceprezidentom.

Dňa 25. marca 1977 bol Joseph Ratzinger menovaný za arcibiskupa Mníchovsko-freisinskej arcidiecézy a jeho vysviacka sa konala o tri dni neskôr. Dňa 27. júna 1977 ho pápež Pavol VI. menoval za kardinála.

V roku 1981 ho Svätý Otec Ján Pavol II. menoval za prefekta Kongregácie pre náuku viery v Ríme, za predsedu Pápežskej biblickej komisie a Medzinárodnej teologickej komisie. V rokoch 1986 až 1992 viedol Pápežskú komisiu pre zostavenie Katechizmu Katolíckej cirkvi.

V konzistóriu 5. apríla 1993 ho pápež Ján Pavol II. povýšil na kardinála biskupa suburbikarskej diecézy Velletri-Segni. Dňa 9. novembra 1998 Svätý Otec Ján Pavol II. potvrdil jeho voľbu za vicedekana kolégia kardinálov a v r. 2002 sa stal dekanom kolégia kardinálov.

Kardinál Joseph Ratzinger dostal mnohé vyznamenania. Bol členom II. sekcie vatikánskeho Štátneho sekretariátu - Vzťahy so štátmi, členom Kongregácie pre východné cirkvi, Kongregácie pre Boží kult a disciplínu sviatostí, Kongregácie pre biskupov, Kongregácie pre evanjelizáciu národov a Kongregácie pre katolícku výchovu. Pôsobil aj v Pápežskej rade pre napomáhanie jednoty kresťanov, v Pápežskej rade pre kultúru, v Pápežskej komisii pre Južnú Ameriku ako aj v Pápežskej komisii Ecclesia Dei. V roku 2000 ho pápež Ján Pavol II. povolal ako čestného člena do Pápežskej akadémie vied.

Voľba za pápeža a pontifikát

Po smrti Jána Pavla II. bol Joseph Ratzinger 19. apríla 2005 v konkláve zvolený za novú hlavu Katolíckej cirkvi. Stal sa 265. pápežom a prijal meno Benedikt s odkazom na „mierového pápeža“ Benedikta XV. a patróna Európy a zakladateľa benediktínskeho rádu svätého Benedikt z Norcie.

Joseph Ratzinger bol tiež prvým Nemcom, ktorý úrad pápeža zastával od čias Viktora II. Katolícku cirkev viedol až do svojej prekvapujúcej demisie. Benedikt XVI. svoju rezignáciu oznámil 11. februára 2013. Stal sa tak prvým pápežom po viac než 600 rokoch, ktorý sa vzdal svojho úradu.

V latinskom prejave kardinálom, ktorí sa zišli na verejnom konzistóriu, povedal, že tento krok dlho zvažoval. Zároveň uviedol, že cíti ťarchu staroby a že mu na riadne vykonanie úradu nezostávajú sily. Vo funkcii ho nahradil 13. marca 2013 pápež František.

Pápež Benedikt XVI. svoj krok označil za "rozhodnutie veľkej dôležitosti pre život cirkvi" a uviedol, že si je vedomý jeho závažnosti. Podľa Kódexu kánonického práva môže pápež svoj úrad dobrovoľne opustiť, pokiaľ je to jeho slobodné rozhodnutie, ktoré riadne ohlási. Jeho krok nepodlieha žiadnemu ďalšiemu schvaľovaniu.

Svojím odchodom vyvolal celoslovetový ohlas. Naposledy pápež svoj úrad ešte počas života opustil ešte v stredoveku. Svoju dobrovoľnú rezignáciu ponúkol Celestýn V.

Počas svojho pontifikátu vydal tri encykliky: Deus caritas est (Boh je Láska, 2005), Spe salvi (Spasení v nádeji, 2007) a Caritas in veritate (Láska v pravde, 2009). Je autorom diela Ježiš Nazaretský, ktoré vyšlo v troch častiach.

Odkaz svätého Benedikta

Svätý Benedikt, narodený v pohnutých časoch po rozpade Rímskej ríše, sa v Ríme ako študent dlho nezdrží a utiahne sa do samoty. Na vlastnej koži zakusuje náročnosť duchovného boja a napokon sa stáva predstaveným mníšskej komunity, ktorú však musí opustiť.

O niekoľko rokov neskôr však vybuduje mohutný kláštor, zhromažďuje mníchov a spisuje Regulu, ktorá je dodnes považovaná za vzácny poklad kresťanskej literatúry a mnohým pomáha vykročiť na cestu hlbšieho duchovného života. Nie je jednoduché zhrnúť, čím všetkým svätý Benedikt prispel k vybudovaniu Európy.

„Svätý Benedikt z Nursie svojím životom a dielom zásadne ovplyvnil rozvoj európskej vzdelanosti a kultúry… Dielo tohto svätca - a predovšetkým jeho rehoľa - sa skutočne ukázali ako nositelia autentického duchovného kvasu, ktorý po stáročia v rozsahu presahujúcom hranice jeho vlasti i jeho doby, premieňal tvár Európy,“ píše o duchovnom otcovi Európy pápež Benedikt XVI., ktorý tohto veľkého svätca 5. a 6. storočia prijal za patróna svojho pontifikátu.

Osobnosť a teologický odkaz

„Veľkou prednosťou Josepha Ratzingera bolo to, že medzi riadkami dokázal odovzdávať posolstvo, ktoré sa dotýkalo nielen rozumu, ale aj srdca a povznášalo dušu bližšie k Bohu.“ Týmito slovami zakončil rozprávanie o pápežovi Benediktovi XVI. autor jeho biografie Peter Seewald.

Ako spomína, prvýkrát sa s Josephom Ratzingerom stretol ešte v roku 1992, keď dostal za úlohu napísať portrét o jeho osobnosti. Pre ľavicovo orientovaného žurnalistu s politickým záberom predstavovala táto úloha veľkú výzvu. Z tohto prvého stretnutia sa však postupne vyvinula intenzívna spolupráca na ďalších tridsať rokov.

Vtedajší kardinál Ratzinger oslovil autora najmä svojím pokorným prístupom bez akýchkoľvek mocenských ambícií. Ako ďalej priznal, stretnutia s emeritným pápežom neovplyvnili pritom len jeho profesijný, ale aj osobný a duchovný život.

Hoci vyrastal v katolíckej rodine, v mladosti ho očarila komunistická ideológia a z Cirkvi vystúpil. Jedným z kľúčových momentov na ceste jeho obrátenia bol práve zážitok zo stretnutí s vtedajším kardinálom Josephom Ratzingerom. Možnosť rozhovorov s takým výnimočným intelektuálom a teológom, akým bol Ratzinger, dala jeho návratu do Katolíckej cirkvi posledný impulz.

Ovocím stretnutí Seewalda s Ratzingerom bolo päť kníh rozhovorov, z ktorých práve posledná je najobsiahlejšia, pretože ako jediná mapuje celý Ratzingerov život, od útleho detstva až po smrť. Za svoju veľkú výhodu považuje Seewald to, že mal priamy kontakt s pápežom, a to aj po jeho odstúpení, a taktiež to, že ešte zastihol niekoľko jeho súčasníkov vrátane jeho brata Georga Ratzingera.

Už v 50. rokoch predpovedal, že Cirkev bude pozostávať z malých ostrovov slobody, a vystríhal pred inštrumentalizáciou II. vatikánskeho koncilu. Mnohé z Ratzingerových myšlienok nachádzajú uplatnenie aj v súčasnosti a majú čo povedať modernému človeku.

„Som presvedčený, že pontifikát Jána Pavla II. by nebol taký úspešný, nebyť jeho nasledovníka na Petrovom stolci. Svojím odstúpením zároveň navždy zmenil spôsob pápežského pontifikátu,“ podčiarkol Ratzingerov prínos Seewald.

Zároveň zdôraznil, že (často zle interpretovanou) príčinou jeho odstúpenia bolo v skutočnosti jeho podlomené fyzické zdravie. Duševne a mentálne bol schopný zastávať svoj úrad až do posledného dňa.

„Pritom si treba uvedomiť, že Ratzinger chcel všetko iné, len nie pápežský úrad. Už ako prefekt Kongregácie pre náuku viery ponúkal Jánovi Pavlovi II. svoju rezignáciu,“ pripomenul Seewald. Už po konkláve, ktoré bolo najkratšie v histórii, keď Ratzinger prebral pápežský úrad, bol na tom zdravotne veľmi zle.

Nevidel na ľavé oko, trpel Parkinsonovou chorobou a chronickou nespavosťou, a preto vedel, že jeho úrad nebude trvať dlho. „Uvedomujúc si svoje podlomené zdravie sa rozhodol nezameriavať na reformy, ale na upevňovanie viery, ktorá je odpoveďou na Kristovu lásku.

O možnosti odstúpenia uvažoval už v predošlej knihe rozhovorov s Petrom Seewaldom, no bolo to práve v čase, keď sa prevalilo množstvo káuz, a preto uvážil, že na takýto krok nie je ten správny čas.

Po odstúpení bol Ratzinger už taký slabý, že bol sotva schopný komunikovať. Listy, ktoré písal, však svedčili o tom, že to bol stále intelektuálny velikán. V poslednom liste, ktorý Seewaldovi poslal, vysvetlil dôvody svojho odstúpenia.

Ako Seewald spomína, počas pontifikátu sa úplne odovzdal tejto službe a katolícke učenie mimoriadne obohatil. „Všetky svoje knihy pritom písal výhradne ručne a venoval sa ich tvorbe len vo svojom voľnom čase, aby nevynechal ani jeden deň v úrade. Tak vznikla i jeho najvýznamnejšia trilógia Ježiš Nazaretský.“

Seewald tiež poznamenal, že táto trojdielna kristológia bola naliehavo potrebná vzhľadom na zničený obraz Ježiša a jeho posolstva.

Osobný postoj k národnému socializmu

Seewald venuje v knihe veľký priestor nástupu národného socializmu, ktorý sa stáva aktuálnou témou aj v súčasnosti. Ratzinger pochádzal z antifašistickej rodiny, pričom jeho otec proti nastupujúcej vlne národného socializmu ostro vystupoval.

Tak ako Karol Wojtyła, aj Joseph Ratzinger pocítil dôsledky ateistického systému na vlastnej koži. V detstve sledoval, ako sa klamná predstava vytvoriť vo svete „nového človeka bez Boha“ skončila terorom a apokalyptickou devastáciou.

Kontroverzie a výzvy

Krízy v Cirkvi vnímal ako veľkú výzvu a zároveň príležitosť na dozrievanie a znovuobjavenie svojej podstaty. Peter Seewald. Nemecký autor zároveň upozornil, že aktuálny vývoj v Nemecku je úplne protichodný Ratzingerovmu smerovaniu.

Za synodálnou cestou vidí Seewald snahu reformovať Cirkev svetskými prostriedkami. V Nemecku sa podľa neho tento proces vymkol z rúk a namiesto toho, aby bola cirkev kvasom, snaží sa stále viac pripodobňovať svetu a duchu doby.

Pred takýmto vývojom vystríhal Ratzinger už v čase svojho pontifikátu a zdôrazňoval, že Cirkev nebola vynájdená človekom, ale bola ľudstvu darovaná. „Popieraním tejto skutočnosti cirkvi hrozí, že sa chytí do svojej vlastnej pasce,“ pripomenul pápežove slová.

V tomto zmysle bol Ratzinger provokačný a podľa názoru niektorých aj polarizujúci, no z jeho diela je jasné, že mal jasnú líniu, ktorou išiel a za ktorou si stál. Vo svojej domovine sa Ratzinger dostal do menšinovej opozície voči Nemeckej biskupskej konferencii a Ústrednému výboru nemeckých katolíkov.

„Ratzinger mal blízko k nekonvenčným, nepohodlným, veľmi moderne premýšľajúcim učencom, k tým, ktorí nepatrili do mainstreamu. Videl sám seba skôr ako progresívneho teológa,“ priblížil pápežovo nastavenie Seewald.

Druhý vatikánsky koncil a neskoršie pôsobenie

Nebezpečenstvo začal Ratzinger vnímať po druhom koncilovom zasadnutí, keď sa k slovu dostal jeho bývalý kolega, teológ Hans Küng. Hoci mu nebola umožnená účasť na koncile, stal sa hovorcom pre médiá a doslova zo dňa na deň sa z progresívnych teológov stali zradcovia, čo podľa Seewalda pripomínalo Orwellovu Zvieraciu farmu, keď sa z reformácie stala deformácia.

V tej chvíli sa Ratzinger dostal z ofenzívy do defenzívy a už navždy mu ostal prívlastok ochrancu viery. Küng sa navyše nepretržite pokúšal kritizovať svojho bývalého kolegu. To, že bol v menšinovej pozícii, znášal veľmi ťažko.

Napriek tomu, že navonok pôsobil odmerane, v skutočnosti bol veľmi citlivý a umelecký typ, ktorý mal jemného ducha a záľubu v poézii. Tú dokázal napokon pretaviť aj do svojich autorských diel a stal sa najčítanejším teologickým autorom s enormnou čitateľskou základňou.

Napriek tomu, že Benediktovi veľmi ležala na srdci situácia v jeho rodnom Nemecku, zo strany svojich krajanov sa nestretol s podporou ako jeho predchodca v Poľsku. Dotkli sa ho najmä kauzy založené na manipulácii a falšovaní s cieľom zdiskreditovať jeho osobnosť.

Seewald si pomohol slovami jedného poľského intelektuála, ktorý povedal, že keď niekto útočil na Jána Pavla II., tak všetci Poliaci okolo neho vytvorili ochranný štít, no keď niekto útočil na Benedikta, Nemci boli prví, ktorí sa pridali.

Napriek tomu, že bol Ratzinger najúspešnejším teológom v Nemecku a jeho knihy boli bestsellermi, nemeckí veriaci o jeho osobnosť záujem nemali. Osem rokov jeho pontifikátu, ako Seewald vyzdvihol, bolo niečo ako veľké duchovné cvičenia, ktoré Cirkev potrebovala, aby upevnila svoj vnútorný hrad a posilnila svoju dušu. Z takéhoto pohľadu postavil zosnulý pápež most zanikajúcej epoche, aby mohlo prísť niečo nové.

Najlepšie to napokon vyjadril jeho nástupca pápež František, keď povedal: „Benedikt XVI. bol veľký pápež.“

Benedikt XVI. a Slovensko

Benedikt XVI. si získal popularitu a uznanie aj v radoch laických intelektuálov a cirkevného kléru na Slovensku. Svedčí o tom i fakt, že mnohí z nich sa zúčastnili na prezentácii jeho doposiaľ najobsiahlejšej biografie.

Jedným z hostí bol aj apoštolský nuncius Nicola Girasoli. Ako sám priznal, emeritného pápeža stretol viackrát na osobnej audiencii a vždy mal pri ňom pocit, že mal o človeka skutočný záujem.

„Pamätám si, že v deň svojho nástupu do úradu, keď som sa práve vrátil z apoštolskej misie v Karibiku, sa ma vtedajší Svätý Otec pýtal, ako som sa vo všetkých tých krajinách, kde som pôsobil, dokázal adaptovať na nový jazyk, kultúru a prostredie. Na Josepha Ratzingera si spomína ako na toho, kto chcel ísť k podstate viery, založenej na živom vzťahu s Kristom. Zároveň ho Girasoli vnímal ako veľmi pokorného človeka so schopnosťou nájsť si cestu ku každému.

„Hoci býva často vnímaný ako chladný či neprístupný, v osobnom kontakte dokázal vytvoriť prostredie prijatia a bezpečia, kde ste mohli povedať, čo si skutočne myslíte. Týmto na mňa veľmi silno zapôsobil,“ vysvetlil nuncius. Ako ďalej spomenul, nemecký pápež mal svoju identitu hlboko zakorenenú v Kristovi, a preto dokázal vstupovať do skutočného dialógu bez strachu z ohrozenia.

V jeho nástupcovi pápežovi Františkovi, ktorému niektorí vyčítajú príliš otvorený dialóg so svetom, vidí nuncius lídra s iným pastoračným prístupom. „Zatiaľ čo prístup Benedikta bol viac doktrinálny, prístup pápeža Františka je viac pastoračný. Obaja však reagujú na aktuálne dianie v Cirkvi, len každý svojím spôsobom a pastoračným prístupom,“ doplnil nuncius.

Zároveň zdôraznil, že učenie Magistéria ostáva nemenné a pri hlbšom preštudovaní oboch pontifikátov medzi nimi možno vidieť plynulú kontinuitu. Nuncius si myslí, že osobnosť Františkovho predchodcu a jeho prínos pre Katolícku cirkev v súčasnosti ešte nedokážeme doceniť.

Nuncius taktiež ocenil snahu Benediktovho nástupcu pápeža Františka zachytávať ľudí z Cirkvi, ktorí sa ocitli na pomedzí, a tiež ľudí bez akéhokoľvek vzťahu k náboženstvu. „Pokiaľ nebudeme prejavovať záujem o ľudí a načúvať im, priepasť medzi Cirkvou a svetom sa bude stále viac prehlbovať a raz hrozí, že Cirkev sa stane inštitúciou pre zopár ľudí,“ doplnil Girasoli.

Bratislavský biskup Jozef Haľko si emeritného pápeža cení najmä preto, že i zložité a ťažké témy vedel formulovať jednoduchým a zrozumiteľným spôsobom bez toho, aby to stratilo na hodnote a hĺbke. „Preto si svojich čitateľov nachádzal nielen medzi katolíkmi, ale aj protestantmi.“

Podľa bratislavského biskupa bol Benedikt skutočným teologickým velikánom. Čo mu však na Josephovi Ratzingerovi najviac imponovalo, bola osobná skromnosť, pokora a jemnosť v prístupe k druhým. „Preto aj pravda, ktorá zaznieva z jeho úst, je o to uveriteľnejšia, že ju hovorí človek, ktorý je aj v osobnej komunikácii veľmi oslovujúci,“ zakončil svoju úvahu Haľko.

Riaditeľ Spolku svätého Vojtecha (SSV) Ivan Šulík na diele o Benediktovi vyzdvihol najmä fakt, že ide o životopis z prvej ruky, ktorý vznikol na základe série rozhovorov a viac ako dvoch tisícov položených otázok.

Šulík verí, že tak ako predošlé publikácie od Seewalda, aj táto si nájde svojich čitateľov a prispeje k lepšiemu pochopeniu osobnosti zosnulého pápeža, ktorý vždy kládol dôraz na to podstatné a na návrat k jadru vieru.

Na Josepha Ratzingera, ktorého mal riaditeľ SSV viackrát príležitosť stretnúť aj osobne, si spomína ako na nesmierne skromného a hanblivého človeka, ktorý sa dokázal s každým rozprávať ako so seberovným. „V osobnom kontakte vyžaroval neuveriteľnú srdečnosť a ľudskosť. Bol to človek, ktorý keď sa rozhodol niekomu dôverovať, tak mu dôveroval až slepo, čo bola napokon možno aj jeho slabosť,“ spomína Šulík.

V neposlednom rade si na Benediktovi vážil jeho hlboký a brilantný intelekt, ktorý vždy prepájal so srdcom. „Benedikt dokázal počúvať srdcom a hovoriť srdcom.

Chronológia života a pôsobenia

tags: #svaty #otec #benedikt #xvi