Encyklika Evangelium Vitae, uverejnená 25. marca 1995 sv. Jánom Pavlom II., je dôležitým dokumentom, ktorý sa zaoberá hodnotou a ochranou ľudského života od počatia. Práve dátum zverejnenia tejto encykliky si Slovensko osvojilo ako Deň života. Encyklika zdôrazňuje potrebu citlivosti na zmysel a hodnotu ľudského života v každom momente a za akýchkoľvek podmienok.
Sv. Ján Pavol II. v 85. článku encykliky Evangelium Vitae navrhuje, aby sa každoročne vo všetkých krajinách slávil Deň života, ako sa tak už deje z iniciatívy niektorých biskupských konferencií.
Je potrebné, aby takýto deň bol pripravený a aby sa slávil za činnej účasti všetkých členov miestnej Cirkvi. Jeho základným cieľom je vzbudzovať v ľudských svedomiach, v rodinách, v Cirkvi i vo svetskej spoločnosti citlivosť na zmysel a hodnotu ľudského života v každom momente a za akýchkoľvek podmienok: predovšetkým treba poukazovať na to, akým veľkým zlom je potrat a eutanázia, ale nezabúdať ani na iné momenty a aspekty života, ktoré treba zakaždým starostlivo zvážiť v kontexte meniacej sa historickej situácie.
Zdá sa, že slávenie Dňa počatého dieťaťa sa udomácnilo v slovenskom hnutí za život i v prostrediach katolíckej Cirkvi. No zatiaľ zostáva len prianím, aby si ho osvojila široká verejnosť.
Napriek tomu, že akcent tohto dňa je pozitívny, nie je ťažké už z jeho názvu vycítiť, že poukazuje na tragédiu umelých potratov. Chápu (cítia) to obhajcovia potratovej praxe a preto ho z princípu nebudú „sláviť“ - hoci tento sviatok poukazuje na základ aj ich vlastnej ľudskej existencie a dôstojnosti.
A tak by sme ho mali chápať aj my, odporcovia potratovej praxe: Deň počatého dieťaťa nie je len pamätný ako napr. Deň Černovskej tragédie (27.10.) ani čisto tematický ako napr. Deň kvetov (21.6.) alebo Deň pošty (9.10.). Nepoukazuje na veci minulé, vzdialené, nevýznamné, lež na veci prítomné, blízke a mimoriadne.
Má prebúdzať pozornosť, provokovať k zamysleniu, aktivizovať k angažovanosti, „vzbudzovať v ľudských svedomiach, v rodinách, v Cirkvi i vo svetskej spoločnosti citlivosť“.
Niežeby naša spoločnosť nemala citlivosť na ľudský život. No táto citlivosť býva zúžená. Neraz sme príliš citliví na seba, no málo citliví na potreby iných.
COVID-19 a ochrana života
Nachádzame sme uprostred COVID-krízy, ktorá odhaľuje našu zraniteľnosť. Ochrana ľudského života nadobudla nový a globálny rozmer. COVID-19 je pre ľudstvo tragédiou, spôsobuje mnohoraké škody.
No nedá sa porovnať - dĺžkou trvania, počtom a typom obetí, dlhodobými dôsledkami - s tragédiu umelých potratov. Opatrenia proti COVID-19 sú obrovské. V novodobej histórii sa im asi nič nevyrovná.
Pozorujúc súčasné dianie sa chtiac-nechtiac ukazuje veľké protirečenie: Všetky ťažkosti, ktoré sa vynárajú s požiadavkou na zabezpečenie rovnoprávnosti nenarodených detí, sa permanentne odsúvajú bokom s poznámkami typu: „nedá sa“, „to si nemôžeme dovoliť“, „ľudia by sa vzbúrili“, „teraz nie je vhodná doba“, „máme vážnejšie problémy“ atď.
No čo sa pri obrane nenarodených detí pred umelým potratom odmieta šmahom ruky ako nerealizovateľné, to sa z dôvodu COVID-krízy dá urobiť s veľkou ľahkosťou. Zrazu sa dá všetko! Uvoľniť miliardy eur, udeliť výnimky, obmedziť občianske práva, nanútiť opatrenia, prižmúriť oko nad pôvodom vakcín.
Nie je to kritika súčasných opatrení. To len aby bolo jasné, že keď v pro-life zápase počujeme, že niečo „..sa nedá, lebo…“, nemožno tomu naivne veriť. Dnes vidíme, že všetko sa dá, keď sa chce. Len vtedy sa nedá, keď sa nechce.
Kultúra smrti a pro-life ideály
Pro-life ideál a požiadavky nie sú nereálne. Naše požiadavky sú reálne, ale nie sú vítané. Táto revolúcia ohlasuje slobodu, no rubom tejto slobody je to, čo sv. Ján Pavol II. nazval „sprisahanie proti životu“ (EV 12).
Obhajobu potratov, eutanázie, či genderizmu dokážeme kompetentne logicky a vedecky vyvrátiť, ale to nestačí. Kultúra smrti má svoje záujmy a ciele; nezaujíma sa o argumenty. To treba vedieť, aby sme si uvedomili, čo „zaberá“, a čo nie.
Áno, je dôležité správne ohodnotiť mieru pro-life požiadaviek. Ak prijmeme, že sú nereálne, prestaneme dúfať v ich dosiahnutie. V nedávno publikovanej úvahe Premeniť svet sa Svätý Otec František pýta: „[Smieme]…veriť v možnosť nového, spravodlivejšieho a bratského sveta?…Viem si predstaviť výraz tváre mnohých pri týchto slovách, týchto „naivných“ otázkach.“
A ponúka odpoveď: „Zakaždým, keď sa kresťanský život autenticky rozšíril v spoločnosti, zanechal vo svete vždy novú stopu ľudskosti už od prvých storočí. Ako je to v našom čase a priestore? Badať v pro-life zápase znaky premeny, prameniace z autentického kresťanského života? Je vôbec nejaký súvis medzi kresťanským životom a dosahovaním pro-life ideálov?
- Kresťania (osobitne katolíci), či už ako jednotlivci alebo ako inštitúcia Cirkvi, sú dnes najsilnejším a poväčšine jediným hlasom v spoločnosti, ktorý bráni právo na život od počatia po prirodzenú smrť.
- Nastal významný spoločenský pokrok vo vyjadrovaní.
- S potešením pozorujeme, že vo verejnej diskusii (vrátane parlamentnej politiky) sa pro-life agenda objavuje s rastúcou frekvenciou a intenzitou.
- Narástol počet zdravotníkov, ktorí si uplatňujú výhradu vo svedomí. Vďaka tomu sa zväčšil počet nemocníc, ktoré nemôžu ďalej vykonávať umelé potraty. Podobné uvedomenie sa prebudilo medzi farmaceutmi. V rastúcom počte sú ochotní obhajovať svoju výhradu vo svedomí pred zamestnávateľom i pred zákazníkmi lekárne.
- Zmena legislatívy v roku 2005 uľahčila rodičom možnosť pochovať svoje potratené dieťa. Odvtedy sa významne rozšírilo povedomie o tejto možnosti nielen medzi rodičmi, ale aj u zdravotníckych pracovníkov či u duchovných.
Pri bližšom spoznaní, kto sú aktéri uvedených premien, treba uznať, že do veľkej miery vyrástli z kresťanskej skúsenosti. Nie sú to vyškolení a zaplatení aktivisti, ktorí disponujú veľkými finančnými a materiálnymi zdrojmi. Sú to primárne kresťania. Pro-life hodnoty pre nich nie sú základné; ale vyrastajú ako silné mládniky zo zdravých kresťanských koreňov.
V tej spomínanej úvahe Premeniť svet pápež František vysvetľuje: „Kresťanstvo v skutočnosti nepremenilo starodávny svet svetskými taktikami alebo etickým voluntarizmom, ale jedine mocou ducha zmŕtvychvstalého Ježiša. Celá tá rieka malých či veľkých dobročinných skutkov, prúd solidarity, ktorý po dve tisícročia prechádza dejinami, má tento jediný prameň. Dobročinná láska sa rodí z dojemného pohnutia, zo žasnutia, z milosti…“
Prvenstvo milosti nevedie k pasivite. Naše očakávania sú reálne, môžeme uskutočniť zmenu. A naplnenie pro-life ideálov prinesie požehnanie pre celú spoločnosť. Keď hľadáme cestu do budúcnosti, môžeme sa oprieť o historickú skúsenosť kresťanov.
Ako bolo uvedené vyššie, kultúra smrti má základ ideologický, nie logický. Preto na jej premoženie nestačia zbrane ľudskej logiky. Je potrebná sila milosti a lásky.
„Zaiste je veľká disproporcia medzi mocnými a početnými prostriedkami, akými sú vybavené sily, ktoré pracujú pre “kultúru smrti”, a tými, ktorými disponujú obhajcovia “kultúry života a lásky”. Vieme však, že môžeme dúfať v pomoc Boha, pre ktorého nie je nič nemožné (porov. Mt 19,26)… Zmôžme sa teda na pokoru a odvahu modlitby a pôstu… (EV, čl. 100).
Modlitba, viera a angažovanosť
Stret kultúry smrti a kultúry života sa niekedy popisuje vojenskou terminológiou. Ale pojmy zápas alebo boj treba posudzovať vo vzťahu k naším zbraniam, ktorými sú milosť a láska.
Hovorievame, že sa treba veľa modliť. Niekedy si zúžene predstavujme, že situácia je zlá, lebo zlí ľudia robia zlé veci a že skrze ich obrátenie sa veci zmenia.
Nejde len o hromadenie modlitieb. Boh nás niekedy žiada pokorne vykročiť a hovoriť alebo konať vo viere, opierajúc sa o Božiu autoritu a o Božie prísľuby. Tak ako Mojžiš v Božej autorite predstúpil pred mocného faraóna a žiadal prepustenie Hebrejov, tak ako Izraeliti s Božím prísľubom krúžili okolo „neprekonateľného“ Jericha, tak ako neobratní apoštoli v sile Ducha ohlasovali Krista.
Práve nedostatok viery v Boha spôsobuje, že si človek - v logike sveta - povie: „to nemá šancu na úspech“, „tu sa nedá nič robiť“ atď. Inokedy nám chýba dôvera v seba či vypestovaný zmysel pre osobnú angažovanosť a vedomie spoluzodpovednosti. Dá sa to zmeniť.
Niekedy stačí správne vyslaný impulz a papierový pro-lifer sa „naštartuje“. Pri osvojení cudzieho jazyka viac prospeje denne 15 minút než raz týždenne 2 hodiny.
Každý je dôležitý, každý môže naštartovať „domino-efekt“ padajúcich tehličiek. Jeden príklad z mnohých: mladý umelec vytvoril súsošie pomník nenarodeným deťom (A); po dvoch rokoch začali dvaja kňazi uvažovať, že by súsošie mohlo putovať po farnostiach(B); tak súsošie prišlo aj do malého mesta, kde sa dotklo srdca staršieho muža(C); muž sa rozhodol zakladať modlitbové skupiny a vznikol projekt 9 mesiacov za život (D); do projektu sa zapojilo spoločenstvo žien v istom okresnom meste (E); to pohlo manžel jednej z nich, aby v ich meste počas celého roka financoval pro-life billboard (F); okolo reklamnej plochy prešli denne tisícky áut (G), atď.
Body A a G sú priestorovo vzdialené stovky kilometrov a časovo vzdialené osem rokov. Napriek tomu sú previazané odovzdávaním a prijímaním štafety dobra. Dobro sa nestráca, len premieňa.
Pomôžme ľuďom uveriť v angažovanosť. Pozvime ich svojím slovom. V jednote ľudí je sila. Na Slovensku je stále veľa ľudí, ktorí úprimne, hoci nesmelo, sú „za život“.
Kým zostávajú nepodchytení a neorganizovaní, sú v spiacom režime. Sami sa aktivizovať nedokážu, často sa boja. Potrebujú podnet, výzvu, lídra, za ktorým pôjdu.
Pod ideálom jednoty si nepredstavujme len zjednotenie na Národnom pochode za život alebo pri nejakej hodnotovej petícii. Tie sa konajú raz za dlhý čas. Hnutie za život sa realizuje najmä na lokálnej úrovni v množstve drobných projektov i jednorazových iniciatív. Zväčša im predchádzalo zjednotenie v spoločnej túžbe.
Spomeniem spoločenstvo žien, ktoré sa zjednotilo, aby vyzbierali peniaze na vystavenie Pamätníčka nenarodeným pri miestnom kostole. Alebo zjednotenie niekoľkých laikov s kňazom, aby začali pripravovať každomesačné sv. omše za život. Alebo spoločenstvo vysokoškolákov, ktorí na internáte pozvali spolužiakov k oslave „Počatín“.
Či zjednotenie miestnych duchovných všetkých denominácií, ktorí u riaditeľa miestnej nemocnice dosiahli zastavenie potratovej praxe. Úspechom hnutia za život predchádzalo zjednotenie väčšieho či menšieho počtu ľudí. Neraz sú to len dva-traja zapálení pre jednu vec. Na začiatku sa rozprávajú, kladú si otázku: Čo by sme my mohli urobiť?
Sv. Ján Pavol II. žiada, aby sme pri príprave Dňa života „nezabúdali ani na iné momenty a aspekty života, ktoré treba zakaždým starostlivo zvážiť v kontexte meniacej sa historickej situácie.“ Práve sa nachádzame v takomto zmenenom kontexte, uprostred veľkých spoločenských obmedzení. Využime aj túto ťažkosť. Učme sa od vírusov - vedia mutovať, prispôsobiť sa zmeneným životným podmienkam.
V roku 2020 (18.5.) si pripomíname 100 rokov od narodenia pápeža Jána Pavla II. Postupne sa môžeme zoznámiť s niektorými jeho dielami a myšlienkami.
Dielo "Láska a zodpovednosť"
Je to Wojtylova prvá kniha (ešte nebol pápežom). Je to kniha o zodpovednej láske. Mal na tú tému viaceré prednášky - v tej dobe to bolo skutočne revolučné hovoriť na tieto témy.
Pri vydaní mu naznačovali, že tieto témy nie sú hodné biskupa - už bol totiž 2 roky biskupom. On s tým samozrejme nesúhlasil. (Treba poznamenať, že v tom čase ešte nebola ani encyklika Pavla VI.
Veľmi jasne pripomína skutočnosť, že človek nemôže "používať" druhého človeka ako objekt, vec na uspokojenie seba. Platí zásada - nepoužívať osobu, ale milovať osobu. Ak sa v láske slobodne odovzdávam druhej osobe, stávam sa sám sebou, pretože sa ponúkam ako dar.
Teológia tela
Toto dielo v určitom zmysle nadväzuje na predchádzajúce. Preto je užitočné spomenúť ho už teraz. Wojtyla už ako pápež začína od 5.9.1979 - svoje prvé tematické katechézy práve na túto tému - ide 130 katechéz - a prednášal ich počas 4 rokov.
Azda najodvážnejšia myšlienka, ktorú v tomto diele prezentuje je: že ľudská pohlavná láska je obrazom vnútorného života Boha - Najsv.
- Prvá časť - Pôvodná jednota muža a ženy - inšpirovaná citátom z Božieho slova: "Nečítali ste, že Stvoriteľ ich na počiatku ako muža a ženu stvoril?" (Mt 19, 4). Opisuje tu pôvodnú Adamovu samotu - vďaka nej si uvedomuje seba ako živú, uvažujúcu bytosť, ktorá má slobodu a zároveň môže konať cez svoje telo.
- Druhá časť - "Blahoslavení čistého srdca". Hriech prichádza na svet ako úpadok pravého sebadarovania, ktoré motivuje láska.
- Tretia časť mala názov - Teológia manželstva a celibátu. Vychádza z evanjelia, že v nebeskom kráľovstve sa už nežení a ani nevydáva (porov. Mk 12,23).
- A posledná štvrtá časť boli úvahy o encyklike Humanae vitae. Spomína tu, že pri regulácii pôrodnosti resp. plodnosti - nejde v prvom rade o hľadanie odpovedí na otázku - Čo je zakázané - ale: Ako prežívať pohlavnú lásku, aby zodpovedala mojej dôstojnosti - ako ľudskej osoby?
Predsavzatie: Každý z nás potrebujeme vždy nanovo objavovať krásu sexuality a neredukovať ju iba na nečistú zmyselnosť. Objavovať krásu a hodnotu ľudského tela, ktoré je majstrovským dielom Božím. Naučiť sa hľadieť v každom smere - nie len v otázkach sexuality - na druhého človeka ako na osobu a nie ako na vec - objekt pre moje záujmy.
Filozofické dielo "Osoba a čin"
Toto dielo píše Wojtyla počas Druhého Vatikánskeho koncilu. Je to filozofické dielo. On sám píše, že chcel podrobne rozpracovať filozofické otázky súvisiace so spojením filozofie bytia (osoba) a filozofie vedomia (čin). To znamená, že chcel rozpracovať vzťah medzi objektívnou realitou a našim subjektívnym vnímaním tejto reality. Tiež tu treba vnímať jeho snahu podať ucelené učenie o filozofických základoch slobody a jej vzťahu k pravde.
Wojtyla píše o tomto svojom diele: "Vo vzácnych chvíľach voľna sa venujem práci, ktorá je mojou srdcovou záležitosťou a týka sa metafyzického významu a tajomstva osoby. Vidí sa mi, že v súčasnosti sa všetky debaty točia práve okolo toho.
V úvode tohto diela popisuje podstatu ľudskej skúsenosti. Existujú totiž skutočnosti o ktorých sa musím rozhodovať a následne podľa rozhodnutia konám - tak mám možnosť uvedomiť si seba nie ako objekt, ale ako subjekt - osobu, ktorá sa rozhoduje a koná. Ďalej popisuje, že osoba žije vo svete v kontakte s druhými osobami - a tak sa pokúša analyzovať ďalšiu skutočnosť, ktorou je mravnosť - teda dobro, alebo zlo činov, skutkov, ktoré sa človek rozhodne vykonať vo vzťahu k druhej osobe.
Wojtyla tu odsudzuje radikálny individualizmus i kolektivizmus. Kde na jednej strane pri individualizme sa uteká iba k jedincovi - ale zabúda sa na to, že človek rozvíja svoju ľudskosť iba v kontakte s druhými ľuďmi a kolektivizmus zasa zbavuje osobu jej slobody a osobnosti - pre dobro celku sú povolené "obete" jednotlivcov - a to je morálne neprípustné.
PREDSAVZATIE: Pokúsim sa v najbližšej dobe cvičiť svoj jedinečný dar slobody na sebaovládanie.
Encyklika Redemptor Hominis
Sám Ján Pavol II. Toto vykúpenie je spojené s veľkou dôstojnosťou, ktorú človek má (akú hodnotu musí mať človek v Božích očiach, keď cena nášho vykúpenia bola taká vysoká?). A poslaním Cirkvi je služba práve tomuto človekovi.
Svätý Otec v tejto encyklike predstavuje veľmi široké vízie angažovania sa Cirkvi vo svete. Nachádzajú sa tu zmienky a odvolania na spoločenskú spravodlivosť, dodržiavanie ľudských práv, náboženskú slobodu, solidaritu s chudobnými, potrebu viac byť, než viac mať, tiež pokoncilovú obnovu Cirkvi, jednotu kresťanov, či dialóg s inými náboženstvami.
Túto radostnú zvesť o vykúpení človeka a o tom, že "Boh je láska" (1Jn 4,8) je Cirkev povolaná do konca vekov ohlásovať celému svetu. Encykliku končí známymi slovami sv.
(Keď začal písať túto encykliku - nemal vtedy ešte úmysel písať aj ďalšiu encykliku Dives in misericordia - o Milosrdnom Bohu Otcovi a Dominum et vivificantem o Duchu Svätom.
PREDSAVZATIE: Prosme Boha o milosť zakúsiť radosť z uvedomenia si tej skutočnosti, že sme Bohom vykúpení. Draho vykúpení. Akú cenu má teda každý človek v Božích očiach.
Encyklika Dives in Misericordia
Ján Pavol II. ponúka v tejto encyklike teologické prehĺbenie kultu k Božiemu milosrdenstvu, ktoré zdôrazňovala sr. Faustína. S jej spiritualitou sa stretol už v Krakove a práve on výraznou mierou dopomohol k tomu, aby sa nanovo preskúmal v Ríme pozastavený proces šírenia úcty k Božiemu Milosrdenstvu podľa zjavení sr. Faustíny.
V roku 2002 v Krakove, keď zasvätil svet Božiemu Milosrdenstvu vyjadril túžbu, aby sa posolstvo o Božom milosrdenstve dostalo ku každému človekovi na tejto zemi a vlialo nám radosť, pokoj, nádej do všetkých ťažkostí, ktoré prežívame. Povedal: "Treba preukazovať svetu oheň milosrdenstva.
Zaujímavé detaily z jeho života v súvislosti s Božím Milosrdenstvom sú aj tie, že zomiera v sobotu v predvečer sviatku Božieho Milosrdenstva (sobota je Mariánsky deň - znova - tak ako po celý život - akoby prechádza cez Máriu k Ježišovi). A posledný príhovor, ktorý mal pripravený, ale už ho neprečítal bol práve na 3.4.2005 na nedeľu Božieho Milosrdenstva.
Pripomína, že vrcholom zjavenia Božieho milosrdenstva je práve smrť a zmŕtvychvstanie Ježiša Krista. Učí, že ochota Boha prijať vracajúcich sa márnotratných synov je nevyčerpateľná. Ohraničiť ju môže iba tvrdohlavosť človeka, nedostatok dobrej vôle a ochoty obrátiť sa, čiže nedostatok pokánia.
Pripomína tiež, že milosrdenstvo neznamená zhovievavosť ku zlu, pohoršeniam, krivdám. Ježišovo podobenstvo o Márnotratnom synovi predstavuje pre Jána Pavla syntézu biblickej teológie milosrdenstva. Analyzuje toto podobenstvo - píše, že márnotratný syn je symbolom všetkých ľudí, pretože stelesňuje tragédiu ľudského údelu, ktorou je vedomie márnotratného synovstva, stratenej ľudskej dôstojnosti.
Tým však, že je odpúšťajúci otec verný svojmu otcovstvu a prekračuje prísne stanovený zákon spravodlivosti, vracia svojmu synovi jeho stratenú dôstojnosť synovstva.
PREDSAVZATIE: Boh je bohatý na milosrdenstvo - môžeme uvažovať o tom ako a čo všetko čerpám ja z tohto prameňa jeho milosrdenstva?
Encyklika Dominum et Vivificantem
Je to encyklika venovaná Duchu Svätému a jeho miestu v živote Cirkvi a sveta - teda všetkých ľudí. Chce nanovo rozdúchať úctu k Duchu Svätému, ktorá akoby niekedy bola v úzadí. Touto encyklikou uzatvára trilógiu encyklík o Najsv. Trojici (1. Vykupiteľ človeka a 2. Bohatý na milosrdenstvo).
V knihe Pamäť a identita spomína Svätý Otec, že táto encyklika sa zrodila pri rozjímaní o Evanjeliu sv. Jána, konkrétne úryvku zo slov Pána Ježiša pri Poslednej večeri (porov Jn 15., 16. kapitola). Dodáva, že práve tam sme dostali azda najplnšie zjavenie Ducha Svätého.
Kristov dar Ducha Svätého je novou podobou Božieho prebývania s ľuďmi. Uvažujúc o Kristových slovách, že Duch Svätý ukáže svetu, čo je hriech (porov. Jn 16,8) pápež pripomína, že Duch Svätý prichádza na svet, pretože svet zabúda odkiaľ pochádza a kam smeruje - hoci sa tvári, že to vie.
Zostúpenie Ducha Svätého odhaľuje svetu pravdu o sebe samom. Duch Svätý má - aj skrze Cirkev - ukázať svetu, že je hriešny, aby spoznal, že potrebuje vykúpenie. Ľudia by chceli sami rozhodovať o tom, čo je dobré a čo zlé. Podstata hriechu je v neposlušnosti Bohu, postavenie sa na odpor vôle človeka voči vôli Božej.
Diabol stále bude pôsobiť, aby človeka oklamal a postavil ho proti Bohu. Dokonca ho presvedčil, že Boh nechce dobro a šťastie človeka. Odmietnutím Boha človek stráca aj citlivosť na zlo a hriech. A ak sa stratí Boh, duchovno, ostane len materializmus, ktorý tiež človeka zničí.
Vidieť to aj v rôznych prejavoch tzv. kultúry smrti: ako zabitie nenarodených, eutanázia, niet tu viery vo večný život, v Boží súd...
PREDSAVZATIE: Skúsim poprosiť Ducha Svätého, aby mi pomohol spoznať ešte lepšie moje hriechy, aby som videl, kde som oklamaný, kde si myslím, že chybu nemám - a možno tam predsa je - veľmi dobre zamaskovaná napr. spútanosť sociálnymi sieťami a internetom môže byť ukrytá pod rúškom modernizmu a prípadne evanjelizácie, ponižovanie druhých pod rúškom humornosti, ohováranie pod rúškom starostlivosti, ignorovanie druhých pod rúškom výchovy druhých, zvedavosť pod rúškom starostlivosti a komunikatívnosti, drzosť pod rúškom boja za pravdu... a veľa by toho bolo iste...
Encyklika Redemptoris Mater
O úcte pápeža Jána Pavla II. k Matke Božej netreba nikoho dlho presviedčať. Svedčí o tom i jeho celoživotné heslo Totus Tuus, ako aj napr. túžba navštíviť počas svojich apoštolských ciest vždy nejakú Mariánsku svätyňu. Rok 1987 - 1988 vyhlasuje Ján Pavol II.
Spomenutá encyklika je jeho najdôležitejším dokumentom o Panne Márii. Svätý Otec komentuje state zo Sv. Písma, v ktorých môžeme lepšie spoznať Máriu a učiť sa od nej. Napríklad si môžeme všimnúť Máriinu citlivosť na potreby človeka (vidieť to napr. na svadbe v Káne - aká je všímavá).
Poukazuje aj na koncilové učenie o prítomnosti Bohorodičky v tajomstve a živote Krista, lebo Boží Syn sa pred 2000 rokmi pôsobením Ducha Svätého stal človekom a narodil sa práve z Panny Márie. A poukazuje aj na osobitné miesto a úlohu Panny Márie i v živote Cirkvi a jej materinskú pomoc.
V tejto encyklike Svätý Otec nezabúda pripomenúť i významnú úlohu žien v živote Cirkvi. Hovorí, že žena, keď pozerá na Máriu, tak v nej nachádza všetko na to, aby dôstojne prežívala svoju ženskosť a uskutočňovala svoj pravý rozvoj. V Máriinom svetle Cirkev vidí na tvári ženy odlesk krásy, bezvýhradné obetovanie sa v láske, silu, ktorá vie odolať aj tým najväčším bolestiam, bezhraničnú vernosť a neúnavnú pracovitosť a schopnosť spájať prenikavé tušenie s podporným a povzbudivým slovom (porov.
PREDSAVZATIE: Všimnime si, že Mária je celkom blízko pri Ježišovi, aj keď mu je ťažko - stojí aj pri kríži. V tomto by nám mohla byť vzorom a príkladom, aby sme i my dokázali stáť pri ľuďoch v ich trápeniach a ťažkostiach.