Prečo Svätý Človek Padne Denne 77 Krát? Význam v Kresťanskej Spiritualite

V kresťanskej spiritualite sa často stretávame s myšlienkou, že aj svätí ľudia môžu denne padať. Táto koncepcia, hoci na prvý pohľad paradoxná, má hlboké korene v biblických textoch a kresťanskej tradícii.

Svätý Otec sa v jednej katechéze zameral na štyridsať dní pôstneho obdobia, ktoré smeruje k Veľkonočnému Trojdniu, k spomienke na Pánovu smrť a jeho zmŕtvychvstanie, teda k srdcu tajomstva našej spásy. V prvých storočiach existencie Cirkvi bol tento čas obdobím, v ktorom tí, čo počuli a prijali Kristovo hlásanie, začínali krok za krokom svoju púť viery a obrátenia, aby neskôr mohli prijať sviatosť krstu.

Následne potom boli aj kajúcnici a všetci veriaci pozvaní, aby sa zapojili do tohto obdobia duchovnej obnovy, aby svoj život lepšie pripodobnili životu Kristovmu. Cirkev nazýva obdobie, do ktorého sme dnes vstúpili, slovom, ktoré sa pre liturgiu stalo priam typickým - „Quadragesima“ je teda čas štyridsiatich dní a tento jasný odkaz na Sväté písmo nás uvádza do veľmi konkrétneho duchovného kontextu.

Štyridsiatka je symbolické číslo, ktoré sa v Starom i Novom zákone používa na označenie výnimočných okamihov skúsenosti viery Božieho ľudu. Je to číslo, ktoré vyjadruje čas očakávania, očisťovania, návratu Pána, uvedomenia si toho, že Boh je verný svojim sľubom. Toto číslo nepredstavuje presný chronologický údaj, vytvorený súčtom dní. Je to skôr označenie trpezlivého očakávania, dlhej skúšky - čas dostatočný na to, aby človek uvidel Božie diela - čas, v ktorom je potrebné vykročiť a prijať zodpovednosť bez ďalších odkladov. Je to čas zrelých rozhodnutí.

Číslo štyridsať sa nachádza už v príbehu o Noemovi. Tento spravodlivý muž kvôli potope strávil štyridsať dní a štyridsať nocí v arche, spolu so svojou rodinou a so zvieratami, ktoré mu Boh prikázal vziať so sebou. Následne ďalších štyridsať dní po potope musel čakať na to, aby mohol pristáť s archou, ktorá bola zachránená od zničenia (Gn 7,4.12; 8,6). Potom, v nasledujúcom období, Mojžiš zasa zostal na hore Sinaj v prítomnosti Pána štyridsať dní a štyridsať nocí, aby prijal Boží zákon. V tomto čase sa postil (Ex 24, 18).

Štyridsať rokov putoval židovský národ z Egypta do zasľúbenej zeme: bol to príhodný čas na zakúsenie Božej vernosti. „A rozpamätúvaj sa na celú cestu, po ktorej ťa Pán, tvoj Boh, vodil štyridsať rokov na púšti... Odev sa na tebe nezodral a noha ti neopuchla, a je to štyridsať rokov“ hovorí Mojžiš v knihe Deuteronómium na konci týchto štyridsiatich rokov putovania (Dt 8, 2.4). Rokov pokoja, ktoré Izrael zažíva pod vedením Sudcov, je tiež štyridsať (Sud 3, 11.30) - avšak po skončení tohto času sa už začína obdobie zabúdania na Božie dary a návrat k hriechu.

Prorokovi Eliášovi trvalo štyridsať dní, kým vyšiel na vrch Horeb, kde sa stretol s Bohom (1Kr 19, 8). Štyridsať dní obyvatelia Ninive robili pokánie, aby dosiahli Božie odpustenie (porov. Gn 3, 4). Štyridsať bolo rokov, počas ktorých vládol Šaul (Sk 13,21), Dávid (porov. 2 Sam 5,4-5) a Šalamún (porov. 1 Kr 11,41) - prví traja králi Izreala.

V Novom zákone Ježiš - predtým, než začne verejný život - odchádza do púšte na štyridsať dní a tam neje ani nepije (porov. Mt 4,2): živí sa Božím slovom, a používa ho aj ako zbraň proti diablovi. Ježišove pokušenia pripomínajú tie, ktoré zažil židovský národ na púšti, no nevedel nad nimi zvíťaziť. Štyridsať bolo dní, počas ktorých vzkriesený Ježiš kázal svojim učeníkom predtým, než vystúpil do neba a zoslal Ducha Svätého (porov. Sk 1,3).

Týmto číslom je opísaný duchovný kontext, ktorý zostáva neustále platný a Cirkev sa práve prostredníctvom pôstnych dní snaží uchovať jeho hodnotu a urobiť ho pre nás účinným. Štyridsať rokov putovania Izraela púšťou je poznačených rozporuplnými situáciami i ľudskými postojmi. Na jednej strane je to obdobie „prvej lásky“ medzi Bohom a jeho ľudom, keď Boh hovorí k srdcu ľudí a neustále im ukazuje cestu, po ktorej majú kráčať.

Na druhej strane nám Biblia ukazuje aj iný obraz tohto putovania po púšti: bol to aj čas pokušení a veľkých nebezpečenstiev, keď Izrael reptal proti svojmu Bohu a chcel sa vrátiť k pohanstvu, keď si vytvoril vlastné modly, lebo túžil po uctievaní bližšieho a hmatateľnejšieho Boha. Bol to čas vzbury proti veľkému a neviditeľnému Bohu.

Táto dynamika je neustále prítomná v pozemskom živote Ježiša, ktorý znovu a znovu hľadá okamihy samoty, aby sa modlil k svojmu Otcovi a zostal v intímnom spoločenstve a v samote s ním - vo výnimočnom spoločenstve s ním - a potom sa mohol znovu vrátiť medzi ľudí. Avšak v týchto časoch "púšte" a zvláštneho stretnutia s Otcom, je Ježiš vystavený aj nebezpečenstvu a napádaný pokušením a zvádzaním zlého, ktorý mu navrhuje inú mesiášsku cestu, vzdialenú od Božieho plánu - táto cesta totiž smeruje cez moc, úspech a vládu, nie cez úplné darovanie sa na Kríži.

V tejto „púšti“ máme my, veriaci, príležitosť zažiť hlboké stretnutie s Bohom, ktorý posilňuje ducha, utvrdzuje vo viere, živí nádej a oživuje lásku; takýto zážitok nás robí účastnými na víťazstve Krista nad hriechom a nad smrťou - prostredníctvom obety lásky na Kríži. Avšak „púšť“ je aj negatívnym aspektom skutočnosti, ktorá nás obklopuje: suchota, chudoba slov života a hodnôt, sekularizmus a materialistická kultúra, ktoré uzatvárajú človeka len do horizontu jeho svetskej existencie a berú mu vzťah k večnosti... Je to prostredie, v ktorom nebo nad nami tmavne, lebo je pokryté mrakmi egoizmu, nepochopenia a klamstva.

V týchto štyridsiatich dňoch, ktoré nás vedú k Veľkej noci Vzkriesenia, môžme nájsť novú odvahu prijať s trpezlivosťou a vierou každú ťažkosť, bolesť a skúšku - vo vedomí toho, že Boh dá z temnôt povstať novému dňu. A ak sme boli verní Ježišovi a nasledovali ho na ceste Kríža, potom nám žiarivý Boží svet - svet svetla, pravdy a radosti - bude znovu darovaný: bude to nový úsvit stvorený samotným Bohom.

V našej škole modlitby som minulú stredu hovoril o Ježišovej modlitbe na kríži, vzatej z 22 žalmu: „Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil“. Teraz by som chcel pokračovať v meditácii nad Ježišovými modlitbami na kríži vo chvíli smrti a zastavím sa pri rozprávaní, ktoré sa nachádza v Evanjeliu sv. Lukáša.

Evanjelista nám sprostredkoval tri Ježišove slová na kríži, z ktorých dve - prvé a tretie - sú prosbami adresovanými priamo Otcovi. Druhé slovo je zasa prisľúbením takzvanému dobrému lotrovi ukrižovanému s ním, ktorým Ježiš odpovedá na zločincovu žiadosť, keď ho uisťuje: „Veru, hovorím ti: Dnes budeš so mnou v raji“ (Lk 23,43). V Lukášovom rozprávaní sa tak následne prelínajú dve modlitby, ktoré umierajúci Ježiš adresuje Otcovi s vypočutím prosby, ktorou sa naňho obracia hriešnik, činiaci pokánie.

Prvú vyslovuje hneď po tom, ako bol pribitý na kríž, zatiaľ čo vojaci si delia jeho šaty ako smutnú odmenu za ich prácu. Toto gesto v istom zmysle završuje proces ukrižovania. Sv. Lukáš píše: „Keď prišli na miesto, ktoré sa volá Lebka, ukrižovali jeho i zločincov, jedného sprava, druhého zľava. Ježiš povedal: „Otče, odpusť im, lebo nevedia, čo robia. „Potom hodili lós a rozdelili si jeho šaty“ (23,33-34). Prvá modlitba, ktorou sa Ježiš obracia k Otcovi je príhovorom: prosí o odpustenie pre svojich katov.

Týmto Ježiš sám dokonáva to, čo učil v reči na hore, keď povedal: „Vám, ktorí ma počúvate, hovorím: Milujte svojich nepriateľov“ (Lk 6,27) a tým, čo vedia odpúšťať, prisľúbil: „Vaša odmena bude veľká a budete synmi Najvyššieho“ (v. 35). Tento Ježišov postoj vidíme „napodobnený“ v pôsobivom rozprávaní o ukameňovaní svätého Štefana, prvého mučeníka. Štefan, tesne pred svojím skonaním, si „kľakol a zvolal veľkým hlasom: „Pane, nezapočítaj im tento hriech“. A len čo to povedal, zomrel“ (Sk 7,60). Toto boli jeho posledné slová. Podobnosť medzi Ježišovou a Štefanovou modlitbou o odpustenie je príznačná.

Ježiš na kríži sa obracia k Otcovi a žiada nie iba odpustenie pre svojich katov, ale ponúka i vysvetlenie toho, čo sa deje. Podľa jeho slov, ľudia, ktorí ho križujú, „nevedia, čo robia“ (Lk 23,34). Pokladá túto nevedomosť - „nevedia, čo robia“ - za dôvod svojej prosby k Otcovi, aby im odpustil, pretože táto nevedomosť zároveň necháva otvorenú cestu k obráteniu, ako to vidíme v slovách, ktoré vysloví stotník po Ježišovej smrti: „Tento človek bol naozaj spravodlivý“ (v.47), bol Božím Synom.

Druhé Ježišovo slovo na kríži, o ktorom nám hovorí sv. Lukáš, je slovo nádeje a je odpoveďou na prosbu jedného z dvoch ukrižovaných spolu s ním. Dobrý lotor v Ježišovej prítomnosti vstúpi do seba a koná pokánie, uvedomuje si, že sa nachádza pred Božím Synom, ktorý zviditeľňuje Tvár Boha, a prosí ho: „Ježišu, spomeň si na mňa, keď prídeš do svojho kráľovstva“ (v. 42). Pánova odpoveď ide ponad túto prosbu, keď mu hovorí: „Veru, hovorím ti, dnes budeš som mnou v raji“ (v.43). Ježiš si je vedomý, že priamo vstupuje do spoločenstva s Otcom a otvára tak človeku cestu do Božieho raja.

Evanjelista hovorí: „Bolo už okolo dvanástej hodiny a nastala tma po celej zemi až do tretej hodiny popoludní. Slnko sa zatmelo, chrámová opona sa roztrhla napoly a Ježiš zvolal veľkým hlasom: „Otče, do tvojich rúk, porúčam svojho ducha“. Po tých slovách vydýchol“ (vv.44-46). Niektoré prvky tohto rozprávania sú odlišné od tých, ktoré nachádzame u Marka a Matúša. Marek neopisuje trojhodinovú tmu, kým u Matúša je táto skutočnosť spojená s ďalšími apokalyptickými úkazmi, ako zemetrasenie, otváranie sa hrobov, vstávanie mŕtvych z hrobov (porov. Mt 27,51-53).

Tri hodiny tmy u Lukáša majú svoj pôvod v zatmení slnka, ale v tej chvíli sa zároveň roztrhne napoly i chrámová opona. Týmto spôsobom Lukášovo rozprávanie predkladá dve znamenia, v istom zmysle paralelné, nebo a chrám. Nebo stráca svoje svetlo, zem je v tme, kým v chráme, mieste Božej prítomnosti, sa trhá opona, ktorá chráni svätyňu.

Ježišova modlitba v tejto chvíli utrpenia - „Otče, do tvojich rúk porúčam svojho ducha“ - je silným zvolaním krajnej a úplnej odovzdanosti Otcovi. Táto modlitba vyjadruje plné vedomie toho, že nie je opustený. Úvodné zvolanie - „Otče“ - nás vracia k prvému vyhláseniu Ježiša ako dvanásťročného chlapca. Vtedy zostal tri dni v Jeruzalemskom chráme, ktorého opona sa teraz roztrhla. A keď mu rodičia dali najavo svoju ustarostenosť, odpovedal im: „Prečo ste ma hľadali? Nevedeli ste, že mám byť tam, kde ide o môjho Otca?“ (Lk 2,49). Toto od začiatku až dokonca úplne podmieňuje Ježišovo cítenie, jeho slová, jeho pôsobenie, jeho jedinečný vzťah s Otcom.

Slová, ktoré Ježiš vysloví po zvolaní „Otče“ sú výrokom 31. žalmu: „Do tvojich rúk odovzdávam svojho ducha“ (Ž 31,6). Tieto slová nie sú iba jednoduchým citátom, zjavujú predovšetkým pevné rozhodnutie: Ježiš sa „dáva“ Otcovi v čine totálneho odovzdania. Tie slová sú modlitbou „zverenia sa“ plného dôvery v Božiu lásku. Ježišova modlitba pred tvárou smrti je dramatická, taká, aká je pre každého človeka, zároveň je preniknutá hlbokým pokojom, ktorý pramení z dôvery v Otca a z rozhodnutia vôle úplne sa mu darovať.

V Getsemani, keď Ježiš vstúpil do záverečného boja a do modlitby ešte intenzívnejšej, a bol „vydaný do rúk ľudí“ (Lk 9,44), jeho pot „stekal na zem ako kvapky krvi“ (Lk 22,44). Jeho srdce však bolo úplne poslušné Otcovej vôli, a preto „anjel z neba“ prišiel a posilňoval ho (porov. Lk 22, 42-43). Teraz, v posledných okamihoch, sa Ježiš obracia k Otcovi hovoriac, čie sú v skutočnosti ruky, do ktorých on odovzdáva celé svoje bytie.

Pred odchodom do Jeruzalema, Ježiš vyzýval svojich učeníkov: „Dobre počúvajte a zapamätajte si, čo vám poviem: Syn človeka bude vydaný do rúk ľudí“ (Lk 9,44). Drahí bratia a sestry, Ježišove slová na kríži v posledných okamihoch jeho pozemského života prinášajú výzvy i pre našu modlitbu a zároveň ju otvárajú voči pokojnej dôvere a pevnej nádeji.

Ježiš, ktorý prosí Otca o odpustenie pre tých, čo ho križujú, nás pozýva k náročnému postoju modliť sa za tých, čo nám ublížili, poškodili, vedieť odpustiť vždy, aby Božie svetlo mohlo ožiariť ich srdcia. Pozýva nás žiť, prostredníctvom našej modlitby, ten istý postoj milosrdenstva a lásky, ktorý má Boh voči nám: „odpusť nám naše viny, ako i my odpúšťame svojim vinníkom“, ako denne vyslovujeme v modlitbe „Otče náš“.

Odpustenie a Nový Začiatok

Základom kresťanského odpustenia je viera, že Boh je milosrdný a vždy pripravený odpustiť tým, ktorí úprimne ľutujú svoje hriechy. Odpustenie nie je len jednorazový akt, ale neustály proces, ktorý si vyžaduje pokoru, trpezlivosť a lásku. Práve preto sa hovorí, že svätý človek padne denne 77 krát - nie preto, že by denne 77 krát zhrešil ťažkým hriechom, ale preto, že neustále bojuje so svojimi slabosťami a pokušeniami, a tým sa učí pokore a závislosti od Božej milosti.

Dôležité je si uvedomiť, že padanie nie je zlyhanie, ale príležitosť na rast. Každý pád nás učí niečo nové o nás samých, o našich slabostiach a o Božej nekonečnej láske. Vďaka padaniu sa učíme pokore, trpezlivosti a závislosti od Božej milosti.

Číslo 77 má symbolický význam v Biblii a často sa spája s odpustením a novým začiatkom. V Matúšovom evanjeliu (18:21-22) Ježiš hovorí Petrovi, že má odpúšťať nie sedemkrát, ale sedemdesiatsedemkrát. Toto neznamená presný počet, ale skôr nekonečné, neobmedzené odpustenie. Ježiš nás učí, že máme odpúšťať tak, ako nám odpúšťa Boh - bez obmedzení a s nekonečnou láskou.

Tabuľka symbolických významov čísla 40 v Biblii:

Na záver, myšlienka, že svätý človek padne denne 77 krát, nám pripomína, že sme všetci nedokonalí a potrebujeme Božiu milosť. Padanie nie je zlyhanie, ale príležitosť na rast a učenie sa pokore. Odpúšťajme si navzájom tak, ako nám odpúšťa Boh - bez obmedzení a s nekonečnou láskou.

tags: #svaty #padne #denne #77 #krat